Taliansko (Toscana, Siena) trochu inak

Kategorie: Geografia (celkem: 1046 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 5399×

Příbuzná témata



Taliansko (Toscana, Siena) trochu inak

Salve magna parens frugum, saturnia tellus, magna virum…Zdravá buď saturnská zem, ty veľká rodička plodov, veľkých hrdinov máš…to sú tie známe slová Vergilia vyslovené k rodnej talianskej pôde, polostrovu Apeninskému, ktorý svojou typickou podobou vysokej čižmy väčšine z nás pripomenie bezstarostné chvíle prežité na plážach, ale aj frenetické premiestňovanie sa po kostoloch, múzeách, galériách či archeologických lokalitách, pretože Taliansko patrí ku krajinám, kde snáď každý druhý kameň má umeleckú hodnotu. S trochou nadsázky sa dá tiež povedať, že nie jedno okno tu môže byť práve tým, za ktorým snil Petrarca o svojej vysnenej Laure, nie jeden balkón nám zase pripomenie Rómeove vyznania. Taliansko je proste plné slnka, mora, umenia, lásky a vôbec všetkého, čo človek na cestách obvykle rád stretáva. Platí to samozrejme aj o ľuďoch – taliani sú veselí, hraví, zvedaví a vôbec nevadí, že sa občas radi hádajú a niekedy si aj vymýšľajú – robia to v dobrom úmysle pobaviť sa a zasmiať sa, pričom sladké talianske víno ešte viac rozpaľuje ich temperament.

Taliansko prešlo dlhým a zložitým historickým vývojom. Základný kameň k večnému mestu bol položený na základe etruskej iniciatívy v 8. až 7. storočí pred naším letopočtom. Amulius zabil jediného Numitorovho syna a jeho dcéru Iliu - Reu Silviu poslal medzi kňažky bohyne Veste, ktoré sa nesmeli vydávať. Ale Mars, boh vojny, si zobral Reu Silviu za svoju manželku. Narodili sa im dvojčatá, dvaja synovia Romulus a Rémus. Nešťastná matka podľa prísneho a neúprosného zákona bola za živa zahrabaná v podzemnej kobke, obidvaja jej synčekovia boli hodení do vĺn rozvodnej Tibery. Novorodenci sa neutopili, vlny ich vyhodili na breh. Od hroziacej smrti hladom, ich zachránila vlčica, ktorá ich svojim mliekom tak dlho kojila až deti našiel náhodný pastier. Takto začína povesť o založení mesta, do ktorého vedú všetky cesty sveta a boli to práve bohovia, ktorí rozhodli o osude dvoch bratov, čo sa vraj stalo 21. apríla 753 pr.n.l. Archeologické nálezy povesť potvrdzujú. Samotní Taliani o sebe žartovne hovoria, že sa neboja ciest na dlhú vzdialenosť, pretože aj keď sa stratia, v najhoršom prípade sa ocitnú v Ríme, odkiaľ už každý z nich cestu domov ľahko nájde.

Inak je to už s povesťou o Rómeovi a Júlii.

Povesť je vraj pravdivá, no však historické objekty proklamované ako sídla dvoch mladých zaľúbencov, ktoré sa stali lákadlom pre turistov z celého sveta, sú podľa popredných talianskych historikov len náhodne vybratými objektmi, ktoré by mohli najvernejšie predstavovať ich krutý osud. Júliin balkón je počas celého roka obklopený kŕdľom turistov, ktorí poväčšine ani len netušia, že miesto, ktoré tak poctivo zachytávajú na objektívy svojich videokamier a fotoaparátov je len jeden z marketingových ťahov vynaliezavých Talianov. Na múroch Júliinho domu môžeme nájsť nespočetné množstvo rôznych vyznaní lásky zaľúbencov v mnohých svetových jazykoch. Na múroch sa ďalej nachádzajú aj automaty, z ktorých, po vhodení symbolického poplatku, si možno vypočuť celý príbeh o rozhádaných rodinách, ich deťoch a vzájomnom zmierení nenávidených dynastií. Mesto Verona je často preplnené a nepriechodné, ale zdá sa, že samotným verončanom to veľmi neprekáža, pretože sú na svoju históriu patrične hrdí. Verončania však medzi Talianmi nie sú príliš obľúbení, pretože na každého pôsobia dojmom veľkých snobov. Pri tohtoročnom príhovore pápeža Jána Pavla II. pre Talianov si hlava katolíckej cirkvi ušetrila pár minút na to, aby sa osobitne prihovorila verončanom a vyzvala ich, aby svoju zbytočne nadsadenú hrdosť zamenili za duchovné blaho.

Taliansko, Talianska republika, po taliansky - Repubblica Italiana je štát nachádzajúci sa v južnej Európe o rozlohe 301 341 km2, s počtom obyvateľov 57,6 mil. a s hustotou zaľudnenia 191 obyv./km2. Hlavné mesto Talianska je Rím s počtom obyvateľov blížiacim sa ku 4 miliónom. Úradným jazykom je taliančina (v kraji Trentino-Alto Adige aj nemčina, vo Valle d’Aosta dokonca francúzština). Taliansku líru od 1.januára 2002 vystriedala spoločná mena Európskej menovej únie Euro, ktoré má hodnotu 1936,27 talianskej líry.

Obyvateľstvo tvoria hlavne Taliani (97 %), ďalej menšiny Rakúšanov, Francúzov, Slovincov a Albáncov. Náboženstvo je rímskokatolícke (98 %). Stredná dĺžka života mužov je 75 rokov, žien 81 rokov. Kedysi prevládala rozsiahla emigrácia do USA; v súčasnosti prevláda imigrácia z juhovýchodnej Európy a severnej Afriky (najmä z Maroka) a sezónni pohyb za prácou hlavne do Nemecka a Francúzska; vnútroštátna migrácia zo zaostalejšieho juhu na vyspelejší sever. Taliansko je rozvinutý priemyselný štát, najvyspelejší v južnej Európe; hospodárskym potenciálom tretí v Európe a šiesty na svete. V štáte sa prejavujú značné vnútorné rozdiely medzi ekonomicky vyspelým priemyslovým severom (dve tretiny priemyselnej výroby) a zaostávajúcim poľnohospodárskym juhom, čo v súčasnosti spôsobuje v krajine celý rad problémov. Hrubý domáci produkt je 20 170 USD/obyvateľa.

Podiel ekonomicky aktívnych obyvateľov je 36,9 % (1997), z nich 6,8 % pracuje v poľnohospodárstve, 32,0 % v priemysle. Dopravná sieť je komplexná, 6 500 km diaľnic, 15 950 km železníc. Významné námorné prístavy sú Janov (obrat 39,5 mil. t), Terst, Neapol, Tarent. V Taliansku je ntenzívny cestovný ruch a je to jedna z najnavštevovanejších zemí sveta (56,3 mil. zahraničných návštevníkov vrátane krátkodobých, príjem 30 mld. USD). Taliansko je spoluzakladajúci člen NATO, je členom EU, OECD, OSN. Politická scéna je často zmietaná korupčnými škandálmi a nestabilitou. Rozdiel medzi priemyselným severom a poľnohospodárskym juhom je prekonávaný len pomaly a oslabuje tradičné demokratické strany. Hlavou štátu je prezident, volený na spoločnom zasadaní poslancov, senátorov a 58 delegátov z autonómnych krajov na 7 rokov. Zákonodarným zborom je dvojkomorový parlament; tvorí ho Poslanecká snemovňa (630 členov, volených obyvateľstvom na 5 rokov podľa kombinovaného volebného systému; 75 % poslancov volených podľa väčšinového systému, zbytok podľa systému pomerného zastúpenia) a Senát (325 členov, z nich 315 volí obyvateľstvo podľa systému, ktorý kombinuje väčšinové a pomerné zastúpenie; ostatní sú doživotní senátori z radov bývalých prezidentov republiky a osobnosti menované prezidentom. Funkčné obdobie trvá 5 let. Výkonná moc je v rukách vlády v čele s predsedom, ktorého menuje prezident; na doporučenie predsedu vlády menuje prezident ostatných ministrov. V súčasnosti je predsedom vlády milánsky magnát Silvio Berlusconi a prezidentom republiky je Ciampi. Rímsko-katolícka cirkev hrá v Taliansku významnú úlohu a má silný vplyv na sociálne štruktúry. Súdržnosť rodiny je značne silnejšia ako v iných európskych krajinách. Voľné oblečenie je bežné, no plavky patria na pláž. Vo verejných dopravných prostriedkoch, niektorých verejných budovách, divadlách a kinách je zakázané fajčiť. Vo veľkomestách je treba si dávať pozor na osobné veci kvôli zlodejom. Euro

S prechodom na spoločnú menu Európskej menovej únie, aj podľa médií, aj na základe vlastných skúseností mali určite najväčší problém práve Taliani. Obdivuhodné je na celej tejto situácii práve to, že by to mali byť práve Taliani, ktorým by podľa matematických zákonov toto prepočítavanie malo ísť najlepšie. Však za jedno Euro zaplatia 1936,27 lír, zaokrúhlene 2000 lír. Demonštrujúc to na jednoduchom príklade: produkt, ktorý predtým stál 100.000 lír vydelíme 2, čiže nám vyjde 50.000 a po odmyslení si posledných troch núl je suma jednoduchá 50 Euro.

Zdá sa, že tento postup pokladal za nesmierne komplikovaný aj samotný premiér Silvio Berlusconi, ktorý sa rozhodol uľahčiť život svojmu ľudu a tak ešte pred osudným dňom zavedenia Euro poslal každej domácnosti malý výdobytok techniky – jednoduchú kalkulačku, ktorá okrem čísiel obsahuje ešte ďalšie dve tlačítka s nápisom Líra a Euro. Funguje na jednoduchom princípe: naťuká sa suma v lírach a stalčí sa tlačítko Euro. Kakulačka automaticky zobrazí sumu v Euro a naopak. Aj keď od zavedenia Euro ubehlo už viac ako tri mesiace, Taliani naďalej rozmýšľajú v lírach a kalkulačky sa stali ich neodmysliteľným spoločníkom. Za úplne normálne pokladajú aj stánky na železničných staniciach s názvom Assistenza Euro, čo v preklade znamená niečo ako Pomoc pri Euro, kde sa od „kvalifikovaného personálu“ môžete dozvedieť veľa nového a hlavne „nesmierne poučného“. Najväčšiu radosť to určite spôsobuje turistom, ktorí na tejto, pre nich atrakcii, naozaj filmom vo svojich fotoaparátoch nešetria.



Talianske mamy

Vy, čo ste už mali možnosť pobudnúť aspoň zopár chvíľ v talianskej rodine, určite viete, čo je zač ten „inštitút“ talianskej mamy. Sociologické štúdie ukazujú, že dnešní mladí Taliani zostávajú doma priemerne do svojich 27-33 rokov, ich sestry naopak opúšťajú domov veľmi skoro, takže napr. reklamy na garsónky sú orientované prevažne na ženy. Ak sa aj Talianovi podarí odpútať od svojej mamy pred tridsiatkou, zvolí si často model Claudio (podľa kamaráta z Ríma): býva síce vo vlastnom byte, ale nanajvýš 100 krokov od rodičovského bytu a všetky viac aj menej dôležité záležitosti rieši s rodičmi - t.j. s mamou. Štúdie sa síce nezhodli, či je to lenivosť alebo silná fixácia mladých talianskych mužov, každopádne ide o nezanedbateľný trend, s ktorým musia počítať nielen obchodníci, ale aj vydajachtivé slečny.


Ak ste opatrný šofér a pri porušení predpisov len hlasno nadávate, tak sa pripravte na transplantáciu hlasiviek. Všetko, čo ste si ani nepredstavovali, sa na talianskych diaľniciach stáva skutočnosťou. Pokiaľ do Talianska idete zo severu, tak to je ešte v pohode, pretože na severe je ešte civilizácia., ale keď tam vhupsnete niekde pri Neapole, tak Pán Boh s vami. Auto bez aspoň mierneho poškodenia neuvidíte, na juhu takmer neexistujú spätné zrkadielka. Pripravte sa na všade prítomné trúbenie a časom ho aj vy budete s radosťou používať. Pruhy v meste neexistujú a ide sa tak ako sa dá. Môžete sa cítiť ako po opici, pretože myšičky tesne pred vami budú viac ako časté.
Najhorší mor sú mopedy a skútre, ktoré sa cpú uplné všade , neuveriteľne sa motajú a ostatné autá vôbec neberú do úvahy. Hlavne v meste máte pocit, že všetci obyvatelia práve nasadli na skútre.

Ak ste na vedľajšej ceste, nemá cenu čakať až bude voľné miesto (ono totiž ani nebude), ale musíte sa do diaľnice jednoducho vrútiť, oni vás pustia. Robia to tak všetci a Taliani sú už na to zvyknutí. S obľubou Taliani tiež prudko pribrzďujú aj na diaľniciach. V Taliansku sa dopravné predpisy vo všeobecnosti dodržiavajú len zriedkavo, čím južnejšie, tým je situácia kritickejšia. Aj napriek tomu, že pokuty sú relatívne vysoké. No ale keby sa všetko dodržiavalo, tak do týždňa nemá žiaden Talian vodičák a polícia by bola bohatšia ako mafia. Hlavne na juhu majú dopravné predpisy skôr charakter odporúčací a k srdcu si ich neberie nikto (a najmenej policajti). Povolený alkohol v krvi je 0,8 promile.

Určite väčšina z vás pozná ošúchaný vtip o turistickom sprievodcovi, ktorý hovorí návštevníkom Ríma, že teraz spoločne spravia najnebezpečnejšiu vec, aká sa len v tomto meste dá spraviť: „prejdeme cez ulicu“. O fenoméne rímskej dopravy už bolo popísané veľa, ale myslím, že každého návštevníka jej živočíšnosť prekvapí – a je jedno, či pochádza z Mexika, Španielska, Portugalska, alebo inej motoristicky „vyspelej“ krajiny. Jediný spôsob, ako sa v Ríme cítiť trochu bezpečnejšie, je navštíviť najprv Neapol a až následne Rím. Čiastočne tiež pomáha prístup nevidím-nepočujem-idem(-a potom sa nečudujem).




Cestovný ruch

V Taliansku sa nachádzajú ďalšie dva štáty a to najmenší štát sveta Vatikán – sídlo rímskokatolíckej cirkvi a San Marino, obľúbená destinácia turistov a nákupné miesto Talianov, z dôvodu neplatenia daní. Taliansko je rozdelené na 20 regiónov, ktoré majú takmer vo všetkom svoje vlastné právomoci. Región je absolutne zodpovedný aj za vývoj CR, pretože talianska ústava sa o CR zmieňuje len za účelom delegovania právomocí na na ňho. Cestovný ruch je v Taliansku rozvinutý takmer dokonale. Niet sa čomu čudovať, však Taliansko je doslova predurčené na cestovný ruch. Rozmanitosť a krásu atraktivít cestovného ruchu, ktoré tvoria nielen slnko, more a piesok, ale aj hory, kultúrne pamiatky, gastronómia či spev. Uvedené faktory dokumentujú i štatistické údaje o výkonoch cestovného ruchu v tejto krajine. Taliansko v roku 1999 zaujalo 4. miesto na svete podľa príjmov (28,357 mld USD)a tiež 4.miesto na svete podľa počtu prenocovaní(36 mil.). V každom prípade však klíma a kultúrne dedičstvo tvoria základné lákadlá pre turistov. Hotelové zariadenia sú kategorizované od najvyššej úrovne de luxe, čo predstavuje úroveň hotelov typu grand, cez škálu od 5 až po 1 hviezdičku.

Slovenský turista, ktorý nepozná túto širokú škálu kategorizácie talianskych hotelov, môže byť pri prvej návšteve prekvapený, že úroveň našich a talianskych hviezdičiek nie je totožná. 55% turistov prichádza do talianska z krajín Európskej únie. Významný podiel však zaujímajú i turisti z USA – 9,6 % z celkového počtu zahraničných turistov, Japonsko 5,2 %, Švajčiarsko 4,7%. Slovenská klientela vycestovala cez cestovné kancelárie v roku 1999 v počte takmer 80 000 turistov, pričom priemerná dĺžka pobytu bola 7,8 dňa. Pokiaľ mesiac august je beznádejne najdovolenkovejším mesiacom v roku pre domácich turistov a pre Nemcov, pre slovenského dovolenkára je príjemnejší i lacnejší pobyt v júli a v júni. Slovenskí turisti využívali v ostatnom období nielen autokarovú a automobilovú dopravu. Do vzdialenejších cieľových miest ako Sardínia organizovali slovenské cestovné kancelárie i leteckú dopravu. Talianski turisti v maximálnej miere využívajú svoje vlastné autá- 71,7 %, leteckú a železničnú dopravu využívajú skutočne len v prípade veľkých vzdialeností alebo časovej tiesne.

Klimatické podmienky vytvárajú možnosti v zime využívať alpské oblasti na lyžovanie.
Letná sezóna ožíva už v máji a trvá až do konca septembra, na juhu krajiny aj dlhšie. Najvyhľadávanejšie destinácie na dovolenku pri mori sa nachádzajú na Jadranskom pobreží. V mojej práci sa však nebudem zaoberať touto ich notoricky známou charakteristikou, skôr by som sa chcela sústrediť na také miesta, ktoré sú našincom menej známe, resp. neznáme. Jadranské pobrežie je všetkým známe ako raj pre mladých: preplnené pláže, slnko, more a miestami až barbarská zábava v nočných kluboch. Medzi takéto letoviská určite patria Lido di Jesolo, Lignano, Bibione, Caorle, Rimini, Riccione, Cattolica, Palmová Riviéra a mnohé iné. Menej turistov však tuší, že medzi mestom Ravenna a Riminia leží asi najprestížnejšie letovisko celého Jadranského pobrežia, tzv. Milano Marittima, v preklade Prímorské Miláno. Je to mestečko, ktoré bolo postavené v 70-tych rokov a dali si ho pôvodne vybudovať podľa vlastných predstáv zámožní podnikatelia z Milána, aby mali kde nerušene tráviť vzácne chvíle svojho voľného času. Z celého pobrežia Jadranu je to jedno z mála kľudných miest, ktoré asi aj pre svoju finančnú náročnosť navštevujú najmä lepšie situované rodiny s deťmi a staršie páry.











Toscana – Toskánsko

Presúvajúc sa smerom na juh sa ocitáme v Toskánsku, v skutočnom raji Talianska, ktoré v ponukách našich cestovných kancelárií často chýba.

Taliani sú v prevažnej miere až nezdravo spätí s regiónom, v ktorom žijú a v žiadnom prípade na ňho nedajú dopustiť, ale prekvapivo vám každý Talian povie, že Toskánsko je jedným z najkrajších a najmalebnejších častí ich krajiny. V dobách. keď bol Rím ešte len bezvýznamnou osadou, kvitla na území dnešného Toskánska civilizácia Etruskov. Matka príroda tu bola k ľuďom štedrá – poskytla im úrodnú pôdu, hojnosť rýb v jazerách a horských lagúnach, a tiež bohaté ložiská rudy, z ktorých etruskí hutníci získavali cín, meď, olovo a železo. Množstvo prístavov umožnilo rýchly rozvoj obchodu. Kultúra starého Ríma bola Etruskami ovplyvnená viac ako sa na prvý pohľad môže zdať. Za Etruskov sa prvý krát na talianskej pôde začali stavať mohutné brány a priestory uzavreté klenbami a kupolami.
Aj celý rad kultúrnych zvyklostí, napríklad spôsob stolovania má zjavne etruský pôvod ako dosvedčujú nástenné maľby z hrobiek, pochádzajúce z dôb, keď sa Rím ešte len rodil. Etruským zvyklostiam tak presne zodpovedá aj spôsob založenia samotného Ríma: ako spôsob vymerania mesta, tak i legenda, ktorou Romulus vyznačil jeho obvod. Toskánsko je známe svojimi nikdy nekončiacimi nížinami, čistým morom, útulnými plážami, etruskými mestečkami, veľkým počtom agroturizmov, kúpeľnými miestami, cykloturistickými traťami, prívetivými ľuďmi a ideálnym počasím pre letnú dovolenku. Samotní Taliani tvrdia, že ak slnko nesvieti v Toskánsku, tak potom nikde na Apeninskom polostrove. Je všeobecne známe, že ak v Taliansku je problém s ubytovaním, v Toskánsku miesto na prenocovanie nenájdete určite. Všetky ubytovacie zariadenia, počnúc nadštandardnými hotelmi až po kempingy sú beznádejne obsadené a pokiaľ by ste sa rozhodli stráviť dovolenku v Toskánsku, ideálny termín na rezerváciu miest je do konca februára. Hlavným mestom Toskánska je Florencia. Okrem nej sa tu nachádzajú ďalšie známe a menej známe mestá a práve tým menej známym by som vo svojej práci chcela venovať väčšiu pozornosť. Dovolím si tvrdiť, že Florenciu a Pisu dnes už pozná určite každý. S rovnakou istotou však môžem povedať, že veľa, veľmi veľa turistov ani len netuší, že pravý klenot Toskánska je starobylé mestečko Siena, ktorá sa nachádza len 100 km južne od Florencie. A keď aj náhodou vie, že niečo také existuje, snáď je to len preto, že pri pozeraní si Apeninského polostrova na mape, mu tam náhodou padol zrak. Väčšina dnešných návštevníkov Talianska sa pri prejazde Toskánskom zastaví vo Florencii, cestou k juhu však opomenú –ku vlastnej škode –Sienu. Ak nás vo Florencii dôverne oslovia majstri renesancie, v Siene sa ocitneme prevažne v zajatí stredoveku.

Počiatky mesta, ale siahajú do rímskej antiky, kde v etruskej Siene cisár Augustus založil vojenskú kolóniu. Minulosť pripomína na rôznych miestach symbol vlčice, ktorá odkojila zakladateľov Ríma Romula a Réma. Podľa jednej verzie povesti, ktorá objasňuje pôvod „večného mesta“ mal Sienu založiť Rémov syn Senius.

Sienčania sú viazaní na svoje mesto chorou, priam chronickou láskou. Návštevník môže mať pozorujúc toto mesto a jeho obyvateľov počas najväčšej oslavy Palia, oslavy krvavej a pravdivej, rôznu mienku, pretože pre sienčanov Palio je skutočný život. Odzrkadľuje však presne ako sa žilo v Siene kedysi. Pôvod a primitívna fyzionómia Palia nikdy neboli presne vysvetlené. Táto najľudovejšia a najemocionálnejšia oslava pre mesto Sienu existovala už dávno pred rokom 1310, rok, v ktorom vznikla oficiálna inštitúcia Palia, ktoré sa malo bežať 15. augusta na oslavu donebavzatia Panny Márie.
V roku 1656 oficiálne vzniká inštitúcia druhého Palia, Palia rajónov a celá slávnosť vyzerala presne tak ako vyzerá v dnešnej dobe v období 2. júla až 16. augusta. A o čo tu vlastne ide? Je to ľudová slávnosť, keď sa na obrovskom sienskom námestí koná sprievod v historických kostýmoch, predstavuje sa miestny folklór a rytierske súboje, umenie príznačné dávnym časom minulým, no však vyvrcholením Palia je konský dostih na neosedlaných koňoch. Mesto je rozdelené na 17 rajónov, pričom každý rajón dáva do súťaže svojich vlastných koní a jazdcov. Každý rajón je zabezpečený vlastnými vládnymi orgánmi, volenými každé 2 roky. Každý sienčan žije život svojho rajónu, ktorý si zachoval v čase funkciu organizácie voľného času svojho ľudu. : v tomto zmysle všetky chvíle agregácie sienčana sú úzko prepojené s jeho rajónom. Existencia sienskych rajónov sa zaznamenáva už od roku 1200. V tých časoch boli však oveľa početnejšie oproti tým terajším a volali sa buď podľa ulíc alebo kostola v okolí. Dnes ich je 17 a ich názvy sú symbolické, pomenované sú podľa zvierat.
Medzi obľúbené časti tejto honosnej slávnosti patria aj zástavníci a ich obdivuhodné umenie narábania so zástavou. Narábanie so zástavou je skutočné umenie a pochádza z dávnej minulosti, kde zástava predstavovala záchytný bod každého vojaka a jej strata by znamenala prekážku. Kvôli tomuto vedieť ju dobre ovládať mohlo zabrániť nepriateľovi, aby sa jej zmocnil. V prípade nebezpečia musel zástavník vyhodiť zástavu do vzduchu do čo najvyššej výšky za účelom pozbierať čatu. V najextrémnejším prípadoch museli zástavu vyhodiť von z bitky celou svojou silou.

Zástavníci sa na toto pripravovali v príslušných militárnych školách, kde sa okrem používania zbraní podriaďovali tvrdému fyzickému a technickému výcviku. V týchto výcvikovch má určite svoj pôvod aj hra so zástavou a súťažiaci duch núti zástavníkov stále k novým a náročnejším kúskom s ňou.
Konské dostihy sú bezpochyby vrcholným momentom celého Palia, ale je to aj príprava, čakanie a nakoniec odviazanie historického okruhu, ktoré ešte prispievajú k tomuto momentu, po celý rok tak veľmi očakávaného zo strany sienčanov.
Oblasti, ktoré získajú túto výsadu zúčastniť sa Palia je 10. Tých 7, ktoré boli vylúčené minulý rok a 3 ďalšie, ktoré sú vylosované spomedzi tých, ktoré sa zúčastnili Palia minulý rok. Losovanie prebieha v tzv. Verejnom paláci a rozuzlenie drámy zlosovania sa verejnosť okamžite dozvie vystavením troch vylosovaných zástav (kde každý rajón má svoju zástavu) na prvé poschodie a zvyšných sedem sa vztýči na poschodie nad nimi.
Dvanásť mesiacov v roku život v rajónoch vrie, ale v dni Palia sa atmosféra rozžeraví už úplne.

Štart koní je jeden z najemocionálnejších momentov Palia. V tichu plnom očakávania medzi dvoma konopnými lanami kone vchádzajú podľa poriadku zlosovania. Možno povedať, že už tu má začiatok tento pretek, pretože každý jazdec sa svojou ľsťou musí dostať na výhodné miesto, tak aby čo najviac zabránil štartu ostaným, snažiac sa vytušiť ten správny moment, kedy sa konopné lano uvoľní. V troch rýchlych kolách sa môže stať absolútne všetko. Kone sú hodené do rýchleho a dramatického behu. Predstavenie je klamlivé, dav doslova exploduje od nadšenia a spomedzi tisícky povzbudzujúcich výkrikov, sa jazdci kontrolujú, ohrozujú, bijú a padajú. Pretek je veľmi nebezpečný. Jazdci jazdia o chlp, často sú z koňa zhodení a aj sa často zrania veľmi vážnym spôsobom. Palio je drsný súboj, zádrapčivý, krvavý, ktorý sa viac podobá potyčke ako súťaži. Na koňoch sa robia akrobatické kúsky vo vzduchu, niektorý kôň ostane bez jazdca, ale pokračuje nebojácne svoj šialený beh. A potom už len víťazstvo alebo porážka, spevy, bitky , chvála Palia, náreky, skľúčenosť a nekontrolovateľná radosť víťazov.

Námestie sa vyprázdni, ale spomienka na tento deň ostane dlho v dušiach ľudí, víťazov aj porazených. Nie sú tu hranice na vyjadrenie radosti a beznádeje po skončení pretekov: pretrvávajú dni a týždne a zanechávajú nezmazateľnú škvrnu v každom obyvateľovi Sieny.

Po preteku sa na oslave zúčastní celá „rodina“, ktorou je rajón, ktorý môže mať aj viac ako 2 000 obyvateľov.

Pripíja sa na súčasné víťazstvo a veštia sa víťazstvá budúce, oslavuje sa rok permanentného úsilia a veľkého uspokojenia.

Balkóny a akékoľvek vhodné priestory v okolitých budovách sa pre tento pretek prenajímajú nadšencom týchto hier tvrdým marketingovým spôsobom a lístky sú už dávno pred pretekom vypredané. Ich cena sa podľa umiestnenia pohybuje od 125 do 200 euro.
Siena je hrdá na túto svoju antickú dušu, na svoju ľudskosť, na svoje nádeje a svoje vášne. V niekoľkých pár okamihoch sa míňajú dni a dni námahy sienčanov, obetovania sa a čakania. Fanatická láska k ich mestu je súčasťou ich života a za nič na svete by sa tejto tradície nevzdali.





Gastronómia

Všeobecne poznáme pizzu a špagety. To však ani zďaleka nie je celá pravda. Aj talianska kuchyňa je regionálne rôznorodá.
Na severe dominuje kuchyňa severotalianska. Jej centrom je Milano. Sporebúva väčšie množstvo syrov, paradajok, kečupov, údenín. Syry sa často zapekajú. Strednotalianska kuchyňa vládne tak od Bologne po Rím. Tu sa už spotrebúva viac cestovín, zeleniny, všetkých druhov mäsa a údenín. Juhotalianska kuchyňa vládne od Neapolu až po Sicíliu. Prevládajú ryby a inak chudobnejšie suroviny. Súvisí to s tým, že juh bol a stále je najchudobnejší. Z Neapola pochádza aj slávna neapolská pizza. Je to tradičné jedlo chudobných. Na ceste nie je nič iné, len paradajky.

Taliani sú majstri aj v príprave iných cestovín, ale aj ryže. Je pritom zaujímavé, že prakticky nikde inde, len v Taliansku, im dokážu dať tú uplne správnu chuť. Kuchári na celom svete len ťažko prichádzajú na to, v čom je talianskosť. V nekonečných maličkostiach, regionálnych i rodinných odlišnostiach. v zásade platí, že cestoviny nesmú byť rozvarené a že dokonca musia byť niekde medzi nedovarenosťou a dovarenosťou.
Existujú však aj výrazné krajové odlišnosti. Napríklad na Sardínii je len veľmi málo pizzérií. Pri mori ponúkajú najmä ryby a dary mora, no ak vás niekto zavolá na folklórny večer a národnú kuchyňu, takmer isto počítajte s pečeným prasiatkom. A to aj uprostred horúceho leta.

Taliani sa v reštauráciách správajú pomerne hlučno, neuveriteľne okolo seba namrvia, viac si objednajú ako zjedia a vypijú, a radi platia aj vysoké sprepitné. Na raňajky chcú mať na stole biely chlieb a bagetu, kávu a ak varené vajíčko, tak ani nie na hniličku. Smie byť povarené len tak dve – tri minúty. Raňajky sú pomerne jednoduché, čo sa zase nepáči našim dovolenkárom v tejto krajine. Dôvod je však prostý, viac pozornosti patrí obedu.

Málokto sa Talianovi zavďačí na Slovensku, ak mu ponúkne ako aperitív slivovicu, či borovičku. Jednoznačne dá prednosť cinzanu, martini, campari, prípadne i sektu. Medzi studenými predjedlami privíta sardinky so zeleninou, v paradajkovej omáčke.

Záujem býva aj o na studeno upravenú rybu s rôznou marinovanou zeleninou.
V teplých predjedlách vyhráva pasta. To sú špagety, makaróny a iné cestoviny s kombináciou zeleniny, hríbov, olív, darov mora, syrov a s dusenými paradajkami. Pre zaujímavosť, čím južnejšie v Taliansku pôjdeme, tým častejšie odmietajú nám známy kečup a pri pohľade na nich im jednoducho vyčítať z tváre, že by ho do svojich úst nikdy nevložili. Chcú čerstvé dusené paradajky. O krémové polievky Taliani veľký záujem nemajú. Prednosť dávajú rôznym vývarom, často obohateným strúhaným syrom. Potom konzumujú ryby a mäso, s obľubou pripravované na rošte. Mimoriadne cenená je zverina. Zemiaky sa veľkej obľube netešia. Talian dá prednosť ryže či zelenine. Večeri venujú Taliani veľkú pozornosť a potrpia si na účasť celej rodiny. Len málokedy ich zaujme cudzia kuchyňa. Na stole chcú mať vždy kvalitný olivový olej, strúhaný syr, perlivú a neperlivú minerálnu vodu.

Pozor na kávu – ak si u nás Talian pýta kávu, bude vás považovať za barbara, ak mu prinesiete „turka“. Zo všetkého najviac uprednostní capuccino. Inak pije perlivé presso a takmer nikdy sa neuspokojí s jednou šálkou. Najradšej má, ak je konvica postavená priamo na stole. Nikoho nech neprekvapí, ak Talian pije kávu postojačky. Vraj je to preto, lebo by jedle sa už dosť nasedel. Zákuskami si Talianov obyčajne nezískate. Získate si ich však zmrzlinou a ešte skôr veľkým zmrzlinovým pohárom. Čím si však Taliana určite získate? Úpravou jedál pri stole, flambovaním a popolníkom, ktorý je na stole aj počas jedla. No a samozrejme úsmevom a úslužnosťou.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?