Svetová literárna moderna (80. roky 19. storočia – 20. roky 20. storočia)
Kategorie: Literatúra (celkem: 527 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 07. dubna 2007
- Zobrazeno: 8245×
Příbuzná témata
- Svetová literárna moderna (80. roky 19. storočia – 20. roky 20. storočia)
- Kultúrny a literárny vývoj v Európe od polovice 19. storočia po 20. roky 20. storočia
- Moderná svetová literatúra 20. storočia a jej obraz
- Moderná svetová literatúra 20. storočia - Moravia, Steinbeck, Mailer, Salinger, Solženicyn, Saganová
- Dejepis 2. svetová vojna - najdôležitejšie roky
Svetová literárna moderna (80. roky 19. storočia – 20. roky 20. storočia)
Od polovice 19. storočia dochádza takmer vo všetkých európskych národných literatúrach k rýchlemu striedaniu a koexistencii viacerých nových literárnych smerov, prúdov, metód, k zrodu avantgardy a moderny. Tieto smery vyplynuli z nových spoločenských problémov, kapitalistických výrobných a spoločenských podmienok (strata ideálov, spoločenské perspektívy, blížiaci sa vojnový konflikt, silnejúca kapitalistická spoločnosť). ich vznik bol prejavom protirečení kapitalistickej spoločnosti, k individuálneho stvárňovania skutočnosti a súvisí s odporom mnohých umelcov proti meštiackej ideológii a morálke. Spisovatelia začínajú experimentovať, hľadajú nové metódy tvorby, nové výrazové prostriedky. Niektorí autori nadväzovali na romantizmus, najmä v tom, že hrdina je nespokojný so spoločnosťou - ide o rozpor medzi snom a skutočnosťou, medzi psychikou básnika a drsnou realitou. Tieto myšlienky sa prejavujú najmä v lyrike. Súhrnné označenie pre tieto umelecké smery je literárna moderna. Najrozšírenejšie smery sú dekadencia (úpadok), symbolizmus a impresionizmus. Pre modernu je typické:- zdôrazňovanie autorského subjektu (vnútorného sveta autora)
- odklon od tradičných spôsobov tvorby a tradičných výrazových prostriedkov
- pochybovačnosť (skepsa) a nedôvera ako odraz neradostnej sociálnej a národnej situácie
- používanie voľného verša
Dekadencia (décadence – úpadok) – za dekadentov sa na konci 19. storočia označovali básnici, ktorí nepísali tradičnú poéziu. Je pre nich príznačný subjektivizmus, individualizmus a pesimizmus, zblíženie poézie s hudbou a maliarstvom. rozvíja sa lyrika, ktorá vyjadruje náladovosť a fantáziu, často úzkosť a depresie. Hlavnými predstaviteľmi boli Charles Baudelaire, Paul Verlaine a Stéphane Mallarmé. Dekadencia sa stala základom pre symbolizmus, impresionizmus a expresionizmus. Neskôr sa pod týmto termínom rozumel svetonázor a životný postoj časti spisovateľov na prelome storočí, ktorí sa zjednotili v myšlienke "čistého umenia"
Symbolizmus – zaujal vedúce miesto medzi modernými básnickými smermi takmer vo všetkých literatúrach. Usiloval sa preniknúť do podstaty skutočnosti cez sústredené vnímanie a estetický zážitok tvorcu, ktorý naplno využíval vzájomné prelínanie sa svojich zmyslových vnemov. Je pre neho charakteristické, že básnici nezobrazovali skutočnosť, vonkajší ani vnútorný svet priamo, ale pomocou znakov, symbolov (holubica - mier, havran – smrť, srdce – láska…).
Využívali metafory, metonymie, personifikácie, alegórie, prirovnania, dôraz kládli na eufonickú (hudobnú) výstavbu verša, rozvíjali obraznosť a zaslúžili sa o zhudobnenie poézie. Ich básne sú preniknuté smútkom (osobné nešťastie, spoločenská situácia) a skepsou (nedôverou voči svetu, pochybovanie o chode sveta). Symbolisti sa štylizovali do roly nepochopených a "prekliatych". Uvedomovali si svoju sociálnu vykorenenosť zo spoločnosti, preto si vybrali samotu v rušnom spoločenskom živote a osamelosť vo svojej básnickej tvorbe. Cez poéziu hľadali "nové priestory" v neskutočne, v sne, teda mimo reality a v podvedomí. Únik od skutočnosti, od jej hromadiacich sa problémov sa v symbolistickej básni prejavuje ako sústredenie všetkej pozornosti na básnikovo "ja". Podobne ako romantici nadraďujú ducha nad hmotu. Čerpajú tiež podnety z mystiky a náboženstva. ich poézia ponúkala nové tvary a neobvyklú štruktúru básne, ťažila zo sugescie, tade zo silného duševného vplyvu na inú osobu. Pre báseň hľadali výnimočné zvukové efekty, ktoré mali evokovať (vyvolávať v mysli) vzťah medzi slovom a hudbou. Básnik využíva na záznam svojich osobných stavov hru s asociáciou, čiže združovanie predstáv, vzniká voľný verš. Termín prekliati básnici použil Paul Verlaine, začlenil k nim Tristana Corbiéra, Jeana Arthura Rimbauda, Stéphana Mallarméa, Charlesa Baudelaira. Symbolizmus vznikol ako reakcia na parnasizmus a naturalizmus (nepatria medzi moderné smery).
Parnasizmus (podľa hory Parnas v Grécku, kde bolo sídlo Apolóna a múz) je smer poslednej tretiny 19. storočia, ktorý odmietal spätosť umenia s realitou, tvrdil, že zmyslom umenia je dokonalá krása a umenie má byť samo sebe cieľom. Básnici pestovali tzv. "čisté umenie". Téma a obsah neboli dôležité, pozornosť venovali najmä jazyku, prozódii a forme básne. Inšpiráciu hľadali najmä v dávanej minulosti, často v antike. Zo slovenských básnikov sa o parnasizmus zaujímal najmä P. O. Hviezdoslav.
Naturalizmus (variant realizmu) je smer z konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorý zdôrazňoval biologickú určenosť človeka. Kým realisti opisujú človeka i prostredie, v ktorom žije, naturalisti ho opisujú so všetkými sprievodnými znakmi, najmä však s prevahou temných stránok života, s vykreslením spoločenskej spodiny, s drastickými, krutými scénami.
Impresionizmus (impresio – dojem, vnem, výraz) obrátil pozornosť na vonkajší objektívny svet, jeho stúpenci stavali na prvé miesto konkrétny zážitok zo sveta, z prírody, z každodenného života pomocou zmyslov, ako je zrak, sluch, a pod.
Tým priniesli do umenia vzrušujúce emócie, svieže farby v maliarstve (impresionizmus vznikol najprv v maliarstve - Eduard Manet a Claude Monet), potom sa jeho technika preniesla poézie, prózy a drámy. Preto sa senzualizmus (zmyslový princíp) pokladá za charakteristickú črtu impresionizmu.