Spoločnosť a štát

Kategorie: Angličtina (celkem: 879 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: leamackova
  • Datum přidání: 30. září 2007
  • Zobrazeno: 10708×

Příbuzná témata



Spoločnosť a štát

Štát

Pojem, vznik a sociálno-politická podstata štátu

Štát je rovnako ako právo spoločenský jav, ktorý je historicky determinovaný, čiže jeho existencia sa viaže na určité historické podmienky. V najvšeobecnejšom chápaní je štát chápaný ako historicky podmienená politická forma organizácie spoločnosti.

Štátu predchádzalo zriadenie, ktoré všeobecne nazývame prvotnopospolným zriadením, jeho základom bol rod. Rozpadom rodového zriadenia, ktorý bol zapríčinený vznikom súkromného vlastníctva a spoločenskou deľbou práce, vznikali také sociálne skupiny ako trieda vlastníkov výrobných prostriedkov a trieda nemajetných. V týchto podmienkach bola potrebná ustanovizeň. Ktorá mala posvätiť súkromné vlastníctvo, mala ho vyhlásiť za najvyšší zmysel ľudského spoločenstva, ale ktorá by vznikajúci rozkol spoločnosti na triedy a právo majetnej triedy na vykorisťovanie nemajetnej triedy, právo nadvlády jednej nad druhou, zvečnila. Takouto ustanovizňou sa stal štát.

Štát ako politická forma organizácie spoločnosti vyrastá teda z triedneho antagonizmu. Štát sa od rodovej organizácie spoločnosti odlišuje existenciou osobitnej verejnej donucovacej moci- štátnej moci. Štátna moc je verejnou mocou v spoločnosti organizovanej vo forme štátu. Vzniká ako súčasť vzniku štátu. Schopnosť určovať správanie všetkých členov spoločnosti sa sústredilo v rukách skupiny, ktorá sa zaoberá len mocou. Nositeľmi štátnej moci v procese vzniku štátu sa stali tie subjekty, ktoré v tomto období plnili v spoločnosti integračnú funkciu: kňazi, pisári, predstavitelia rodu či kmeňa. Prepojenie tých, ktorí predstavujú štátnu moc, a celej spoločnosti, objasňuje kategória demokracie. V demokratických politických systémoch štátna moc pochádza zo spoločnosti a je spoločnosti zodpovedná. Demokratický pluralitný politický systém umožňuje, aby vnútorná štruktúra štátnej moci (odrážajúca sa najmä v štruktúre parlamentu a vlády) odzrkadľovala štruktúru spoločnosti.

Štát má od okamihu vzniku vlastnosti, ktoré sa menia v závislosti od zmeny výrobných pomerov a ktoré zodpovedajú určitému vývojovému stupňu materiálnych výrobných síl.

Štát ako právna inštitúcia

Štát je verejnoprávna korporácia, ktorej inštitúcie(štátne orgány a štátne organizácie), ich usporiadanie, funkcie, vzájomné vzťahy, vzťahy k obyvateľstvu a ich práva a povinnosti ustanovuje vnútroštátne i medzinárodné právo. Štát je právna inštitúcia. Chápanie štátu ako právnej inštitúcie vychádza z princípov právneho štátu, v ktorom vládnu zákony a nie ľudia. Zjednodušene možno konštatovať, že štát ako verejnoprávna korporácia je forma organizácie spoločnosti, ktorá vznikla a existuje na základe spoločenskej zmluvy. Vyznačuje sa najvyššou, suverénnou mocou nad štátnym teritóriom a obyvateľstvom, ako aj personálnym substrátom(obyvateľstvo štátu), vecným substrátom(veci vo vlastníctve štátu) a organizačno-normatívnym substrátom(právny systém štátu). Tieto tri substráty sú východiskom pre určenie špecifických znakov štátu. Prostredníctvom nich je možné štát definovať ako právnu inštitúciu, ktorá je verejnoprávnou korporáciou. Len prostredníctvom špecifických znakov odlíšime štát od ostatných spoločenských inštitúcií, ktoré vytvoril človek a spoločnosť. Z historického hľadiska tvoria špecifické znaky štátu: obyvateľstvo, štátnej územie a organizácia štátu prostredníctvom práva, právneho systému.

Štátne územie, teritórium štátu

Územie štátu je trojrozmerný priestor a vytvára ho zemský povrch, hladiny a priestor, ktorý je nad nimi a pod nimi. Súčasťou teritória sú vnútorné vody, najmä rieky, jazerá, umelé vodné nádrže, vrátane pobrežných, teritoriálnych vôd, ktoré priliehajú k morskej hranici štátu. Spolu so všetkými osobami a vecami, ktoré sa v tomto priestore nachádzajú, podlieha štátne územie suverénnej moci štátu.

Štátne územie nemusí vytvárať kompaktný geografický celok. V takomto prípade sa najvýznamnejšia časť územia nazýva materské územie, kým oddelené časti teritória , obklopené najmä inými štátmi sa nazývajú exklávami(napr. Kaliningrad); z pohľadu „obklopujúcich štátov“ sú enklávami.

Teritórium štátu nemusí hraničiť s iným štátom(ostrovné štáty), alebo môže hraničiť len s jedným štátom(Vatikán), prípadne hraničí s niekoľkými štátmi.

Hranice štátu

Územie štátu je teritoriálne vymedzené hranicami štátu, tie sú zabezpečené zmluvným systémom(mierové zmluvy, hraničné zmluvy, bilaterálne zmluvy). Štáty zmluvami potvrdzujú existujúce hranice- delimitáciu a demarkáciu.

Delimitácia je zmluvné určenie smeru a charakteru hranice a jej výsledkom je hraničná čiara.

Demarkácia je už detailným vymedzením hranice na základe delimitácie, a to priamo na mieste hranice pomocou hraničných znakov.

Nadobúdanie a strata štátneho územia

Územie štátu chráni medzinárodné i vnútroštátne právo. V medzinárodnom práve je dnes dôležitý zákaz hrozby silou a použitie sily. Vnútroštátne právo ochraňuje územie prostredníctvom ústavy.

Štátne územie je dynamický fenomén, vzniká a zaniká spolu so vznikom a zánikom štátu.

Nadobúdanie alebo strata štátneho územia sú výsledkom právneho konania, v prípade agresie protiprávneho konania, alebo sú výsledkom rozmanitých právnych udalostí.

Štátne územie sa nadobúda, prípadne rozširuje najmä nasledujúcimi spôsobmi:

Akcesia je spôsobom nadobudnutia územného prírastku štátu pôsobením prírodných síl(naplaveniny, objavenie nového ostrova, zmena toku hraničnej rieky) , alebo umelým územným prírastkom(výstavba vodných nádrží)

Prvotná okupácia predstavuje historicky najstarší spôsob nadobúdania vlastníctva. V súčasnosti však stratila význam(všetky teritóriá vykazujú znaky domínia i impéria), spravidla je len argumentom pri preukazovaní práv štátov k určitým územiam.

Anexia je nadobúdaním teritória pomocou sily. V minulosti bola anexia uznávaným právnym titulom nadobudnutia územie iného štátu. Anexia je jednostranným aktom anektujúceho štátu, ktorým rozširuje svoje územie a podrobuje toto územie a obyvateľstvo svojej suverenite. Anexiu celého územia štátu dochádza k debelácii, čiže k násilnému zániku štátu. V súčasnosti sa tento typ nadobúdania štátneho územia neuznáva.

Vydržanie je spôsob nadobudnutia štátneho územia dlhodobým a nerušeným vykonávaním suverenity nad územím iného štátu.

Územná adjudikácia je založená na základe rozhodnutia príslušného medzinárodného orgánu.

Územná cesia sa uskutočňuje na základe súhlasu cedenta, ktorý po uzavretí zmluvy časť svojho územia postupuje inému štátu.

Opakom nadobúdania územia je strata štátneho územia. Opakom nadobudnutia územia okupáciou je derelikcia(opustenie územia) ; opakom akcesie je opačné pôsobenie prírodných síl, ktoré napr. odplavia určité územie. Strata príslušného územia je opakom vydržania i adjudikácie.

Vznik a zánik štátu

Vznik štátu nastáva nadobudnutím územia a zánik štátu stratou štátneho územia alebo jeho rozdelením medzi novovznikajúce štáty.

V súčasnosti vznikajú nové štáty:

Pričlenením- dochádza k pričleneniu jedného štátu k druhému alebo k integrácii dvoch a viacerých štátov.

Rozčlenením- dismembráciou- rozčlenenie pôvodného štátu na niekoľko štátov

(Česko-Slovensko), v dôsledku čoho pôvodný štát zaniká .

Súčasťou zániku doterajších štátov a vzniku nového štátu je sukcesia, čiže prechod práv a záväzkov štátu na nový štát.

Spoločnosť

Jednou z významných tak individuálnych, ako aj sociálnych potrieb človeka je potreba sociálneho života. Sociálna a kultúrna antropológia, sociológia, psychológia a každodenná prax potvrdzujú, že človek môže realizovať potrebu sociálneho života len v podmienkach spoločnosti, čiže v sociálnej skupine. Takou skupinou je rodina, kmeň, rod, národ, štát či iné spoločenstvo vymedzené územím, záujmom, jazykom a tradíciou alebo iným kritériom. Je celkom vylúčené, aby človek naplnil potrebu sociálneho života mimo spoločnosti. Potreba sociálneho života je vlastne nevyhnutnosťou žiť v spoločnosti a byť tvorom spoločenským. Človek je tvor spoločenský tým, že jednotlivec nadobúda atribúty človeka len v podmienkach života v spoločnosti, ale aj tým, že človek neexistuje a nemôže existovať mimo ľudskej spoločnosti.

Tradičná spoločnosť alebo tiež názvy: tradičné spoločenstvo, tradičnápospolitosť, bola spoločnosť, ktorá existovala pred nástupom priemyselnej revolúcie v druhej polovici 18. storočia. Je to najprv spoločnosť lovcov a zberačov, neskôr roľníkov a remeselníkov a tiež cechov a mestských samospráv, nadvlády šľachty a lénnych poriadkov, moci absolutistických panovníkov. Tradičnú spoločnosť charakterizujú najmä tieto štyri znaky: 1. Materiálna produkcia je založená na využívaní prírodných foriem energie -sila človeka, zvierat, vetra, vody, ohňa. Pracovné nástroje sú predĺžením ľudského tela. Ľudia používajú miery svojho tela a svojich produktov na meranie - palec, lakeť, stopa, merica, hrsť, hrivna atď. Deľba práce bola málo rozvinutá - od prirodzenej deľby práce medzi mužom a ženou, cez oddelenie pastierstva a lovu, oddelenie remesiel od pôdohospodárstva až k vzniku a rozvoju práce duševnej, keď produktivita práce stúpla a bolo možné uživiť aj vládcov, šamanov a kňazov, filozofov a básnikov, vedcov a učiteľov a neskôr i úradníkov v službách moci a samozrejme vojakov - armádu

Sociálny život jednotlivca sa začína jeho včlenením do spoločnosti. Tento proces sa označuje termínom socializácia. Je učením a adaptáciou na podmienky života v spoločnosti, a najmä na normatívny systém a hodnotový systém a ich požiadavky na správanie.

Jednotlivec sa stáva človekom, len keď sa jeho vlastnosti formujú v interakcii so spoločnosťou, s ľuďmi a jednak, že reintegrácia jedincov vyrastajúcich mimo spoločnosti do spoločenských vzťahov je v podstate neuskutočniteľná. Všetko úsilie o reintegráciu viedlo k neúmernej sociopsychickej a sociokultúrnej záťaži osôb vyrastajúcich mimo ľudskej spoločnosti, ktorá vyústila do ich predčasnej smrti, alebo prehĺbením ich izolačných fenoménov, ktoré z pohľadu normálnej spoločnosti sa javili ako neschopnosť adaptácie či manifestovanie duševnej choroby.

Právo v spoločnosti

Existencia práva sa spája s existenciou spoločnosti a štátu nielen v myslení staroveku. Aj sociálni a kultúrni antropológovia súčasnosti nachádzajú znaky práva už v primitívnych spoločnostiach. Pravda, primitívne právo je veľmi vzdialené od moderného práva. Život v spoločnosti bez noriem, a najmä právnych noriem, si nevieme predstaviť ani v súčasnosti.

Existencia práva v spoločnosti predpokladá aj verejnú autoritu. Autorita je spôsobilosť jednotlivca či skupiny určovať správanie ľudí pomocou noriem. S toho hľadiska je významnou verejnou autoritou štát. Verejná štátna autorita sa v teórii štátu objasňuje s vymedzením špecifických znakov štátu. Pre štát je charakteristická verejná moc organizovaná a organizujúca spoločnosť pomocou právnych noriem. Organizuje tak tvorbu právnych noriem, ako aj ich aplikáciu. Tvorba noriem je dôležitým prejavom zvrchovanej moci. Zvrchovanosť moci, dôležitý znak verejnej štátnej autority, sa prejavuje najmä prostredníctvom existencie právneho systému a tvorby práva, ako aj prostredníctvom nezávislej jurisdikcie. Pravidlá správania vytvárané alebo uznávané štátom, ktoré stanovujú, čo má byť, nazývame právnymi normami, prípadne právnymi pravidlami. Možno konštatovať, kde je právo, je aj spoločnosť a kde je spoločnosť, existuje aj verejná štátna moc, ktorá v podmienkach demokracie pramení zo zdroja moci, ktorým je ľud. Legitímna verejná štátna autorita vzniká na základe práva. Je spôsobilá určovať správanie členov spoločnosti pomocou právnych noriem, ktoré v demokratickej spoločnosti vcelku rešpektuje tak štátna moc, ako aj väčšina jej členov.

Integrita v spoločnosti

Potreba sociálneho života, ktorá sa v procese socializácie transformuje na hodnotu, diktuje každému jedincovi, čo má robiť, aby prežil. Pretože jednotlivec prežije len v spoločnosti, dotýka sa jeho príkaz na prežitie a rozvoj jednak konania smerom k ostatným členom skupiny a jednak sa týka nároku na správanie ostatných voči nemu. Z toho vyplýva, že každý člen skupiny plní smerom voči ostatným členom určité spoločenské role a súčasne očakáva plnenie konkrétnych spoločenských rolí od ostatných členov spoločnosti voči sebe.

Spoločenské role nie sú vo svojej podstate ničím iným než súhrnom spoločenských noriem, ktoré upravujú konanie jedinca voči iným na jednej strane, a sú súhrnom očakávaní, požiadaviek, nárokov jedinca na konanie ostatných voči nemu. Súhrn týchto normatívnych požiadaviek jedného k ostatným a ostatných voči jednému, ako aj jednému voči druhému, vytvárajú spoločenskú sieť vzťahov medzi jednotlivcami, ale aj skupinami, ktorú možno nazvať spoločenskou normativitou. Jednotlivci sú v rámci skupiny spojení súhrnom požiadaviek, noriem, očakávaní, hodnôt, ktorých rešpektovanie a uplatňovanie zabezpečuje integritu spoločnosti, jej prežitie a rozvoj, a tým aj integritu jednotlivca, jeho prežitie a rozvoj. Skupina (spoločnosť) nemôže existovať a rozvíjať sa bez intergity, ktorá je zabezpečená hodnotami a normativitou. Hodnoty a normy, ktoré ich vyjadrujú a zabezpečujú, sú tmelom, ktorý drží skupinu pospolu. Normativita je predpokladom integrity spoločnosti a spôsobom uskutočňovania potreby sociálneho života.

V spoločnosti existuje pluralita normatívnych systémov. Triedime ich podľa rôznych kritérií. Potrebný stupeň integrity spoločnosti a štátu vytvára nielen normativita práva, ale aj normativita neprávnych normatívnych i náboženských noriem. Integračná funkcia práva a neprávnych noriem kotví vo vyjadrovaní a ochrane hodnôt, ktoré sa považujú za hodnoty charakteristické a podstatné pre existenciu príslušného spoločenského systému. Právne i neprávne normy tieto hodnoty prostredníctvom zákazov, príkazov a dovolení jednak vyjadrujú a jednak ich zabezpečujú stanovením následkov, ktoré postihujú toho, kto ich nerešpektuje.

Úlohou normatívnych systémov a spoločnosti, ktoré vychádzajú z hodnôt spoločnosti a ktoré regulujú správanie ľudí, je teda integrácia skupiny, ktorú si vyžaduje jej existencia. Právo a iné normatívne systémy intergujú spoločnosť tým, že vyjadrujú a chránia určité potreby a hodnoty, bez ktorých nie je možná ich existencia, vývoj a prosperita.

Existencia noriem, pomocou ktorých verejná štátna moc alebo iná verejná moc, eventuálna autorita určuje správanie ľudí, obmedzuje prirodzenú slobodu každého člena spoločnosti. Obmedzenie slobody je však nevyhnutné, lebo život jednotlivca v spoločnosti je nutnosťou. Jednotlivci sa musia zriecť časti svojej prirodzenej slobody v prospech verejnej moci, reprezentujúcej skupinu, spoločnosť, ku ktorej patria a v ktorej žijú, aby získali alebo ochránili hodnoty nevyhnutné na zabezpečenie ich života, istoty, zdravia, majetku a osobného rozvoja, a tieto im môže poskytnúť alebo ich ochrániť či zabezpečiť len verejná autorita. Vďaka tejto prvotnej spoločenskej zmluve sa podľa Kanta a iných autorov všetci jednotlivci i celok zriekajú svojej slobody, aby slobodu znovunadobudli ako členovia pospolitosti, národa, štátu. Vznik a existenciu ako najvýznamnejšie verejné autority možno zdôvodniť práve v spoločnosti spravovanej verejnou mocou. Rozšírenou teóriou v tejto oblasti je učenie o spoločenskej zmluve, ktorá vznikla v 18. storočí a ktorú prijal okrem iného aj Kant a v súčasnosti Rawls. Členovia spoločenstva postupujú verejnej autorite väčšiu alebo menšiu časť svojej prirodzenej slobody. K transferu slobody jednotlivca na verejnú štátnu moc dochádza v dôsledku:

a) násilia, násilnej uzurpácie slobody,

b) dobrovoľného postúpenia časti prirodzenej slobody jednotlivca verejnej autorite na základe spoločenskej zmluvy.

Aj ústavu možno z tohto hľadiska interpretovať ako spoločenskú zmluvu medzi obyvateľstvom s cieľom zabezpečiť si svoje záujmy a potreby pomocou verejnej štátnej autority, ktorá stanovuje spoločné veci pospolitosti a má spôsobilosť vydávať právne normy a zabezpečiť ich rešpektovanie aj pomocou štátneho donútenia. V oboch prípadoch vzniká štát ako spoločenstvo ľudí integrované nutnosťou existencie verejnej štátnej moci, určujúcej správanie ľudí pomocou práva.

Členovia spoločnosti uzavreli spoločenskú zmluvu, na základe ktorej postupujú časť svojej zvrchovanej slobody celku, verejnej autorite, výmenou za ochranu slobody, ktorú si ponechali, a tiež výmenou za bezpečnosť, ochranu života, majetku a iné hodnoty, ktoré sa verejná autorita zaviazala ochraňovať na základe práva. Spoločenská zmluva je vlastne v modernom chápaní ústavou, v ktorej sú zakotvené práva a povinnosti obidvoch strán, to je verejnej štátnej moci na jednej strane a občanov štátu na strane druhej.



Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?