Spoločenský protokol v praxi

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 5508×

Příbuzná témata



Spoločenský protokol v praxi

PREDSTAVOVANIE A OSLOVOVANIE
Zmyslom predstavovania je v podstate zbavovanie sa anonymity, uvádzanie neznámeho jedinca do konkrétnej spoločenskej situácie. Po predstavení sa z neznámeho pána stáva muž s menom. Ak nám niekoho predstavia, alebo nás niekomu predstavia, mali by sme mať na pamäti práve túto skutočnosť -prestávame byť súčasťou anonymnej verejnosti a stávame sa celkom konkrétnym jedincom.
Pokúsime sa vymedziť, čo je v situácii predstavovania pre človeka, ktorý chce byť pokladaný za dobre vychovaného, za gentlemana či dámu, absolútne nevyhnutné a kedy možno voliť medzi konzervatívnejším a modernejším prístupom. · KEDY PREDSTAVOVAŤ
Nemusíme sa predstavovať kdekoľvek, kde je zhromaždený väčší počet ľudí. Nepredstavujeme sa svojmu susedovi vo vlaku, autobuse, divadle, kine, na výstave. Nepredstavujeme sa ani vtedy, keď si prisadneme k čiastočne obsadenému stolu v reštaurácii či kaviarni - ani ak v týchto situáciách povieme niekoľko zdvorilostných viet. Práve tak nie je predstavenie ani z jednej strany potrebné, ak žiadame niekoho o informáciu, pomôžeme niekomu s batožinou, ponúknutím ohňa a podobne. Naproti tomu je nevyhnutné predstaviť sa pri úradnom či pracovnom rokovaní a ak chceme na verejnosti osloviť všeobecne známu osobu. Je vhodné sa predstaviť dáme pri tanci - ak ju muž vyzve do tanca niekoľkokrát, stáva sa predstavenie nevyhnutnosťou. Je dobré si zapamätať, že každému hlbšiemu záujmu o druhú osobu by predstavovanie malo predchádzať.
V kontakte muža so ženou to znamená, že muž sa musí predstaviť vždy, ak rozhovor presiahne zdvorilostné frázy. Nijaká žena, ktorá chce byť pokladaná za dámu, by sa nemala baviť s mužom, ktorého nepozná po mene. (Ak sa zamyslíme nad týmto pravidlom, pochopíme, že má svoju logiku. A najmä v dnešnej spoločnosti, ktorá veľa ráz nedbá tak na konvencie. Keby sa totiž dievčatá väčšmi držali tradície, vyvarovali by sa mnohých nepríjemných prekvapení.)
Žena má v spoločenskom styku v porovnaní s mužom vždy výsadnejšie, prednostnejšie postavenie. V danej situácii, keď mužovou povinnosťou je predstaviť sa, žena tak urobiť nemusí. Môže si zvážiť, či prezradí svoje meno. Toto pravidlo sa netýka pracovného styku a tých situácií, keď má žena iniciatívnu úlohu, v akomkoľvek obchodnom rokovaní (v úlohách, ktoré boli kedysi vyhradené iba mužom). Okrem situácií, keď sa človek nemusí predstaviť sám, by sme ešte mali vedieť aj to, v ktorých prípadoch nesmieme zabudnúť predstaviť ďalšie osoby.

Logika spoločenského správania napovedá, že ide o situácie, keď sme v určujúcej, "ručiteľskej", zodpovednej úlohe. Je teda samozrejmé, že hostiteľ je povinný predstaviť svojich hostí, nadriadený svojich podriadených.
Pri druhom prípade je vhodné sa zastaviť, pretože je až zarážajúce, ako často sa toto pravidlo v bežnom styku ignoruje. Veľakrát je nastupujúci pracovník ponechaný sám na seba a záleží na jeho vlastnej iniciatíve, ako a kedy sa s ostatnými zoznámi. Pre konzervatívne založených jedincov to môže byť dokonca ťažké, pretože predchádzajúce spoločenské pravidlá v podstate nedovoľovali priame predstavenie (etiketa si vyžadovala predstavenie prostredníctvom tretej osoby). Bezprostredný priamy nadriadený by mal svojho podriadeného predstaviť všetkým spolupracovníkom. Malo by sa to stať absolútne samozrejmou súčasťou jeho pracovných povinností, formálnym prejavom jeho schopnosti riadiť. Tak ako hostiteľ ručí za svojich hostí, nadriadený za svojich podriadených, garantuje muž postavenie svojej manželky, partnerky, rodičia svojich detí aj napriek tomu, že predstavovať svoje deti nie je nevyhnutne potrebné, je to vhodné. Učíme tým deti spoločenskému styku, podporujeme ich sebaistotu a individualitu. Mali by sme trvať aj na tom, aby nám deti vždy predstavovali svojich kamarátov. · AKO PREDSTAVOVAŤ
Vždy predstavujeme spoločensky menej významnú osobu človeku významnejšiemu. Muža predstavujeme žene, mladšieho staršiemu.
Spôsob predstavovania má svoje ďalšie pravidlá. Predtým bolo v podstate neprípustné predstaviť sa sám. Predstavenie musela vždy sprostredkovať tretia osoba. Dnešná spoločenská konvencia toleruje aj predstavenie priame. Neznamená to však, že by sme spôsob nepriameho predstavenia mali zavrhovať a pokladať za prežitý. V niektorých situáciách je nielen vhodný, ale dokonca aj nevyhnutný, a to pri oficiálnych a spoločensky významnejších príležitostiach. Pri pracovných kontaktoch je prípustné, a často nevyhnutné, predstavenie priame. V týchto prípadoch sa dokonca preferuje stručnosť a neokázalosť. Pri obchodných a podobných rokovaniach teda stačí pozdraviť sa a povedať "Som Ján Novák, zástupca firmy tej a tej". Po stisku rúk sa už môžeme venovať predmetu rokovania. (Šetríte tak čas svojho partnera. Ohľaduplnosť je základná vlastnosť slušne vychovaného človeka!)
Priame predstavenie pri formálnejších príležitostiach je vhodné začať trochu obradnejšie. "Dovoľte, aby som sa vám predstavil". Nevyhŕkneme hneď svoje meno, pretože váš slušne vychovaný partner by mal mať príležitosť skutočne vám to dovoliť - jemným pokývnutím hlavy, úsmevom, gestom.

Len potom povieme svoje meno a tisneme podávanú ruku.
Pri predstavovaní treťou osobou, ktoré má najobradnejší ráz, osloví táto osoba spoločensky významnejšieho človeka (staršieho, ženu atď.): “Pán xy, dovoľte, aby som vám predstavil pána AZ". Pri osobách známych, spoločensky vysoko postavených neoslovujeme menom, ale iba titulom, funkciou. Hovoríme teda, pán prezident, pán minister, pán riaditeľ.. Významných umelcov oslovujeme Majstre. (Ženskú podobu toto oslovenie nemá).
Mená predstavovaných osôb uvedieme aj s akademickým titulom (inžinier, doktor, profesor, akademik atď.), v služobnom styku treba uviesť funkciu (riaditeľ, námestník, vedúci oddelenia, prokurátor, primár atď.). Pri predstavovaní je vhodné stručne bližšie charakterizovať predstavované osoby - ich záujmy, prednosti, dôvod, prečo stojí za to sa s nimi zoznámiť. Umožňujeme tým predstaveným partnerom bez ťažkostí nadviazať konverzáciu. Po úvodnej formulke sa obaja predstavovaní jemne uklonia a spoločensky významnejšia osoba podá ruku na stisnutie (to je v našich podmienkach povinnosťou, pozabudnutie by sa mohlo chápať aj ako urážka). Zvykom je pri stisku rúk vysloviť jeden variant vety "teší ma, že vás poznávam". Potešenie má prejaviť prvá predovšetkým osoba spoločensky významnejšia. Pri predstavovaní musia muži v každom prípade stáť (netýka sa to iba veľmi starých, chorých a invalidných). Žena smie sedieť, ak jej predstavujú muža alebo výrazne mladšiu ženu. Muž tiež nemusí vstávať pri predstavovaní v divadle, keď sa už usadil a nedovoľuje to úzky priestor uličky. Je však samozrejme oveľa vhodnejšie, aby sme s predstavením počkali až do prestávky. · OSLOVOVANIE
Pri oslovovaní je potrebné si zapamätať, že v našich podmienkach oslovujeme pán, pani a slečna iba osoby neznáme, teda tie, ktorým sme neboli predstavení. V ostatných prípadoch pripojíme buď akademický titul, funkciu alebo priezvisko. V niektorých prípadoch je obvyklé oslovenie pani, slečna plus krstné meno (napr. v kaderníctve: tento spôsob je vžitý aj v určitých profesionálnych skupinách napr. v divadlách - je však dovolený iba tým, ktorí sú súčasťou týchto skupín, má totiž v sebe istú mieru familiárnosti). Krstným menom oslovujeme iba veľmi dobrých priateľov a známych, spravidla tých ľudí, s ktorými si tykáme. Oslovovanie krstným menom je zvyčajné aj v rozličných záujmových kluboch (športových, ochotníckych krúžkoch a pod.). Hovoriť komukoľvek iba priezviskom je úplne chybné a svedčí o nedostatku spoločenského taktu. · TYKANIE
Mieru dôvernosti spoločenského kontaktu osôb vyjadruje aj vykanie a tykanie. Rozhodne by sme tykanie nemali zneužívať. Vykanie oveľa lepšie vyjadruje vzťah vzájomnej úcty.

Zvyčajné je tykanie medzi priateľmi či príbuznými, veľakrát aj vzdialenejšími. Časté je aj tykanie v pracovných kolektívoch, pretože uľahčuje spoluprácu.
V širšom meradle ide už o otázku spornú, lebo tykanie zvádza k zbytočnej familiárnosti a dôvernosti. Tykanie vždy navrhuje osoba spoločensky významnejšia, žena mužovi, starší mladšiemu, nadriadený podriadenému. · VIZITKY
K predstavovaniu patria aj vizitky, navštívenky. Ich pôvodným účelom bolo ohlásenie návštevy odovzdávali sa služobníctvu a podriadenému personálu v úradoch. V osobnom styku ich v tomto zmysle už zvyčajne nepoužívame, ale pri služobných rokovaniach je táto forma predstavovania dokonca spoločensky najsprávnejšia. Navštívenku odovzdávame sekretárke, tá nás ohlási a oznámi nám, či a kedy nás môžu prijať. Ak prijatie nasleduje ihneď a ak nás priamo osloví prijímajúci menom (a to je vhodné), nepredstavujeme sa už znova. Pri obchodných rokovaniach so spoločensky rovnocennými partnermi je naopak vhodné odovzdať vizitku buď po predstavení sa, alebo počas vlastného rokovania.
Vizitky môžeme použiť aj na odovzdanie jednoduchého odkazu (píšeme ho na druhú stranu navštívenky). Prikladáme ich aj k darčekom a kvetinám, ak ich neodovzdávame osobne. Vizitkou sa možno poďakovať za blahoželanie alebo darček (do ľavého dolného rohu pripíšeme p.r.), môžeme ju použiť aj na blahoželanie (vtedy pripíšeme p.f., pri blahoželaní k novému roku pripájame letopočet). POZDRAV
· PODÁVANIE RUKY
Základnou povinnosťou ženy pri pozdrave je pozdrav' vrúcne prijať a s úsmevom opätovať. Klobúk si pri pozdrave neskladá. Pozdrav môžeme dovŕšiť bližším kontaktom, ktorým je podanie ruky. Nie je vhodné podávať ruku pri letmých stretnutiach, ako ani vo väčšej spoločnosti.
Niektoré národy z hygienických dôvodov taký fyzický kontakt vôbec nedovoľujú. Indickým pozdravom sú zopnuté ruky a úklon hlavy, mohamedáni sa dotknú čela a svojich pŕs. Japonci sa zdravia hlbokým úklonom.
V našich zemepisných šírkach je však podanie ruky zvyčajné - no nemalo by sa zneužívať (niekedy k tomu máme tendenciu). Hovorí sa, že zo spôsobu podania a stisku ruky možno posudzovať povahu človeka. Fakt je, že nedbanlivé alebo mdlé podanie ruky bez pohľadu do očí pôsobí nepríjemne a akoby usvedčovalo z nezáujmu. Človek, ktorému záleží na dojme, akým na svoje okolie pôsobí (z drobnosťami tvoríme vlastný obraz v druhých; to dobre vedia podvodníci najrôznejšieho kalibru, "dobrý dojem" a dôveryhodnosť potrebujú na výkon svojej "profesie"), venuje podaniu ruky zodpovedajúcu pozornosť a naučí sa primeranému stisku.

Ten nemá byť ani nijaký, ale ani zbytočne silný (ak zdrvíte krehké kostičky dáme, nepresvedčíte ju o svojej mimoriadnej mužnosti, ale skôr o svojej bezohľadnosti alebo sklone k vystatovaniu sa).
Pri podávaní ruky platí presne opačné poradie ako pri pozdrave. Ruku vždy podáva ako prvá osoba spoločensky významnejšia. Muž nikdy nepodáva ruku v rukavici, žena si rukavicu môže nechať na ulici (dlhé tenké rukavičky na večernej spoločenskej príležitosti sa nesťahujú).
· POBOZKANIE RUKY
Pobozkanie ruky kedysi patrilo aj u nás k bontónu. Ženy stredných a vyšších spoločenských vrstiev tento spôsob pozdravu priamo vyžadovali a nepodávali ruku na stisnutie. Dodnes zostalo pobozkanie zvykom v Poľsku alebo hoci v Maďarsku (aj na Slovensku sa s ním stretávame častejšie ako v Čechách). Nie je vylúčené, že sa s obohacovaním spoločenského života väčšmi rozšíri aj tu. Ako teda na to? Muž uchopí ženu jemne za prsty, mierne sa skloní k jej ruke, ktorú zároveň pozdvihne k ústam. Bozk je väčšmi symbolický než skutočný. Rozhodne je neprípustné vlhké pritisnutie pier na kožu. Ruku v rukavičke muž nebozkáva, len naznačí priblíženie ruky k ústam. Na ulici je táto forma pozdravu nevhodná. Používame ju len pri veľmi výnimočných príležitostiach. Ak takú príležitosť nedokážeme svojím spoločenským taktom odhadnúť, radšej zostane pri tradičnom pozdrave, ktorým sa nič nepokazí. Pri bozkávaní ruky je veľmi dôležité správanie ženy. Nemala by sa rozpačito brániť, schovávať ruku za chrbát, všelijako sa zvíjať a chichotať - prezrádza tým svoju spoločenskú neskúsenosť a neznalosť základných pravidiel. Žena - i dievčina - by pobozkanie ruky mala prijať so samozrejmosťou, ale bez spupnosti. Nemala by význam tohto "vyznamenania" preceňovať. Svoju ruku by mala voľne ponechať mužovi k "dispozícii ", ale nie tak, ako keby ju to vôbec nezaujímalo.

· BOZK
Najdôležitejší pozdrav je bozk. Okrem vášnivých bratských štátnikov sa bozkávajú iba ľudia dobre známi. Na verejnosti by sa nemali odohrávať bozky milenecké, prípadne manželské, ak nezostanú v zdvorilostnej podobe. Na vidieku býva dobrým zvykom, že sa bozkávajú členovia širokej rodiny, keď sa zídu pri výnimočných príležitostiach. Ani vtedy sa však nebozkávajú muži: muži bozkávajú ženy, bozkávajú sa aj ženy navzájom. Takýto priateľsko-príbuzenský bozk sa odohráva asi takto: žena podá mužovi ruku, obaja sa k sebe priblížia tvárami, muž ženu zľahka pobozká na líce, žena muža nebozkáva. Ak ide o dve ženy , obyčajne zostáva pri ľahkom dotyku líca na líce.
Blízki príbuzní alebo priatelia sa môžu pobozkať aj na ústa (nikdy nie dvaja muži), čo je však skôr otázkou potreby blízkeho kontaktu než otázkou danou normatívne.
· OSOBITNÉ SlTUÁClE
Špeciálne ustanovenia pre pozdrav sa týkajú niektorých situácií.

Ak zdravíme príchodiacich povedzme v reštaurácii alebo niekde u známych na večierku, treba vedieť, kedy máme vstať a kedy môžeme zostať sedieť. Kým muži musia povstať takmer vždy (posediačky zdravia iba mužov mladších alebo výrazne nižšie spoločensky postavených), žena zasa takmer nikdy nemusí vstať. Iba ak zdraví staršiu dámu, váženého seniora alebo osobu významnú. Niekedy treba zdraviť aj rudí neznámych. Napríklad ak oslovíme chodca na ulici a žiadame ho o informáciu alebo pomoc, nesmieme a pozdrav zabudnúť. Neznámych rudí zdravíme tam, kde ich stretávame iba málo. Zdravia sa napríklad vodáci pri splavovaní riek (hoci niekedy sa pri hustej premávke môžu aj "uzdraviť"), zdravia sa turisti na opustených miestach, všetci známi i neznámi v málo zaľudnených oblastiach.
Výnimočným prípadom je už dnes pohrebný sprievod, ktorý muž zdraví zdvihnutím klobúka a úklonom, žena pokývnutím hlavy. Na zloženie klobúka (čiapky) by muži rozhodne nemali zabúdať počas štátnej hymny .

Správanie sa v reštaurácii
Vstupom do pohostinstva, kaviarne, reštaurácie a obchodných podnikov služieb verejnosti vstupuje človek zároveň do trochu zložitejších spoločenských vzťahov a kontaktov. Nevystačí už iba so základnými pravidlami slušného správania; treba, aby poznal aspoň najdôležitejšie normy tohto druhu medziľudskej komunikácie.
Zhruba sa dá povedať, že v tomto prostredí ide o tri typy vzťahov: vzťah medzi hosťom a obsluhujúcim, medzi hosťami, ktorí sa navzájom poznajú a medzi hosťami neznámymi. Ide tu vlastne o špecifickú podobu situácie hosť- hostiteľ, keď hostiteľa zastupuje personál.
Náročnosť na poznanie pravidiel narastá s náročnosťou typu podniku. So stúpajúcou cenou zároveň stúpa aj možnosť očakávania hosťa a nároky, ktoré môže klásť na obsluhu. V najdrahších zariadeniach sa hosťovi toleruje oveľa viac ako sa napríklad v reštaurácii strednej kategórie rešpektujú rozmary, výstrednosti, dokonca aj neznalosť pravidiel slušného správania. Hosť je tu naozaj pánom (platí si za to) a iba na ňom záleží, aký obraz o sebe mieni svojmu okoliu poskytnúť.
V rozličných typoch rýchleho občerstvenia so samoobsluhou (jedáleň, bufet, automat, mliečny bar) vystačíme s jednoduchou zdvorilosťou k personálu či ostatným hosťom. Slušný človek sa nedá horším prostredím strhnúť k hrubostiam, aj keď sa s nimi môže stretnúť, a to aj od zamestnancov takého podniku. Nie je však taktné vyvyšovať sa svojou "vychovanosťou" a vychovávať ostatných. Konfliktom je lepšie sa vyhnúť, ako v prípade náhodnej nezhody s niekým dokazovať svoju pravdu.

Podobne vnútorne pripravení vchádzame do rozličných pivníc, výčapov, viech, reštaurácií nižšej cenovej skupiny.
V lepších reštauráciách, kaviarňach, cukrárkach, vinárňach, nočných baroch a pod. sa od nás očakáva, že sme oboznámení s príslušnými vzorcami správania. Najlepšie poznanie je vlastná skúsenosť; preto by si rodičia mali niekedy urobiť čas, aby svoje dorastajúce deti s takým prostredím zoznámili, vysvetlili im všetko potrebné a trebárs komentovali jednotlivé situácie, pri ktorých sú prítomní. · PRÍCHOD
Pri vstupe do reštaurácie vždy vchádza prvý pán. Ak ide o väčšiu spoločnosť, idú za pánom všetky dámy a za nimi potom ostatní muži. Spoločensky menej významná osoba je povinná starať sa o osobu významnejšiu. To platí po celý čas pobytu v reštaurácii. Kvôli prehľadnosti hovorme o mužovi a žene. Muž teda vstúpi prvý, aby ženu uviedol do cudzieho prostredia. V šatni jej pomôže vyzliecť kabát a postará sa o jeho uloženie. Ak s ním ide viac žien, pomôže len tej najstaršej (najváženejšej), ostatné nečakajú a postarajú sa o seba samy. Do samotného lokálu nikdy nevstupujú muž so ženou do seba zavesení.
Muž nájde miesto pri stole, na čo je niekoľko možných spôsobov: buď prechádza miestnosťou s partnerkou, ktorá sa vyjadrí, či jej miesto vyhovuje, alebo ho nájde sám a pre partnerku sa vráti. V o všetkých lepších reštauráciách, baroch či vinárňach sa o príchodiacich stará čašník, ktorý ich ku stolu uvedie. Ak nie je v miestnosti voľný stôl, vyhľadáme si vhodný stôl poloobsadený , kde sediacich najskôr pozdravíme, požiadame o dovolenie, či si môžeme prisadnúť (očakávame, že budú súhlasiť) a za súhlas sa poďakujeme. Čestné miesta pri stole v reštaurácii sú tie, ktoré sú chránené pred prevádzkou a z ktorých je dobrý výhrad po miestnosti. Pri sadaní k stolu muž odsunie stoličku od stola, a potom ju prisunie späť tak, aby si žena mohla sadnúť. V prípade, že k stolu uvádza čašník, preberá túto povinnosť on vo svojej funkcii zástupcu hostiteľa. Muž si potom sadne oproti žene alebo po jej ľavej strane (čo je výhodné najmä v boxoch alebo laviciach).
Ak prichádza muž so ženou ku stolu, kde sedia ich známi, mali by muži pri stole povstať a po vzájomných pozdravoch s prípadným podaním ruky znovu si sadnúť až po žene. Galantný muž znalý pravidiel slušného správania, aké sa diktovali kedysi, povstane aj v prípade, keď si k jeho stolu prídu sadnúť neznámi ľudia. Ak ide o dve ženy , môže im pomôcť pri usadení.
Ak ide do reštaurácie muž sám, nikdy by si nemal vyberať miesto pri stole, kde sedí sama žena. A naopak samotná dáma prijme miesto pri stole, kde sedia iba muži len v tom prípade, že nikde inde nie je voľné.

· PRI STOLE
Je samozrejmosťou, že spoločnosť pri stole sa venuje sama sebe. Prejavom nezdvorilosti je, ak sa niekto baví s okoloidúcimi známymi, alebo dáva prednosť pozorovaniu ostatných hostí a pod. Okoloidúcich známych zdravíme posediačky , muž vstane iba v prípade, že chce niekoho pozdraviť podaním ruky a prehodiť s ním niekoľko viet. Keby malo ísť o dlhší rozhovor, je jeho povinnosťou pozvať známeho (známu) ku stolu a postojačky ho (ju) predstaviť všetkým prítomným. Ak známeho ku stolu nevoláme, je v každom prípade jeho povinnosťou pozdraviť spoločnosť úklonom hlavy , na čo mu každý rovnakým spôsobom odpovie. Netreba vari pripomínať, že k pozdravu patrí aj pohľad do tváre každému z pozdravených (ak nejde o veľkú spoločnosť). Právom hosťa je v pokoji si vybrať z jedálneho a nápojového lístka. Povinnosťou personálu je dať tento výber k dispozícii v písomnej forme s platnými položkami. Ak sa už niektoré jedlo alebo nápoj minuli, malo by to byť na lístku vyznačené. V každom prípade musí čašník alebo servírka na tento nedostatok s ospravedlnením vopred upozorniť a nečakať až na objednávku hosťa. V lepších podnikoch je samozrejmé, že každý z hostí dostane svoj jedálny lístok a všetci tak majú možnosť sa o objednávke nerušene poradiť.
Prísť v pravú chvíľu, keď si hosť niečo želá (bez toho, aby musel dlho čakať, alebo naopak, mal pocit nátlaku na rýchle, a teda neuvážené rozhodnutie), je jedným z tajomstiev čašníckeho umenia. Hosť sa môže s čašníkom poradiť, čo si objedná, ak nie je pevne rozhodnutý, alebo chce poznať miestnu špecialitu. Aj pri výbere vína sa možno obrátiť na čašníka (vinárnika) ako odborníka. V tom prípade upresníme, akému druhu vína dávame prednosť (najčastejšie ak má byť sladšie alebo suché).
Slušnosťou hosťa je prispôsobiť sa prostrediu (ktoré si napokon sám vybral. Napríklad v dennej reštaurácii s veľkou prevádzkou je neslušné dlho dumať nad jedálnym lístkom, meniť objednávky a pod. Objednáva vždy muž (osoba spoločensky menej významná, ak je hostiteľom napríklad muž starší ako jeho hostia, teda osoba spoločensky významnejšia).
Pre konzumáciu jedla a nápojov v reštaurácii platia rovnaké zásady, o ktorých hovoríme v kapitole stolovanie. Tu len hádam doplňme, že na jedálnom lístku v drahšej reštaurácii môžeme objaviť niektoré termíny, ktorým by sme nemuseli rozumieť. Ak ide o špeciality s francúzskymi názvami (alebo aj o záhadné názvy slovenské, na ktoré môžeme naraziť hocikde), nemusíme sa ostýchať spýtať čašníka, o aké jedlo ide.

Mali by sme však vedieť, že “horsd'oeuvre" [hór devr] znamená studené predjedlo, “entrée” [antré] teplé predjedlo. · NÁPOJE
Ak si objednáme víno vo fľaši, čašník ju prinesie k stolu zatvorenú (obyčajne zabalenú v utierke tak, aby bolo vidno značku), tu ju otvorí a naleje do pohára hostiteľa. Ten ochutná a víno pokývnutím hlavy (prípadne slovným sprievodom napr. "ďakujem", "áno") schváli. Neschvaľuje však chuť alebo kvalitu, dáva iba najavo, že víno nie je pokazené. Iba v tomto prípade môže víno vrátiť. Inak sa čaká, že hosť vie, akú značku si objednal a nebude prekvapený chuťou. Potom čašník naleje dáme, prípadne ďalším osobám pri stole.
Dolievanie (len do prázdnych pohárov) býva tiež starosťou jeho alebo starosťou muža - hostiteľa. Nedopitý pohár aj tu býva znamením, že hosť si ďalšie doliatie neželá; zvyšok vypije pred skončením posedenia, biele víno (ktoré sa medzitým ohrialo) prípadne vôbec nedopije.
Nápoje sa majú servírovať v primeranej teplote: napríklad vodka dobre vychladená (správne vychladená vodka
má hustejšiu konzistenciu a svojím chladom zarosí pohár), biele víno vychladené mierne (ľahké na 10-12 stupňov). Červené víno sa podáva v tzv. izbovej teplote (14-16 stupňov), šampanské veľmi vychladené (4-6 stupňov), červené šampanské má byť o niečo teplejšie. Aj miešané nápoje, vermúty, pálenky sa podávajú v teplote červeného vína. To isté platí o minerálkach a malinovkách. · NIEKTORÉ PRIPOMIENKY
Pri stole v reštaurácii (a malo by to platiť všade, nielen v “lepších" reštauráciách) nezabúdame na niektoré základné zásady: plátený obrúsok patrí na kolená (nie však servítka papierová, ktorú nechávame voľne po ľavej strane) a použijeme ho vždy na utretie úst pred napitím (práve tak ako servítku papierovú). Šalát jeme vidličkou ľavou rukou, kompóty lyžičkou pravou rukou, kôstky dávame na tanierik pod miskou. Chlieb nehryzieme, ale odlamujeme a jeme ľavou rukou. Príbory sa počas jedla dávajú krížom s rúčkami k príslušnej ruke (vidlička vľavo, nôž vpravo), príbory uložené súbežne s oboma rúčkami na pravú stranu sú pre čašníka znamením, že sme už dojedli, aj keď sme ešte neskonzumovali všetko. Ak nezvládneme bezpečne túto zásadu, môže sa nám v dobrom podniku s pozornou obsluhou stať, že čašník odnesie poloplný tanier, ak uvidí “znamenie" skončeného jedla rovnobežne položeným príborom. Uviedli by sme tým do rozpakov seba i jeho. Omáčka sa nevytiera, tanier neolizuje, šťava z kompótu a nálev zo šalátu sa nedopíjajú. Použitá servítka sa odkladá na tanier , nie do popolníka.

Fajčiť by sa malo najskôr pri káve, a to s dovolením, o ktoré požiadame ostatných hostí pri stole. Ak sa nám pri stole stane nejaká nehoda (prevrátený alebo rozbitý pohár, vyliata káva atď.), vyvarujeme sa premrštených reakcií, stačí jednoduché ospravedlnenie. Hostiteľ potom zariadi u čašníka upratanie stola, črepín a pod. · PLATENIE
Pred príchodom do reštaurácie by malo byť všetkým zúčastneným jasné, či ide o pozvanie alebo o priateľské stretnutie, keď si každý platí sám za seba. Počas takého posedenia pri káve alebo spoločnom obede v pracovný deň by ženy nemali čakať, že muž (kolega, známy) bude za ne platiť. Jeho povinnosťou je postarať sa o ženu, ako už bolo povedané, ale v takomto prípade je v úlohe kolegu, nie gavaliera. To by si mali uvedomiť najmä mladé dievčatá, ktoré niekedy od svojich spolužiakov a kamarátov čakajú, že za ne zaplatia, a pritom nerešpektujú, že oni sú v rovnakej finančnej situácii - teda závislí na rodičoch. Domnievame sa, že v takýchto prípadoch je na mieste otvorenosť. Netreba sa zložito ospravedlňovať (pretože nie je za čo, nič sme nevyviedli), ale jednoducho priateľsky zoznámiť dievča s vlastnou finančnou situáciou.
Muž si musí uvážiť, akú formuláciu pri ospravedlnení si zvolí: pozvaním sa má na mysli pozvanie doslovné (napríklad "pozývam ťa na...", "dovolíte, aby som vás pozval do..."). Ak je jasný zmysel stretnutia, nemôže dochádzať k trápnym situáciám alebo dokonca nepatričným dohovorom pri platení. Aj skladanie sa na účet v prítomnosti hlavného je absolútne nevhodné.
Najzvyčajnejší spôsob platenia v našich reštauráciách je jasným obrazom (a samozrejme zďaleka nie jediným príkladom) úpadku spoločenského správania v bývalých krajinách rozvinutého socializmu. Účet vypísaný a zrátaný "v zákulisí" by mal hlavný (po otázke, či platí každý zvlášť alebo sa platí spolu) priniesť na tanieriku. Nemal by teda vyzvedať od hostí, čo mali, počítať pri stole a pred všetkými oznamovať celkovú sumu. Okrem iného tým zbavuje hosťa možnosti účinnej a včasnej kontroly účtu. Ide tu iba o zvykové právo, ako dôsledok prevahy obsluhujúcich nad zákazníkmi (či už v reštauráciách alebo obchodoch). Azda aj tu môžeme predpokladať zmenu.
Prepitné nie je urážkou, ale vyjadrením hosťovej spokojnosti. najvhodnejšou formou jeho podania je nechať si vrátiť po zaplatení účtu drobné a späť na tanierik dať prepitné vo výške, akú uznáme za vhodné. Ak sa platí bez tanierika, potom je lepšie položiť prepitné pred čašníka na stôl, než zaokrúhľovať účet na vyššiu sumu.

Zvyčajná výška by mala byť približne 5-10 % účtu; sumy nižšie, ba i vyššie nesvedčia o našom spoločenskom takte. Ak sme s obsluhou (prípadne kuchyňou a pod.) výrazne nespokojní, nie je našou povinnosťou dávať akékoľvek prepitné a nenechajme sa nútiť napríklad váhavým vracaním drobných. Trpezlivo počkajme, až sa hlavný čašník "doráta". Svoje rozhodnutie nedať prepitné nemáme sprevádzať nijakým ďalším komentárom. Ak v účte nie je niečo v poriadku, pokojne požiadajme o opravu; ak nemáme pravdu, ospravedlníme sa.
Pri odchode z reštaurácie platí opačné poradie ako pri príchode. Muž pomôže dáme pri vstávaní (vstane prvý a poodsunie jej stoličku, ktorú zasa vráti na miesto), ak tak neurobí čašník. Keď pán púšťa dámu prvú do dverí, pridrží jej ich, v šatni jej pomôže do kabáta.
Stolovanie
Pri stolovaní sa zvyčajne najvýraznejšie prejavuje pripravenosť k spoločenskému styku, sebaovládanie, spoločenský takt, ovládanie pravidiel spoločenského správania, zdvorilosť a slušnosť. Ak sa niekto ocitne v spoločnosti ľudí, ktorí ovládajú všetky tieto jemnosti, mal by na seba čo najmenej upozorňovať a čo najviac sledovať správanie skúsenejších. Spoločenské správanie je ako všetko ostatné vecou cviku. Od mladého človeka nikto nebude žiadať, aby poznal všetky pravidlá, ťažko ich však niekedy zvládne, ak bude ku všetkému pristupovať po svojom a originálne, a nebude vnímať ponaučenie, aké mu poskytuje správanie ostatných. Ak niekto chce byť naozaj originálny, musí veľmi dobre poznať pravidlá, ktoré chce porušovať. Inak nejde o originalitu, ale o obyčajnú nevedomosť alebo ignorantstvo.
Ak zvládneme základné pravidlá, môžeme si dožičiť zo stolovania rovnakú radosť, akú mal klasik umenia gastronómie Brillat-Savarin. Stolovanie pokladá za jeden z najdôležitejších pôžitkov, ktoré si človek môže dopriať a aké sú v celej živočíšnej ríši dané iba jemu.
Základné pravidlá stolovania by mal každý zvládať už od detstva v rodine. Rodina by mala aspoň cez víkend a vo sviatočných dňoch venovať stolovaniu zvýšenú pozornosť, nielen z výchovných dôvodov, ale pre vlastný príjemný pocit dôležitý z hradiska zdravia a duševnej hygieny. Sviatočný stôl by mal byť vhodne prestretý, členovia rodiny by k nemu nemali prichádzať v nedbalom alebo dokonca pracovnom oblečení; pri stole by mal byť pokoj, konverzácia by sa nemala dotýkať pálčivých tém a riešeniu rodinných problémov.

Pre ľudí, čo sa aj vo svojom súkromí dokážu správať taktne a ohľaduplne, čo sa počas domáceho stolovania naučia ovládať základy tohto umenia (ktoré je vo svojich vrcholových formách dosť komplikované), nemôže byť potom problémom, ak sa ocitnú v situácii spoločensky zložitejšej, než akú poznali doteraz. · ÚPRAVA STOLA
Pri bežnom stolovaní sa obyčajne uspokojíme s farebným obrusom a malými obrúskami, ktoré je ľahšie vymieňať. Pre slávnostnejší stôl sa odporúča podložka (plstená alebo deka), aby riad nezvonil a nešmýkal sa, alebo nepoškodil povrch stola. Na podložku sa dáva obrus biely alebo jemne pastelový , naň potom vrchný ozdobný obrus alebo obrúsky .Pestré obrusy sa používajú pri stolovaní vonku, na obed alebo večeru je najlepší biely obrus, na olovrant pastelový. Bufetový stôl sa pokrýva bielym obrusom siahajúcom až po zem, biely obrus sa dáva aj na prípravný stôl - keridon. Taniere pripravíme podľa potreby -- buď iba plytký alebo plytký a hlboký tanier. Ozdobný (klubový) tanier nie je určený na jedlo, ale vyhradzuje miesto pred hosťom. Viac ako dva taniere naraz sa na stôl nedávajú. Vzdialenosť taniera od okraja stola je 2-3 cm.
Polievku v šálke (napríklad bujón) dávame na podšálku, pokrytú malou dečkou. Vľavo od taniera patria misky na šalát, vpravo na kompót. Ak sa podávajú čerešne, nesmie sa zabudnúť na tanierik na kôstky.
Príbory ukladáme podľa dvoch pravidiel: na pravú stranu tie pre pravú ruku a naopak (napríklad napravo môže prísť aj vidlička, ktorá sa bude používať ako jediný príbor k určitému jedlu). Druhým pravidlom je postupnosť príborov podľa poradia jedál - najbližšie k tanieru sú príbory, s ktorými budeme jesť najneskôr .
Tak ako počet tanierov neprekročí dva, aj počet príborov je limitovaný číslom tri. Ak je viac jedál, pridáme ďalšie príbory vo chvíli, keď sú potrebné. Vidlička sa kladie zubami nahor, lyžica dnom na stôl. Nôž ostrím k tanieru. Dezertné príbory sa umiestňujú nad tanierom, rúčkami na tú stranu, ktorou rukou budeme jesť. Patrí sem múčniková lyžička, múčniková vidlička, dezertný nôž a vidlička, môže byť aj kávová lyžička.
Papierová servítka zložená do trojuholníka sa dáva pod vidličku, plátenná, jednoducho preložená vľavo od vidličky. Stôl nezabudnime ozdobiť malou vázičkou a pripraviť naň koreničku a soľničku. Soľničiek môže byť aj viac, aby každý mal k jednej voľný prístup. Zásadne nemožno použiť na dosáľanie príbory alebo prsty; preto je najlepšie mištičkové soľničky vybaviť malou špeciálnou lyžičkou.
Poháre na nápoje sa umiestňujú vpravo od taniera, smerom ku stredu stola; najbližšie k tanieru je ten, ktorý sa použije ako prvý. Ak je pohárov viac, môžu sa usporiadať do trojuholníka.

Špáradlá nie sú povinné ( uvádza sa, že vo Francúzsku sa vôbec na stôl nedávajú), ale ak chceme byť pozorní, umiestnime vpravo pred tanier dve špáradlá krížom alebo nádobku so špáradlami na stôl. K dekorácii stola patrí okrem kvetín (nie však príliš ver-
kých alebo intenzívne voňajúcich) napríklad svietnik so sviečkami (mal by byť aspoň dvojramenný) alebo zelené vetvičky na Vianoce.
Pre každého stolovníka je dôležitý priestor, aby sa necítil stiesnene. Odporúča sa 60-80 cm šírky, stolička sa má dať odsunúť od stola tak, aby sa človek mohol pohodlne postaviť. Pri slávnostnejších príležitostiach s väčším počtom ľudí za stolom je vhodné mať pripravený stôl prikrytý bielym obrusom. Sem sa umiestňujú príbory a nádoby na výmenu, studené pokrmy, kompóty, pečivo atď. Praktická pomôcka je servírovací stolík.
Studený bufet je prikrytý bielym obrusom až po zem a má byť vybavený nielen dostatkom jedla, úmerným počtu hostí, ale aj dostatkom čistého riadu a príborov (môžu byť zabalené do papierových servítok) a jednoduchou výzdobou. Studený bufet by mal byť úpravne usporiadaný a jedlá na ňom aranžované prakticky a pekne na pohľad. Výzor predkladaného jedla je vôbec dôležitou súčasťou každého stolovania. Má byť lákavý, sľubujúci lahodnú chuť – toto očakávanie potom nesmie byť sklamané. · SPRÁVANIE SA PRI STOLE
Pripomeňme si niektoré základné pravidlá, ktoré by malo ovládať už desaťročné dieťa. Ku stolu treba vždy prísť upravený a čistý. Sadá sa k stolu bez hluku, nie tesne ku kraju stola. Počas celého jedla sú ruky nad stolom alebo ľahko položené na okraji – nie však lakte. Lakte sú pri tele, pri jedle sa používa iba dolná časť horných končatín. Hlava je voľne sklonená, sústa sa prinášajú k ústam, nie naopak. Lyžica sa drží palcom hore a polievka sa naberá smerom k sebe. Nevkladá sa do úst celá, iba jej užšia časť. Väčšie sústa sa v polievke krájajú lyžicou, nikdy nie nožom. Chlieb k polievke má byť umiestnený na malom tanieriku vľavo od taniera, sústa sa ľavou rukou odlamujú a vkladajú priamo do úst. Lyžica sa po dojedení ukladá do taniera rúčkou vpravo.
Nôž a vidličku držíme za hornú časť rúčky s koncom opretým v dlani medzi prostredníkom a palcom, chrbtom hore, šikmo k tanieru. Nôž sa nemá vzďaľovať od taniera, vidlička sa dvíha k ústam chrbtom hore, ak ňou nenaberáme sypké potraviny (zeleninu, rezance). Nôž nepatrí nielen do polievky, ale ani do úst. Dôležité je umiestnenie príboru pri prerušení jedla a pri dojedení (krížom, rovnobežne). Mľaskanie, srkanie, hlasné cinkanie príborom o tanier, hovorenie s plnými ústami a akákoľvek hlučnosť pri stole nie sú prípustné. Ak sa chceme počas jedla trochu napiť, treba si utrieť ústa servítkou.

Hoci sa táto jednoduchá
· ZASADACÍ PORIADOK
Ak si pozveme hostí, mali by sme vedieť, ako ich pri stole usadiť. Musíme poznať aspoň niekoľko hlavných zásad. Hostiteľka a hostiteľ sedia oproti sebe buď za užšími časťami stola, alebo pri širších uprostred. Čestné miesto pre muža je po pravej ruke hostiteľky , pre ženu po pravej ruke hostiteľa (ktorým môže byť v otcovej neprítomnosti aj syn). Pri usádzaní hostí k stolu sa opäť uplatňuje staré dobré pravidlo spoločenskej prednosti: starší majú prednosť pred mladšími, ženy pred mužmi, spoločensky významní pred menej významnými.
Usadzovanie hostí za stôl je vôbec pomerne náročný výkon, pretože hostiteľ musí dbať o veľa ďalších okolností. Striedavo by mali sedieť dámy a páni, vedľa seba by sa nemali ocitnúť ľudia, ktorí majú úplne odlišné záujmy a už vôbec nie ľudia, o ktorých e známe, že sa nezhodnú. Pri obchodných rokovaniach sa nesmie zabúdať na jeho účel a tým, ktorí spolu majú čo prerokovať, treba umožniť, aby mohli byť v kontakte už počas jedla. Zasadací poriadok musí byť premyslený už vopred, aby nedochádzalo k trápnym situáciám. Najjednoduchší spôsob, ako hostí usadiť na ich určené miesta, je uviesť ich ku stolu a ponúknuť im stoličku. pri početnejšej spoločnosti sa dávajú kartičky s menami (prípadne s jedálnym lístkom) pred tanier , pri veľmi slávnostných príležitostiach dostáva pán plánik stola s určením svojho miesta aj s menom dámy, ktorú má uviesť ku stolu. Okrem toho je zasadací poriadok vyvesený.
Ak určíme spoločenskú dôležitosť jednotlivých hostí, vyriešime všetky ostatné zložitosti a rozhodneme poradie, potom pri vytváraní zasadacieho poriadku postupujeme podľa tejto schémy. Najčestnejšie miesto (na čele stola oproti dverám) patrí hostiteľke, oproti nej sedí hostiteľ. Po pravej ruke hostiteľky si sadá pán číslo jeden, po ľavej ruke pán číslo dva. Aj ďalší v poradí sa riadia týmto krížovým spôsobom.
Ku stolu si sadá najprv hostiteľka, páni čakajú, kým sa neusadia dámy. Pri oficiálnych príležitostiach je povinnosťou každého pána najprv odprevadiť "svoju" (pridelenú) dámu k jej miestu pri stole. Nech už pri stole obsluhuje ktokoľvek (pri priateľských stretnutiach to býva obyčajne hostiteľka, ktorej prípadne niekto pomáha), nedopustí, aby hostia (tí by to tiež mali vedieť) skladali prázdne špinavé taniere na seba na stôl. Prázdne taniere sa berú sprava, nové (čisté alebo plné) sa podávajú zľava. Keď sa hostia obsluhujú sami, je ich povinnosťou ponúknuť svojmu susedovi.

Misu s jedlom si nikdy nenechávajú pri sebe, ale posunú ju ďalej - slovom, prejavia základnú pozornosť k ostatným.
Nápoje sa podávajú sprava a poháre sa nalievajú na stole. V priateľskej spoločnosti môže hostiteľ nalievať mimo stola tak, že uchopí pohár , za hosťom ho naplní a plný postaví z pravej strany na stôl. Nalievať si môžu sami, pričom páni obsluhujú dámy. Minerálky sa dávajú na stôl vo fľašiach, víno buď vo fľašiach, alebo v karafách či sklenených džbánkoch. · MENU – PORADIE JEDÁL
Prvým bodom európskeho menu je aperitív, ktorý povzbudzuje chuť do jedla a akoby "nabudí" organizmus na ochotné prijímanie potravy. Rozličné druhy vermútov, becherovka, sherry či vodka, to je najčastejší repertoár. Slivovica sa neodporúča. Pre zásadných odporcov alkoholických nápojov môže túto úlohu zohrať studený vývar alebo ovocná šťava. Doma si môžeme dať aj dúšok plzenského piva. Hosťom podávame aperitív pred zasadnutím ku stolu, buď pred príchodom do jedálne, alebo v jedálni pred usadením. O aperitíve musí rozhodnúť hostiteľ, v tomto prípade hosťom nedávame vybrať si (okrem abonentov na ovocnú šťavu).
Studené predjedlo sa podáva pred polievkou, teplé predjedlo po polievke. V dlhšom jedálnom lístku nasleduje po polievke (alebo po teplom predjedle) ryba, po nej potom jeden alebo niekoľko hlavných chodov. K sladkému múčniku si môžeme dať šampanské. Úplnosť správnej tabule dopĺňajú syry a ovocie. K záverečnej káve podávame digestív (opäť ako aperitív na dobré trávenie), ktorým je klasicky koňak, sladký likér alebo sladký vermút. · AKO SA ČO JE
Keď teda vieme, ako máme pri stole sedieť, doplňme si ešte abecedu správania sa pri stole niekoľkými užitočnými radami. Látkový obrúsok si rozložíme na polovicu prehnutý do lona a po jedle (nezložený) buď vedra taniera, alebo do taniera. Obrúsok odkladáme až po hostiteľke.
Zemiaky by sa nemali krájať nožom, ale iba vidličkou. Omelety všetkých druhov sa jedia vidličkou v pravej ruke. Takisto smažené vajcia a praženica, kde si pomáhame kúskom chleba v ľavej ruke.
Špagety sa jedia vidličkou v pravej ruke - natáčajú sa na vidličku buď o okraj taniera, alebo s pomocou lyžice v ľavej ruke. Ak to nemáme natrénované, nič sa nestane, keď ich budeme krájať nožom a naberať vidličkou.
Ako je to s veľkými kosťami pri hydine, na to sa názory rozchádzajú. Na skutočne vysokej úrovni nemožno brať kosti do ruky, pri menej oficiálnych príležitostiach sa tento spôsob toleruje. Odporúča sa vyčkať, ako sa zachová hostiteľka. Malé kostičky nevyberáme z úst rukami, ale decentne ich vypľúvame na vidličku a odložíme na okraj taniera. To isté platí aj o kostičkách z rýb.

Pri konzumácii rýb by sa mal používať špeciálny príbor na ryby, v ktorom lopatkovitý nôž umožňuje lepšie odlupovať mäso z kostí. Ryby totiž nekrájame. Na tento účel slúžia dve vidličky alebo vidlička s pomocným kúskom chleba. A teraz niečo špeciálne. Raky rozdelíme rukami a pomocou špeciálneho príboru (krátka vidlička a nôž s dierkou) vyberieme vnútrajšok; z prednej časti konzumujeme len mäso z klepiet. Po tejto labužníckej konzumácii by sme mali dostať príležitosť opláchnuť si prsty v miske s vodou a utrieť si ich do obrúska.
Langusty dostaneme už v rozpolenom pancieri. Jedia sa dvojzubou alebo dezertnou vidličkou.
Ustrice sa podávajú v rade. Ak nám ich nikto neotvorí, rozlúskneme ich vidličkou alebo špeciálnym nožom, pokvapkáme citrónom (alebo bielym vínom) a vysrkneme. Vidličkou alebo lyžičkou sa otvárajú mušle. So škrabkami zásadne nebúchame o stôl, ale ich vyjedáme špeciálnym príborom (malá vidlička a malá lyžička). Žabie stehienka sa pridŕžajú vidličkou v ľavej ruke na tanieri a pravou sa odlupujú sústa. Špargľa sa obyčajne je vidličkou v pravej ruke, ak sa podáva aj s drevnatou časťou, môžeme ju uchopiť a odhryznúť. Artičoky sa konzumujú tiež kombinovane; lístky odhrýzame z ruky, srdiečko krájame vidličkou.
Pri konzumácii kukurice sú všetky možnosti otvorené: môžeme ju jesť v špeciálnom držiaku, v servítke, rukou bez servítky alebo vylupovať zrnká na tanieri. Z ruky možno jesť aj reďkovky (na túto príležitosť by však mali prísť na stôl s vňaťou) - môžeme ich aj lúpať nožom v pravej ruke a namáčať do soli. Kompót je dovolené dojedať aj tak, že ho vezmeme zo stola a v ľavej ruke priblížime k ústam. Zásadne však nedopíjame šťavu. Zeleninový šalát by sa mal podávať v menších kúskoch, aby sa dal konzumovať bez ďalšieho delenia, pretože použitie noža je v tomto prípade základným prehreškom.
Osobitné pravidlá má aj konzumovanie ovocia. Veľké kôstkové ovocie sa je rukou, kôstku sa však snažíme najprv odstrániť stlačením rukou na tanieriku alebo pomocou vidličky. Čerešne a bobuľoviny sa podávajú so stopkami. Jednotlivé kôstky neputujú do tanierika priamo, ale opäť prostredníctvom pravej ruky. Až v ústach oddeľujeme od stopky jahody a ríbezle. Spolu s hroznom by to mohlo byť ovocie, ktoré si hostia sami oplachujú na stole. Melón a ananás sa jedia lyžičkou, servírujú nakrájané na plátky. Pomaranč sa lúpe obvyklým spôsobom a konzumuje po mesiačikoch, citrón by mal prísť na stôl buď v podobe šťavy alebo plátkov. Kultivované jedenie banánu spočíva v odkrojení špičky nožom, olúpaní a následnom odkrajovaní. Banán možno jesť aj príborom - olúpať šupku a krájať ho na kolieska.

KULTÚRA PITIA
Pitie alkoholických nápojov je tradičnou súčasťou kontaktov medzi ľuďmi. Úlohou tejto príručky nie je poúčať o škodlivosti nemierneho požívania alkoholu; o tom by mal byť každý poučený výchovou a utvrdený spoločenskou praxou. Isté je, že porušenie pravidla triezvosti skôr či neskôr každého nemierneho pijana vyradí zo spoločnosti, nehovoriac už o dôsledku pre jeho zdravie, prácu i osobné vzťahy. Nahliadnime aspoň veľmi krátko do stáročia pestovanej kultúry pitia, jeho vhodného užívania a súčinnosti s jedlom. Ak organizujeme večierok alebo pozveme priateľov na večeru, treba si vopred rozvrhnúť podávanie nápojov. Podávať by ich mal človek rozvážny , aby situáciu neovládol horlivý dobrovoľník. Nápoje sa majú samozrejme podávať podľa druhov jedla a vo vhodných pravidelných intervaloch. Nalievať veľké dávky nie je pohostinnosť, ale nekultivovanosť. Nápoje sa nesmú vnucovať. Ak chce hosť prestať s pitím, môže odmietnuť naliatie
nového pohára alebo posledný pohárik nedopiť - nedopitý pohár sa zásadne nedolieva. Ku každému pitiu treba ponúkať niečo na jedenie. Ak nepodávame večeru, tak aspoň chlebíčky, jednohubky , šaláty s pečivom, slané sušienky, syr. Vždy treba mať k dispozícii nealkoholické nápoje. Spotreba alkoholu sa výrazne zníži, ak nepijú hostia z nudy; dobrá spoločenská zábava, hostiteľom vhodne podnecovaná, je najlepším prostriedkom na to, aby koniec stretnutia bol rovnako dôstojný ako jeho začiatok. Hostia by mali odchádzať s pocitom príjemne prežitého večera.
Ak niekto trošku prekročí svoju mieru, najvhodnejšie je taktne mu ponúknuť kávu. Podobne skončíme posedenie: vo chvíli, keď sa ešte zábava nerozplýva do neurčita – do nudy, prestaneme s nalievaním alkoholu. Zákusky a káva sú znamením, že večierok sa končí. Pripíja sa až po dezerte. Prípitky by mali byť stručné a zásadne sa pri nich stojí. Pri prípitku hradíme do tváre tomu, komu sa pripíja. Štrngá sa iba pri malom počte osôb, a to okrajom pohára o okraj pohára. Okrem prípitku sa pri pití pozeráme do pohára alebo šálky , ani jedno nedržíme afektovane - so vztýčeným malíčkom a pod. Veľké poháre môžeme držať v dlani, poháriky na stopke držíme uprostred stopky. V dlani sa (so stopkou medzi prstami) drží napoleónka na koňak, ktorý miernym otáčaním zohrievame, aby sa uvoľnili voňavé esencie. V pohároch na vyššej stopke sa podáva víno, v rozličných typoch malých pohárikov destiláty a likéry , pivo a malinovky , streky a tzv. long drinky (mierne alkoholické nápoje miešané so sódou) patria do väčších pohárov, coctaily do menších pohárikov rozličného typu a tvaru.

Špeciálne sú poháriky na koňak (napoleónky na krátkej stopke so širším dnom hore a sa zužujúce) a na sekt (originálny pohár má v plochom širokom dne vybrúsenú jamku, ktorá spôsobuje stále perlenie nápoja; používajú sa aj vysoké poháre tzv. f1auty).
Podrobnú znalosť mnohých druhov pohárov, pohárikov, šálok a ďalších nádob na nápoje prenechajme odborníkom; ide o záležitosti pomerne komplikované, ktoré bezchybne ovládajú iba profesionáli alebo znalci špecializovaní na tento druh koníčka. Pri stolovaní by sme mali dodržiavať niektoré zásady podávania nápojov. Brillat-Savarin konštatuje: “pri podávaní nápojov platí pravidlo, že postupujeme od menej výrazných k voňavejším a opojnejším ”. Súvisí to aj s poradím jedál a ich kombinovaním s nápojmi.
O aperitívoch sme už hovorili. Z vermútov by sa na tento účel mali vyberať suchšie (t.j. menej sladké), z destilátov chuťovo a vôňou viac-menej neutrálne. Nie sú vhodné aromatické pálenky, whisky a koňak (brandy), ktorý má tradičnú funkciu tzv. digestívu používaného pre lepšie trávenie na záver hostiny. Brillat-Savarin odporúča pohárik šampanského alebo suchého bieleho vína, proti bontónu nie je ani menší objem kvalitného piva. Aperitívy ako suché sherry, madeira alebo suchšie portské sú v našej oblasti málo známe.
Počas večere sa nápoje menia podľa predkladaných jedál. Prírodné (nesladené) biele víno sa podáva k bielym mäsám - rybám, hydine, teľacine. Červené patrí k hovädziemu, zverine a syrom. Dezertné vína (k nám sa iba dovážajú ako napr. sherry , madeira, portské atď.) patria k múčnikom a dezertom, ako napovedá ich názov. Pivo je vhodné (aspoň v našej stredoeurópskej oblasti) všade tam, kde červené víno. Šampanským si pripíjame, inak sa podáva k dezertu na osvieženie pred ďalšou spoločenskou zábavou.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?