Španielska občianska vojna
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 5200×
Příbuzná témata
Španielska občianska vojna
obsah 1. Úvod 2. Príčiny 2.1 Prvá republika a obnovenie monarchie 2.2 Vznik robotníckej triedy 2.3 Diktatúra Prima de Rivery 2.4 Víťazstvo pravice 2.5 Druhá španielska republika 2.6 Vznik Ľudového bloku 3. Priebeh 3.1 Zámienka a bezprostredné vypuknutie 3.2 Vojenské akcie povstalcov na začiatku vojny 3.3 Názorová nejednotnosť v republikánskom tábore 3.4 Politická situácia na strane nacionalistov 3.5.1. Zahraničná podpora: nacionalisti „Všetci mladí sveta spoločne pre Španielsko“ (PSU) 3.5.2. Zahraničná „podpora“: republikáni 3.5.3. Rola SSSR 3.6 Priebeh bojov- júl / október, milície 3.7 Zmeny za frontom 3.8 Kolektivizácia a sociálna revolúcia 3.9 Priebeh bojov- do marca 1937 (Malaga, Guadalajara) 3.10 Májové dni v Barcelone 3.11 Guernica 3.12 Potlačenie POUM 3.13 Priebeh bojov- jún 1937 / február 1939 3.14 Koniec vojny 4. Španieli dnes + 5. Záver + 6. Prílohy + 7. Použitá literatúra 1. úvod 1.apríla 2003 uplynie presne 64 rokov od víťazstva nacionalistov nad republikánmi v jedinečnom konflikte v dejinách Európy, v španielskej občianskej vojne. Čo bolo také zvláštne na tejto vojne? Kto stál v skutočnosti proti komu? Prečo vyhrali nacionalisti ? (Nepíšem „fašisti“, ako bývajú zvyčajne označovaní.Je obvyklé písať o Francovi ako o fašistovi, ale jedná sa o zavádzajúcu skratku.F. totiž vôbec nebol fašista- jeho politika totiž vychádzala z tradicionalistov 19.st.) Rozhodli konflikt postoje ostatných štátov? Čo je pravda a čo legenda, do akej miery môžeme veriť ktorejkoľvek strane – na všetky tieto otázky sa pokúsim aspoň čiastočne odpovedať. Moja práca by nemala byť obyčajným súhrnom, či chronologickým postupom udalostí. Snažila som sa skôr netradičným pohľadom dívať na to, čo stálo v pozadí – motívy jednania jednotlivých dôležitých osôb, ideológie a nájsť otázky (a odpovede), ktoré by boli prínosom i pre nás a dnešnú situáciu. Všetci zúčastnení sa snažili presvedčiť „nerozhodný svet“, že oni sú tí praví a – v závislosti na pol. situácii- mali ľudia možnosť počuť len jednu verziu, a to bez šance overiť si ju. Nie som nestranná – to však nie je nikto- ale snažila som sa zostať objektívna, pričom v množstve prípadoch som bola závislá na prameňoch, kt.nebolo možné si overiť, niekedy si pramene dokonca vyslovene odporovali. Španielska občianska vojna bola výnimočná hlavne tým, že na strane republiky prebehol pokus o sociálnu revolúciu. Katalánsko v roku 1936 doteraz zostáva jediným príkladom rozsiahlej a dlhšie trvajúcej vlády anarchistov. A naopak, Franco (a Salazar, jeho portugalský „kolega“) svojím štýlom vlády a obratným manipulovaním dosiahol toho, že nakoniec umrel v posteli. Špan. sa po tejto vojne (relatívne) pokojne stalo bežnou demokratickou republikou západného typu. Tento konflikt je aj miestom, kde sa 1. krát v bojovom nasadení prejavili totalitné systémy „moderného typu“. Doteraz sa nestávalo, ani v 1. sv. vojne, žeby sa údaje obidvoch strán až tak horibilne odlišovali. História začala byť „upravovaná“ a často i dokonca prepisovaná z ideologických dôvodov. Niektoré boje vôbec neboli a predsa sa za ne dostávali vyznamenania. Iné prebehli, ale z taktických dôvodov boli zamlčané, alebo pripísané inej armáde atď. atď. Históriu píšu víťazi. 2. príčiny Aby sme pochopili situáciu, v akej sa Špan. ocitlo pred začiatkom občianskej vojny, je dôležité poznať vývoj na konci 19. a začiatku 20. storočia. Prvá republika a obnovenie monarchie Prvá republika bola charakterizovaná nesmiernymi zmätkami, rozdrobením zeme a nezhodami medzi bývalými spojencami. Trvala len dva roky (1873-5). Armáda sa nakoniec ukázala ako jediná akcieschopná organizácia a roku 1875 dosadila na trón Alfonsa XII. V zemi bol zavedený podľa anglického vzoru systém dvoch strán: Cánovasovi konzervatívci a Sagastovi liberáli. Pravidelne sa striedali pri moci (tzv. systém pokojného striedania). Aby táto pseudodemokracia mohla fungovať, dochádzalo k rozsiahlemu falšovaniu volieb, na vidieku to bolo dosahované rozsiahlym klientelistickým systémom. Pri moci sa striedali ľudia, ktorí zastupovali stále rovnaké skupiny- veľkostatkárov, šľachtu a duchovenstvo. Bolo to vlastne len oslabené pokračovanie feudalizmu. Veľká rana pre špan. hrdosť bola strata Kuby a Filipín v prospech USA v roku 1898. Niet divu, že v očiach širokej verejnosti sa tento systém zdiskreditoval a vznikajúca pracujúca trieda (oproti vyspelým štátom však menej početná, jediným naozaj priemyslovým regiónom sa stávalo Katalánsko a čiastočne hutnícke Baskicko a banícka Astúria) a široké ľudové vrstvy na vidieku (ktorých záujmy boli úplne opačné) sa uchýlili k mimoparlamentným stranám a myšlienkovým smerom ako socializmus, anarchizmus alebo separativizmus.
Rozšíreným javom sa stala emigrácia (Argentína) a veľký nárast mestskej populácie, kam sa sťahovali ľudia z vidieku- hľadali v nich hlavne zmeny a prácu, ktorú často nedostali a tak len rozšírili slamy vznikajúce na okrajoch veľkých miest (Madrid, Barcelona, Bilbao, Valencia). Zaostalým charakterom štátu bol tiež daný pomalý vývoj strednej vrstvy, buržoázie a priemyselníkov. Táto vrstva bola príliš slabá (a previazaná s veľkostatkármi- podnikať začínali najčastejšie tí šikovnejší z nich), než aby si vydobyla solídne politické zastúpenie. Niektoré z týchto faktov sa môžeme odvážiť generalizovať- celá história ukazuje, že čím je krajina vyspelejšia (alebo možno lepšie povedané na lepšej ekonomickej úrovni), tým menej jej „hrozí“ nebezpečie ľavicového prevratu- vulgárne zhrnuté- pokiaľ majú robotníci, čo jesť a môžu chodiť na futbal, nebudú robiť revolúciu. Podarilo sa (ako predpokladal marxizmus) v najvyspelejších krajinách robotníkom nastoliť diktatúru proletariátu? Komunizmus naopak uspel v krajinách, ktoré v podstate prešli od feudalizmu (alebo banánovej ekonomiky) rovno k socializmu. Československo by sa dalo označiť skôr ako smutná výnimka. Vznik robotníckej triedy Samozrejme späť do Španielska. V roku 1902 nastúpil posledný „predfrancovský“ kráľ Alfonz XIII. Prvej svetovej vojny sa Špan. nezúčastnilo a veľmi na tom zarobilo. Ekonomický rast samozrejme sprevádzala agresívna inflácia a nepokoje pracujúcich, ktoré rýchlo rástli i migráciou z vidieka, aby uspokojili zvyšujúci sa dopyt po ľudskej sile v priemysle. Dôvodom nepokojov bol výpredaj potravín do zahraničia- chýbal olej, múka, mäso. Z ekonomického hľadiska šlo o výmenu potravín za zlato. Takto získané prostriedky bohužiaľ neboli investované do modernizácie, ale boli doslova premrhané. To viedlo k radikalizácii pracujúcich. V Špan. existovali tri veľké prúdy: socialistický (marxistický), anarchistický a kresťansko-sociálny. Tretí spomenutý nemal príliš veľkú podporu, pretože cirkev ako celok bola ďaleko skôr na strane vyšších tried. Špan. je v európskom kontexte jedinečné úspechom anarchistov. Čo bolo príčinou tohto úspechu (alebo skôr neúspechu socialistov)? Socialistická strana (PSOE) bola založená už roku 1879 a socialistická odborová centrála (UGT) v roku 1888. Ich cieľom bol boj za zlepšenie podmienok pracujúcich bez revolučného snaženia. Jej obľúbenosť vzrástla až na začiatku minulého storočia hlavne medzi baníkmi v Astúrii a zlievačmi v Baskicku. Bola pevne centralizovaná, byrokratická a sídlila v Madride. Práve to jej v najpriemyselnejšom Katalánsku kládlo veľké obtiaže. Slobodomyseľnosť, autonómia Katalánska a veľká obava z byrokracie- to všetko bolo vlastné množstvu katalánskych pracujúcich.
Možno je nespútanosť anarchizmu i celkovo bližšia „južanskej“ mentalite, faktom je, že španielska časť prvej internacionály sa vo veľkej väčšine postavila za Bakunina a anarchistov. Anarchistické odbory (CNT) boli založené v roku 1910 a po čase sa vzdialili od pôvodných anarchistických praktík, tzv. „propagandy činom“, teda rôznym atentátom a sabotážam. Táto vcelku neúčinná taktika bola nahradená anarchosyndikalizmom, v ktorom boli odbory zárukou a počiatkom pripravovanej revolúcie, ktorá by samozrejme „nepredala štát do rúk pracujúcich“, ale zrušila ho úplne. Tvrdili, že pokiaľ socialisti získajú moc, ich politické inštitúcie budú zdeformované a získajú postupne univerzálne rysy štátu- tie budú v kombinácii s centrálne plánovanou ekonomikou ešte zhubnejšie a represívnejšie než kapitalizmus. Preto bola CNT vystavaná na veľmi demokratických základoch, všetky miesta boli volené, každý mal konkrétnu zodpovednosť a nevzdával sa kvôli svojej činnosti v odboroch vlastnej práce, a tak bol v neustálom kontakte s tými, ktorých mal zastupovať. Do roku 1931 mala CNT len jedného (!) zamestnanca na plný úväzok. Oproti UGT mala CNT slúžiť tiež ako zárodok revolúcie prevedenej formou generálnej stávky a prijímala do svojich radov i poľnohospodárov (Socialistický zväz roľníkov vznikol až v roku 1931). Najviac členov mala v Katalánsku a Andalúzii. Nebola to politická organizácia (z anarchistického hľadiska nepotrebujete politiku v revolúcii- nechcete totiž ovládnuť štát, ale hospodárstvo) a nebola zďaleka čisto anarchistickou. Mnohí sa k nej pridávali proste preto, že bola najradikálnejšou a mala výsledky. Skutočne „čisté“ anarchistické organizácie boli striedavo v ilegalite a často sa menili. V období španielskej občianskej vojny bola najvýznamnejšia FAI, založená roku 1927. V jej radoch bola väčšina vedenia CNT. V Katalánsku rástlo separatistické hnutie i medzi buržoáziou, ktorému by vyhovovala klasická republika, zníženie moci cirkvi v krajine a podpora podnikania (madridská vláda a od nej odvodená byrokracia bola jedným veľkým hniezdom korupcie). Diktatúra Prima de Rivery Ďalší veľmi silný element bola armáda. Už v roku 1917 došlo k vytváraniu tzv. Vojenských radov, ktoré boli namierené proti systému dvoch strán a požadovali zvolanie ústavodarných kortesov (=parlamentu). Dve ďalšie nespokojné skupiny, buržoázia (najmä v Katalánsku) a robotníci podporovali reformy. Ale keď vypukla generálna stávka, armáda sa postavila za vládu a tým bola šanca na reformu (de facto buržoáznu revolúciu) preč. Vláda síce urobila „kozmetické“ zmeny, ale všetkým bolo jasné že pád systému dvoch strán je nevyhnutný.
Nespokojnosť armády sa logicky zvýšila kvôli neúspechom v zahraničných bojoch, ktorých vyvrcholením bola neočakávaná porážka v Maroku, ktorú pod vedením Abd-el-Karíma beduíni v bitke pri Annuali r. 1921 uštedrili elitným šp. jednotkám. Vláda silnej ruky sa zdala byť dobrým východiskom z tejto krízovej situácie. Francovým predchodcom sa stal generál Primo de Rivera. Zdalo sa, že všetko bolo lepšie než chaos, do kt. Šp. dostali predchádzajúce vlády. Na začiatku (nastupuje 1923) mal Rivera silnú podporu (dokonca aj PSOE a UGT). Nemal toľko moci ako neskôr Franco, ale vo veľa ohľadoch sa jednalo o regulérnu diktatúru. Ústava bola zrušená, parlament rozpustený, boje proti anarchistom a separatistom, zrušenie všetkých politických strán...V armáde sa dostali do vyšších pozícií tzv. „afrikanisti“, rýchlo postupujúci mladí dôstojníci, kt. uspeli v Maroku- napr. Sanjurjo, de Llano a Franco. Využil tiež ekonomický rast 20. rokov. Ten ale dlho nevydržal a odhalil nestabilnosť diktatúry. Po zavedení dovozných kvót na šp. poľnohospodárske produkty sa sociálna situácia vyostrila. Riveru nepodporoval ani kráľ, na ktorého teraz padla za všetko vina (to on ho menoval nezákonne predsedom vlády) a dokonca už ani armáda, ktorú vydesila nutnosť reforiem, kt. bola natoľko zreteľná, že sa k nej odhodlával aj Rivera. Rivera v podstate dobrovoľne odovzdal moc (28.1.1930) a odchádza do ústrania. Nebol v podstate nijako zvlášť krutý (za jeho vlády bolo množstvo pokusov o povstania a len raz pristúpili k popravám) a jeho diktatúra bola umiernená despocia. Podobal sa svojim poddaným, a preto ho síce málokto miloval, ale tiež nikto nenávidel. Snažil sa pomôcť vidieku aspoň čiastočným bojom proti korupcii, nakoľko sa mu podaril, je druhá vec. Rozdrobené republikánske hnutie začalo konečne jednať so socialistami, a keď sa uskutočnili demokratické komunálne voľby, vyhrala republikánsko-socialistická koalícia v 45 z 52 hlavných miest provincií. Z tohto tak jednoznačného výsledku vyplýva, že pre republiku sa vyslovila i časť duchovných, vojakov a aristokratov. Kráľ (verejne neabdikoval) odchádza 13. apríla 1931 zo Španielska. Druhá španielska republika 14. apríla 1931 bola vyhlásená 2. španielska republika. Boli zvrhnuté znaky starého režimu, čo bolo asi tak jediné, na čom sa nová vláda dokázala bez dohadov zhodnúť. Monarchia je zvrhnutá- čo ďalej? Niektoré kroky boli jasné, ale každá časť koalície ich chcela presadiť do rozličnej miery. Všetkým bolo jasné, že sa musí napr. obmedziť vplyv katolíckej cirkvi. Tá mala v Šp. hlavne na vidieku obrovský vplyv. Bola jedným z najreakčnejších a najspiatočnejších prúdov šp. spoločnosti.
Tiež jednou z najmajetnejších tried spoločnosti- len jezuiti vlastnili asi 30% národného bohatstva. Kňazov bolo asi 25 tisíc a duchovenstvo celkovo malo asi 70 tisíc ľudí. Kňazi často žili v okázalom prepychu, zatiaľ čo okolo nich ľudia živorili (na vidieku nebolo neobvyklé, že chudoba sa živila doslova korienkami a trávou). Cirkev mala v rukách tiež väčšinu školstva a výsledkom bolo, že v zemi bolo asi 40% ľudí analfabetov (v niektorých regiónoch bol analfabetizmus skoro 100%). Cirkev veľa ľudí nenávidelo a už po výsledkoch komunálnych volieb sa vypaľovali kostoly, zabíjali kňazi a rabovali kláštory. Vláda skoro vôbec nereagovala na túto vlnu násilností, a tak došlo i k zničeniu množstva umelecky cenných budov a obrazov. Anarchisti požadovali systém ostro antiklerikálny, iným stačilo oddelenie cirkvi od štátu. Antiklerikálnosť republike niekedy skôr uškodila, pretože nacionalisti a tradicionalisti mohli potom volať, že nekatolícke Španielsko znamená odvrhnutie tradícií, bez ktorých sa krajina stane „Anti-Španielskom“. Situácia sa líšila podľa regiónov. Baskovia boli bytostne katolícky, Katalánci ďaleko menej. Ďalším problémom bol separatizmus (v tejto dobe skôr Kataláncov než Baskov!). Ani tu sa nemohli jednotlivé triedy zhodnúť. Bola vytvorená katalánska autonómna vláda, ale jej právomoci pripadali separatistom ako príliš oklieštené a armáde až príliš veľké a nebezpečné ako počiatok rozpadu Španielska. Armáda sa tiež obávala vlastných reforiem, ktoré už boli nutné. Bežní občania sa na armádu dívali s obrovskou nechuťou, hlavne na obávanú Civilnú gardu.(Jednalo sa pôvodne o políciu, neskôr sa stala ale neoddeliteľnou súčasťou armády. Gardisti žili oddelene v kasárňach a nikdy neslúžili v miestach svojho pôvodu. Väčšina ľudí ich považovala za nepriateľské vojsko.) Hrozivý bol počet dôstojníkov. Na jedného dôstojníka pripadalo len šesť vojakov. Drvivá väčšina ich pochádzala z najvyšších tried, a tak bolo jasné, koho záujmy hájili. Najhorúcejší bol ale problém agrárnej reformy. Nespravodlivosti vo vlastníctve pôdy boli také veľké, že aj buržoázni liberáli boli naklonení reformám. 67% pôdy vlastnila 2% obyvateľstva, na juhu a juhozápade bola situácia najhoršia. Roľníci nemali vôbec nič a boli odkázaní na veľkostatkárov, ktorí si ich najímali. Agrárny zákon z r. 1932 umožňoval vyvlastňovať pôdu bez náhrady, ale aj napriek tomu, že cez nezmieriteľný odpor pravice (tradicionalistov) prešiel, nepriniesol ukľudnenie. Protestovali roľníci zo severu, pretože ich sa netýkal, protestovali veľkí vlastníci, ktorí často nechávali pôdu naschvál neobrobenú.
Zhrnuté: Predseda vlády, Manuel Aza