Sochárstvo - antika, gotika

Kategorie: Umenie (celkem: 313 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 8947×

Příbuzná témata



Sochárstvo - antika, gotika

Úvod

Plastické zobrazovanie, napodobňovanie skutočnosti a hľadanie dokonalosti v troch rozmeroch zaujímalo ľudí už od počiatkov umeleckej tvorby, od praveku. Popri zobrazovaní predmetov a zvierat, najfascinujúcejšie je však plastické stvárnenie človeka. Tieto sochy nám zachovávajú tak umelecké hodnoty minulosti, ako aj svedectvo o ideále mužskej, či ženskej krásy daného obdobia.


Antické Grécko

V tejto oblasti najprepracovanejšia technika a umelecká dokonalosť bola zaznamenaná v období antického Grécka. Je všeobecne známe, že do dnešnej doby nebola prekonaná, dokonca ani v epochách, ktoré sa ňou nechali inšpirovať. Toto umenie bolo značne ovplyvnené vznikom humanizmu, kedy sa po prvýkrát stal ideálom človek (nie boh ani panovník) snažiaci sa poznávať, ovládať prírodu a usporiadať si svoj život podľa zákonov prirodzeného rozumu. To viedlo k rozvoju filozofie a vzniku demokracie, čo však bolo podmienené a obmedzené otrokárskym systémom.
Umenie gréckej antiky je historicky rozdelené do štyroch období. Predhistorické (10. – 9. st. pr.nl), archaické (8. – 6. st. pr.nl), klasické (5. – 4. st. pr.nl), a helenistické (3. – 1. st. pr.nl) obdobie.
Vrcholom tvorivého úsilia bolo práve klasické obdobie, z ktorého sa však zachovalo len málo originálov a ich pôvodnú podobu si môžeme len predstaviť na základe Rímskych kópií, ktoré boli vyrábané po pripojení Grécka k Rímskej ríši. Z predhistorického obdobia sa zachovala len drobná plastika z keramiky a bronzu, predovšetkým sú to figúrky zvierat. V archaickom období pribudli figúrky nahých bojovníkov tzv. exvota – čiže predmet venovaný božstvu. Neskôr vznikali kultové sochy bohov, ktoré zdobili svätyne chrámov. Tie boli najprv vyrábané z dreva, pričom bola vyrezávaná len hlava, po roku 600 pr.nl sa však rozvinula monumentálna kamenná skulptúra. Objavili sa kolosálne sochy, ktoré boli proporcionálne inšpirované Egyptom, no Gréci napokon zistili, že nie veľkosť je dôležitá, ale dokonalý pomer všetkých častí k celku. Z tohto obdobia sú známe aj náhrobné vlysy a reliéfy s mytologickým námetom. Najcharakteristickejšími typmi sôch archaického obdobia sú však kúros (nahý mladík) a kóré (oblečená dievčina), obvykle tesané z mramoru a polychrómované. Boli kolorované (červená zelená a modrá), pretože bezfarebnú sochu Gréci považovali za nedokončenú.

Kúros stelesňoval neosobný typ zdatného bojovníka, či víťaza v športových hrách s veľkými démonickými očami, podobného bohu, a preto sa v neskorších obdobiach tieto sochy považovali za zobrazenia boha Apolóna. Typ kóré vznikol v gréckych maloázijských mestách, v ňom sa prejavila dekoratívna tendencia v bohatom spracovaní drapérie. Na pamiatkach zo 6. st. pr.nl možno pozorovať, ako sa menilo a zdokonaľovalo poňatie anatómie. Strnulý Egyptský postoj- vykročená ľavá noha, ruky pozdĺž tela končiace päsťou – sa postupne uvoľňuje, detaily sú prepracovanejšie a sochy sú obohatené o nový grécky prvok, o úsmev. To je už známkou snahy o vyjadrenie duševného života.
V prvom klasickom období, sa strediskom sochárstva stali Atény. K vrcholným dielam patril reliéf s námetom zrodenia Afrodity a sochárska výzdoba Diovho chrámu v Olympií. Z bronzových originálov sa zachovala socha víťaza v pýtijských hrách, dielo sicílskeho umelca z r. 478 pr.nl a socha Dia, či Poseidóna vrhajúceho blesky, vylovená z mora. V tomto období už mizne tajomný úsmev z tvárí sôch a nahrádza ho vážnosť a umiernenosť výrazu. U Myróna, autora slávneho Diskobola, v súsoší Aténa a Silén Marsyays badať dokonca Aténin hnev a Marsayovu zúrivosť. Polykleitos zase vytvoril kánon proporčnej teórie, ktorú prakticky využil na soche Doryforos, pričom vynašiel taktiež kontrapost, t.j., že prenesenie váhy na jednu nohu, mení postavenie ramien, rúk, aj hlavy. Najvýznamnejším sochárom tohto obdobia bol Feidiás. Vytvoril sochy, vlysy a reliéfy pre Akropolu a Parthenon, medzi nimi aj chrýselefantínovú (kombinácia slonoviny a zlata) sochu Atény Parthenos, tú však tiež poznáme len ako rímsku zmenšenú kópiu ako aj väčšinu ostatných jeho diel. V Olympií Feidiás vytvoril chrýselefantínovú sochu Dia , ktorá je považovaná za jeden z divov sveta. Telesná krása postáv, ušľachtilosť postojov a dôstojnosť výrazu tohto obdobia sú vrcholným prejavom kalokagatie (gréc. kalos – krásny, aghatos – ušľachtilý, dobrý) úsilia o fyzickú a duševnú zdatnosť. Táto realistická forma je však ešte stále prestúpená snahou vytvoriť ideálny typ.
Grécke sochárstvo druhého klasického (4. st. pr.nl) obdobia sa líši od predchádzajúceho rastom realizmu a ústupom idealizmu. Zvýšil sa záujem o duševné stavy, ľudské emócie a vášne. V tomto období vzniká hnutie sofistov, ktorým sa podarilo odsvätiť bohov a zbaviť grécku mytológiu idealizácie, vďaka čomu sa boh v podobe sochy stal len krásnym ľudským telom. Rast realizmu viedol až ku vzniku podobizne, t.j. k zobrazeniu konkrétnej osoby.

Okrem mladých ľudí sochári zobrazovali aj starších ľudí, a ideál sa zmenil na zmyselne krásneho až zženštilého mladíka a taktiež vzrástla záľuba kochať sa krásnym nahým ženským telom. Majstrom tejto doby bol Práxitelés. Z jeho diel sú známe Hermés a Dionýsem a Apolón Sauroktónos (Apolón pribodávajúci jaštericu ku stromu) a jeho Afrodita Knidská prvýkrát zobrazuje bohyňu nahú. Ďalším sochárom, ktorý sa preslávil neobyčajnou plodnosťou a precíznosťou bol Lýsippos, vytvoril vraj okolo 1500 sôch. Jeho Apoxioménus demonštruje Polykleitov kánon, uvoľňuje jeho kontrapost a anatómia je prepracovanejšia, tak isto aj výraz duševného stavu v tvári. Bol dvorným sochárom Alexandra Veľkého. Jeho tvorba uzatvára klasické a uvádza helenistické obdobie.
V helenistickom období realizmus prerástol až do naturalizmu. Tematika sa rozšírila o drastické námety mučenia, umierania, erotické motívy, výjavy z ľudského života, či zobrazovanie detí a grécke umenie sa začalo prelínať s orientálnym.


Kresťanská antika a Byzancia

Najstaršie umelecké pamiatky kresťanov nachádzame v katakombách, niekoľkoposchodových podzemných stavbách, kde kresťania vykonávali obrady a pohreby podľa Kristovho príkladu (tiež bol pochovaný v hrobke) a skrývali sa v nich, pretože boli do roku 313 (Milánsky edikt – zrovnoprávnenie kresťanstva s ostatnými náboženstvami) prenasledovaní. V tomto období (1. až 6. st.) voľná socha takmer úplne vymizla, pretože kresťania sa obávali obvinenia z modloslužby. Výnimkou sú sochy dobrého pastiera ako symbolické zobrazenia Krista a jeho starostlivosti o zblúdilé duše. Náboženské výtvory sa zväčša nelíšili od svetských, pretože kresťania preberali motívy z antiky, tie však dostávali nový symbolický význam. Hlavným druhom kresťanského sochárstva bol sarkofág, ktorý vyzeral ako domček so sedlovou strechou. Bol vyzdobený figúrami v arkádach, čo kresťania prevzali z kresťanskej a rímskej antiky. Mramorové kresťanské sarkofágy sa objavili koncom 2. st., ale ich rozšírenie spadá do 4. a 5. storočia. Najprv sa v nich prejavoval východný vplyv najmä Alexandrie a Sýrie, neskôr sa strediskami výroby stali okrem Ríma aj západné provincie, hlavne Gália a Hispánia. Od plastického reliéfu sa prechádzalo k stále plošnejšiemu a lineárnejšiemu poňatiu a od antického realizmu ku štylizácií. Tradícia antického sochárstva žila ďalej v drobných výtvoroch zo slonoviny, diptychoch, relikviároch a pod. Byzanciou nazývame stredovekú východorímsku ríšu, ktorá vznikla po rozdelení rímskej ríše a udržala sa takmer tisíc rokov (5. – 15. st.).

Umenie pokračovalo v neskoroantickej helenistickej tradícií, v ktorej sa stále viac prejavovali vplyvy orientálnych kultúr, jeho vývoj podnietili aj roztržky medzi západnou (rímskou) a východnou (gréckou) cirkvou, čo vyvrcholilo ich absolútnym oddelením. Byzantské sochárstvo taktiež pestovalo reliéf (hlavice stĺpov, slonovinové rezby) a táto tendencia sa ešte vystupňovala, keď cirkevné predpisy podporili a urýchlili vývoj k štylizácií a schematizmu.


Románsky sloh

Pojem románsky sloh vznikol až v prvej tretine 19. st., čím sa nahradil starší termín byzantský sloh a zahrňuje umenie, ktoré sa rozvíjalo v Európe zhruba v 11. – 12. storočí. Časové vymedzenie aj charakter románskeho slohu sa v rôznych štátoch a oblastiach značne mení. Zrodil sa približne v rovnakej dobe, na rôznych územiach, ktoré patrili rímskej ríši. Slúžil predovšetkým cirkvi na propagáciu náboženskej ideológie a cirkev predpisovala tak jeho obsah, či námety, ako aj jeho formu.

Sochárstvo bolo viazané hlavne na kostol a bohoslužbu a jeho antirealizmus v protiklade k antickému realizmu staval ideu nad skutočnosť, odvádzal pozornosť od reálneho života, pripomínal kresťanské cnosti a hrozil večnými trestami. Románsky umelec nepoznal inú perspektívu ako hieratickú, vďaka ktorej dostávali osoby rozmery v závislosti od svojho postavenia v hierarchií náboženských pojmov. Tak isto ho nezaujímal ani plastický tvar, čím sa do popredia dostal reliéf a voľná socha bola opäť utlačená z obáv pred modloslužobníctvom. Umelci tvorili podľa knižných ilustrácií alebo vzorníkov, ktoré obsahovali kompozičné vzorce hlavných náboženských výjavov. Tým sa ešte posilnila tendencia k plošnosti a lineárnosti. Snaha individualizovať ľudské postavy vymizla a rozlišované bolo akurát pohlavie a vek. Toto opakovanie a obmieňanie schém viedlo k väčšej štylizovanosti a napokon až k vzniku dekoratívneho ornamentalizmu (napr. strom sa zmenil na lineárny ornament). Táto štylizácia sa uplatnila hlavne na rúchu postáv, ktoré bolo chápané bez vzťahu k telu. Keď bol však umelec poverený úlohou zobraziť námety nepredpisované cirkvou, stretávame sa s nábehmi k realizmu. Druhým umeleckým zdrojom však stále zostávala antika, ktorá nasmerovala románskych umelcov k obnove monumentálneho figurálneho umenia a pripravila tak nástup gotického katedrálneho sochárstva. Pod týmto vplyvom vzrástol záujem o voľnú sochu a jej duševný život. Ľudia boli zobrazovaní ako samostatné osobnosti s vlastným vnútorným životom, ktorý sa zračí v ich oduševnených tvárach. V Taliansku sa začínajú objavovať prvé osobnosti, napr. Nicolaus a Guilielmus vo Verone, Wiligelmus v Cremone a Modene, Bonanus piský, Benedetto Antelami v Parme, či Nicclò Pisano.

Toskánske románske sochárstvo svojím realizmom, pod vplyvom antiky prekonalo byzantský formalizmus a položilo základy k svojbytnej miestnej umeleckej tradícií. Štúdium antického umenia vyústilo do románskeho protestantizmu.
Bohatšie v obsahu a výraznejšie vo formálnom prevedení v porovnaní s Talianskom je románske sochárstvo vo Francúzku, kde sa v plnej šírke rozvinula výzdoba portálu, či celej fasády. Tu možno sledovať vývoj sochárstva od neobratných počiatkov, cez nábehy k obnoveniu figurálnej skulptúry, až po monumentálne, umelecky svojbytné sochy.
Na Slovensku sa románske sochárstvo uplatnilo málo. Najpozoruhodnejšie z portálov sú v kostole v Ilji pri Banskej Štiavnici, v Spišskej kapitule a z kamenárskej výzdoby hlavíc, pás s fantastickými zvieratami v kostole v Košiciach.
K úplnému uvolneniu sochárstva od architektúry však došlo až v gotike.


Gotický sloh

Gotický sloh sa stal umeleckým výrazom vrcholného a neskorého stredoveku. Vznikol pred polovicou 12. st. vo Francúzku, ale až od 13. st. ovládol celú západnú, strednú a čiastočne aj južnú Európu. Pojem „gotika“ vznikol v renesančnom Taliansku ako posmešný názov pre stredoveké umenie, považované na rozdiel od umenia antiky alebo súdobej renesancie za prejav hlbokého úpadku a prisudzované barbarským Gótom. Gotický sloh však nevznikol v Nemecku, ale v Ile-de-France („ostrov Francúzska“, oblasť okolo Paríža). V tomto období sa začali objavovať ako objednávatelia umenia okrem panovníka a cirkvi aj zámožný mešťania a tiež mestá, takže toto umenie už neslúžilo výhradne cirkvi a feudálom, ale stále viac sa v ňom uplatňovali požiadavky mešťanov. Cirkevný vplyv sa zmenšoval a pomaly sa mohli prejaviť výsledky štúdia prírody. Gotický umelec chcel zobraziť viditeľný svet najprv pre oslavu stvoriteľa a napokon len pre radosť zo života.
Gotiku delíme na ranú (12. st.), klasickú, poklasickú (13.–14. st.) a neskorú (15.st.).

Sochárstvo tiež vychádzalo z náboženskej funkcie, no od románskeho sa líšilo tým, že sa neodvracalo od prírody a pozemského života. Gotický realizmus sa snažil zľudštiť náboženské námety a laický umelci sa pokúšali vyjadriť túžbu po poznaní. Rozoznávame dva druhy gotického sochárstva, t.j. monumentálna skulptúra, ktorá bola ešte spätá s architektúrou a komorné sochárstvo tvorili prenosné sochy prevažne z dreva, ale taktiež zo slonoviny a kameňa. Skulptúra na priečeliach katedrál sa podobala akýmsi kamenným encyklopédiám stredovekého myslenia. Kalendárne výjavy predvádzali prácu roľníka – nevoľníka, pretože práca bola chápaná ako trest boží a cesta ku spáse. Rezbárstvo sa sústreďovalo na námety Krista, Panny Márie, piety a svätcov.

Vývoj francúzskej katedrálnej skulptúry od románskeho typu sochy – stĺpu cez trojrozmernú individualizovanú postavu (1. štvrtina 13. st.), až po vrcholné diela na hlavných portáloch katedrál (2. štvrtina 13. st.), možno sledovať od portálov v Saint-Denis, Chartes, či Notre-Dame v Paríži, až po Amiens a Remeš. V 14. storočí nastal rozkvet interiérového rezbárstva a rástla snaha o verné zobrazenie podoby mŕtvych na náhrobkoch francúzskych kráľov. Najvýznamnejším dielo tejto doby je výzdoba kartuziánskeho kostola v Dijone, kde Claus Sluter vytvoril svoje vrcholné diela. Každá z jeho postáv predstavuje iný ľudský typ a duševný stav. Neskorogotické sochárstvo sa usilovalo o portrétne vyhrotenú individualizáciu postáv. Prepracovalo sa aj zobrazenie drapérie a vytvorili sa rôzne formy záhybového systému. Na niektorých náhrobkoch dospel realizmus až k naturalizmu, spodobňujúcemu ľudské telo v posmrtnom rozklade. V druhej polovici 15. st. vznikali v chrámových interiéroch sochárske skupiny Kladenia Krista do hrobu, v ktorých sa uplatnil neskorogotický pátos expresívneho realizmu.
Slovensko - z prvej polovice 14. st. sa zachovala najmä ornamentálna výzdoba hlavíc a z interiérového sochárstva k najvýznamnejším pamiatkam patrí krídlový oltár vo Vojňanoch pri Kežmarku. Rozvoj Gotického cítenia možno sledovať na madonách, ktorých sa zachovalo množstvo. Neobyčajný rozkvet neskorogotického sochárstva v poslednej štvrtine 15. st. prebiehal v troch hlavných strediskách. V Košiciach na Spiši a v banských mestách. Na začiatku 16. st. sa vedúcim umeleckým centrom stala Levoča, vďaka Majstrovi Pavlovi z Levoče. Jeho najväčším dielom je hlavný oltár v kostole sv. Jakuba.
Krásny sloh bol prejavom feudálnej kultúry v štádiu jej úpadku. Umenie stráca spoločenskú funkciu, vzťah k realite a stáva sa čisto estetickou záležitosťou. Hlavnými znakmi sú neprirodzenosť a strojenosť pretiahnutých, esovito prehnutých postáv s malou hlavou, nezáujem o priestorové vzťahy, nadvláda lineárnej rytmickosti a kaligrafie. Realistické prvky sa nestratili, ale tvoria protiklad formalistickej štruktúre sochy a dodávajú jej zmyslový pôvab.


Záver

Pri štúdiu umenia nám neunikne fakt, že umelci často nemohli rozvíjať svoje schopnosti a talent, pretože námety a forma boli zväčša diktované tým, čo sa v tom danom období dostalo ku moci, či už po politickej alebo duchovnej stránke. V antike to bol vznik humanizmu - sústredenie pozornosti na človeka a pozemský život.

Nedostatok pamiatok v kresťanskej antike je dôsledkom vtedajšieho prenasledovania kresťanov a v Byzancií síce bolo umenie ušetrené vtedajších veľkých hospodársko-politických prevratov, ale tým bolo v podstate aj utlmené. Napokon celý stredovek (Byzancia, Románsky a Gotický sloh) bol zasvätený kresťanstvu a najmä potrebám cirkvi, vďaka čomu boli niektoré druhy umenia dosť ochudobnené, ale treba brať do úvahy fakt, že umenie nemôže existovať bez spoločnosti, ktorá je vždy ovplyvňovaná politickou mocou a duchovenstvom, a tak umeniu nezostáva nič iné, len sa stále prispôsobovať týmto trom faktorom.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?