Slovenské novinárstvo v matičnej dobe
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. února 2007
- Zobrazeno: 2505×
Příbuzná témata
Slovenské novinárstvo v matičnej dobe
Matičné roky znamenali pre Slovensko rozvoj národného hnutia, ale aj rozvoj slovenského novinárstva, ktorý mal priamu súvislosť s so zmenou politických pomerov po páde bachovho absolutizmu. Kým za čias absolutistických vychádzalo na území Slovenska len pár časopisov a novín v slovenčine, v rokoch matičných vzchádzalo postupne až 46 tlačených a 11 rukopisných periodík, čo bol na tunajšie pomery výrazný nárast, no oproti inojazyčným novinám aj tak výrazné zaostávanie. Len maďarských časopisov tu vychádzalo okolo 60-80.Najvýznamnejšími politickými časopismi matičnej doby boli Pešťbudínske vedomosti, ktoré po roku 1870 vychádzali pod názvom Národnie noviny (1868-1875) a historickopolitický časopis Biele Uhorsko (1868-1872). Proti týmto boli namierené periodiká tiež v slovenskej reči ale slúžiace politickým cieľom odnárodňujúcej maďarskej vládnucej triedy, Krajan (1865), Vlastenec (1869-1871), Svornosť (1873-1885) a Nitra (1873). Hospodárskym dianím sa v tejto dobe zaoberal vynikajúci časopis vydávaný Danielom Lichardom Obzor (1863-1882), okrem neho ešte Jánošík (1862-1863) V.P.Tótha vzdávaný Jánom N. Bobuľom, časopis určený dedinskému ľudu pod názvom Národný hlásnik (1868-1881).
Veľkú časť uvedomených stúpencov národného hnutia tvorili učitelia, intelektuáli a ľudia blízki dianiu na školách, podieľajúci sa tiež na zakladaní slovenských gymnázií v tejto pre slovenské dejiny významnej dobe. Preto aj mnoho novín a časopisov priamu súviselo s učiteľstvom. V týchto časoch ich vychádzal naozaj prekvapivo vysoký počet a boli rôzne politicky či nábožensky podfarbené. Najznámejší bol Slovenský národný učiteľ, neskôr premenovaný na Národného učiteľa (1860-1864), Listy národných učiteľov, Letopisy národných učiteľov s prílohou Škola domáca (1863-1864), Priateľ školy a literatúry (1859-1861) a Katolícka škola (1874).
Z oblasti literárnych časopisov treba spomenúť Sokola (1860-1861), Orla (1870-1880) a Slovesnosť – príloha Cyrila a Methoda (1863-1865). Úroveň týchto časopisov bola rôzna, našli sa v nich rovnako hodnotné články, verše a novely ako aj diela slabšej úrovne, ktorými niektorí redaktori vyšli v ústrety požiadavkám menej náročného meštiackeho čitateľstva, podľa vzoru nemeckých a maďarských zábavných časopisov.
Osobitným druhom boli študentské a mládežnícke časopisy, vydávané predovšetkým vysokoškolskou mládežou.
Najznámejšia bola snáď Dennica “poučno-zábavný časopis pre slovenskú mládež”, vydávaná v Martine v rokoch 1871-1872, Dunaj (1874), Zornička – “list pre slovenských mládencov a panny” (1864) a detský časopis Zrkadlo maľučkých, ktorý vychádzal ako príloha Slovenského národného učiteľa z rokov 1863-1864.
Medzi čitateľmi boli obzvlášť obľúbené humoristicko-satirické časopisy, ktoré v matičných rokoch boli na slovenské pomery novinkou. Ich politická orientácia bola v súlade s názormi memorandistov. Najlepší z nich bol Viliamom Paulínim Tóthom vydávaný vlastne prvý slovenský humoristický časopis Črenokňažník “týždenník pre humor a beletristiku” (1861-1864). Stúpenci politiky Národných novín vydávali v Martine mesačník Rarach (1875) a humoristicko-satircký list Rarášek (1870-1875), známym ilustrovaným humoristickým listom Novej školy slovenskej bola Ježibaba (1871-1872). Vôbec práve v prípade týchto zábavných a literárnych časopisov dochádza k vylepšeniu grafickej úpravy, novým trendom v zalomení stránok a využívaniu ilustrácií, ozdobných prvkov a nových typov písiem. Tieto módne zmeny pomohli k vyššiemu záujmu o tlač, na druhej strane však si vyžadovali aj zvýšenie nákladov na ich vydávanie.
Osobitné postavenie v tejto dobe mal prvý slovenský vedecký časopis, Letopis Matice slovenskej vznikol pod záštitou predsedu Matice slovenskej biskupa Štefana Moyzesa. Bol to jeden z mála časopisov, ktorý bol od svojho zrodu lepšie finančne zabezpečený a jeho redaktos bol riadne zaplatený. Časopis mal za úlohu okrem publikovania vedeckých článkov a štúdií aj dokumentáciu valných zhromaždení Matice a pravidelné uverejňovanie zápisníc z nich, ale napríklad aj zoznamov kníh a archívnych materiálov Matice. To svedčí o význame, ktorý bol Matici pripisovaný z hľadiska jej historického prínosu pre budúcnosť slovenského ľudu. Tento časopis bol šírený predovšetkým prostredníctvom banskobystrického matičného kníhkupectva. Vedecké štúdie a články vychádzajúce v Letopise MS boli výsledkom vedeckej činnosti matičných vedeckých odborov, a hoci nie vždy rešpektovali prísny vedecký štýl a schádzali k popularizácii, predsa len bol tento časopis na vysokej teoretickej a odbornej úrovni v porovnaní s ostatnými podobnými v tomto období. Za vedecké sa napríklad vyhlasovali aj Hurbanove Slovenskie pohľadi (1846-47,51-52) no boli skôr esejsticko-popularizačné. K skvalitňovaniu Letopisu MS prispelo aj honorovanie dopisovateľov a prispievateľov.
Mládežnícke a študentské časopisy už boli spomenuté, osobitnou kategóriou sú však študentské rukopisné časopisy-zábavníky, vznikajúce na podnet začínajúcich autorov, vydávané obyčajne spolkami mládeže a študentov z nedostatku publikačných možností ručne. Tieto dielka mali obyčajne len úzky dosah na žiakov konkrétneho ústavu.
Pre slovenské noviny a časopisy matičných rokov bolo charakteristický nedostatok kvalitných spolupracovníkov, ale aj predplatiteľov.
S výnimkou Národného hlásnika to bolo príčinou predčasného zániku takmer všetkých vtedajších periodík. Národný hlásnik mával v týchto rokoch okolo dve až tritisíc predplatiteľov a Černokňažník a Obzor okolo deväťsto predplatiteľov. Národne prebudení meštiaci využili po rakúsko-uhorskom vyrovnaní časopisy ako nástroj svojej politiky, neskôr sa však čoraz menej zaujímali o problémy širokých ľudových vrstiev a vzdávali sa politického boja. To malo za následok, že v neskoršej etape politického boja bol členská základňa kvantitatívne podobná ako v rokoch porevolučných. Nakladatelia mali často vážne problémy udržať periodiká pri živote, keďže sa mohli spoliehať iba na príjmy od predplatiteľov, a teda náklad veľmi neprekračovali z obavy o svoju finančnú situáciu. Tomuto javu a nie vplyvu úradnej moci je možné pripísať vinu za zánik mnohých časopisov. Samozrejme aj maďarizačnému tlaku štátneho aparátu, a cirkvi.
Ďalším problémom pre slovenské novinárstvo bol nedostatok kníhkupectiev, ktorých prírastok zaručila až sloboda živnostenského a priemyselného podnikania podporená zákonom z roku 1872. Tak mohli okrem bystrického kníhkupectva vzniknúť aj ďalšie, z ktorých mnohé sa zaoberali aj vydavateľskou činnosťou. Ani Spolok uhorských kníhkupcov (Magyar Kőnyvkereskedők egylete) nebol pre slovenských kníhkupcov prístupný. Drobné kníhkupectvá nemohli na čitateľov vyčkávať, ale boli prinútené svoj tovar ponúkať na jarmokoch a púťach a spoliehať sa na vlastnú propagáciu tovaru a na sieť distribútorov. V tejto súvislosti sa tiež objavuje kritika poštovej prepravy, ale aj úradnej moci brániacej najrôznejším spôsobom predplácaniu a distribúcii novín a časopisov.
Prekvapivé a nepochopiteľné je, že práve okolo roku 1863, teda roku založenia Matice zaznamenali redaktori a vydavatelia pomerne malý počet predplatiteľov a niektoré z nich dokonca v neskorších rokoch, keď už možno hovoriť o vytvorení tradície ľudovýchovnej spisby boli nútení vydavatelia zrušiť pre nedostatok predplatiteľov.
Slovenská maloburžoázia argumentujúc nedostatkom predplatiteľov nebola schopná vydávať v matičnej dobe politický denník, hoci čitatelia Pešťbudínskych vedomostí si ho žiadali. Vážnym nedostatkom tohto obdobia bolo predovšetkým zaostalé nesystematické zahraničné spravodajstvo, ktoré bolo sprostredkované s oneskorením obyčajne len pretlmočením cudzojazyčných novín.
Podobné problémy vyvstávali aj vo vnútropolitickom spravodajstve, čo bolo taktiež zavinené ekonomickou neschopnosťou vydavateľov, čo sa prejavilo nedokonalou sieťou prispievateľov a dopisovateľov na úradoch, ustanovizniach a vládnych úradoch.
Slovenská žurnalistika si žiadala skvalitnenie a zväčšenie počtu dopisovateľov a vylepšenie ich spolupráce s redakciami, a prepojenie na prácu spolkov kultúrnych ustanovizní a združení nehovoriac o potrebe nárastu počtu periodík, najmä špecializovaných. Napriek týmto nedostatkom bola však žurnalistika matičnej doby v porovnaní s dobou predrevolučnou skokom vpred a veľkým prínosom pre slovenský národ a odkazom pre nasledujúce generácie intelektuálov, učiteľov, vedcov, študentov aj pospolitý slovenský ľud.