Slovenské národné povstanie (SNP) - nástup revolúcie
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. února 2007
- Zobrazeno: 2624×
Příbuzná témata
Slovenské národné povstanie (SNP) - nástup revolúcie
POVSTANIE VZPLANULO – NÁSTUP REVOLÚCIEVznik povstania večer 29. augusta 1944 bol odpoveďou vlasteneckých protifašistických síl Slovenska na pokus nacistov vojensky okupovať Slovensko so súhlasom predstaviteľov slovenskej vlády. Nacisti boli presvedčení, že ich vojenské akcie na Slovensku budú mať charakter policajnej trestnej výpravy proti partizánom. Nazdávali sa, že prebehnú bleskovo, že nenarazia na väčší odpor a partizáni, ktorí podľa nich predstavovali hlavné nebezpečenstvo, budú rýchlo zlikvidovaní. Tým väčšie bolo ich prekvapenie, keď ich vojenská výprava narazila na spoločný odpor vojakov i partizánov a zmenila sa na dvojmesačnú frontovú povstaleckú vojnu. Nemecké vojenské jednotky nastupovali už s bojovou technikou na Slovensko, keď 29. augusta 1944 o 19. hodine minister národnej obrany bratislavskej vlády generál Ferdinand Čatloš predniesol do bratislavského rozhlasu prejav o ich príchode a nasadení proti partizánom. Žiadal slovenskú armádu a obyvateľstvo, aby nemecké jednotky podporovali. Vyzýval „každého statočného Slováka“, aby privítal nemecké vojská „ako našich spojencov“, a vystríhal pred partizánmi.
Vojenské ústredie v Banskej Bystrici reagovalo ihneď na tento prejav a o 20. hodine vydalo posádkam na Slovensku heslo, aby zaujali obranné postavenie. Pravda, nezostalo len pri zaujatí obranného postavenia, ale ešte v ten istý večer sa začali prvé boje s okupantmi. Viedli ich vojaci žilinskej posádky v priestore Žiliny, ktorým prišli zakrátko na pomoc ako posila tankové jednotky z Martina. Povstaleckí vojaci však Žilinu dlho neudržali, a keď ju 31. augusta 1944 obsadili Nemci, ustúpili na nové pozície k Strečnu.
Slovenské národné povstanie sa začalo. Muselo sa začať podľa núdzového, nevýhodnejšieho variantu: postaviť sa na odpor bez ohľadu na stupeň pripravenosti odbojových síl vtedy, keď sa nepriateľ pokúsi obsadiť Slovensko. A tak hoci 29. augusta 1944 ešte neboli dokončené všetky vojenské prípravy a štáb politických a vojenských pripravovateľov povstania ešte nevedel, aké sú výsledky rokovania delegácie Slovenskej národnej rady v Moskve, vyhlásenie povstania sa už nedalo odkladať. Iná alternatíva ako bezprostredné vyhlásenie povstania by bola umožnila iba rýchlu nacistickú okupáciu Slovenska. Za takých zložitejších okolností začínať povstanie by bolo bývalo potom omnoho ťažšie, ak už nie celkom nemožné.
Partizáni a revolučné národné výbory, ktorí verejne vystúpili na niektorých miestach už pred 29.
augustom 1944, oslobodzovali politických väzňov, zosadzovali fašistických predstaviteľov moci. Začali nastoľovať nový, demokratický poriadok a otvárali cestu k novej Československej republike. K nim sa pridali aj vlastenecké jednotky slovenskej armády. Partizánsky a vojenský odbojový prúd s podporou protifašisticky zmýšľajúcich občanov sa spájal do jednotného povstaleckého prúdu s cieľom nedovoliť nacistom obsadiť Slovensko, zvrhnúť domáci fašistický režim, vyslobodiť Slovensko z vazalskej závislosti od tretej ríše a po boku spojeneckých mocností, majmä Sovietskeho zväzu, vybojovať pre slovenský národ dôstojné postavenie v novej Československej republike.
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, povstalecká armáda nebola ešte zorganizovaná. Preto sa prvé bojové akcie zväčša opierali o iniciatívu miestnych veliteľov, mali viac-menej živelný priebeh a chýbalo im centrálne usmernenie. Vo chvíľach rozhodujúcich pre vznik a začiatky povstania. 28.-30. augusta 1944, v blízkosti vojenského veliteľa pplk. Jána Goliana ešte neboli takí politickí a vojenskí poradcovia, ktorí by boli mohli nahradiť nedostatky vojenských príprav účelnou revolučnou improvizáciou. Pplk. Golian bol v tom čase pod najväčším vplyvom československej dočasnej vlády v Londýne, najmä Eduarda Beneša, ktorý chcel prostredníctvom neho uplatniť svoje plány prevratu na Slovensku bez spolupráce so Sovietskou armádou, bez partizánov, komunistov a ostatných revolučných zložiek. Ani Slovenská národná rada nemala ešte v Banskej Bystrici pospolu svojich členov, aby mohla súčasne s prvými bojmi proti okupantom spontánne vystúpiť na verejnosť. Tieto skutočnosti determinovali prvé chvíle povstania. Nedostatky centrálneho riadenia však povstalci nahradzovali veľkým nadšením, obetavosťou a odvahou zviesť zápas na život a na smrť s fašistickým nepriateľom za víťazstvo revolučných myšlienok.
Na druhý deň sa správy o vzniku povstania rozleteli na vlnách rozhlasu doširoka, najmä keď na front boja nastúpila jedna z najväčších morálnych zbraní povstalcov – Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica. Banskobystrický rozhlas po technickej príprave ilegálni rozhlasoví pracovníci 30. augusta 1944 o 11. hodine odpojili od bratislavského vysielania. Banská Bystrica začala vysielať samostatne, pod novým menom, a čo bolo najdôležitejšie, s novým, revolučným obsahom. Prvé výzvy – proklamácie zostavil na Donovaloch Vavro Šrobár a niekoľkí zástupcovia Vojenského ústredia.
Hoci neodzneli v mene Slovenskej národnej rady, predsa zohrali v tom čase pozitívnu úlohu.
Proklamácia vojenského revolučného vedenia k príslušníkom slovenskej armády vyzývala slovenských vojakov do boja a záložníkov k nástupu do kasární a bola skoncipovaná v mene pplk. Jána Goliana. Končila sa slovami: „Vojaci, konajte rýchlo s najväčšou rozhodnosťou! Slovenskí vojaci do boja, chráňte domovinu!“ Ďalšia proklamácia bola formulovaná ako výzva k obyvateľstvu a k národným výborom na podporu povstania. Zdôrazňuje sa v nej: „Vo chvíli, keď naše vojsko je odhodlané bojovať za našu česť, slobodu a právo, nemôže a nesmie ani slovenské obyvateľstvo stáť bokom. So všetkým úsilím musí vojsko podporovať, aby národ nezahynul, ale čím skôr dosiahol víťazstvo nad nepriateľom.“
Tieto výzvy burcovali obyvateľstvo do povstania, počúvali ich poslucháči doma aj za hranicami (ich vysielanie sa opakovalo), získavali prívržencov pre povstanie a dobrovoľníkov do zbrane. Významným historickým faktom bolo, že cez Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica sa 30. augusta 1944 vyhlásilo Slovenské národné povstanie ako ozbrojený boj proti fašizmu a za novú Československú republiku. Prvý hlásateľ tohto vysielania, neskôr nacistami umučený profesor Ladislav Sára, okrem správ a proklamácii podmanivo recitoval v rozhlase úryvky z básne Sama Chalupku, zdôrazňovaných slovami Mor ho!, ktoré sa stali najfrekventovanejšími na celom povstaleckom území.
Slobodný slovenský vysielač sa stal nacistom tŕňom v oku. Správne odhadli jeho nesmierny politický a vojenský význam, preto sa sústredili na jeho zničenie. Po viacerých leteckých bombardovaniach ho 2. septembra 1944 vyradili z činnosti. Povstalecké vedenie sa však nevzdalo tejto silnej zbrane. Pohotovo dalo do prevádzky náhradný vysielač s menšou energiou, takmer nepočuteľný za hranicami, ba ani v odľahlejších oblastiach Slovenska. Povstalecký vysielač však aj v tomto zúženom rámci dobre plnil svoju úlohu a bol aktívny až do konca októbra 1944. Aby unikol pozornosti okupantov, pracoval na rozličných miestach -na Zvolenskom zámku, v Brezne, Slovenskej Ľupči, Dubovej, v Banskej Bystrici. Svoju činnosť zavŕšil na Donovaloch pri ústupe povstalcov do hôr, keď skupina jeho pracovníkov zničila to, čo v ťažkých podmienkach partizánskeho boja v horách nemohla potrebovať, a iba so skromnými technickými prostriedkami pokračovala v ilegálnej činnosti z hôr stredného Slovenska.
V bratislavskom rozhlase prehovoril prezident slovenského štátu Jozef Tiso. Vyzýval slovenské obyvateľstvo, aby bolo verné „sľuboval beztrestnosť tým, ktorí odídu od partizánov a vzdajú sa.
Tiso sa v prejave otvorene prihlásil k tomu, že dal súhlas, aby náš veľký sused, Veľkonemecká ríša, poslal na Slovensko vojenské jednotky na potlačenie tohto beštiálneho šialenia. . . Nemecké vojsko neprichádza Slovensko obsadiť, ale vrátiť Slovensku charakter národa pokojného, štátu slovenskému známku štátu usporiadaného a slovenskému pokojamilovnému človeku vrátiť istotu života a majetku“. Už zakrátko sa však Slováci presvedčili, že nacistické jednotky prišli na Slovensko s opačným cieľom a že na ceste, po ktorej išli, zostali po nich len krvavé stopy.
Po prezidentovi Tisovi prehovoril v rozhlase generál Augustín Malár, veliteľ dvoch divízií slovenskej armády, začlenených do pozícií vo východných Karpatoch. Malár vyzýval príslušníkov slovenskej armády, aby sa nezúčastnili na povstaní, pretože je predčasné, že treba pasívne vyčkať, ako sa veci vyvinú atď.
Malár hovoril ako typický oportunista, jeho slová vyjadrovali meštiacke chápanie jednoty národa, klamnú nádej, že pasivita udržiavaná do konca vojny prinesie dobro slovenskému národu. Jeho reč zmiatla väčšinu vojakov východoslovenských divízií. Bola jednou z príčin, že veľká časť ich príslušníkov sa dala odzbrojiť nacistami a nezúčastnila sa na povstaní. To veľmi poškodilo povstanie, lebo divízie tvorili vtedy najlepšie vyzbrojenú zložku slovenskej armády, nazývanú východoslovenská poľná armáda.
Slovenská vláda vyslala dve poľné divízie do priestoru Bardejov – Medzilaborce – Humenné už v máji 1944. Spočiatku mali asi 24 000 mužov a ich počet do augusta 1944 stále rástol. Podľa fašistických plánov mali na slovenskej strane Karpát vybudovať obranu proti Sovietskej armáde, strážiť a brániť karpatské priesmyky. V prípravách povstania sa s týmito divíziami rátalo, že vo chvíli jeho vypuknutia zaútočia na nemecké pozície z tyla, nadviažu kontakt so Sovietskou armádou, umožnia jej rýchlo prekročiť karpatské priesmyky a oslobodiť Slovensko. Podľa druhej možnosti mali tieto divízie vstúpiť do boja hneď, ako nacistické okupačné vojská vtrhnú na Slovensko. Slovenská národná rada ako pripravovateľka povstania nerátala pre odboj s oficiálnym veliteľom východoslovenskej armády, generálom Augustínom Malárom, pretože nebola v ňom záruka, že splní predpokladanú úlohu. Napriek jeho rozhlasovému prejavu proti povstaniu mu Nemci nedôverovali. Dňa 31. augusta 1944 ho na letisku na východnom Slovensku zajali a v Nemecku popravili.
Z hľadiska bojových povstaleckých cieľov pplk. Ján Golian so súhlasom SNR určil za veliteľa týchto divízií plk. Viliama Talského, zástupcu veliteľa poľnej armády v Prešove.
Talskému pripadla historická úloha viesť východoslovenskú armádu do povstania, no túto úlohu nesplnil. Hoci divízie dostali z Banskej Bystrice včas povel, aby začali vojenské akcie a zapojili sa do povstania, nekonali podľa toho. Talský mal v Malárovej neprítomnosti vydať bojové rozkazy pre divízie. Plukovník Viliam Talský však namiesto toho, aby sa ujal velenia, opustil východné Slovensko a so skupinou lietadiel odletel na sovietsku stranu dohodnúť koordináciu. Tým sa stratil cenný čas, Nemci prevzali na východnom Slovensku iniciatívu a začali divízie odzbrojovať a zajímať. Po Talského odlete v noci z 30. na 31. augusta 1944 zostali pri divíziách ich velitelia, plk. Mikuláš Markus a plk. Jozef Husár, ktorí ani na tretí deň po vydaní hesla z Banskej Bystrice – s výzvou vstúpiť do povstania – nič nepodnikli. Vtedy veliteľstvo povstaleckej armády v Banskej Bystrici vydalo rozkaz, aby sa divízie rýchlo prebojovali na stredné Slovensko. Rozkaz sa však nesplnil. Po Talského odlete – v neprehľadnej situácii a bez energického vedenia – nastala vo východoslovenskej armáde dezorientácia a zmätok, nemal kto splniť rozkazy. Ukázalo sa, že prípravy na zapojenie východoslovenskej armády do povstania neboli dostatočné a ani výber osôb nebol šťastný. Nenašiel sa vyšší dôstojník, ktorý by sa iniciatívne ujal velenia. Výsledkom toho bol rozklad divízií, ktoré mali byť v povstaní hlavnou bojovou silou. V prvých septembrových dňoch Nemci príslušníkov východoslovenskej armády zväčša odzbrojili, zajali a odviezli do zajateckých táborov v Nemecku. Iba niektoré skupiny a priebojní jednotlivci sa dokázali zachrániť pre boj, časť z nich sa prebojovala pod velením plk. Markusa k povstaleckým jednotkám na strednom Slovensku a časť s mjr. Poklom sa pridal k partizánom na východnom Slovensku. Zlyhaním východoslovenskej armády Slovenské národné povstanie utrpelo veľkú vojenskú stratu. Aj v širšom rámci sa tým udalosti skomplikovali a oslobodzovacie vojská museli zvádzať na karpatských priesmykoch dlhé a vyčerpávajúce boje, ktoré si vyžiadali mnohé obete.
Zatiaľ čo sa v oblasti Žiliny, Kežmarku a inde na povstaleckých frontoch odohrávali prvé obranné boje, vojaci žilinskej a martinskej posádky spolu so slovenskými, sovietskymi a francúzskymi partizánmi zaujali obranu pri Strečne. Do 30. augusta 1944 oslobodené územie Slovenska siahalo na západe po rieku Nitru a Rajčianku, na východe po Spišskú Novú Ves, na severe po Oravu, Vysoké Tatry, Kežmarok a Levoču. Na juh siahalo až po slovensko-maďarské hranice.
Toto bol od vypuknutia SNP najväčší rozsah povstaleckého územia, na ktorom bola vyhlásená Československá republika.
POVSTANIE VZPLANULO – NÁSTUP REVOLÚCIE
Vznik povstania večer 29. augusta 1944 bol odpoveďou vlasteneckých protifašistických síl Slovenska na pokus nacistov vojensky okupovať Slovensko so súhlasom predstaviteľov slovenskej vlády. Nacisti boli presvedčení, že ich vojenské akcie na Slovensku budú mať charakter policajnej trestnej výpravy proti partizánom. Nazdávali sa, že prebehnú bleskovo, že nenarazia na väčší odpor a partizáni, ktorí podľa nich predstavovali hlavné nebezpečenstvo, budú rýchlo zlikvidovaní. Tým väčšie bolo ich prekvapenie, keď ich vojenská výprava narazila na spoločný odpor vojakov i partizánov a zmenila sa na dvojmesačnú frontovú povstaleckú vojnu. Nemecké vojenské jednotky nastupovali už s bojovou technikou na Slovensko, keď 29. augusta 1944 o 19. hodine minister národnej obrany bratislavskej vlády generál Ferdinand Čatloš predniesol do bratislavského rozhlasu prejav o ich príchode a nasadení proti partizánom. Žiadal slovenskú armádu a obyvateľstvo, aby nemecké jednotky podporovali. Vyzýval „každého statočného Slováka“, aby privítal nemecké vojská „ako našich spojencov“, a vystríhal pred partizánmi.
Vojenské ústredie v Banskej Bystrici reagovalo ihneď na tento prejav a o 20. hodine vydalo posádkam na Slovensku heslo, aby zaujali obranné postavenie. Pravda, nezostalo len pri zaujatí obranného postavenia, ale ešte v ten istý večer sa začali prvé boje s okupantmi. Viedli ich vojaci žilinskej posádky v priestore Žiliny, ktorým prišli zakrátko na pomoc ako posila tankové jednotky z Martina. Povstaleckí vojaci však Žilinu dlho neudržali, a keď ju 31. augusta 1944 obsadili Nemci, ustúpili na nové pozície k Strečnu.
Slovenské národné povstanie sa začalo. Muselo sa začať podľa núdzového, nevýhodnejšieho variantu: postaviť sa na odpor bez ohľadu na stupeň pripravenosti odbojových síl vtedy, keď sa nepriateľ pokúsi obsadiť Slovensko. A tak hoci 29. augusta 1944 ešte neboli dokončené všetky vojenské prípravy a štáb politických a vojenských pripravovateľov povstania ešte nevedel, aké sú výsledky rokovania delegácie Slovenskej národnej rady v Moskve, vyhlásenie povstania sa už nedalo odkladať. Iná alternatíva ako bezprostredné vyhlásenie povstania by bola umožnila iba rýchlu nacistickú okupáciu Slovenska. Za takých zložitejších okolností začínať povstanie by bolo bývalo potom omnoho ťažšie, ak už nie celkom nemožné.
Partizáni a revolučné národné výbory, ktorí verejne vystúpili na niektorých miestach už pred 29. augustom 1944, oslobodzovali politických väzňov, zosadzovali fašistických predstaviteľov moci.
Začali nastoľovať nový, demokratický poriadok a otvárali cestu k novej Československej republike. K nim sa pridali aj vlastenecké jednotky slovenskej armády. Partizánsky a vojenský odbojový prúd s podporou protifašisticky zmýšľajúcich občanov sa spájal do jednotného povstaleckého prúdu s cieľom nedovoliť nacistom obsadiť Slovensko, zvrhnúť domáci fašistický režim, vyslobodiť Slovensko z vazalskej závislosti od tretej ríše a po boku spojeneckých mocností, majmä Sovietskeho zväzu, vybojovať pre slovenský národ dôstojné postavenie v novej Československej republike.
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, povstalecká armáda nebola ešte zorganizovaná. Preto sa prvé bojové akcie zväčša opierali o iniciatívu miestnych veliteľov, mali viac-menej živelný priebeh a chýbalo im centrálne usmernenie. Vo chvíľach rozhodujúcich pre vznik a začiatky povstania. 28.-30. augusta 1944, v blízkosti vojenského veliteľa pplk. Jána Goliana ešte neboli takí politickí a vojenskí poradcovia, ktorí by boli mohli nahradiť nedostatky vojenských príprav účelnou revolučnou improvizáciou. Pplk. Golian bol v tom čase pod najväčším vplyvom československej dočasnej vlády v Londýne, najmä Eduarda Beneša, ktorý chcel prostredníctvom neho uplatniť svoje plány prevratu na Slovensku bez spolupráce so Sovietskou armádou, bez partizánov, komunistov a ostatných revolučných zložiek. Ani Slovenská národná rada nemala ešte v Banskej Bystrici pospolu svojich členov, aby mohla súčasne s prvými bojmi proti okupantom spontánne vystúpiť na verejnosť. Tieto skutočnosti determinovali prvé chvíle povstania. Nedostatky centrálneho riadenia však povstalci nahradzovali veľkým nadšením, obetavosťou a odvahou zviesť zápas na život a na smrť s fašistickým nepriateľom za víťazstvo revolučných myšlienok.
Na druhý deň sa správy o vzniku povstania rozleteli na vlnách rozhlasu doširoka, najmä keď na front boja nastúpila jedna z najväčších morálnych zbraní povstalcov – Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica. Banskobystrický rozhlas po technickej príprave ilegálni rozhlasoví pracovníci 30. augusta 1944 o 11. hodine odpojili od bratislavského vysielania. Banská Bystrica začala vysielať samostatne, pod novým menom, a čo bolo najdôležitejšie, s novým, revolučným obsahom. Prvé výzvy – proklamácie zostavil na Donovaloch Vavro Šrobár a niekoľkí zástupcovia Vojenského ústredia.
Hoci neodzneli v mene Slovenskej národnej rady, predsa zohrali v tom čase pozitívnu úlohu.
Proklamácia vojenského revolučného vedenia k príslušníkom slovenskej armády vyzývala slovenských vojakov do boja a záložníkov k nástupu do kasární a bola skoncipovaná v mene pplk. Jána Goliana. Končila sa slovami: „Vojaci, konajte rýchlo s najväčšou rozhodnosťou! Slovenskí vojaci do boja, chráňte domovinu!“ Ďalšia proklamácia bola formulovaná ako výzva k obyvateľstvu a k národným výborom na podporu povstania. Zdôrazňuje sa v nej: „Vo chvíli, keď naše vojsko je odhodlané bojovať za našu česť, slobodu a právo, nemôže a nesmie ani slovenské obyvateľstvo stáť bokom. So všetkým úsilím musí vojsko podporovať, aby národ nezahynul, ale čím skôr dosiahol víťazstvo nad nepriateľom.“
Tieto výzvy burcovali obyvateľstvo do povstania, počúvali ich poslucháči doma aj za hranicami (ich vysielanie sa opakovalo), získavali prívržencov pre povstanie a dobrovoľníkov do zbrane. Významným historickým faktom bolo, že cez Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica sa 30. augusta 1944 vyhlásilo Slovenské národné povstanie ako ozbrojený boj proti fašizmu a za novú Československú republiku. Prvý hlásateľ tohto vysielania, neskôr nacistami umučený profesor Ladislav Sára, okrem správ a proklamácii podmanivo recitoval v rozhlase úryvky z básne Sama Chalupku, zdôrazňovaných slovami Mor ho!, ktoré sa stali najfrekventovanejšími na celom povstaleckom území.
Slobodný slovenský vysielač sa stal nacistom tŕňom v oku. Správne odhadli jeho nesmierny politický a vojenský význam, preto sa sústredili na jeho zničenie. Po viacerých leteckých bombardovaniach ho 2. septembra 1944 vyradili z činnosti. Povstalecké vedenie sa však nevzdalo tejto silnej zbrane. Pohotovo dalo do prevádzky náhradný vysielač s menšou energiou, takmer nepočuteľný za hranicami, ba ani v odľahlejších oblastiach Slovenska. Povstalecký vysielač však aj v tomto zúženom rámci dobre plnil svoju úlohu a bol aktívny až do konca októbra 1944. Aby unikol pozornosti okupantov, pracoval na rozličných miestach -na Zvolenskom zámku, v Brezne, Slovenskej Ľupči, Dubovej, v Banskej Bystrici. Svoju činnosť zavŕšil na Donovaloch pri ústupe povstalcov do hôr, keď skupina jeho pracovníkov zničila to, čo v ťažkých podmienkach partizánskeho boja v horách nemohla potrebovať, a iba so skromnými technickými prostriedkami pokračovala v ilegálnej činnosti z hôr stredného Slovenska.
V bratislavskom rozhlase prehovoril prezident slovenského štátu Jozef Tiso. Vyzýval slovenské obyvateľstvo, aby bolo verné „sľuboval beztrestnosť tým, ktorí odídu od partizánov a vzdajú sa.
Tiso sa v prejave otvorene prihlásil k tomu, že dal súhlas, aby náš veľký sused, Veľkonemecká ríša, poslal na Slovensko vojenské jednotky na potlačenie tohto beštiálneho šialenia. . . Nemecké vojsko neprichádza Slovensko obsadiť, ale vrátiť Slovensku charakter národa pokojného, štátu slovenskému známku štátu usporiadaného a slovenskému pokojamilovnému človeku vrátiť istotu života a majetku“. Už zakrátko sa však Slováci presvedčili, že nacistické jednotky prišli na Slovensko s opačným cieľom a že na ceste, po ktorej išli, zostali po nich len krvavé stopy.
Po prezidentovi Tisovi prehovoril v rozhlase generál Augustín Malár, veliteľ dvoch divízií slovenskej armády, začlenených do pozícií vo východných Karpatoch. Malár vyzýval príslušníkov slovenskej armády, aby sa nezúčastnili na povstaní, pretože je predčasné, že treba pasívne vyčkať, ako sa veci vyvinú atď.
Malár hovoril ako typický oportunista, jeho slová vyjadrovali meštiacke chápanie jednoty národa, klamnú nádej, že pasivita udržiavaná do konca vojny prinesie dobro slovenskému národu. Jeho reč zmiatla väčšinu vojakov východoslovenských divízií. Bola jednou z príčin, že veľká časť ich príslušníkov sa dala odzbrojiť nacistami a nezúčastnila sa na povstaní. To veľmi poškodilo povstanie, lebo divízie tvorili vtedy najlepšie vyzbrojenú zložku slovenskej armády, nazývanú východoslovenská poľná armáda.
Slovenská vláda vyslala dve poľné divízie do priestoru Bardejov – Medzilaborce – Humenné už v máji 1944. Spočiatku mali asi 24 000 mužov a ich počet do augusta 1944 stále rástol. Podľa fašistických plánov mali na slovenskej strane Karpát vybudovať obranu proti Sovietskej armáde, strážiť a brániť karpatské priesmyky. V prípravách povstania sa s týmito divíziami rátalo, že vo chvíli jeho vypuknutia zaútočia na nemecké pozície z tyla, nadviažu kontakt so Sovietskou armádou, umožnia jej rýchlo prekročiť karpatské priesmyky a oslobodiť Slovensko. Podľa druhej možnosti mali tieto divízie vstúpiť do boja hneď, ako nacistické okupačné vojská vtrhnú na Slovensko. Slovenská národná rada ako pripravovateľka povstania nerátala pre odboj s oficiálnym veliteľom východoslovenskej armády, generálom Augustínom Malárom, pretože nebola v ňom záruka, že splní predpokladanú úlohu. Napriek jeho rozhlasovému prejavu proti povstaniu mu Nemci nedôverovali. Dňa 31. augusta 1944 ho na letisku na východnom Slovensku zajali a v Nemecku popravili.
Z hľadiska bojových povstaleckých cieľov pplk. Ján Golian so súhlasom SNR určil za veliteľa týchto divízií plk. Viliama Talského, zástupcu veliteľa poľnej armády v Prešove.
Talskému pripadla historická úloha viesť východoslovenskú armádu do povstania, no túto úlohu nesplnil. Hoci divízie dostali z Banskej Bystrice včas povel, aby začali vojenské akcie a zapojili sa do povstania, nekonali podľa toho. Talský mal v Malárovej neprítomnosti vydať bojové rozkazy pre divízie. Plukovník Viliam Talský však namiesto toho, aby sa ujal velenia, opustil východné Slovensko a so skupinou lietadiel odletel na sovietsku stranu dohodnúť koordináciu. Tým sa stratil cenný čas, Nemci prevzali na východnom Slovensku iniciatívu a začali divízie odzbrojovať a zajímať. Po Talského odlete v noci z 30. na 31. augusta 1944 zostali pri divíziách ich velitelia, plk. Mikuláš Markus a plk. Jozef Husár, ktorí ani na tretí deň po vydaní hesla z Banskej Bystrice – s výzvou vstúpiť do povstania – nič nepodnikli. Vtedy veliteľstvo povstaleckej armády v Banskej Bystrici vydalo rozkaz, aby sa divízie rýchlo prebojovali na stredné Slovensko. Rozkaz sa však nesplnil. Po Talského odlete – v neprehľadnej situácii a bez energického vedenia – nastala vo východoslovenskej armáde dezorientácia a zmätok, nemal kto splniť rozkazy. Ukázalo sa, že prípravy na zapojenie východoslovenskej armády do povstania neboli dostatočné a ani výber osôb nebol šťastný. Nenašiel sa vyšší dôstojník, ktorý by sa iniciatívne ujal velenia. Výsledkom toho bol rozklad divízií, ktoré mali byť v povstaní hlavnou bojovou silou. V prvých septembrových dňoch Nemci príslušníkov východoslovenskej armády zväčša odzbrojili, zajali a odviezli do zajateckých táborov v Nemecku. Iba niektoré skupiny a priebojní jednotlivci sa dokázali zachrániť pre boj, časť z nich sa prebojovala pod velením plk. Markusa k povstaleckým jednotkám na strednom Slovensku a časť s mjr. Poklom sa pridal k partizánom na východnom Slovensku. Zlyhaním východoslovenskej armády Slovenské národné povstanie utrpelo veľkú vojenskú stratu. Aj v širšom rámci sa tým udalosti skomplikovali a oslobodzovacie vojská museli zvádzať na karpatských priesmykoch dlhé a vyčerpávajúce boje, ktoré si vyžiadali mnohé obete.
Zatiaľ čo sa v oblasti Žiliny, Kežmarku a inde na povstaleckých frontoch odohrávali prvé obranné boje, vojaci žilinskej a martinskej posádky spolu so slovenskými, sovietskymi a francúzskymi partizánmi zaujali obranu pri Strečne. Do 30. augusta 1944 oslobodené územie Slovenska siahalo na západe po rieku Nitru a Rajčianku, na východe po Spišskú Novú Ves, na severe po Oravu, Vysoké Tatry, Kežmarok a Levoču. Na juh siahalo až po slovensko-maďarské hranice.
Toto bol od vypuknutia SNP najväčší rozsah povstaleckého územia, na ktorom bola vyhlásená Československá republika.