Slovenské arboréta a parky
Kategorie: Geografia (celkem: 1046 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 4897×
Příbuzná témata
Slovenské arboréta a parky
Národné parkyTANAP - Tatranský národný park
PIENAP - Pieninský národný park
NAPANT - Národný park Nízke Tatry
NAPASDR - Národný park Slovenský raj
NAPAMF - Národný park Malá Fatra
NAPAMP - Národný park Muránska planina
NAPAVK - Národný park Východné Karpaty Chránené krajinné oblasti
CHKOVF - Veľká Fatra
CHKOSK - Slovenský kras
CHKOV- Vihorlat
CHKOMK - Malé Karpaty
CHKOP - Poľana
CHKOŠV - Štiavnické vrchy
CHKOHO - Horná Orava
CHKOPO - Ponitrie
CHKOK- Kysuce
Sad Janka Kráľa, Bratislava
Pohľad do Sadu Janka Kráľa, v pozadí pylón Nového mosta s kaviarňou Bystrica v tvare "lietajúceho taniera". Sad Janka Kráľa patrí medzi prvé verejné parky v strednej Európe, založený bol r.1775. Nachádza sa na pravom brehu Dunaja medzi Novým a Starým mostom.
ŽIVOČÍŠSTVO BISKUPICKÝCH LESOV - CHRÁNENÝ AREÁL PÁNSKY DIEL
Chránený areál Pánsky diel bol vyhlásený v roku 1990 na ochranu lesostepnej časti, spoločenstva asparágovej (dunajskej) hložiny (Asparago-Crataegetum) so vzácnymi a ohrozenými druhmi fauny a flóry. Môžeme tu vidieť' niektorých zástupcov z čeľade vstavačovitých (Orchidaceae), napr. kriticky ohrozený vstavač ploštičný (Orchis coriophora), vstavač vojenský (O. militaris), vstavač obyčajný (O. morio), ale aj mnohé iné ohrozené a vzácne rastliny. Biologickú hodnotu tohto územia zvyšujú niektoré chránené druhy živočíchov. Z hmyzu je to napr. modlivka zelená (Mantis religiosa), májky (Meloe sp.l, bystruškovité (čeľaď' Carabidae), čmeliaky (Bombus sp.), roháč obyčajný (Lucanus cervus). Bohaté je aj zastúpenie suchozemských stavovcov. Žijú tu obojživelníky, z plazov užovka obojková (Natrix natrix), jašterica bystrá (Lacerta agilisJ, slepúch lámavý (Anguis fragilis), chránené druhy zemných cicavcov - piskor lesný (Sorex araneus), piskor krpatý (Sorex minutus), bielozúbka sivá (Crocidura suaveolens), bielozúbka malá (Crocidura leucodon) a množstvo drobného vtáctva.
Rozmanitosf prírodných podmienok, pestrá skladba rôznych typov lesov, lesostepí a mokraďných spoločenstiev podmieňuje aj bohatosť a pestrosť druhovej skladby živočíchov.
Čo sa týka množstva zástupcov je na prvom mieste zastúpený hmyz. Aj keď' drobné, často nenápadné živočíchy si na prvý pohľad ani nevšimneme, je medzi nimi mnoho zaujímavých a vzácnych druhov.
V teplomilných dúbravách žijú hlavne rôzne druhy fuzáčov a roháče. Pozornosť' si zasluhuje najmä nás najväčší chrobák roháč veľký (Lucanus cervus).
Samičky kladú vajíčka do starých bútľavých dubov, kde sa larvy vyvíjajú na dospelého jedinca až 6 rokov.
V lesných spoločenstvách sú najviac zastúpené tieto čeľade bystruškovité (Carabidae), drabčíkovité (Staphylinidae), môžem tu vidieť niektoré druhy rodu májky (Meloe sp.), lajniaka obyčajného (Geotrupes stercorarius) a i.
V suchých lesostepných častiach sa vyskytuje chránená' modlivka zelená (Mantis religiosal, rôzne druhy kobylie a koníkov. Z množstva motýľov spomeňme aspoň vidlochvost ovocného (Iphiclides podalirius), vidlochvosta feniklového (Papilio machaon), pestrona vlkovcového (Zerynthia polyxena) babôčky (čeľaď' Nymphalidae).
Zo stavovcov sú v najväčšom množstve zastúpené vtáky. V blízkosti vody si na konci konárikov stavia hniezdo typického vakovitého tvaru kúdeľnička lužná (Remiz pendulinus), z porastov tŕstia sa ozývajú trsteniariky (Acrocephalus sp.), strnádka trsťová (Emberiza schoeniclus), svrčiaky (Locustella sp.). Priamo na vodnej hladine ramien môžeme vidieť lysku čiernu (Fulica atra), kačice divé, potápky, labute. Veľké množstvo vodného vtáctva sa sústreďuje najmä na hladine a okolitých plytčinách Hrusovskej nádrže.
V lesoch môžeme vidieť a počuť slávika krovinového (Luscinia megarhynchos), pinku lesnú (Fringilla coelebs), vrchárku modrú (Prunella modularis), kolibkáriky (Phylloscopus sp.), žije tu aj sedmohlások hájový (Hippolais icterina), glezg hrubozobý (Coccothraustes coccothraustesl, kôrovník krátkoprstý (Certhia brachydactyla), sýkorky (Parus sp.). V dutinách bútľavých stromov zase hniezdi muchárik bielokrký (Ficedula albicollis), či sova lesná (Strix aluco). Z ďatľovitých tu žije ďateľ' čierny (Dryocopus martius), žlna zelená (Picus viridis), žlna sivá (P.canus), ďateľ' veľký (Dendrocopos major), ďateľ' prostredný (D. medius).
V lesostepnej časti, medzi koreňmi alebo v dutinách stromov hniezdi jeden z našich najnápadnejších vtákov, zákonom chránený dudok chochlatý (Upupa epops), v krovinách je to strakoš červenochrbtý (Lanius collurioJ, ktorý si svoju korisť napicháva na ostré konáriky kríkov, penica čiernohlavá (Sylvia atricapilla), penica hnedokrídla (S.communis), stehlík zelený (Carduelis chloris), strnádka obyčajná (Emberiza citrinella), ale aj stehlík pestrý (Carduelis carduelis), ktorí si pochutnávajú na plodoch a semenách rastlín.
Významne zastúpené sú aj dravé vtáky. Najčastejšie vidíme na oblohe krúžiť myšiaka lesného (Buteo buteo), sokola myšiara (Falco tinnunculus), jastraba lesného (Accipiter gentilis), včelára lesného (Pernis apivorus), vzácnejšie haju tmavú (Milvus migrans), sokola lastovičiara (Falco subbuteol, prípadne iné vzácne druhy. Na ich ochranu proti smrtiacim účinkom 22 kV vzdušných elektrických vedení boli tieto "stĺpy smrti" zabezpečené účinnými ekozábranami, ktoré zamedzujú dosadaniu vtáctva.
V okolí mŕtvych ramien a vodných plôch možno pozorovať obojživelníky.
Žije tu nás najmenší a najpôvabnejší druh, rosnička zelená (Hyla arborea), ktorá okrem plávania a skákania je aj majstrom lezenia po stromoch. Uvidíme aj ropuchy, ropuchu bradavičnatú (Biifo bufo), ropuchu zelenú (B.viridisl, skokany (Rana sp.), kunku červenobruchú (Bombina bombinaJ a z mlokov mloka dunajského (Triturus dobrogicus).
Z plazov sú tu zastúpené jašterica bystrá (Lacerta agilis), slepúch lámavý (Anguis fragilis), užovka obojková (Natrix natrix), užovka frkaná (Natrix tesselata), užovka hladká (Coronella austriaca), užovka stromová (Elaphe longissima).
Vyskytujú sa tu aj zástupcovia ďalších stavovcov. V lesoch žije jelenia a srnčia zver, diviak, líška, jazvec, v Biskupickom ramene ondatra a bobor.
Arborétum, Mlyňany
Zakladateľ Arboréta
Ambrózy-Migazzi
zo svojou manželkou
Arborétum Mlyňany založil v r. 1892 dr. Štefan Ambrózy-Migazzi. Narodil sa 5. marca 1869 v Nizze. Strednú školu absolvoval vo viedenskom Tereziane. Neskôr vyštudoval právo na univerzite vo Viedni a Budapešti. Ako 23-ročný svadbou s Antóniou Migazzi získal mlyniansky veľkostatok, ku ktorému prikúpil dubovo-hrabový lesík vo Vieske nad Žitavou. V r. 1894 pod vedením staviteľa Guttmanna bol dokončený kaštieľ. Charakteristická veža bola dostavaná až v r. 1905. Pohnútkou pre výstavbu Arboréta mu boli jeho časté cesty a pobyt uprostred bohatej vegetácie južného Talianska.
Hneď od samého začiatku sa na budovaní parku podieľal Jozef Mišák, odborník pochádzajúci zo známej záhradníckej rodiny v Hořiciach v Čechách. Svoje odborné skúsenosti získal na cestách v zahraničí. Do 40 ha dubovo-hrabového lesíka postupne dosadzovali dovážané dreviny získané od zahraničných škôlkárskych firiem v Nemecku, Francúzku a Anglicku. Svedčia o tom zachované katalógy rastlín od firiem Späth, Hesse, Peter Smith, G. D. Böhlje, Louis a ďalšie, v ktorých sú označené jednotlivé požadované druhy oboma spoluzakladateľmi. Hlavným cieľom bolo sústrediť čo najviac cudzokrajných drevín a dokázať ich životaschopnosť v našich podmienkach. Zvláštnu pozornosť venovali vždyzeleným (Semper Vireo) a v zime zeleným rastlinám pochádzajúcim z oblasti Stredozemného mora, východnej Ázie a Severnej Ameriky. V odborných kruhoch sa však často stretávali s nepochopením. Aklimatizácia rastlín vyžadovala často špeciálne podmienky, ktoré im pestovatelia dômyselne vytvárali. Bola to práca náročná a nákladná, pretože lokalita Arboréta predstavuje v porovnaní s okolím doslova nepriaznivé stanovište. Zahustenými výsadbami vytvárali priaznivú mikroklímu pre pestovanie vždyzelených drevín.
Ihličnany postupne nahrádzali ochrannú funkciu dubov a hrabov a pomaly sa formovali malebné scenérie a zákutia. Prvé výsadby, ako je zrejmé zo zachovaných snímok urobených náruživým fotografom J. Mišákom, sa uskutočnili v bezprostrednej blízkosti kaštieľa v r. 1894. Na jeho rohoch boli vysadené borievky virgínske (Juniperus virginiana), dnes dobre rastie iba jedna v blízkosti hlavného vchodu, a cezmína ostrolistá (Ilex aquifolium) v zadnej časti traktu. Okrem týchto druhov bol vysadený vavrínovec lekársky (Laurocerasus officinalis), vresovec mäsový (Erica carnea), pachysandra vrcholová (Pachysandra terminalis) a pokusne aj indigovník (Indigofera gerardiana). Všetky uvedené druhy boli získané od firmy Späth a Hesse. Ďalšie druhy prišli v r. 1899 od firmy Peter Smith.
Po prvý krát bola vysadená (Andromeda polifolia), dráče (Berberis buxifolia, Berberis darwinii, Berberis jamesonii, Berberis stenophylla), lykovec (Daphne cneorum), gaultéria (Gaultheria shallon), kalmia (Kalmia angustifolia, Kalmia latifolia), pieris (Pieris floribunda), a hlohyňa (Pyracantha coccinea). V r. 1900 bol získaný sortiment rododendronov od firmy G. D. Böhlje. Po dobudovaní zámku sa v jeho bezprostrednej blízkosti robili veľké terénne úpravy umožňujúce obklopiť ho štýlovo jednotnou záhradnou úpravou. Celá terasa pri vstupe do parku musela byť navezená, zem sa odobrala zo svahu a nanášala sa na nižšie položené miesta, čím sa vytvorili dva stupne podopreté dlhými kamennýni múrmi. Časť plošiny tvorí parter pred kaštieľom. Systém terás vytvára vhodné stanovište pre svetlomilné a suchomilné druhy, ktoré na jeseň veľmi dobre vyzrievajú a netrpia toľko mrazom. Na severnom svahu je vybudované veľké alpínum na pestovanie tieňomilných a vlhkomilných druhov. Výstavbu riadil sám Ambrózy. Veľké kamene sa dovážali z neďalekých Prílep a z Kľačian na vozoch. Úprava trvala tri roky, pričom sa pracovalo hlavne v zime, keď bol dostatok pracovných síl. Kamene sa mnohokrát premiestňovali, až dostali podobu podľa priania majiteľa. Kolmá kamenná stena uzatvára pohľad na alpínum. Zdrojom vody preň je dômyselný systém zvodu dažďovej vody zo strechy kaštiľa. V r. 1901 sa podstatne rozšíril sortiment pestovaných sempervirentov získaním okrasných odrôd aukuby japonskej (Aucuba japonica), cezmíny ostrolistej (Ilex aquifolium) a rododendronov. O dva roky neskôr sa získali rôzne druhy a odrody krušpánu (Buxux microphylla, Buxux harlandii a Buxux sempervirens). Vysádzal sa predovšetkým vavrínovec lekársky (Laurocerasus officinalis) v niekoľkých tisícoch exemplárov, takže skoro vytváral hlavné sempervirentné poschodie.
Najväčšiu intenzitu dosiahli dodávky sempervirentov v rokoch 1905 – 1910, keď sa získal základný sortiment druhov. V r. 1912 spoluzakladaťeľ J.Mišák o parku napísal: Náš park jest na 78 katastrálních jitrech založený, když jsem před 19 lety přišel, nebylo zde nic jen dubový lesík a zámek ve stavbě. Nyní je v kětu přes 500 Azalea mollis ve všech barvách a na sta rhododendronu, jest to pohled úchvatný. Jsou ve všech velikostech a druzích. Laurocerasus officinalis „ Schipkaensis“ dominuje zde co hlavní vždyzelený keř, řeknu li, že asi ve 100 000 exemplářích, tak jsem docela nepřehnal. Ilexy, kryptomerie, všechny druhy cedru až 8 m vysoké jsou vše ze semena zde vypěstované. V r. 1914 Ambrózy Arboretum opustil, prenechal ho na starosť J. Mišákovi a usadil sa na svojom majetku v Tane v Maďarsku. Ani tu však svoju lásku nezanechal. V Jeli založil arborétum, ktoré nadväzovalo na jeho pestovateľské skúsenosti. Pri cestách do Prahy sa často stretával s J. Mišákom, ale do milovaných Mlynian sa už nikdy nevrátil. Ambrózy pripravoval rukopis knihy zhrňujúcej poznatky s aklimatizáciou vždyzelených (sempervirentných) rastlín. Žiaľ, tento rukopis sa nezachoval. Za jeho najvýznamnejšie práce považujeme príspevky Immer – und wintergrune Laubgeholze (Vžyzelené a zimozelené listnaté dreviny), 1913, a Aus meiner Malonyaner Werkstatt (Z mojej mlynianskej dielne), 1921, kde zanechal rady a návody na úpravu mlynian. Posledné štúdie dr. Štefana Ambrózyho (Yucca – Fragen, Efeu) sú názorným príkladom jeho bohatých skúseností so vždyzelenými rastlinami. Odporúča v nich použiť ďalšie formy na spestrenie večnej zelene. Juka je mu symbolom nenáročnej a lacnej trvalky, ktorá vyrastie do značných rozmerov a sama sa zbavuje konkurujúcich burín, pričom bez polievania odoláva horúčave a suchu na piesočných kopcoch a skalnatých svahoch. Spolu s bambusmi dáva výsadbám zo všetkých mrazuvzdorných vždyzelených stromov najexotickejší charakter. Pokiaľ ide o brečtan Ambrózy uvádza, že podľa Toblerovho zoznamu existuje vyše 150 foriem, z ktorých sa však v parku, bohužiaľ, žiadna nevyskytuje. Preto začal sám v Mlyňanoch zbierať brečtany a mal v úmysle túto zbierku natoľko doplniť a rozšíriť, aby mohol celý sortiment rozdeliť ústavom a zariadeniam, ktoré by prejavili záujem. Zákerná choroba, ako aj ďaľšie okolnosti mu však tieto plány neumožnili zrealizovať. Zomrel v r. 1933 bez toho, aby dokončil začaté dielo. Po r. 1914 došlo v Arboréte k čiastočnému obmedzeniu výsadby. Určite mal na to vplyv odchod jeho zakladateľa z Mlynian, ale hlavne vojnové obdobie. Napriek všetkým týmto ťažkostiam J.
Mišák pokračoval v sadovníckej úprave objektu i bez finančných prostriedkov majiteľa. Získané skúsenosti s pestovaním cudzokrajných drevín a predovšetkým empervirentov (vždyzelených) publikoval v odborných časopisoch, v Českých resp. Československých zahradnických listoch, Gartenschonheit a inde. Najvýznamnejšou prácou završujúcou začiatočné obdobie zavádzania stálozelených listnatých drevín do Mlynian je publikácia Vždyzelené stromoví listnaté, ktorá vyšla v nakladateľstve Gartenschonheit v Berlíne v nemeckom a českom jazyku v r. 1925. Autor v knihe venovanej Š. Ambrózymu zhrnuje svoje bohaté skúsenosti s pestovaním vždyzelených listnatých drevín a vôbec prvýkrát hodnotí tento sortiment. Ilex sa pre svoju
obľúbenosť dostal
aj do znaku na kaštieli
Táto originálna publikácia nestratila nič zo svojej aktuálnosti ani v súčasnosti a radí sa medzi základnú literatúru svojho druhu. V r. 1925 sa v Arboréte podarilo sústrediť okolo 300 taxónov sempervirentov. Už od začiatku založenia objektu sa rozvíjali kontakty s ďalším významným parkom v Pruhoniciach. Bohatá korešpondencia medzi zakladateľom Š. Ambrózym a J. Mišákom a predstaviteľmi Dendrologickej spoločnosti Silva Taroucom, Camillom Schneiderom, Františkom Zemanom a Karlom Dominom je toho dokladom. Tieto významné osobnosti si vymieňali nielen skúsenosti s pestovaním novozavádzaných druhov, ale taktiež živé rastliny. Po r. 1931 postupne prebral starostlivosť o objekt záhradník Jozef Richtár, svedomitý a oddaný žiak J. Mišáka, ktorý ho i napriek svojmu pokročilému veku a zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu neustále zasväcoval do tajov mlynianskeho parku. V decembri 1939 Jozef Mišák zomrel. Pri hodnotení jeho práce môžeme o ňom bez nadsadenia hovoriť ako o spoluzakladateľovi Mlynian, bez jeho úsilia by objekt nezískal svetoznáme meno. Pre park nastali ťažké chvíľe. Jozef Richtár sa vehementne zasadzoval o to, aby objekt prešiel do rúk štátu. Po vojne bol objekt zoštátnený a v r. 1947 prešiel do správy Povereníctva školstva a osvety. Zákerná choroba spôsobila, že tento Mlyňanom oddaný záhradník nedokončil svoje plány. Zomrel v r. 1950. Arborétum 30. mája 1951 vyhlásili za prírodnú rezerváciu a stalo sa samostatným vedeckým ústavom Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity. 1. januára 1953 prebrala Arborétum Slovenská akadémia vied, ktorá ho spravuje až doteraz. Pod vedením skúseného záhradníka Daniela Kovalovského sa začalo so záchranou, rekonštrukciou a zveľaďovaním objektu. Nebola to úloha ľahká, pretože hlavné dreviny boli zostarnuté a zoslabené.
Preto bolo treba pri obnove cenného objektu opatrnú ruku. Daniel Kovalovský sa zhostil tohto poslania úspešne. Aktívne taktiež prispel pri introdukcii mnohých cudzokrajných drevín. Zároveň s obnovou objektu sa budovalo výskumné dendrologické pracovisko, ktorého riaditeľom sa stal Ing. František Benčať. Pracovisko sa zameralo hlavne na introdukciu vždyzelených (sempervirentných) drevín a druhov pochádzajúcich z východnej Ázie. Introdukcia sa tu chápe ako aktívna zámerná činnosť, ktorej cieľom je zaviesť do kultúry nové, užitočné dreviny z blasti ich prirodzeného výskytu do oblastí mimo tohto areálu. Druhým cieľom introdukcie je rozšíriť pestovanie už existujúcich kultúrnych rastlín na ekologicky vhodné miesta.
V r. 1955 sa začalo s introdukciou cudzokrajných drevín do Arboréta predovšetkým formou spolupráce a bezplatnej výmeny semien medzi botanickými záhradami a arborétami na celom svete. Začali sa vydávať zoznamy semien určených na výmenu. Táto príkladná spolupráca sa postupne rozširovala a dnes sa získavajú semená takmer zo 650 botanických záhrad a arborét. Ďaľším významným zdrojom získavania biologického materiálu sú expedície do prirodzených oblastí rozšírenia. Prvá z nich sa uskutočnila v r. 1960 do Číny a tento materiál sa stal základom pre novobudovanú 14 ha plochu východoázijskej dendroflóry. Bolo dovezených 197 druhov, z čoho je 99 introdukovaných na územie Československa po prvýkrát. Plocha bola rozdelená podľa geografického princípu, ktorý umožňuje návštevníkovi zoznámiť sa zo skladbou drevín v Japonsku, strednej, južnej a severnej Číne, Ďalekom východe, Kaukaze, Himalájach, strednej a prednej Ázii. Kompozičným stredom celej plochy sú jazierka v údolí doplnemé štýlovou záhradnou architektúrou. Hlavná os kompozície je pokračovaním priehľadu od kaštieľa a je zakončená besiedkou ( obrázok). Na expedíciu do Číny nadväzovali ďalšie, a to do Kórey v rokoch 1982 – 1985. Množstvo biologického materiálu získaného z týchto ciest si vyžiadalo v r. 1984 založenie zvláštnej 5,5 ha plochy kórejskej dendroflóry. Flóra Kórey je totiž veľmi bohatá a počtom druhov prevyšuje i flóru Japonska. Zahrnuje celkom 3070 druhov. V súčastnosti sa v Arboréte pestuje 160 druhov v počte 6000 kusov. Preto je plocha z fytogeografickej stránky rozdelená na 3 časti pripomínajúce oblasť ihličnatých lesov, opadavých listnatých a subtropických daždových lesov. Zámerom je ukázať návštevníkovi jednotlivé typy porastov, ktoré sa nachádzajú v prirodzených lokalitách.
Taktiež Severná Amerika predstavuje jeden z významných introdukčných zdrojov. Bohatstvo druhov a ich použiteľnosť v našich podmienkach podnietilo v r. 1975 založenie 7,5 ha plochy severoamerickej dendroflóry. V súčasnosti sú vysádzané pionierske dreviny, ktoré ako rýchlo rastúce a odolné budú chrániť vzácnejšie a chúlostivejšie výsadby pred nepriaznivými klimatickými vplyvmi. Dreviny sa sadia s ohľadom na ekologické pomery na pôvodných stanovištiach výskytu. Územie je rozdelené na 3 časti, budú simulovať severnú, východnú a západnú časť Severnej Ameriky. Základom tejto plochy je Americké údolie s jazierkom a rekonštruovanou budovou bývalého hajlocha. Projekty nových dendroexpozícií vypracoval súčastný riaditeľ Arboreta Mlyňany doc. Ivan Tomaško a tiež projekt východoázijskej dendroflóry v r. 1961 a ďalej organizoval jeho realizáciu. Projekt expozície dendroflóry severnej Amaeriky dopracoval na úrovni vedeckého projektu v r. 1996-8. Súčastne sa realizuje výstavba dendroexpozície Slovenska, ktorá sa formuje podľa vegetačných pásiem ako prostredie pre lokalizáciu ohrozených domácich druhov drevín. Vedecká práca v Arboréte Mlyňany sa sústreďuje na introdukciu a materializáciu cudzokrajných drevín, štúdium príčin ohrozenosti niektorých domácich druhov a na objekty aplikácie a využitia introdukovaných drevín pri úpravách životného prostredia. Dominantou je však: naďalej ochrana, zvelaďovanie a rozširovanie zbierok mimoriadne cenného genofondu drevín, ktorý dnes predstavuje atraktívny 67ha park s takmer 2500 taxónmy drevín.
Arborétum, Liptovský Hrádok
HISTORICKÝ VÝVOJ HRÁDOCKÉHO ARBORÉTA
VZNIK A VÝVOJ ARBORÉTA DO KONCA 2. SVETOVEJ VOJNY
Prvá budova lesníckej školy
Snahy o založenie arboréta súvisia so založením lesníckeho školstva v Liptovskom Hrádku. Už v roku 1796 v okolí sídla prvej lesníckej školy sa začína budovať dekoratívny anglický park o výmere približne 20 ha. Jeho základ tvorilo asi 200 líp vysadených už v roku 1777 pri príležitosti 1. výročia založenia USA. Časom, po zániku prvej lesníckej školy, park strácal svoj význam a postupne schátral. Po obnovení tradície lesníckeho školstva v roku 1886 začalo sa pod vedením vtedajšieho riaditel'a novovytvorenej Horárskej školy, Rudolfa Benkeho, pravdepodobne v rokoch 1886 - 1888, aj so zakladaním lesníckeho botanického parku a školského polesia Hradská hora. Tento botanický park bol situovaný v priestore medzi dnešnou Hradnou ulicou, riekou Belou a železničnou tratou v blízkosti novovzniknutého školského areálu.
Z tohto areálu sa do dnešných čias zachovala iba druhá budova lesníckej - Horárskej školy. Pôvodná výmera parku bola 27,17 ha. Súčasne s ním bol vysadený aj ochranný lesný pás pri rieke Belej o výmere 10,94 ha, ktorý chráni dodnes Hrádocké arborétum, ale aj čast mesta pred nepriaznivými účinkami západných vetrov.
Pôvodný botanický park bol založený v prírodne-krajinárskom slohu. Menšie, rovnorodé a zmiešané porasty domácich drevín sa striedali s lúkami, ktoré boli doplnené siet'ou chodníkov. Približne 30 druhov v celkovom množstve asi 250 ks bolo dovezených z Botanickej záhrady v Banskej Štiavnici (z uvol'nenej plochy pre výstavbu novej budovy Lesníckej akadémie). Neskôr, začiatkom 20. storočia, bolo vybudované v parku jazierko, ktoré bolo napájané z rieky Belej, kde vyúst'oval aj odtok z jazierka.
Pohl'ad na časť areálu e Severoamerickej časti
Vol'ba drevín bola určená stanovištnými podmienkami a didaktickou funkciou botanického parku ako cvičného objektu Horárskej školy. Z tohto obdobia sa zachovala brezová alej v západnej časti, smrekovcová alej v strednej časti, a čast porastu limby v južnej časti.
V blízkosti botanického parku bola zriadená aj lesná škôlka, ktorá mala asi 10 ha. Pestovali sa v nej hospodárske aj okrasné dreviny, no v roku 1923 bola jej výmera znížená na cca 3 ha. V roku 1928 sa následkom výstavby objektov Výskumného ústavu včelárskeho znížila výmera areálu na 23,21 ha.