Slnečná sústava (ročníková práca)

Kategorie: Geografia (celkem: 1046 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 4048×

Příbuzná témata



Slnečná sústava (ročníková práca)

Úvod: Slnečná sústava, Zem, Slunko, naša i ostatné galaxie, hviezdy a iné telesá sú súčasťou vesmíru. Vedci veria, že medzi 8 až 16 miliardami rokov bola všetka hmota a energia sústredená do jediného bodu, potom vznikli behom niekoľkých minút pri obrovskom výbuchu, nazvanom veľký tresk, základné prvky vesmíru, ktorými sú vodík a hélium. Tieto plyny sa zoskupili do obrovských telies - galaxií. Dodnes sa od seba galaxie vzďaľují a celý vesmír sa rozpína neuveriteľnou rýchlosťou. Pokiaľ im veľký tresk dodal dostatok energie, bude sa vesmír rozpínať naďalej. Ak bude ich gravitácia dostatočne silná, aby ich zpomalila, nastane zmršťovanie a potom sa bude všetko opakovať znovu, čiže potom čo sa všetko zoskúpi do jediného bodu nastane nový tresk.

Súčasťou vesmíru je i naša galaxia a slnečná sústava. Našu galaxiu môžeme zo Zeme pozorovať v podobe bieleho pásu cez oblohu, ktorý sa nazýva mliečna dráha. Vedci sa domnievajú , že slnečná sústava vznikla pred 5 miliardami rokov, keď v blízkosti explodovala hviezda a zrútila sa do obrovského mračna plynov a prachu. Z horúceho stredu sa stalo Slunko a z okolných úlomkov vznikly planéty, ktoré obiehajú okolo Slunka. Pôvodná slnečná sústava bola víriacou zmesou plynov a kamenných úlomkov, ktoré narážali do planét a ich mesiacov a vytvárali na nich krátery, ktoré môžeme vidieť napríklad na Mesiaci dodnes. Naša slnečná sústava sa skladá z deviatich planét, pásu asteroidov mezi dráhami Marsa a Jupitera, komét a medzihviezdneho prachu. Planéty obiehajú okolo Slnka po takmer kruhových dráhach až na poslednú planétu slnečnej sústavy, ktorou je Pluto. To zpôsobuje, že sa zkríži dráha Neptúna s Plutom a na 22 rokov sa stáva Neptún poslednou planétou slnečnej sústavy.

Slnko je stredom slnečnej sústavy v ktorej žijeme. Dáva nám teplo a svetlo, ktoré je potrebné pre rast rastlín a život všetkých organizmov na Zemi. Vďaka eliptickému obehu Zeme okolo Slnka sa v priebehu roku mení jeho vzdialenosť. Začiatkom januára je najbližšie a jeho vzdialenosť je približne 147 milionov kilometrov, o pol roka pozdejšie je najďalej a vzdialenosť od Zeme je približne 152 milionov kilometrov. Svetlo zo Slnka k nám dorazí približne za 8 minút. Priemer slunečného disku je 1 390 000 kilometrov a museli by sme poskladať vedľa seba 109 Zemí, aby sa dĺžka rady vyrovnala priemeru Slnka. Teplota v slnečnom jadre sa pohybuje okolo 15 milionov stupňov Celsia. Táto obrovská teplota vzniká jadrovou syntézou- atómy vodíka sa zlúčia a vytvoria hélium.

Na povrchu Slnka teplota dosahuje 5500°C, v slnečných škvrnách teplota klesne na 4000°C. Teplota vo fakuliach (svetlé miesta na Slnku, blízko škvŕn) sa vyhúpne na 7000°C. Vek Slnka sa odhaduje na 5 miliárd rokov a ešte rovnako dlho by malo svietiť. Potom čo mu dojde palivo začne sa rozpínať na červeného obra až nastane zmrštenie na bielu hviezdu zvanú biely trpaslík.

Najbližšia planéta k Slnku je Merkúr. Svojím vzhľadom a veľkosťou sa najviac podobá Mesiacu. Najmenej 500 milionov rokov po vzniku vesmíru boli planéty bombardované kamennými úlomkami a vznikali krátery, pretože Merkúr nemá vzduch a vodu, alebo iné činitele napomáhajúce zahlaďovaniu povrchu, sú viditeľné dodnes. Doba obehu okolo Slnka je 87.97 dní a doba rotácie (otočenie okolo svojej osi) Merkúra je 58.65 dní. Merkúr obieha okolo Slnka priemernou rýchlosťou 47.9 km/s. Vzdialenosť od Slnka sa rovná 57 910 000 km a priemer planéty je 4878 km. Merkúr rovnako ako Venuša nemá žiadnu prirodzenú družicu, teda svoj mesiac. Teplota na Merkúre na osvetlenej strane dosahuje 450°C, zatiaľ čo teplota na odvrátenej strane klesá na –180°C.

Pri pozorovaní zo Zeme je po Mesiaci najjasnejším objektom na oblohe, avšak jej jasnosť kolísa podľae fázy, podobne ako u mesačných fázach, je najjasnejšia v splne. Jej jasnosť spôsobujú oblaky, do ktorých je stále zahalená. Od nich odráža lepšie slnečné lúče než od povrchu planét. Na Venuši je mohutná sopečná činnosť, pri nej se uvoľňuje láva a kyselina sírová, ktorá stúpa do ovzdušia a vytvára nehostinnú atmosféru, v ktorej je až 95% oxidu uhličitého. Atmosferický tlak je tu takmer 95krát väčší ako na Zemi, vďaka ktorému by tue človek neprežil, a dokonca družiciam ktorým sa podarilo pristáť na povrchu sa po čase pôsobením tlaku rozbili prístroje. Venuša je vďaka svojej atmosfére ukážkou extrémneho skleníkového efektu, a preto sa tu teplota po celý rok pohybuje okolo 470°C. Rovnako ako Merkúr, nemá Venuša žiadny svoj mesiac.

Jediným známym miestom v celej Slnečnej sústave, kde existuje život je planéta Zem. Od ostatných planét sa líši hlavne tým, že sa na nej nachádza voda v kvapalnom stave, ktorá pokrýva 2/3 povrchu planéty. Atmosféra Zeme je v celej Slnečnej sústave jedinečná, pretože sa v nej nachádza kyslík a 5 km hrubá ozónová vrstva, ktorá bráni prenikaniu smrtiacemu žiareniu z vesmíru (ultrafialové lúča a iné.) Rotácia Zeme naklonená zemskej osi (23,5°) a vyvážená vzdialenosť od Slnka zabraňujú extrémnym teplotám, ktoré panujú napríklad na Mesiaci. Dalšia zásluha sklonu zemskej osi a obehu okolo Slnka je striedanie štyroch ročných období.

Jedinou prirodzenou družicou Zeme je Mesiac. Vedci sa dodnes dohadujú o vzniku Mesiaca, ale najpravdepodobnejšia teória je, že nejaké teleso sa zrazilo so Zemou a okolo planéty začali lietat kamenné úlomky, ktoré sa zlučovali a postupne zahrievali. Po vychladnutí vzniklo nové teleso, náš Mesiac. Iste ste si už všimli, že Mesiac je každý deň na oblohe rôzne veľký alebo dokonca nie je vidieť vôbec. Mesiac má vždy osvetlenú len jednu polovicu, naklonenú ku Slnku a z nášho pozorovacieho miesta môže byť vidieť len časť osvetlenia pologule. Pokiaľ je na oblohe Mesiac v znaku písmena D znamená, že dorastá (1.štvrť). Osvetlená časť ktorú vidíme sa každú noc zväčšuje, až následuje spln. V tejto fázi vidíme celú osvetlenú pologuľu. Zhruba po týždni po splne je Mesiac vo fázi poslednej štvrti a je v znaku písmena C - cúva. Doba od novu do novu je približne 29 dní. Mesiac má taktiež vpliv na oceán, svojou gravitáciou spôsobuje príliv a odliv. Na niektorých miestach sú extrémne slapové rozdiely ( rozdiel hladiny mora (oceánu) pri prílive a po odlive). Takýmto miestom je napríklad ostrov Fidži.

Takzvaná červená planéta Slnečnej sústavy je Mars. Od devätnácteho storočia, keď začal pozorovať Mars Schiaparelli, objavený bol však už skôr, niektorí ľudia od tej doby začali veriť, že na planéte existuje život. Túto teóriu však vyvrátila v roku 1965 preletom okolo Marsu sonda Mariner 4, ktorá vylúčila život na planéte. Svoj červený povrch získala planéta vďaka svojim rozsiahlým púštnym oxidom železa, preto môžeme povedať, že je planéta ,,zhrdzavená“. Pri búrkach, ktoré sú na Marse veľmi časté, sa zdvíha červený prach do atmosféry a rozprašuje sa po celom povrchu planéty. Na Marse sa taktiež nachádza najväčšia sopka v Slnečnej sústave. Jej meno je Olympus Mons , ktorá sa týči do výšky 24 Km nad povrchom planéty. U pólov planéty sa podľa ročného obdobia tvoria polárne čiapočky. Celkovo sa dá povedať, že je povrch hornatý s korytami alebo kaňónmi, v ktorých možno kedysi bola voda. Väčšími ďalekohľadmi môžeme za priaznivých pozorovacích podmienok vidieť jednoduché útvary na povrchu planéty. Atmosféra Marsu je príliž riedka a neobsahuje kyslík, takže sa v nej nedá dýchať. Okolo Marsu obiehajú dva mesiace Phobos a Deimos. Mars by sa mohol stať v budúcnosti druhým telesom po Mesiaci, na ktorý človek osobne vstúpi. Najväčšou planétou v Slnečnej sústave je plynný obor Jupiter. Je takmer 318krát väčší a priemer má 11krát väčtší ako Zem. Jedná sa o jeden z najkrajších objektov na pozorovanie i menšími ďalekohľadmi.

Väčšími ďalekohľadmi sa dajú rozpoznať dva čierne pásy a hlavne veľká červená škvrna, ktorá je v skutočnosti obrím búrkovým mrakom ( spozorovaná bola už viac než pred 300 rokmi ). Na povrchu panujú kruté búrky a vetry, ktoré zpôsobuje rýchla rotácia okolo svojej osi, ktorá trvá menej ako deset hodin ( najkratší deň v celej Slnečnej sústave). Atmosféru planéty tvoria jedovaté a nedýchateľné plyny ( čpavok, vodík, metán ). Okolo Jupiteru obieha najmenej 16 mesiacov. Z nich 4 sú pozorovateľné aj menšími ďalekohľadmi, ktoré pozoroval už v roku 1610 Galileo Galilei. Sú to tieto: Európa, Io, Kallisto, a Ganymed ( najväčší mesiac v Slnečnej sústave). Io sa vyznačuje množstvom činných sopiek, Európa má svoj hladký povrch zvrásnený prasklinami , v ktorých možno bola kedysi voda. Ľadový povrch Kallista a Ganymeda je posiaty množstvom kráterov ako na našom Mesiaci. V roku 1979 objavil Voyager 1, že okolo planéty krúži tenký a slabo žiariaci prstenec – z kamenných alebo ľadových častíc. V roku 1992 roztrhla gravitácia Jupiteru kométu Shoemaker-Levy 9 na viacej ako 21 kusov, ktoré sa za dva roky zrazily s Jupiterom a nastala jedna z nejväčších vesmírnych predstavení v 20. storočí. Keby sa tieto úlomky zrazili so Zemou, náraz by bol tak silný, že by celé ľudstvo zahynulo a na Zemi by nastala arktická zima. Asi najkrásnejší pre pozorovanie zo Zeme je plynný obor Saturn. Je výnimočný tým, že ho obklopuje prstenec, ktorý môžeme pozorovať i menšími ďalekohľadmi. Vedci sa domnievajú, že kedysi okolo planéty letelo teleso, gravitácia Saturnu ho rozdrvila, kamenné a ľadové časti začali obiehať okolo planéty a vytvorili prstenec. Zo Zeme sa javí, že sa skládá z troch častí, ale kozmická sonda Voyager 1 v roku 1985 objavila, že ho tvoria tisíce uzunkých prstencov. Zloženie planéty je hlavne z vodíka a hélia a jeho jadro je kamenné. Rovnako ako Jupiter rotuje okolo svojej osi veľmi rýchlo. Celá planéta je stále zahalená do pásov mrakov. Okolo Saturnu obieha najmenej 18 mesiacov, ale môžu existovat aj iné menšie, ktoré zatiaľ nie sú objavené. Najzaujímavejší je z nich Mimas a najväčší zo Saturnových družíc Titan. Mimas sa vyznačuje obrovským kráterom Herschel, ktorý zrejme vznikol po zrážke s kométou alebo planétkou, ktorá skoro tento malý mesiac roztrhla. Titan sa od všetkých mesiacov planét docela líši a to tým, že má ako jediný atmosféru tvorenú hlavne dusíkom a podobá sa nehostinnej atmosfére Venuše, avšak tu nepanujú obrovské teploty, ale arktické zimy. To je jedným z dôvodov, prečo sa na tomto mesiaci nachádza metán vo forme kvapaliny, a nie vo forme plynu. Povrch tohoto mesiaca zakrýva ,,more“ kvapalného metánu.

Ďalší z plynných obrov je Urán.

Skladá sa rovnako ako Jupiter a Saturn z vodíka a hélia. Objavený bol v roku 1781 Angličanom Williamom Herschelom, ktorý ho pozoroval vlastnoručne vyrobeným ďalekohľadom. V minulosti zrejme narazilo do Uránu obrovské teleso, ktoré planétu naklonilo, a preto sa prevrátila na bok. Sklon osi je tak najväčší zo všetkých planét a je 97°86‘. Vďaka tomu je na póloch stále slnečné svetlo 42 let. Rovnako ako Jupiter a Saturn má Urán prstenec. Objavený bol však až v roku 1977, keď planéta prechádzala pred hviezdou a jej jasnosť sa nepravidelne menila. Podľa toho vedci usúdili, že svetlo z planéy zastieňujú prstence, ktoré sú zo Zeme ťažko pozorovateľné. Urán má najmenej 17 mesiacov, medzi najväčšie patria Titania a Oberon, avšak najzaujímavejší je 3x menší Miranda. Povrch tohoto mesiaca je veľmi rozmanitý a striedajú sa tu najrôznejšie typy terénu. Staré vysočiny sú pokryté kráterami, ďalej sa tu nachádzajú jasnejšie oblasti s veľkým množstvom hrebeňov a údoliami so zlomami. Jeden z najväčších zlomov sa týči do výšky 20km. Predposlednou planétou Slnečnej sústavy je modrá planéta Neptún. Je najmenšia z plynných planét a tvorí ju taktiež vodík a hélium. Objavený bol v roku 1846 po tom čo astronómovia mapovali polohu planét, si všimli, že sa Urán odchyľuje od predpokladanej dráhy vplyvom gravitácie nejakého telesa. Angličan John Couch a Francúz Urbain Le Verrier presne vypočítali polohu planéty. Astronóm Johann Galle použil ich výpočty a ako prví človek uzrel Neptún. Okolo planéty obieha 8 mesiacov, z ktorých je najväčší Triton. Jeho povrch je pokrytý tenkou vrstvou zmrznutého metánu a dusíku. Triton má spolu so Zemou, Venušou a Io činné sopky. Na tomto mesiaci, však chŕli miesto lávy tekutý dusík.

Najvzdialenejšou a najmenšou planétou je Pluto, ktorý bol objavený ako posledný z deviatich planét až v dvaciatom storočí. Astronóm Clyde Tombaugh ho zazrel v roku 1930 pri systematickom pozorovaní oblohy. Držal se teórie Parcivala Lowela, že za Neptúnom leží nejaká planéta, ktorá vychyľuje jeho dráhu. Avšak objevom Pluta sa nič neobjasnilo, pretože je príliž malý, než aby mal vplyv na Neptún. Astronómovia sa domnievajú, že za Plutom je väčšia a hmotnejšia planéta. Pluto obieha po veľmi pretiahnutej dráhe a 20 z 248 rokov sa pohybuje vo vnútri dráhy Neptúna a stáva sa predposlednou planétou. Keď je planéta najbližšie k Slnku, jeho večne zmrnutý povrch sa roztápá, uvolňujú sa plyny a na určitú dobu má Pluto atmosféru. Okolo Pluta obieha iba jeden mesiac nazvaný Charon, ktorému trvá oblet planéty celých šesť dní.

K tejto planéte ešte nezavítala žiadna kozmická sonda a máme sa o nej ešte veľa učiť.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?