Škola po prvej vojne
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 14. ledna 2008
- Zobrazeno: 1338×
Příbuzná témata
Škola po prvej vojne
Po vzniku ČSR v roku 1918 sa situácia aj v školstve zásadne zmenila. Jedným z prvých nariadení Ministerstva bolo zavedenie slovenčiny do škôl, ktorá vystriedala povinnú maďarčinu. A keďže Slovensko malo málo svojej inteligencie, na výpomoc do dediny prišli českí učitelia. V roku 1922 bol v ČSR prijatý Malý školský zákon, ktorým sa povinná školská dochádzka predĺžila zo 6 na 8 rokov. Deti do školy nastupovali ako šesťročné.
Koľko škôl bolo v Skalitom, kde si vyrastala? V 8 km dedine boli 3 ZŠ: na dolnom konci (iba 1 trieda), v strede dediny a pri poľských hraniciach 1., 2. a 3. roč. boli spojené.
Ako si spomínaš na roky svojich štúdií? Rok 1929, v prvej triede som písala ešte na tabuľku. V ďalších ročníkoch už do zošitov, na každej lavici bol jeden kalamár pre dvoch, do ktorého si namáčali pero, neexistovali plniace perá. Učebnice sme kupovali v škole. Tie z prvého ročníka potom mohli predať a kúpiť učebnice do ďalšieho ročníka. Pravítka, zošity a iné pomôcky sme chodili kupovať až do Čadce. Prvých 5 rokov som sa vzdelávala na ľudovej škole v Skalitom, kde sa učili čítať, písať, počítať a náboženstvo, mali sme aj telocvičňu na telesnú výchovu. Teda okrem iných predmetov sme mali predmet „mravy“ od prvého ročníka a náboženstvo bolo povinné. Každý deň pred vyučovaním sme sa pomodlili. Na omšu chodila celá škola vždy na začiatku školského roka. Počas cirkevných sviatkov sme išli do kostola s rodinou, v advente sme sa účastnili od 6oo – 7 oo rorátov (modlitieb), všade bolo veľa snehu a tak nám trvalo hodinu, kým sme sa dostali do školy. Každý večer doma sme sa modlili celý ruženec, deťom sa driemalo. Nad stolom na stene sme mali veľký kríž, na ktorý niekedy otecko dal cukríky a po modlitbe sa odtiaľ sypali k nám. Čítavali nám aj úryvky z katechizmu.
Dali sa študovať na školách aj cudzie jazyky? Po skončení ľudovej školy som 3 roky študovala na meštianke. Popri iných predmetoch sme mali jeden cudzí jazyk - nemčinu. Po skončení meštianky bol ešte jeden rok - učebný kurz. Gymnázium existovalo len osemročné, na ktorom bola povinná latinčina, a iný cudzí jazyk nemčina alebo francúzština.
Mala si okrem učenia sa aj povinnosti doma? Už počas ľudovej školy som sa musela starať o našu hydinu. Bola som najmladšou z 11 súrodencov, museli sme sa skoro osamostatňovať. 6.-8. ročník som navštevovala mestskú školu v Čadci, pribudla mi robota okolo domu ako hrabanie sena, kopanie zemiakov a mala som na starosti aj domácnosť. Varila, prala aj veľké prádlo v potoku a chodila do školy. Cez zimu som si musela na potoku vysekať dieru do ľadu a tak prať. Občas sa aj stalo, že mi nejakú bielizeň zobrala voda. V Čadci na meštianke pre prespolných žiakov bola spoločná miestnosť, kde sme si mohli vypracovať domáce úlohy.
Mohli žiaci vystúpiť pred celou triedou so svojou prácou, alebo mal slovo v triede len učiteľ? Žiaci mohli vo vyšších ročníkoch vypracovať prácu a prezentovať sa ňou, často to bol sloh. Prezentovali sa však najviac v spievaní medzi triedami, alebo medzi školami. Počas roka boli aj školské divadelné predstavenia vianočné a veľkonočné.
Aké tresty sa objavovali na školách? Najviac rozšírené boli písomné tresty - aj 100 krát napísať, ale existovali aj telesné – napr. žiak škaredo napísal do zošita, dostal trstenicou po dlani. Zostávalo sa aj po škole.
Vyšli ste so školou za hranice svojej obce? Chodili sme na školské výlety, lyžovačky, do miest na konci školského roku. Školy v prírode neboli.
A čo výmenné pobyty medzi školami, zažila si niečo také? Z meštianky sme mali družbu s moravskými deťmi, bolo to za čias Československa a blízko hraníc. Počas vojny sa už nesmelo študovať v zahraničí. V moravskej Ostrave na Sliezsku, v jeden deň si žiaci z Čadce pozreli vyučovanie v Ostravskej škole a inokedy zas na jeden deň prišli žiaci z Ostrvy do meštianky v Čadci. Raz takýto výmenný pobyt trval týždeň, počas ktorého sa nahrávali rozhovory. Žiaci z Ostravy rozprávali o továrňach, a my o poliach s ovečkami a kravičkami. Bolo to pre nás veľmi zaujímavé počuť v nahrávke svoj hlas.
Po skončení meštianky si študovala kde? Po skončení na mestskej škole, som navštevovala v Jablonkove na Morave – „Rodinnú školu pre ženské povolanie“. Mali sme tam predmety ako spoločenské správanie, údržba domácnosti, šitie, varenie. Denne som vstávala do školy, vlak mi išiel zo Skalitého o 2:30. Po prvom ročníku otecko už nechcel, aby som pokračovala v štúdiu, lebo všetky potrebné pomôcky na varenie, šitie sme si museli priniesť a to bolo dosť nákladné. Riaditeľ napísal oteckovi list, aby ma nechal študovať ďalej, lebo sa dobre učím.
Bolo vtedy aj času na zábavu? Ale pravdaže. S dievčatami na zábavu chodil vždy doprovod, čo bolo spoločensky žiadané. Bol to otecko, lebo mamička bola chorá, ležala v posteli.
Dalo sa študovať aj počas vojny? So začiatkom druhej svetovej vojny sa nemohlo chodiť za hranice do školy, takže rodinnú školu som nedokončila. A vydala som sa, bola som domáca pani, ale keď mi manžel ochorel musela som začať pracovať. Rodinné hospodárstvo zobrali do družstva, otecko zomrel a mamička sa presťahovala.
Aké to bolo počas rokov tvojho pôsobenia ako pedagóg? Ako pedagóg som pôsobila za Slovenského štátu. Vtedy sa málo učilo, pretože sa kopali zákopy. Keď Nemci začali vojnu a obsadili Čechy a Moravu, od 16. marca 1939 bol protektorát. Učiteľ so svojimi žiakmi dostal nariadenie, ktoré prišlo z úradu, kde sa bude kopať. A kopali nielen žiaci ale aj ľudia z domov. Ako prebiehalo cvičenie – učitelia za zvuku sirén chodili do úkrytu. V mojom bezprostrednom okolí sa nebojovalo. Zásoby do školy počas vojny privážala UNRA, z toho v škole žiakom aj varili. Rodičia dostávali lístky na prídel a za ne nakupovali potrebné veci, ale len málo, obchody boli dosť prázdne. Na čiernom trhu sa dalo kúpiť viac ale bolo to veľmi drahé. Keď sa začala vojna, verbovali chlapcov už od 16. rokov.
Pre dejiny pedagogiky spracovala: Eva Zacharová Ďakujem za spoluprácu mojej babičke Jozefíne Masárovej (Potočárovej).