Samo Chalupka Mor ho!

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 6651×

Příbuzná témata



Samo Chalupka Mor ho!

Literárny žáner: lyricko-epická skladba

Literárne obdobie: slovenský romantizmus

Základné motívy:
„Zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.“
Autor v tomto úvode básne prirovnáva Slovákov k orlom, kde orol vyjadruje pocity a dušu Slovákov, je voľný, slobodný, vznešený a ničím neohrozený. „Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.“
V týchto veršoch je opísaný príchod rímskych vojsk k Dunaju a taktiež je tu spomenutý pevný hrad a autor pokračuje:
„.. a pred cárom družina neveliká stojí;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šieje im otáča,
modré oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ani skala:
Zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.“
Hovorí o slovenských junákoch, ktorý sa svojim vzhľadom podobajú jeden druhému. Sú veľmi fyzicky zdatný a ich výšku prirovnáva k jedlám. “Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju:
lež Božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi,
a smelými sa jemu primlúvaju slovy:“
Slováci sa neboja cudzincov ale naopak hrdo a smelo stoja a necítia sa byť otrokmi. Uctievajú si cudzieho panovníka svojím tradičným pokrmom. „.. Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovanom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okolo nej sa väží.“
Slováci predstavujú cisárovi svoju zem, danú od Boha.
„.. keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblízka, či zďaleka:
vo dne v noci na stole dar Boží ho čaká.
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovanom:
pána mať je neprávosť, a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva!“
V týchto veršoch sa Slováci prestavujú ako národ pohostinný, súcitný, ktorý neodmietne žiadajúcich o pomoc, no zdôrazňujú, že niesu založený na vláde jednotlivca a túto vládu aj odsudzujú.

Zdôrazňujú heslo a tým dávajú na prvé miesto slobodu.




„Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovanskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň; zlomili sme jarmo.“
Slováci upozorňujú rímskeho cisára, že ich územie sa už neraz zapáčilo cudzincom, no vždy márne a neúspešne.
„Nuž, povedzže nám cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my;
A poznáš, že narábať dobre vieme nimi;
Ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme
Lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme.“
Slováci sa pýtajú cisára aké má úmysly a upozorňujú ho, že sa vedia brániť a zase na druhej strane ho s rešpektom privítajú.
„Skloníte šije i vy. – Tie krásne roviny,
túto zem vašich dedov dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
Strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.“
V týchto veršoch rímsky cisár prezradí svoje úmysly a pyšne Slovákom predkladá svoje úmysly. Vyzdvihne kraj Slovenský a v Slovákoch prebudí pocity.
„Mor ho!, kríkla družina slovenská odrazu
a meč zasvietil v pästi každému víťazu:
Mor ho!, kríkla a razom na cára sa metá: –
To ti na rímsku pýchu slovanská odveta.“ –
Slováci sa hrdo pustia do boja. Nehľadia na to, že sú v menšine, ale mečom sa snažia poučiť cárovu pýchu.
„Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
a za ním Slovan cestu si preráža
a junák z junákom padá cárska stráža.“
Cisár sa ich reakcie očividne zľakne a potupne sa skryje za svoje vojsko a neodváži sa postaviť Slovákom na odpor. Slováci sa aj napriek tomu prebíjajú k nemu.
„Zúri boj a našina stala si dokola:
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
to že mi padni, ako víťazom pristojí.“
Autor opisuje boj a Slováci s hrdosťou a cťou umierajú na bojisku pod presilou Rimanov.
„Hynú naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí;
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ – oj, veď to nebolí!“
Slováci sa nemajú šancu ubrániť presile. Autor vyzdvihuje slovenských bojovníkov, ktorých krv vsiaka do rodnej zemi a to je pre nich ten najlepší pocit, zomrieť za svoju vlasť. „A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? – Azda tých padlých Slovanov sa bojí? –
Nie, lež bezdušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.“
V záverečných slovách autor zdôrazňuje zbabelé víťazstvo rímskeho cisára, ktorý si svoju zbabelú výhru uvedomuje a dáva to najavo sklopenými očami. Ústredný motív básne:
Ústredný motív tejto básne bol vyjadrený na jej konci pri veršoch:
„A ty, mor ho! – hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“
Autor chcel nimi povzbudiť Slovákov, aby sa nebáli bojovať za svoju vlasť, aj za cenu svojho života.

Mali by sa hrdo postaviť za svoj národ a svoju vlasť a neodvracať od nej zrak v jej zlých časoch.

Kľúčové slová:
Orol, sloboda, Tatry, slovenský rod, vrah, meč, roviny, junač, krv, družina, duša, sila, Rím, vrahovia, slovanské deti
Mor ho! Je to názov básne a zároveň je to slovo, ktoré sa v básni používalo na zdôraznenie niektorých častí. Povzbudzovalo a zároveň vyzývalo Slovákov do boja.

Grafická podoba básne:
Rým zo schémou aabb
Báseň je astrofická s viazaným veršom.

Jazykové prostriedky:
Epiteton- „pyšné hory“ (str.320)
„strašný ohlas“ (str.322)
„krutým železom“ (str.321)
Metafora- „Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží “ (str.320)
Prirovnanie- „Rastom sú ako jedle, pevní ani skala: “ (str.319)
Personifikácia- „Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý“ (str.320)
Epizeuxa: „A ty, mor ho! – hoj, mor ho!“ (str. 325)
Rečnícka otázka- „Kde naši? – Hojže, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti ta tvoja detva už nevráti.
Páč! Nad valným Dunajom krvavé pobrežia:
tam ti tvoji synovia povraždení ležia. “ (str.324)

Filozofia diela:
Hrdinom je kolektív, čiže Slovenský národ, ktorí hynie no neľutuje to. Znakmi romantizmu je boj dobra zo zlom, kde vyhráva zlo, ktoré je v prevahe nad slabým, čiže Slovenským národom. Ten svoju porážku neľutuje a preto hrdina zomiera pre dobrú vec. Vlastný názor:
S týmto dielom som sa už v minulosti stretol, no aj napriek tomu som si ho rád opäť prečítal. Zaujalo ma opäť tým, že autor týmto dielom vzbudil aj u mňa určitú spolupatričnosť a hrdosť na slovenský národ, ktorý sa držal a dúfam, že sa ešte drží jednotný. Taktiež ma zaujalo približovanie prírody a scenérie v tomto diele. CAB-Data 2002 /CABIK/.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?