rozvojové krajiny
Kategorie: Ekonómia (celkem: 556 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: dorkopes
- Datum přidání: 19. února 2008
- Zobrazeno: 20334×
Příbuzná témata
rozvojové krajiny
Úvod
Rozvojové krajiny sú súčasťou programov takmer každej významnej svetovej inštitúcie. Existuje množstvo organizácií zaoberajúcich sa výhradne pomocou týmto krajinám. Stanovujú si ciele, výzie, sny. Realita však je, že počet najchudobnejších krajín na svete stúpa a ľudia v nich umierajú na hlad. Globalizácia sa skloňuje denno denne v tlači, ako najvýznamnejší fenomén dnešnej doby, ale je naozaj skutočnosťou na celom svete, či len v pár najbohatších krajinách? Ostatné krajiny sa naopak vzďalujú a stále viac ľudí žije v absolútnej chudobe. Aj to je novodobý trend, pred ktorým si mnoho ľudí zakrýva oči. Je to pohodlné, ale krátkozraké. Dokedy sa budú rozvojové krajiny len nemo prizerať na stále viac bohatnúce vyspelé krajiny môžme len predpokladať.
Charekteristika
Rozvojové krajiny je spoločný názov pre vyše 150 nezávislých, politicky samostatných štátov, ktoré vznikli v dôsledku rozpadu koloniálnej sústavy z bývalých kolonií, polokolónií a závislých území. Ležia prevažne na južnej pologuli. Na 58% zemského povrchu žije asi 83% svetového obyvateľstva, pričom produkujú približne 20% výkonov svetového hospodárstva. Odhaduje sa, že pri súčasnom ročnom tempe prírastku obyvateľstva, ktoré je podľa posledných odhadov 1,4%, to znamená asi 80 miliónov ľudí, pričom polovicu tohto počtu „zabezpečujú“ India, Čína, Pakistan, Nigéria, Bangladéš a Indonézia, bude v roku 2025 až 86% svetovej populácie žiť v rozvojovývh krajinách, pričom v samotnej Ázii už dnes žije viac ako polovica obyvateľov sveta.
• Podľa údajov Svetovej banky z roku 2003, zo 6 miliard ľudí na svete vlastní 80 percent hrubého domáceho produktu (HDP) len jedna miliarda v bohatom svete, zatiaľ čo štvrtina populácie v rozvojových krajinách žije pod hranicou chudoby.
• Za menej než 1 dolár denne žije viac než 1,2 miliardy ľudí (čo je viac než 1/5 svetovej populácie), dalšie dve miliardy žijú za menej než 2 doláre na deň.
• Podvýživou trpí zhruba 1,1 miliardy ľudí na svete.
• Viac ako šestina ľudstva nemá prístup k pitnej vode. Približne rovnaký počet je bez domova alebo len s nedostatočným prístreším a nemá prístup k zdravotnej starostlivosti.
Aj to sú charakteristické črty rozvojových krajín. Ďalšie sú:
• Predošlá koloniálna resp. Polokoloniálna závislosť
• Relatívne nízka ekonomická úroveň prejavujúca sa aj nízkym hrubým domácim produktom na obyvavateľa
• Mnohosektorovosť ekonomiky
• Špecifická odvetvová monokultúrna štruktúra ekonomiky zameraná na prvovýrobu
• Jednostranný charakter zapojenia do medzinárodnej deľby práce – vo vývoze prevažuje úzky sortiment produktov ťažobného priemyslu a poľnohospodárstva smerujúci do rozvinutých trhových ekonomík, v dovoze zasa prevládajú hotové výrobky z RTE
• Nedostatočné spojenie z výdobytkami vedecko-technického pokroku, ktoré sa odráža v technickej zaostalosti
• Akútny nedostatok vnútorných zdrojov ekonomického rastu a závislosť na vonkajších zdrojoch, čo sa konkrétne prejavuje na vysokej zahraničnej zadĺženosti
• Celková zaostalosť dopravnej, informačnej a sociálnej infraštruktúry
• Prudký rast obyvateľstva
Príčiny súčasného stavu v týchto krajinách treba hľadať už v minulosti. V období kolonializmu došlo k ovládnutiu rozsiahlych území v Afrike, Ázii, Latinskej Amerike, k odčerpávaniu ich nerastného bohatstva. Vývoj bol príliš jednostranný, zameraný hlavne na výstavbu infraštruktúry, teda na budovanie dopravných a spojovacích zariadení, zabezpečovanie nevyhnutných školských zariadení a pod. Nedochádzalo ku komplexnému rozvoju ekonomiky, ale len k výstavbe toho, čo bolo nevyhnutné, aby lacné suroviny mohli bez ťažkostí smerovať do európskych metropol a aby sa priemyselné výrobky dali vyvážať do zámorských oblastí.
Nízka ekonomická úroveň sa prejavuje nízkym HDP na obyvateľa, ktorý bol na konci 90, rokov v RK okolo 900 USD. Bolo to hlavne podielom Číny, Indie a Indonézie. Práve naštartovaním týchto ekonomík sa tento priemer do konca 90. rokov posunul na 1438 USD/obyv. Medzi RK sú aj krajiny, ktoré majú podstatne vyššie HDP, ide hlavne o krajiny vyvážajúce ropu a o krajiny vykazujúce vysokú mieru rastu. Väčšina krajím sa však vyznačuje nízkym HDP.
Štruktúra národného hospodárstva sa vyznačuje vysokým stupňom prvovýroby, a to predovšetkým poľnohospodárstva a ťažobného priemyslu, hlavne čo sa týka štruktúry pracovnej sily. Pokiaľ v RTE predstavuje podieľ pracovnej sily v poľnohospodárstve 5-7%, v RK je to 60-70%. S tým súvisí aj nesúlad medzi odvetvovou štruktúrou HDP a pracovnej sily. S tým suvisí aj monokultúrnosť v ekonomike, že vývažajú na trhy RTE len jednu komoditu.
Hoci sa kolonializmus ako systém v povojnovom období rozpadol, bieda, hlad a stagnácia sa preniesli i do súčastnosti. Zlá súčasná situácia pramení aj z vnútorných problémov rozvojových krajín. Často sa stretávame s nevyhovojúcou štátnou správou a organizáciou celého spoločenského života, s rozkrádaním zahraničných úverov, s neschopnosťou riešiť prezreté sociálno-ekonomické problémy a pod.
Začarovaný kruk chudoby ilustruje, ako jedna prekážka zväčšuje resp. Ovplyvňuje ďalšie prekážky. Nízke dôchodky vedú k nízkym úsporám, nízke úspory spomaľujú rast kapitálu, nedostatok kapitálu bráni zavádzaniu strojov a rýchlemu rastu produktivity, nízka produktivita opätovne vedie k nízkym dôchodkom. Chudoba je sprevádzaná nízkou kvalifikačnou úrovňou a gramotnosťou a práve to bráni preberaniu nových a zdokonalených technológií. Keďže prekonanie bariér chudoby si často vyžaduje sústredené úsilie, niektorí ekonómovia odporúčali veľký skok vpred, aby sa prelomil začarovaný kruh. Ak má krajina šťastie, súbežné opatrenia na zabezpečenie rastu investícií, zvýšenia kvalifikácie aspomalenia rastu počtu obyvateľov môžu prelomiť začarovaný kruh a vytvoriť účinný cyklus ekonomického rozvoja.
Členenie
Keďže rozvojový svet je heterogénny celok, ktorý podlieha vnútornej diferenciácii, je veľmi zložité identifikovať špecifické znaky, ktoré by sa vzťahovali na všetky rozvojové krajiny.
Existuje niekoľko členení rozvojových krajín, či už podľa geografickej polohy alebo ekonomickej úrovne. Aj medzi rozvojovými krajinami navzájom existujú veľké rozdiely.
Prvá skupina:
Sú to tzv. Vyspelé rozvojové krajiny, ktoré majú pomerne vyspelú a difrencovanú priemyselnú štruktúru. Rozvoj priemyslu vedie k znižovaniu exportných prebytkov surovín a zároveň
prevahe polotovarov hotových výrobkov vo výrobe a vývoze. Exportná štruktúra týchto krajín sa približuje exportnej štruktúre RTE. Najdynamickejšou položkou sú elektronické a elektrotechnické výrobky. Na svetový trh dodávajú elektronické komponenty, spotrebnú elektroniku, počítače, spojové zariadenia a kancelárske zariadenia. Dovoz, hradený buď exportom alebo prílevom zahraničného kapitálu, postupne nadobúda iba doplnkový charakter k vlastnej domácej produkcii. Majú reálne možnosti zaradiť sa medzi krajiny s vysokým stupňom zapojenia sa do medzinárodnej deľby práce.
Druhá skupina:
Tvoria ju krajiny s pomerne vyspelým priemyslom, a však jednostranne zameraným na produkciu spotrebných tovarov pre domáci a zahraničný trh. Z toho vyplýva vysoká spotreba
domácich surovín a rastúci tlak na dovoz techniky a technológie.
Tretia skupina:
Zaraďujeme sem krajiny so značnými zdrojmi strategických surovín a to bohatí exportéri ropy. Táto skupina sa v polovici 70 tych rokov výrazne odčlenila svojím ekonomickým postavením, finančným potenciálom od ostatných RK. Typickým javom bol značný prílev finančných prostriedkov vyplývajúci z využívania prírodných zdrojov, v tomto prípade ropy, ale aj nízka absorpčnosť týchto ekonomík a v súčastnosti aj mierne sa zhoršujúce ekonomické postavenie v súvislosti s klesajúcou spotrebou ropy. Zároveň bola pre ne typická vysoká ekonomická závoslosť od RTE práve vzhľadom na ich jednostrannú štruktúru vývozu a potreba značných dovozov výrobkov spracovateľského priemyslu, hlavne na princípoch moderných technológií.
Štvrtá skupina:
Táto skupina je, bohužiaľ, najpočetnejšia a tvoria ju slabo rozvinuté a gograficky znevýhodnené t.j. vnútrozemské a ostrovné štáty. Ide o skupinu najmenej rozvinutých krajín ( Least developed Countries - LDC). Vyznačujú sa nerozvinutou priemyselnou štruktúrou, nedostatočnými finančnými zdrojmi a zväčša monokultúrnou ekonomikou.
Vzhľadom na súčasné trendy vývoja svetového hospodárstva a schopnosti jednotlivých krajín prispôsobiť sa im, sa počet krajín v tejto skupine neustále zvyšuje. V LDC žije asi 12% svetovej populácie, avšak ich podiel na svetovej výrobe je len necelé 1%. Nízky, dokonca klesajúci je aj ich podiel na svetovom vývoze, ktorý v roku 1998 tvoril iba 0,4% (v 80. rokoch to bolo 0,8%). Vzhľadom na rôzne problémy nie len ekonomického charakteru smeruje sem iba 0,5% PZI. Ich spoločným menovateľom je extrémna chudoba, neprimerané zdravotné, výchovné a dopravné možnosti, závažné geografické a klimatické handicapy (sucho, púšte, prírodné katastrofy atď.) málo vyvinuté poľnohospodárstvo. Táto skupina je významná z hľadiska medzinárodných ekonomických vzťahov preto, lebo sa na ňu vzťahujú rôzne úľavy v obchodnej, finančnej a iných oblastiach (tarifné a netarifné výnimky, odpustenie dlhu, lepší prístup k úverom a pod.)
Integrácia
Proces hospodárskeho zbližovania RK a internacinalizácia ekonomických procesov v nich prebiehajúcich sa prejavuje formou:
• Medzinárodnej ekonomickej spolupráce RK, t.j. prehlbovaniu vzájomnej spolupráce a solidarity, ako aj koordinácie postupu bez utvárania formálnych integračných zoskupení ( neformalizovaná inegrácia),
• Medzinárodnej ekonomickej integrácie (MEI), t.j. utvárania nového, väčšieho ekonomického organizmu na základe existencie konkrétnych integračných aktov a dokumentov (formalizovaná integrácia)
Medzinárodná spolupráca sa najčastejšie chápe ako trvalá spolupráca partnerov z rôznych krajín, spolupráca samostatných krajín resp. spoliehanie sa na spoluprácu v jej rámci. Zo začiatku sa sústreďovala na medzinárodné obchodné vzťahy, odstraňovanie obchodných bariér medzi štátmi, teda na obchodnú liberalizáciu. Jej hlavnám cieľom bolo získať určité ekonomické prínosy. Zvyšovaním intenzity vzájomných vzťahov v nových podmienkach prerástla do integrácie.
Základným prvkom je, že stimulom na integráciu rozvojových krajín je ich ekonomická nevyspelosť. Mnohé krajiny majú monokultúrny charakter, stupeň industrializácie ako jeden z ukazovateľov rozvinutosti ekonomiky je veľmi nízky, územia jednotlivých krajín sú väčšinou pomerne malé, čo znamená malé vnútorné trhy. Ak sa má stupeň industrializácie zvýšiť, je potrebné utvoriť podmienky na vznik nových trhov, na ktorých by molo možné priemyselnú produkciu umiestniť.
Za účelom úspešnej realizácie integračných procesov a ich ďalšieho fungovania zohrávajú dôležitú úlohu v rozvojových krajinách tieto podmienky:
• Neprítomnosť vážnych politických a vojenských konfliktov medzi zúčastnenými krajinami – tie sú často príčinou stagnácie, prípadne i prerušenia integračných procesov. Prejavuje sa tu pôsobenie rôznych politických orientácií, a teda i konfliktu rôznych politických názorov a smerovaní, z čoho vyplýva opatrnosť až nezáujem o tesnejšie hospodárske prepojenie
• Určitý nutný stupeň sociálnej a kultúrnej homogenity – tá je veľmi nízka najmä na africkom kontinente, čo sťažuje možnosti hlbšej ekonomickej súčinnosti
• Geografická spojitosť a disponibilná dopravná infraštruktúra, vhodná na vzájomné prepojenie – je zväčša nevyhovojúca a zdeformovaná, zohľadňujúca skúr potreby bývalých metropol
• Vzájomná ekonomická komplementarita, t.j. doplniteľnosť – jej absencia je príčinou stagnácie obchodnej výmeny a rozvoja ekonomických vzťahov medzi nimi. Vyvoláva potrebu vonkajších zdrojov a podmieňuje väzby na RTE.
Špecifiká rozvojových regiónov:
Afrika:
Najväčšie rozdiely, čo do politických prejavov, sociálnej a kultúrnej homogenity i ekonomickej situácie, sa prejavujú v rámci afrických rozvojových krajín, pre ktoré je príznačná aj nevyjasnenosť základných hospodársko-politických koncepcií, značná závislosť od bývalých metropol a hlavne problematické dopravné prepojenie medzi jednotlivými susediacimi štátmi, ktoré je značnou brzdou rozvoja ich obchodnej spolupráce. Preto sa Afrika vyznačuje pomerne veľkým počtom integračných zoskupení, no s minimálnymi úspechmi a často iba s dočasným charakterom.
Ázia a Pacifik:
Tu je charakteristický rozvinutý systém neformalizovanej ekonomickej spolupráce, ktorá vychádza z kultúrno-civilizačných znakov tejto spoločnosti v rovine komunikácie, rodinných vzťahov, konzumných návykov. Integračné snahy v Ázii dlhodobo komplikuje zložitá situácia na Blízkom východe a v JVA, čo sa odráža aj na pomerne nízkom počte ( v porovnaní s inými rozvojovými regiónmi) integračných zoskupení. Ázijské krajiny majú vlastný prístup ku skupinovej kooperácii a integrácii, čo sa prejavuje tým, že tu fungujú poradno expertné skupiny ako diskusné fórum pre výmenu názorov a spoluprácu vlád. Tieto skupiny vytvárajú zásadnú úlohu pri fungovaní mimovládnych a medzivládnych inštitúcií a pri prijímaní rozhodnutí. V ekonomických vzťahoch sa spolupráca a integrácia opiera o tri mechanizmy. Ide o:
1. alokáciu faktorov výroby v súlade s modelom „letiace divé husy“ – ide o model presúvania výroby, najmä textilu a ocele, do krajín, ktoré majú v ich výrobe komparatívnu výhodu. Presuny výroby idú hlavne z USA a Japonska do NIRK a z nich do ďalších ázijských krajín,
2. MDP a MO – ktoré sú v regióne zosúladené s pohybom investícií tak, že rozvinutejšie krajiny presúvajú časti výrob a technológie do MRK s nižšími výrobnými nákladmi
3. posilňovnie ekonomickej sily Číny a J. Kórey – čo stimuluje ekonomickú spoluprácu v regióne a umožňuje prekonávanie politických a kultúrnych bariér.
Latinská Amerika:
Práve Latinská Amerika má najlepšie predpoklady na rozvoj MEI vyplývajúce už z historických faktorov. Štáty na tomto kontinente majú za sebou už vyše 150 rokov boja za politickú nezávislosť, vyznačujú sa jazykovou a kultúrnou homogénnosťou, majú pomerne hlboko diverzifikovanú ekonomiku. Naplno sa tu rozvíjal proces koncentrácie a centralizácie výroby a kapitálu, vyostril sa problém vnútorných trhov. Jej inegračné ambície sa však stretávajú aj s veľkými prekážkami ako sú napr. Vnútorné a medzištátne konflikty, chudoba, nezamestnanosť v niektorých krajinách dosahuje až 30% a veľkými diferenciami je poznačené aj černošské a domorodé indiánske obyvateľstvo.
Príčiny vzniku MEI na latinskoamerickom kontinente neboli iba prekonanie zaostalosti a uskutočnenia industrilizácie ako v iných rozvojových regiónoch, ale i potreba prekonať nesúlad medzi výrobnými možnosťami a obmedzenou možnosťou realizovať domácu produkciu, špecializáciou a kooperáciou výroby posilniť svoje hospodárstvo a upevniť svoje postavenie v medzinárodných hospodárskych vzťahoch. Uvedená homogenita, ako aj pomerne vyspelá ekonomika väčšiny štátov LA má vplyv na značnú stabilitu vytvorených integračných zoskupení. Časté politické konflikty však spôsobujú určitú stagnáciu pri plnení vytýčených úloh. Na rozdiel od európskeho hnutia na tomto subkontinente prebieha niekoľko menších regiónálnych inegračných procesov.
Rozvojová pomoc Európskej Únie
V súčasnosti Európska únia (Európska komisia a členské štáty) vykazuje 55 % celosvetovej vonkajšej pomoci, čo ju robí najväčším celosvetovým darcom. Realizuje ju hlavne formou pridruženia. Pridruženie je otvorenie ekonomického komplexu Európskej únie a ekonomických komplexov RK s cieľom utvoriť priestor na voľný ekonomický pohyb t.j. na voľný pohyb tovaru a pracovných síl, služieb a kapitálu. Os svojho vzniku prešlo pridruženie rôznymi vývojovými formami. Dodnes bolo podpísaných a realizovaných 10 dohôd.
1 - Rímska konvencia - 1957
2, 3 – Yaoundé – 1963, 1969
4, 5 – Arusha – 1968, 1969
7, 8, 9 – Lomé – 1975, 1979, 1984, 1989
10 – Coton – 2000
S každou novou dohodou bola spolupráca užšia a počet zúčastnených štátov na oboch stranách narastal. Od realizácie “ projektu Euroafriky”, kde išlo o pridruženie 18 afrických frankofónnych štátov, sa postupne prešlo na novú úpravu asociačných vzťahov so všetkými bývalými európskymi kolóniami a závislými územiami z teritória Afriky, Karibiku a Pacifiku ( AKP), ktorých počet v súčastnosti je 77.
Nástroje obchodnopolitickej spolupráce uplatnené v loméskych dohodách:
- Colné preferencie
môžme ich považovať za jeden z najvýznamnejších nástrojov zahranično.obchodnej politiky, keď jednostranne a nerecipročne je zvýhodňovaný export tovaru z krajín AKP do EÚ odstránením dovozného cla. V systéme preferencií platí tzv. Hierarchia, podľa ktorej sa krajinám s najnižším HDP na obyvateľa poskytujú najväčšie colné úľavy ( Etiópia, Somálsko, Guinea). Tieto krajiny však nie sú schopné udelené výsady plne využiť z dôvodu nedostatočnej konkurencieschopnosti ich výrobkov.
- Pravidlá na určenie pôvodu tovaru
Ich dodržiavanie je dôležité v súvislosti s uplatňovaním preferenčnej colnej sadzby. Ich určením sa má zamedziť, aby tretie krajiny dovážali svoje tovary na trhy EÚ cez skupinu štátov AKP bez cla, a tak obchádzali ich spoločnú colnú tarifu. Za pôvodné produkty sa považujú take, ktoré boli úplne vypestované, vyťažené z pôdy, či vyrobené, spracované, alebo prepracované v jednom alebo vo viacerých štátoch AKP, alebo zvieratá na ich území narodné a vychované, či ryby v ich vodách vylovené. Na preferenčnom zaobchádzaní sa podieľa tá krajina, ktorá sa posledná zúčastnila na produkcii exportného tovaru.
- Opatrenia na podporu predaja
Boli prijaté, aby nástroje a pravidlá obchodnej spolupráce prinášali krajinám AKP čo najväčší úžitok. Išlo hlavne o opetrenia podporujúce ich zahraničný obchod v zameraní na oblasť exportu ako:
- príprava a vzdelávanie odborníkov v oblasti exportu
- poskytovanie a výmena obchodných informácií
- zdokonalovanie techniky, štruktúry a organizácie MO
Afrika je hlavným zemepisným zameraním rozvojovej politiky EÚ v súlade so strednodobým hodnotením Miléniových rozvojových cieľov samitu OSN. Medzi rokmi 2001 a 2005 sa objem poskytnutej pomoci zvýšil o 44 % a objem platieb o 50 %, programová implementácia sa v súčasnosti skrátila z 5 rokov na 3,3 roka. Toto vylepšenie zvlášť súvisí s reformami implementovanými počas obdobia 2001-2004, keď bolo riadenie decentralizované z ústredí EK na delegácie Komisie v zahraničí.
Európska únia je najväčším svetovým poskytovateľom rozvojovej pomoci, hlavným obchodným partnerom rozvojových krajín a kľúčovým hráčom v politickom dialógu. V roku 2005 sa zaviazala zdvojnásobiť do roku 2010 aktuálnu úroveň oficiálnej rozvojovej pomoci (ORP). Z hľadiska poskytnutej rozvojovej pomoci rok 2005 predstavoval pre Európsku komisiu rekordný rok. Vynaložilo sa 6,2 miliardy EUR(1) – oproti 5,7 miliardy EUR v predchádzajúcom roku. záväzok znamenal, že do roku 2010 by v rámci ORP bolo každoročne k dispozícii ďalších 20 miliárd EUR. chce svoje úsilie zamerať na Afriku, s cieľom pomôcť Afričanom, aby sa stali hlavnými aktérmi vo svojom vlastnom rozvoji, a pôsobiť ako katalyzátor ďalšej rozvojovej pomoci. EÚ sa sústredila na dosiahnutie skutočného partnerstva založeného na vyspelých obchodných a politických vzťahoch. 20. decembra 2005 predsedovia Komisie, Rady a Parlamentu podpísali nové vyhlásenie o rozvojovej politike EÚ, Európsky konsenzus o rozvoji(5), ktorý predstavuje míľnik v histórii rozvojovej spolupráce EÚ. Prvý raz za päťdesiat rokov sa na úrovni Únie definovali spoločné hodnoty, zásady, ciele a prostriedky na odstránenie chudoby a dosiahnutie rozvojových cieľov milénia. Stratégia EÚ pre Afriku(6) prijatá v decembri je prvým konkrétnym príkladom uplatnenia Európskeho konsenzu o rozvoji. Ustanovuje sa v nej rámec opatrení pre členské štáty a Európsku komisiu na podporu úsilia Afriky dosiahnuť rozvojové ciele milénia, pričom sa podporuje najmä mier a bezpečnosť, správa vecí verejných, infraštruktúra a obchod.
Ostatné oblasti činnosti:
Spolupráca so západným Balkánom
Susedská politika EÚ
Cieľom európskej susedskej politiky (ESP)(8) je vytvoriť pásmo spoločnej prosperity a stability medzi EÚ a jej susedmi na základe záväzkov dohodnutých oboma stranami v súlade so zásadami spoločného vlastníctva.
„Spoločné priestory“ s Ruskom
Rok 2005 bol tiež rokom revízie dohody z Cotonou. Dohoda z Cotonou, ktorá predstavuje rámec vzťahov s krajinami africkej, karibskej a tichomorskej oblasti (AKT), je najstarším partnerstvom EÚ a jej cieľom je rozvoj spoločnej stratégie na zníženie chudoby prostredníctvom skutočného partnerského prístupu. S cieľom napĺňať partnerstvo s krajinami AKT sa schválil nový európsky rozvojový fond, ktorý v rokoch 2007 – 2013 zabezpečí pre krajiny AKT 22,682 miliárd EUR.
Posilnenie partnerstva s Latinskou Amerikou
Európska iniciatíva pre demokraciu a ľudské práva (EIDĽP)(10) sa zameriava najmä na krajiny, ktoré pomoc v tejto oblasti potrebujú najviac: jej hlavnými príjemcami sú organizácie občianskej spoločnosti, ktoré sa angažujú v uvedených oblastiach. V roku 2005 sa vynaložilo 126,7 milióna EUR, najmä na ďalšie financovanie projektov, ktoré sa začali v predchádzajúcich dvoch rokoch. Projekty zahŕňali pomoc v súvislosti s prácou Úradu vysokého komisára pre ľudské práva, Rady Európy, špeciálnych súdov pre bývalú Juhosláviu, Sierru Leone a Kambodžu, boli taktiež zamerané na podporu demokracie v Bielorusku(11) a iné iniciatívy na podporu práv domácich obyvateľov. Na politickej úrovni Európska únia v následných opatreniach k „Haagskemu programu“ z roku 2004 sformovala svoju migračnú politiku vo vzťahu k tretím krajinám. Základné financovanie projektov v oblasti migrácie a azylovej politiky zabezpečujú celoštátne a regionálne programy ako MEDA alebo TACIS. Tematický program AENEAS, ktorý bol zavedený v roku 2004(14), je doplnkom ku geografickým programom. Poskytuje finančnú a technickú pomoc tretím krajinám na podporu ich úsilia zabezpečiť efektívnejšie riadenie všetkých aspektov migračných vĺn. Rýchlosť a účinnosť sú síce dôležité, ale to, čo sa ráta, sú výsledky dosiahnuté pri poskytovaní pomoci všade tam, kde je potrebná. Zistenia monitorovacieho systému Komisie zameraného na výsledky, ktorý vychádza z
pravidelných hodnotení nezávislých odborníkov na mieste, naznačuje jasný trend stabilného zlepšovania kvality. Konkrétne, od roku 2001 sústavne rastie účinnosť a udržateľnosť projektov a programov.
Záver
Nemusíme zdôvodňovať, že kľúčovou príčinou problémov sveta – vrátane chudoby - je nesmierna nadspotreba menšiny populácie na Zemi. To nie je výplod komunistov, ani nepriateľov pokroku, potvrdí to ktorákoľvek agentúra OSN výsledkami exaktných výskumov. Otázkou je, ako chudobu riešiť. Aj keď to asi bude znieť ako rúhanie, dnes je otázne, či hovoriť o uskromňovaní je tá správna taktika. Nedá sa veriť, že výzvy k uskromňovaniu samotné povedú k redukcii nadspotreby, aj keď zároveň treba zdôrazniť jednoznačný význam etického rozmeru spotrebiteľstva. Hlavne vzhľadom na potenciál najväčšieho priemyselného odvetvia - reklamy a umelej výroby potrieb a tiež vzhľadom na intenzívny proces koncentrácie ekonomickej moci vo svete. A sme pri dileme: vyzývať obyvateľstvo ku skromnosti alebo meniť dnešnú disproporciu moci vo svete ? Práve tá totiž definuje ten priepastný nepomer síl medzi nami a tými, ktorí v konečnom dôsledku rozhodujú o tom, kto, koľko a čoho bude spotrebovať. Teda aj to, kto bude hladovať, kto na koho bude doplácať a kto živoriť v rozvojovej krajine, a to takmer bez ohľadu na to, či vyzývame k uskromneniu alebo nie a či sa nám to páči alebo nie. Osobný príklad a osveta je absolútne potrebná a nevyhnutná pre zmenu, ale sama nestačí na elimináciu hnacích motorov nadspotreby.
Jedna vec je zmena na úrovni jednotlivca, iná vec je politická zmena globálnej mocenskej hierarchie, ktorá oveľa silnejšie ovplyvňuje úroveň spotreby a úroveň jednotlivca, než si väčšina ľudí myslí. Dnes sa v bohatých krajinách začína diskutovať o tom, o aký podiel oddĺžia chudobné krajiny, teda akú časť dlhu im odpustia. Rozvojové krajiny však celkom správne uvažujú úplne inak. Nie ony dlhujú Severu, ale - ak vo finančných kalkuláciach zohľadníme aj historický kontext - desaťročia bezbrehého pumpovania ich zdrojov, nevratnú deštrukciu krajiny a miestnych sociálnych systémov a mocensko-politickú nespravodlivosť, ktorá ich dohnala do stavu, v ktorom sú teraz - je to Sever, ktorý bude mať čo desaťročia splácať im.