Romain Rolland Peter a Lucia
Kategorie: (celkem: 853 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. července 2006
- Zobrazeno: 4984×
Příbuzná témata
Romain Rolland Peter a Lucia
Životopis:Romain Rolland sa narodil v roku 29. januára 1866 v Clamecy v notárskej rodine. Mal dve mladšie sestry, no jedna umrela v troch rokoch. V roku 1880 sa Rollandovci presťahovali do Paríža, kde Romain študuje retoriku a filozofiu. Ďalej študuje na na líceu Ľudovíta Veľkého. Je spolužiakom Paula Claudela a Andre Suaresa. V roku 1892 sa ožení s Clotildou Brealovou a o 9 rokov sa s ňou rozvádza, v roku 1910 ho zrazý auto a vyviazne s tažkými zlomeninami.V júny 1913 dostáva Veľku cenu francúzkej akadémie za literatúru. Začiatok vojny ho zastihol v Švajčiarsku a dáva sa do služieb Agentúry vojnových zajatcov v Ženeve. V májí 1919 sa vracia k matke do Paríža, ktorá 19. mája umiera. Rok nato uverejnuje dielo Peter a Lucia. V roku 1938 sa presťahuje do Vezelay, kde začína písat Pamäti uverejnené po smrti. Protestuje proti Mníchovskej dohode. 30.decembra vo Vezelay umiera. Pochovaju ho v Clamecy, potom ho prevazaju do Breves.
Tvorba:
životopisy – Život Beethovenov, Život Michelangelov, Život Tolstého, životopis Mahatmu Gandhiho
román – Ján Krištof {inšpirovala ho k tomu osobnosť Beethovena }
dalšie prózy – Colas Breugnon, Peter a Lucia, Očarená duša
dráma - Hra o láske a smrti
Literárny žáner: novela {útly román }
Obdobie - dej: 20. storočie
Hlavná postava: Peter, Lucia,
Tragická idyla (novela alebo aj malý román), ako ju nazval autor, vznikla tesne pred koncom prvej svetovej vojny. Dej rozprávania trvá od stredy večera 30. januára do Veľkonočného piatku 29. marca 1918. Peter Aubier, 18-ročný syn z dobre situovanej meštianskej rodiny v Paríži, má o pol roka odísť bojovať na front počas 1. svetovej vojny. Táto skutočnosť ho ťaží, "zachvacuje ma hnus, hrôza, s ktorou sa nedovažuje zveriť nikomu pred touto surovosťou a špinavosťou, pred týmito nezmyslami prírody plodivej a ničivej - onej prasnice, zožierajúcej svoje mladé". Chladné januárové počasie, temrava podzemnej železnice, ktorou cestuje, sú vyjadrením jeho vnútorného rozpoloženia. Vojna zasiahla do jeho života práve vtedy, keď nastal čas hľadať sám seba. Jediný človek, ktorý ho mohol pochopiť, bol jeho o 6 rokov starší brat Filip. Vojna vytrhla aj jeho zo štúdií, zo snov, z dôverného styku s mladším bratom. Na začiatku vojny všetko opustil s idealizmom, domov sa však vracal "každý raz trochu väčšmi ošklbaný", s menšími ilúziami. Dôverný vzťah medzi bratmi sa vytratil.
"Obidvaja trpeli, no aj tu sa prejavilo také časté nedorozumenie: ich utrpenie, hoci bolo také podobné, miesto aby ich zbližovalo, ich navzájom odďaľovalo. Jediným rozdielom medzi nimi bolo, že starší brat vedel, že mladý trpí, pokým Peter sa nazdával, že je sám so svojím utrpením a že niet na svete nikoho, komu by sa s ním zdôveril". Peter bol 18-ročný Hamlet, ktorý potreboval svojho Horácia, dôverného priateľa. Nerozumel si však so svojimi rovesníkmi. Vojna ho odtrhla aj od nich. "Predčasná skúsenosť spálila ich ilúzie:.. Každý deň prinášal nejaké nové udania..., lebo vláda odmeňovala a podnecovala horlivosť vlasteneckých udavačov." Peter trpel utrpením vesmírnym. Nechápal ešte svet a jeho rozbroje. A práve uprostred pochmúrnych myšlienok prenikol k nemu záblesk života - v parížskom metre po prvýkrát uvidel dievčinu, ktorá, "Bránou jeho očí vstúpila do jeho srdca, vstúpila celá, a brána sa zatvorila."
"Petrova ruka chytila akúsi ruku, ktorá sa ho ľahko dotýkala. A keď zdvihol oči, videl, že je to Ona."
"Toho večera, keď sa Peter vrátil domov, všetky otázky o živote a smrti zmĺkli."
Peter intenzívne prežíval prvé vzruchy lásky, znásobené hrozbou vojny - "...láska sa v ňom zrodila pod krídlami smrti." Kým sa Paríž zviecha z posledného náletu. Peter bol zaujatý len svojím vnútrom, mysliac na dievčinu, ktorá ho očarila. Náhoda im pomohla opäť sa stretnúť pri schodoch Mosta umierania, ale kým sa Peter spamätal, opäť mu zmizla. Po týždni sa stretli v Luxemburskej záhrade a tam sa jej prvýkrát prihovoril. "- Ako sa voláte?
- Lucia. - Pekné meno. Pekné ako dnešný deň!"
Dozvedel sa, že Lucia chodí denne do múzea, lebo amatérsky maľuje pre peniaze len málo vydarené gýčovité reprodukcie slávnych diel, alebo zhotovuje portréty podľa fotografií. Svoje štúdiá na umeleckopriemyselnej škole nedokončila. "Pozrela na jeho zarazenú tvár, na ktorej pohrával dobrácky úsmev materinskej irónie, ten milý meštiansky synček, ktorému všetko v živote bolo také ľahké a ktorý nechápe, že človek musí robiť mnohé ústupky, aby..." vyžil. Ešte viac ho vydesila predstava, že Lucia by ochotne pracovala aj v muničnej továrni tak ako jej matka, keby nemala inú možnosť. Chce predovšetkým žiť a zažiť trochu šťastia. Ich vzájomné stretnutia boli čoraz častejšie, sprevádzal ju po Paríži, keď chodila predávať obchodníkom svoje obrazy. Počas chladných februárových dní našli svoj útulok v kostole, kde sa tíško zhovárali o všedných veciach, len nie o vojne. "Ani jednému.. z týchto úbohých detí neprišiel na um ani tieň myšlienky, ako uniknúť osudu, ktorý ich mal oddeliť.
Postaviť sa proti vojne, vzdorovať zmýšľaniu celého národa - veď to bolo akoby zdvihnúť kostol, ktorý ich prikrýval svojím pancierom! Jediným útočiskom bol zabudnúť nemyslieť na to až do poslednej sekundy a potajme dúfať, že táto posledná sekunda nikdy nepríde. Až do tej chvíle byť šťastný."
Peter si vymohol, aby Lucia maľovala jeho portrét doma na periférii mesta v čase, keď jej matka pracovala. Tu sa dozvedel o jej detstve a rodine. Lucia, ktorá vyrastala v chudobných pomeroch, predvídala prekážky, ktoré by nasledovali, keby sa s ňou Peter chcel oženiť. Obaja sa snažili nedívať ďalej, lebo jedinou istotou pre nich bola prítomnosť. O vojnu sa zaujímala ešte menej než Peter, pokladala ju za trápenie navyše. Bola dievčaťom "s predčasnou skúsenosťou", ktoré poznalo zápas o každodenný chlieb. Jej reči o živote rozrušovali citlivého Petra, preto mu nehovorila o všetkom. Mala usmievavú, pokojnú povahu, život brala tak, ako prišiel. Netrápila sa o zajtrajšok, lebo si uvedomila, ako málo stačí na prerušenie života, ktorý "visí len na vlásku". Peter "uzrel náhle, očami tohto dievčaťa, tú hroznú úbohosť srdca, tú pustatinovú vyprahnutosť meštianskej triedy, do ktorej patril."
Uvidel tých, "čo myslia, že ľúbia, a ľúbia iných len ako svoj majetok, obetujú ich svojmu sebectvu, svojej zaťatej pých, svojmu obmedzenému a hlavatému rozumu. .. A Peter, mysliac na tých, čo práve umierali, trpko riekol:
- A toto je tiež ich dielo. Áno, zachrípnutý štekot kanónov kdesi v diaľke, svetová vojna, tá strašná katastrofa - vyprahnutosť srdca a neľudskosť toho márnomyseľného a obmedzeného meštiactva mala v tom veľkú časť zodpovednosti. A teraz (bolo to spravodlivé) odpútaná obluda sa už nezastaví, kým nezožerie aj samo toto meštiactvo."
Lucia sa postupne Petrovi priznala, že s matkou si už nerozumie tak dobre ako pred vojnou. Vojna hlboko prenikla aj do medziľudských vzťahov. Dva vojnové týždne plné zatýkaní, bojov uplynuli pre mladých zaľúbencov bez povšimnutia. Vojnu zatlačili do úzadia, sebecky sa venujúc len svojmu citu, momentálnej chvíli. Petrovi vyplnili spoločné chvíle s Luciou celú dušu, už nehľadal porozumenie u staršieho brata. Filip náhodou odhalí príčinu Petrovej zmeny a opäť nachádzajú dôverný vzťah. Vie, že čas Petrovho odchodu do vojny sa blížil, čo ho napĺňa smútkom. Peter je odhodlaný, že až tam bude, nebude zabíjať. Filip však vie, "čo neúprosná stádna sila vie urobiť zo slabých duší a ich vôle."
V marci sa stupňovali správy o hrôzach vojny, ale Peter a Lucia ešte stále nechceli nič vidieť. Potajomky sa rozhodli, že sa jeden druhému oddajú skôr, než ich od seba rozdelí "slepá ukrutnosť ľudí."
Tým veľkým dňom mal byť posledný marcový deň - Veľká noc. Sobotu pred kvetnou nedeľou sa vybrali na prechádzku do lesa.
V mladine si ľahli na suché lístie a tu v prírode zachvátili Luciu smutné myšlienky. Trápila ju vojna, láska, matkine výstupy s milencom, od ktorého čakala dieťa a mala dojem, že to všetko poškvrňuje ich vzájomnú lásku. "Ach sú chvíle...človek sa hanbí, že je človekom."
Čím sa viac sa približoval deň, keď sa mali oddať jeden druhému tým viac sa báli. Cez veľkonočný týždeň dosiahol nemecký nápor svoj vrchol. Na veľký piatok si prišli Peter a Lucia vypočuť si hudbu do chrámu svätého Gerváza. Lucia uzrela uprostred davu rusovlasé, asi dvanásťročné dievčatko so záhadným, nežným úsmevom. Keď ho ukázala Petrovi dievčatko sa preľaklo a zmizlo. "Krásne starodávne spevy plakali zbožnou melanchóliou. Peter a Lucia, dvaja mladí pohania, držali sa za ruky pred svojím veľkým Priateľom, v chráme ponorenom do smútku. A obidvaja súčasne tíško šeptali:
- Ty veľký náš priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvárou si ju beriem. Spoj nás! Vidíš naše srdcia."
Vznášali sa na krídlach hudby a ich srdcia sa naplnili láskou s radosťou. "V tej chvíli Lucia, celkom užasnutá, uzrela v červenom a zlatistom chrámovom obloku kaplnky usmievajúcu sa tvár onoho rusovlasého dievčatka s chrámových schodov,.. Na jeho zvláštnej tvári opäť uzrela ten istý výraz hrôzy a strachu."
Mohutný pilier, o ktorý sa opierali sa zrútil, Lucia chcela chrániť Petra vlastným telom a "sklonila sa nad neho, ústa pritisnúc na jeho šiju, takže boli k sebe pritúlený. V tom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier."
Peter : Mladý, hamblivý parižan s dobrým srdcom ktorý chce cez lásku zabudnut na vojnu.
„Ach nemohol by som vám, nemohol by som vám pomôcť?
Ale ja by som to urobil rád.“
Petrova reakcia ked zistil, že je chudobná.
Lucia : Skromná maliarka, ktorá žije s chudobnou matkou a podľa ktorej začiatok vojny zmenil všetkých ľudí.
„Všetci sa zmenili.
Všetci-opakovala Lucia“
„Čo sa vlastne stalo?“-pýtal sa Peter „Neviem, ale začalo to, keď vypukla vojna. Všetci sú akísi rozrušení.“
Odvetila Lucia
Myšlienky: „Ty nepoznáš cenu daru , ktorý si mi dala.“
„Dať svoje srdce láske, svoje pery milovanému, to je predsa to isté ako dat svoje oči svetlu: to znemena dávať, to znamena brať.“
Táto myšlienka, respektíve citát sa velmi pačil, pretože zaslepenosť ich lásky bola užastná.
Vlastný názor : Podla mňa je počet postáv skromný a ani ďej nieje bohatý. Hrdinovia sú obyčajní ničím nevinikajúci mladí ľudia, medzi ktorími vzniká krehký cit, láska, láska na prvý pohľad, láska plachá, oddaná, čistá, opisaná v mäkkých tónoch.
Intímna téma tu však priberá zovšeobecňujúci zmysel – mier žičí láske, ktorá je vlastná človeku, vojna ju zabíja. Nežný cit ,ktorý spája Petra a Luciu, silne zdvôrazňuje surovosť, neľudskosť, nezmyselnosť vojny, ktorej sa nedá uniknúť. Odporúčanie : Tento útly román si odporúčam prečítať aj tím, ktorí nemajú taký záujem o čítanie, pretože sa ľahko čita a je veľmi pekný. .