Rímsky Senát

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 1696×

Příbuzná témata



Rímsky Senát

Moc Senátu

Rímska republikánska Ústava, tak ako bola napísaná, podrývala sama seba. Boli tri verejné snemy, z čoho každý mohol schváliť zákony, a dvadsať ročných magistrátov (dvaja konzuli, osem prétorov a desať tribúnov), každý s právom podávať návrhy pred snemom, a každý zase s právom vyhlásiť veto proti zákonom svojich spolu-úradníkov alebo nižších úradníkov. Ale pri tom rímska vláda fungovala. A fungovala tak dobre, že Polybius, ktorý písal v 150 PNL, myslel, že to bolo hlavným dôvodom prečo „skoro celý svet bol podmanený pod jeho vládou.“ Ale to bolo vďaka tomu, že fungovala podľa nepísaných zákonov, ktoré spolupracovali, zmarili alebo vyhýbali sa jej formálnym zaopatreniam.

Väčšina tých zvykov súvisí so senátom. Podľa písaných zákonov bol senát orgánom, ktorý radil magistrátom, ale stal sa orgánom, ktorý nad nimi vládol. V skoršej, a najmä v strednej Republike sa stal senát centrálnym orgánom štátu.

Senát vždy mal určitú autoritu vďaka tomu, že jeho členovia boli bývalými magistrátmi, v porovnaní s novozvolenými magistrátmi, ktorí slúžili len na jeden rok. S kým sa mali títo nováčikovia poradiť, keď nie s tými, ktorí to všetko už prešli? Keďže jeho členovia boli menovaní cenzórmi, bol senát nezávislý od činných magistrátov. A aj keď len mohol držať schôdze, keď ho zvolali magistrati, keďže bolo šestnásť takých magistrátov, taký zákon nikdy nehral žiadnu úlohu. Magistrát, ktorý zvolal schôdzu, sa stal princeps senatus, predstaviteľ senátu pre túto schôdzu, a to mu dalo právo rozhodnúť o téme rozhovoru. Žiadny individuálny senatór nemohol sám uviesť rozhovor. Smel iba hovoriť keď ho magistrát požiadal na jeho sententia. Ale zase keď už vstal, mohol sa rozhovoriť na akúkoľvek tému; takým spôsobom sa Catovi podarilo vždy vsunúť svoj nespojený návrh Carthago delenda est.

Senát tiež mal právo vyhlásiť senatus consultum, porada senátu, čo mala auctoritas (presvedčujúcu moc) ale sa nemohla vykonávať keď jeden z magistrátov nevydal jeho consultum ako dekrét. Ale revolučným zvykom bol to, že magistráti to mileradi urobili! Bol to tento jednoduchý zvyk, odkiaľ moc senátu prúdila. V praxi niektorí magistráti oponovali tomuto zvyku a konali nezávisle od senátu, ale senát mohol celkom ľahko presvedčiť poslušného magistráta – väčšinou tribún, ktorých boli desať – aby vyhlásil veto proti návrhom rebelujúceho magistráta.

Napríklad v 167 PNL skúsil praetor peregrinus, bez toho že by sa poradil so senátom alebo informoval konzulov, presvedčiť comitiu centuriatu aby hlasovala za vojnu proti Rodosom; ale proti jeho návrhom vyhlásili dvaja spolutribúnovia veto.

Spolu so svojou vládou nad vnútornou politikou, zasahoval senát do administratívnej politiky, a vedel presadiť svoju vôľu nad magistrátmi v oblasti vojny, diplomacie a financií. Nikdy sa formále nepopieralo, že comitia musí mať posledné slovo v tom, či sa bude rokovať o mieri alebo nie, ale v praxi dozeral nad rokovaním senát a konečné schválenie v comitii sa po čase stalo len formalitou. Ďalšiu moc, ktorú mal Senát pomohlo mu udržovať svoju vládu nad magistrátmi, napríklad, rozhodol o tom, ako sa budú rozdávať vojenské úlohy (provinciae). Ten nárok mal ohromný význam, lebo niektoré provinciae nemohli priniesť ani slávu ani bohatstvo, iné ponúkali veľké možnosti na dosiahnutie aj slávy aj bohatstva. Je pravdou to, že nerozhodol o tom, že kto dostane akú provincia – kandidáti o tom žrebovali – ale rozhodol o tom, či sa bude predlžovať termín konzulov alebo prétorov, aby sa stali prokonzulami alebo proprétorami. Pri tom, keďže mal nespornú autoritu nad financiami, mohol rozhodnúť o tom, či bude veľkolepý alebo lakomý v tom, koľko peňazí pridelia magistrátom na kampane a iné úlohy.

Dominácia senátu nad magistrátmi nikdy nebola taká úplná a taká úspešná ako počas vojny s Hannibalom. Strana za stranou Livia svedči o tom, ako dobre vedel viesť diplomaciu, rozhodnúť o stratégii a o tom, koľko vojakov sa malo povolať a kedy. Jeho úspešné ukončenie tej ohromnej vojny je lepším príkladom skutočného úspechu a účinnosti oligarchickej politiky než čokoľvek iné.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?