Rímske impérium - vzostup a pád

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 06. února 2007
  • Zobrazeno: 5327×

Příbuzná témata



Rímske impérium - vzostup a pád

- zo skromnej osady na brehoch rieky Tiber vzniklo pred dvoma tisícmi rokov mocné impérium, ktoré postupne ovládlo celé Stredomorie. Jeho vplyv na kultúru, jazyk a politiku dodnes zanechal stopy v celej Európe.

Rímska ríša bola najväčším štátnym útvarom staroveku. V čase svojej vrcholnej moci sa rozprestierala od Atlantického oceánu na západe až k sýrskym púšťam na východe, od Sahary na juhu až po ústie Rýna a Škótsku nížinu na severe. Zanechala trvalé dedičstvo v podobe mnohých stavebných pamiatok a literárnych a historických diel. V starom Ríme vznikli aj mnohé významné inštitúcie. Dodnes si pripomíname výrazné rímske osobnosti, ako boli Augustus či Nero.

Rimanom spočiatku nešlo o vytvorenie mocného impéria. Mali však viac ľudských zdrojov ako ich susedia. Dodržiavali prísnu vojenskú disciplínu a v súbojoch prejavovali veľkú osobnú statočnosť. Preto víťazili v jednej vojne za druhou a onedlho pochopili, že dobývaním ďalších území získajú ešte väčšiu bezpečnosť a bohatstvo. Najprv sa Rimania pustili do dobývania Apeninského polostrova. Keď roku 264 pred n. l. začali bojovať s Kartágom o Sicíliu, ovládali už celé územie dnešného Talianska. Rimania zvíťazili nad Kartágom v prvej púnskej vojne (264 - 241 pred n. l.) len vďaka tomu, že si vytvorili mocné pozemné vojsko aj námorníctvo. V druhej púnskej vojne (218 - 201 pred n. l.) získali južnú Hispámiu a vstupnú časť pobrežia Jadranského mora. V priebehu 2. storočia pred n. l. dobyli Grécko, Macedóniu, dnešné územie Tuniska (146) a západnú časť Malej Ázie (133).

Vďaka týmto územným ziskom sa Rím stal veľmocou, ktorá ovládla celé Stredomorie. Hoci bol už jadrom impéria, zostal až do konca prvého storočia pred n. l. republikou. Výkonnú moc mal senát (zhromaždenie popredných občanov) spolu s každoročne volenými úradníkmi, ktorí vykonávali rozličné vládne funkcie. Najvýznamnejší boli konzuli, ktorí predsedali zasadnutiam senátu a v čase vojny pôsobili ako najvyšší velitelia vojsk. Zo zahraničných území si Rimania vytvárali provincie na čele so správcami, ktorých vamenoval senát.

V 1. storočí pred n. l. niekoľkí významní vojvodcovia využili svoj vplyv v ozbrojených silách a povstali proti republike. Jedným z nich bol Sulla, ktorý uprednostňoval privilégiá aristokratov a Rímu vládol ako nekorunovaný kráľ od roku 82 do roku 79 pred n. l. Po ňom nasledovali Pompeius a Iulius Ceasar. Ten dobyl Galiu a v bitke pri Farsale roku 48 pred n. l. porazil Pompeia. Stal sa "diktátorom" a absolútnym vládcom Ríma.

Roku 44 pred n. l. ho však zavraždili sprisahanci vedení Brutom a Cassiom.

Vrahovia si možno mysleli, že "zachránili" alebo "obnovili" republiku, ale v tom čase už bola vláda jediného muža nevyhnutnosťou. Po Ceasarovej smrti zápasili o moc dvaja súperi: Ceasarov adoptívny syn Octavianus a Marcus Antonius. Tí si rozdelili ríšu a istý čas vládli spolu. Antonius prevzal vládu nad východnými provinciami, kde sa romanticky zaľúbil do egyptskej kráľovnej Kleopatry, zatiaľ čo Octavianus vládol na západe. Roku 31 pred n. l. sa už Octavianus cítil byť takým silným, že sa rozhodol na svojho súpera zaútočiť. V námornej bitke pri Aktiu nad Antoniom a Kleopatrou skutočne zvíťazil. O štyri roky neskôr senát vymenoval Octaviana za prvého občana Ríma a odovzdal mu kontrolu nad armádou a všetkými hlavnými provinciami. Octavianus - už ako Augustus - sa stal prvým z radu mnohých rímskych cisárov, ktorí vládli na západe až do roku 476 n. l. a na východe až do roku 1453, keď Konštantinopol dobyli osmanskí Turci.

V priebehu 1. storočia pred n. l. Rímska ríša významne rozšírila svoje územia. Na konci storočia k nej už patrila Malá Ázia a Sýria (tieto územia pripojil Pompeius), Galia (pripojená už Ceasarom) a Egypt (ktorý dobyl samotný Augustus). Rimania tak ovládli celé Stredomorie. Augustus sa rozhodol dať svojej ríši pevné prirodzené hranice. Napríklad na Balkáne podnikol výpravu, ktorou dobyl územie pozdĺž Dunaja. V Germánii sa pokúsil rozšíriť hranice až k rieke Labe, ale keď Germáni r. 9 n. l. rozohnali jeho légie v bitke v Teutoburskom lese, stiahol sa znovu na líniu Rýna. Keď Augustus o päť rokov neskôr umieral, varoval svojho nástupcu, aby sa hranice ríše nerozširovali ďalej, ako stanovil. Napriek tomu sa postupne pripájali ďalšie územia, predovšetkým počas vlády Claudia (41 - 54), Traiana (98 - 117) a Septimia Severa (193 - 211). Na severe tvoril hranicu Rímskej ríše Dunaj a pozdĺž neho sa proti "barbarom" budoval obranný systém - Limes Romanus. Rímske jednotky sa pohybovali aj na území dnešného Slovenska.

Éra Augustovej vlády bola zlatými časmi pre umenie. Cisár považoval mecenášstvo za jednu z povinností prvého občana Ríma. Podporoval a povzbudzoval Horácia, Vergília a Lívia. Mecénmi básnikov a historikov sa stávali aj iní bohatí Rimania. Najväčším literárnym dielom, ktoré vtedy vzniklo, bola Vergíliova Eneida, epická báseň, v ktorej básnik vyrozprával príbeh o vzniku Ríma ako legendu o Eneovi, ktorý po dobytí Tróje utiekol do Itálie a začal nový život.

Augustus sa usiloval pozdvihnúť Rím na úroveň, ktorá by zodpovedala jeho postaveniu centra veľkej ríše. V tom čase už bol Rím najväčším mestom v západnom svete a predstihol aj Alexandriu. Mal asi milión obyvateľov. Okrem pamätníkov vlastnej dynastie, ako bolo nové Forum Romanum, Augustus budoval aj akvadukty a dal dovážať na štátne náklady obilie pre mestskú chudobu.

Za éry Augustových nástupcov - tvrdohlavého Tiberia, autokratického Caligulu, výstredného Claudia a samoľúbeho milovníka umenia Neróna - rímska kultúra naďalej prekvitala. Bohatstvo vtedajšej Itálie dodnes možno vidieť na zvyškoch miest a víl v Pompejach a v Herkulaneu. Svedčia o ňom aj zachované kovové predmety a klenoty. S podporou domáceho dopytu a pod ochranou prestížneho Ríma italskí obchodníci a podnikatelia cestovali za novými obchodnými príležitosťami do veľkých diaľok. Malú kolóniu založili až v Arikamede v Puttuččéri v južnej Indii.

Vplyv obyvateľov provincií na vládu narastal. V 2. storočí n. l. sa najbohatšími provinciami ríše stali Hispánia a severná Afrika (súčasné Tunisko), ktoré predstihli dokonca aj Itáliu. Bolo to obdobie relatívnej stability, aj keď na hraniciach neustávali nepokoje. Cisár Traianus, za vlády ktorého Rím nakrátko ovládol aj Perzký záliv, dobyl rozsiahle územia na východe. Cisár Hadrián (117 - 138), ktorý sa usiloval o konsolidáciu ríše, väčšinu týchto území opustil. Aby uchránil Britániu pred útokmi "barbarov" zo severu, dal postaviť naprieč severnou časťou tejto provincie obranný val. Armáda dostala novú úlohu - ochranu hraníc. Obávané rímske jednotky umiestnili do kamenných pevností. Ak chceli Rimania zostaviť pred vojenskou výpravou armádu, museli stiahnuť jednotky z iných oblastí. Tento problém vyriešili až v 3. storočí, keď založili pravidelnú rímsku armádu.

V polovici 3. storočia vypukla v ríši kríza. Vnútorný nepokoj a útoky zvonka ju takmer zrazili nakolená. Na východe prepadol Sýriu mocný nový sused, Perzká ríša, v ktorej vládla dynastia Sásánovcov. Na severe a západe rímskej ríše prekročili germánske kmene Gótov a Alemanov Rýn a Dunaj a prenikli hlboko na rímske územie. Pod tlakom týchto nebezpečenstiev sa cisárska vláda čoraz väčšmi militarizovala a stávala sa autokratickou, zatiaľ čo ríša strácala bývalú prosperitu. Provincie boli zrovnoprávnené s Itáliou už roku 212, keď všetkým obyvateľom okrem žien a otrokov udelili úplné rímske občianstvo. Nakoniec sa Rímskej ríši podarilo krízu 3. storočia prekonať. Posilnili a reorganizovali ju solní vládcovia, akými boli Dioklecián, (284 - 305) a Konštantín I. Veľký (306 - 337).

Ten odvrhol tradičných rímskych bohov a zaviedol kresťanstvo ako oficiálne štátne náboženstvo. Konštantín tiež založil nové hlavné mesto na východe ríše v Byzancii. Rímska ríša si udržala jednotu do roku 395, keď sa rozdelila na východnú časť, ktorá sa ako Byzantská ríša udržala do roku 1453, a na západnú časť, ktorá sa v priebehu 5. storočia stala korisťou germánskych útočníkov. Keď roku 476 abdikoval posledný cisár Západorímskej ríše Romulus Augustulus, Itália sa stala germánskym kráľovstvom. Podobný osud čakal Britániu, Francúzsko, Hispániu a (na nejaký čas) aj severnú Afriku. Hlavné prvky rímskej kultúry však žili naďalej. Napríklad latinčina nebola iba jazykom cirkvi, ale vyvinula sa z nej väčšina západoeurópskych jazykov. Rímske právo zostalo dodnes základom väčšiny západných právnych systémov. .

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?