Rímska ríša

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 7134×

Příbuzná témata



Rímska ríša

MO č.3
Rímska ríša
Na územie Apeninského polostrova prenikalo v posledných storočiach 2. tisícročia p. n. l. indoeurópske obyvateľstvo a jeho kmene celkove nazývané Italikovia. Usadzovali sa ako pastieri a roľníci najmä v strede polostrova. Na severozápad od nich sídlili Etruskovia (neboli indoeurópskeho pôvodu). Ich pôvod je dodnes neznámy. V tom období mali už vyspelú kultúru. Stavali opevnené mestá, ktoré tvorili federáciu. Na ich čele stáli králi, neskôr volení úradníci. Boli zruční remeselníci, hlavne kováči. Pôsobil na nich kultúrny vplyv Grékov, od ktorých prebrali písmo a náboženské predstavy. Odvodňovali pobrežné močiare, budovali stavby z kameňa aj z tehál, vybudovali kanalizáciu a vodovod, používali klenby a oblúky. Na začiatku 1. tis.p.n.l. prenikli do východnej časti z Balkánu Ilýri, v SV cípe Itálie sídlili Venéti. Od 8. storočia p.n.l. sa v južnej Itálii a na Sicílii usadzovali Gréci, kde založili mestá Syrakúzy, Gela a Neapol. V západnej časti Sicílie sídlili Feničania, ktorých osady sa stali opornými bodmi Kartága. Od 5. storočia p.n.l. prenikli do nížiny rieky Pád Kelti (Gali). Jednoduché poľnohospodárstvo a spôsob života italických kmeňov (Latinov, Umbrov, Sammitov) sa rýchle menil pod vplyvom vyššej kultúry Etruskov, Grékov a Kartágincov, ktorí si v 8. – 5. stor. p.n.l. podmanili záp. stredomorie. Kartágo bola osada, ktorú založili Feničania na pobreží sev. Afriky pred rokom 800 p.n.l. Jeho moc a bohatstvo pochádzali z obchodu.
Podľa rímskej legendy z 1. stor. p.n.l. od rímskeho historika Tita Levia kmene Italikov zjednotili bratia Romulus a Remus pôvodom z kráľovskej rodiny v mestečku Alba Longa. Ich predkom bol údajne Aeneas, ktorý ušiel z Tróje a usadil sa v strednej Itálii. Romulus a Remus založili v r. 753 p.n.l. mesto Rím splynutím osád na svahoch Palatína, Aventína a Capitolu. V rokoch 753 – 510 p.n.l. bolo obdobie kráľovského Ríma, počas ktorého sa vystriedalo 7 kráľov. Kráľ (rex) bol najvyšším veliteľom, v čase mieru riadil štát a zároveň bol aj najvyšším náboženským predstaviteľom. Pri riadení štátu mu pomáhal senát (300 členov), ktorý bol zložený z členov najvýznamnejších rodín a mal poradnú funkciu. Obyvatelia Ríma sa delili na kmene – kúrie. Na základe toho existovali kúrijné snemy (comitia curiata). Najmenšou spoločenskou jednotkou bola rodina (muž + žena + deti + otrok – pomocník rodiny – patriarchálny charakter otroctva).

Obyvateľstvo sa delilo na 2 skupiny : patriciovia – príslušníci štátu; plebejci – nemali takmer žiadne politické práva, boli to remeselníci a roľníci. Poslední traja králi boli etruského pôvodu. . 5. kráľ bol Targuinius Priseus, vplýval na výstavbu mesta, ktorý naberal etruský ráz (kanalizácia, široké cesty). V pol. 6. stor. p.n.l. rástol vplyv remeselníkov a obchodníkov. Preto 6. kráľ Servius Tullius urobil reformu politického systému (ústavy). Rozdelil obyvateľstvo do piatich majetkových tried (tzv. majetkový cenzus), ktorý dal predpoklady hosp. rozvoja. Triedy sa ďalej delili na stotiny (centúrie). Povinnosťou tried bolo postaviť určitý počet stotín vojakov. Koľko stotín trieda postavila, toľko zástupcov mala v sneme (comitia centuria). Reforma obmedzila moc rodovej aristokracie a do popredia politiky sa dostávajú ľudia s majetkom bez ohľadu na pôvod. Posledného rímskeho kráľaTarguiniusa Suberba Rimania roku 510 p.n.l. vyhnali, zbavili sa etruskej nadvlády a tento rok sa považuje za koniec kráľovstva. Roku 474 p.n.l. Etruskov porazili aj Gréci z južnej Itálie. Rokom 510 p.n.l. začína obdobie rímskej republiky (až do r. 31 p.n.l.). Res publica – vec verejná, vedenie verejných záležitostí. Na čele štátu už nestojí kráľ ale dvaja konzuli ako najvyšší vojenskí velitelia, správcovia štátu a sudcovia.
Pri výkone úradu ich sprevádzalo 12 liktorov, sluhov (nosili znaky moci – zväzky prútov so sekerou). Neskôr im v súdnych prípadoch pomáhali prétori. Existoval ešte každoročne volený Zbor úradníkov (magistrát), ktorí mali podelené funkcie súvisiace s riadením štátu. Nižší úradníci boli kvestori (finančné záležitosti štátu) a edilovia(bezpečnosť a poriadok).
Každých 5 rokov boli volení cenzori – ohodnocovali majetok občanov a podľa veľkosti majetku ich zaraďovali do majetkových tried, tiež zoznam senátorov. V čase vojen bol na čele štátu diktátor, ktorý mal neobmedzené právomoci na pol roka. Rím s príbuznými latinskými mestami vytvoril tzv. latinský spolok, bojoval o nadvládu v strednej Itálii. V rokoch 406 – 396 p.n.l. definitívne porazili Etruskov a ovládli ich územie. Po ovládnutí strednej Itálie si získali Kampánie, ktorú ovládli Sammiti a po troch ťažkých vojnách (343 – 290 p.n.l.) si podrobili aj Sammitov. Postupom na juh na zač. 3. stor. p.n.l. narazili na grécke osady. Najvýznamnejšou bola Tarent (prístav), ktorý si na pomoc zavolal kráľa Pyrha v bitke pri Benevente. Rím tak ovládol celú Itáliu od Pádu po posledný výbežok Apeninského polostrova. Na dobitých územiach zakladali vojenské kolónie.
Vo vnútornej politike prebiehali boje plebejcov za zrovnoprávnenie s patricijmi.

Plebejci využili skutočnosť, že tvorili základ rímskeho vojska, odmietali vo vojsku slúžiť, odchádzali z Ríma na pahorok Aventis a hrozili založením vlastného štátu (odchody sa nazývali secesie). Patriciovia museli urobiť ústupky :
- 494 p.n.l. si plebejci vymohli úrad tribúna ľudu, ktorý má právo veta
- v Ríme sa súdilo podľa obyčajového práva, ktoré sa občas zneužívalo a preto v rokoch 451 – 449 p.n.l. vznikla desaťčlenná komisia, ktorej úlohou bolo spísať obyčajové právo – zákony boli napísané na 12 bronzových tabúľ a preto sa volajú zákony dvanástich tabúľ – podľa nich sa nemohli uzatvárať manželstvá medzi patricijmi a plebejci
- 445 p.n.l. plebejci získali právo uzatvárať manželstvá manželstvá s patricijmi. Ich splynutím (bohatšej časti) vznikla nobilita
- na čele republiky boli 2 konzuli, podľa zákona z 367 p.n.l. jeden z konzulov musí mať plebejský pôvod
- od r. 351 p.n.l. sa plebejec mohol stať aj cenzorom
Hospodárstvo pozostávalo hlavne z poľnohospodárstva. Pôda bola hlavne v súkromnom vlastníctve. Pestovalo sa hlavne obilie, strukoviny, vinič a olivy). Na poliach pracovali otroci, získaný vo vojnách. Bohatí statkári prestávali pestovať obilie, preto v Ríme nastal nedostatok obilia. Existovalo aj kolektívne (t.j. štátne) vlastníctvo pôdy. Po týchto udalostiach nastáva expanzia Ríma do stredomoria, ktorej najväčšou prekážkou bola existencia Kartága. Púnske vojny : Príčinou prvej púnskej vojny (264 – 241 p.n.l.) bol spor Kartága a Ríma o Sicíliu. V roku 241 p.n.l. Rimania pri západnom pobreží Sicílie porazili kartáginske ľodstvo. Na základe zmluvy Kartágo stratilo Sicíliu, ktorá sa stala prvou provinciou Ríma, museli zaplatiť vojnové reparácie. V roku 237 p.n.l. Rimania ovládli aj Sardíniu a Korziku. Príčinou druhej púnskej vojny (218 – 202 p.n.l.) bol útok Hanibala na mesto Sagunt – spojenec Ríma. Rimania vypovedali Kartágu vojnu a Hanibal sa v r. 218 p.n.l. vypravil cez Pyreneje a Alpy do Itálie. V Pádskej nížine sa k nemu pridávali Gali. Porazil Rimanov v bitke pri Trasimentskom jazere a v bitke pri Cann (216 p.n.l.). Roku 212 p.n.l. sa Hanibal objavil s vojskom pred bránami Ríma, výraznejší úspech nedosiahol. Medzitým Rimania poslali vojsko do Hispánie, kde postupne pod vedením Publia Cornelia Scipiona ovládli kartáginské mestá. Roku 204 p.n.l. sa Scipio vylodil na pobreží Afriky a Hanibal sa musel stiahnuť. V bitke pri meste Zama v 202 p.n.l. utrpeli kartáginci porážku. Kartágo stratilo územia v Hispánii, muselo zaplatiť vysoké odškodné a dať Rimanom všetko loďstvo. Podpísala sa mierová zmluva, podľa ktorej mohlo viesť Kartágo vojnu len so súhlasom Ríma. Rimania žiadali vydania Hanibala.

Ten však ušiel na východ do Malej Ázie a v Bitínii spáchal samovraždu. Tretiu púnsku vojnu (149 – 146 p.n.l.) vyprovokoval spojenec Ríma numidský kráľ Massinisa. Kartágo sa začalo brániť a tak na základe mierovej zmluvy mu Rím vypovedal vojnu. Mesto dobyli. Zničením Kartága Rím zlikvidoval svojho najväčšieho konkurenta a rozšíril svoje územie o nové provincie.
Súčasne s púnskymi vojnami bojovali Rimania na území Grécka proti Macedónii a Antigonovcom. Toto územie získali v r. 168 p.n.l. Roku 146 p.n.l. porazili aj vojsko gréckych mestských štátov, vyplienili Korint a vytvorili provinciu Achája. V r. 133 p.n.l. pergamský kráľ Attalos III. odkázal celý svoj majetok Rímu. Rím získal provinciu Ázia. Vojnami získali Rimania pôdu, na ktorej vznikali predovšetkým veľkostatky a pracovali otroci. Z dobytých území prúdilo do Ríma také bohatstvo, až rímsky občania mohli prestať platiť dane. Poľnohospodárska malovýroba sa prestala vyplácať a tak, keď sa zadĺžili, prišli roľníci o svoj pozemok. Takisto aj z vojakov – veteránov – sa stali bezzemkovia, pretože počas svojej neprítomnosti stratili pôdu. Roku 133 p.n.l. zastával úrad tribúna ľudu Tiberius Semprosius Gracchus. Presadil pozemkovú reformu, podľa ktorej mal rímsky občan právo vlastniť len 500 jutár štátnej pôdy. Zvyšok sa mal rozdeliť medzi bezzemkov. Chcel obnoviť drobnú držbu, aby zabezpečil ľudské zdroje pre rímsku armádu. Bol zavraždený keď sa v ďalšom roku uchádzal o úrad tribúna ľudu. Jeho brat Gaius Sempronius Gracchus – tribún ľudu v r. 122 – 121 p.n.l. presadil zákonom o lacnom predaji obilia v Ríme, súdny zákon o vyberaní daní v provinciách jazdcami. Grakchovcom sa nepodarilo vyriešiť problém bezzemkov a zabezpečiť počet vojakov v armáde. Gaius Marius uskutočnil reformu armády – vytvoril žoldniersku armádu. Štát žoldnierom zabezpečil žold, výstroj, výzbroj a po skončení vojenskej služby mu dal pôdu. Na konci 2. stor. p.n.l. sa vytvorili 2 skupiny obyvateľov Ríma – optimáti – zastupovali záujmy bohatej aristokracie a populári – boli stúpenci reforiem. Napätie medzi oboma skupinami nakoniec prerástlo do občianskej vojny. Vodcom populárov bol Gaius Marius, ktorý bol v rokoch 104 – 100 p.n.l. 5 krát konzulom. Vodcom optimátov bol Lucius Cornelius Sulla. V roku 88 p.n.l. vypukla v Malej Ázii vojna proti Mitridatovi II. a Sulla odišiel bojovať. Vlády sa zmocnil Gaius Marius a vydal tzv. proskripcie – zákony, podľa ktorých mohol každý beztrestne zabiť sullovcov a zabrať ich majetok. Roku 83 p.n.l. sa Sulla vrátil, porazil Gaia Maria a začal prenasledovať populárov.

Vyhlásil sa za diktátora a vládol v Ríme až do svojej smrti v r. 79 p.n.l. Jeho vláda znamenala posilnenie moci aristokracie.
V rokoch 74 – 71 p.n.l. vypuklo najväčšie povstanie otrokov. Otroci – gladiátori ušli z gladiátorskej školy v Capue pod vedením Spartaka. Armáda porazila otrokov a 6000 z nich ukrižovala pozdĺž Via Appia z Capuy do Ríma.
Roku 60 p.n.l. – prvý triumvirát (tajná dohoda) medzi : Gnaeus Pompeius, Marcus Licinius Crassus a Galius Julius Caesar, ktorý dostal do správy provinciu Gáliu. Pompius – správa v Hispánii a Crasus na Východe, kde bojoval proti Partom. Jednotlivo nemohli dosiahnuť post vládcu, preto si mali v rámci triumvirátu pomáhať k dosiahnutiu moci. Roku 53 p.n.l. Crassus zahynul. Medzi Pompeiom a Caesarom sa rozpútala vojna (49 – 45 p.n.l.). Caesar získal v Ríme neobmedzenú moc, jeho vláda znamenala rozpad republikánskeho zriadenia. Dal odhlasovať niekoľko zákonov , ktorými zmiernil staré Sullove nariadenia. Podrobil si Galiu, kde v niekoľkých bitkách porazil pôvodné keltské kmene. V čase, keď sa nachádzal v Galii začal proti nemu v Ríme Pompeius organizovať zradu. Caesar začal tiahnuť so svojím vojskom na Rím a Pompeia zahnal až do Egypta, kde ho nechal egyptský panovník zabiť. Caesar sa zaplietol do egyptských dynastických sporov a dosadil na trón Kleopatru. Vrátil sa do Ríma, kde začal vládnuť ako diktátor. Zakladal kolónie, kam sa sťahovali chudobní roľníci, najchudobnejším rozdával obilie. Na rímskom fóre dal vystavať niekoľko významných budov, pripomínajúcich jeho slávu. Caesar uskutočnil reformu kalendára, a obyvateľom provincií udeľoval občianske práva.
15. marca 44 p.n.l. ho pri vstupe do senátu 60 senátorov dobodalo na smrť (marcové ídy). Senátori chceli obnoviť republikánske zriadenie. V roku 43 p.n.l. vznikol druhý triumvirát (Marcus Aemilius Lepidus, Marcus Antonius, Gaius Octavianus). Oficiálne vystupovali ako úradníci republiky, ale tiež mali rozdelené sféry vplyvu. V bitke pri meste Fillipi v severnom Grécku porazili republikánov. Rozdelili si sféry vplyvu (Lepidus – Afrika, Antonius – Východ, Octavianus – Rím). V roku 31 p.n.l. Octavianus v námornej bitke pri myse Actium porazil loďstvo Marka Antonia a Kleopatry a územie Egypta pripojil ako novú provinciu.
16. januára 27 p.n.l. Octaviana senát požiadal , aby si ponechal dovtedajšie plné právomoci, udelili mu titul princeps senátu a titul Augustus. Prisvojil si úrad tribúna ľudu, konzula a najvyššieho kňaza (od 12 p.n.l.). Tým nezanikli republikánske inštitúcie, len ich všetky riadil jeden človek.

V Ríme zriadil zvláštnu osobnú stráž cisárov – prétoriánov a po dvesto rokoch občianskych vojen konečne nastolil mier. Svoju moc opieral o vojsko. Za výboje mu bol udelený titul imperátor. Viedol výbojnú zahraničnú politiku a hranice ríše posunul na rieky Rýn a Dunaj. Podporoval vznik germánskych kráľovstiev pod vplyvom Ríma (napr. Marobudovo alebo Vanniovo). Jeho vládou sa začína obdobie rímskeho cisárstva. Obdobie rokov 27 p.n.l. – 284 sa nazýva principát, pretože existujú republikánske inštitúcie. Vystriedali sa dynastie : Julsko – klavdiovská – Octavianus (27 p.n.l. – 14), Tiberius (14 – 37) – pokračoval v otcových reformách, Kaligula (37 – 41) – vládol despoticky, zomrel zavraždený senátormi, Claudius (41 – 54) – obnovil poriadok, Nero (54 – 68) – bol šialenec, konfiškoval majetok, vyberal vysoké dane, pretože potreboval peniaze na nákladné hry a výstavbu Ríma, podpálil Rím, aby získal inšpiráciu k svojej básni, neskôr z tohto požiaru obvinil kresťanov. Nakoniec proti nemu povstali všetci obyvatelia Ríma a Nero na úteku spáchal samovraždu. Tak sa skončila vláda tejto dynastie. Vojaci vo viacerých častiach ríše vyhlásili svpjich veliteľov za cisárov. Nakoniec zvíťazil Flavius Vespanius a zakladá Flaviovskú dynastiu : Flavius Vespanius (69 – 79) – obnovil kľud a poriadok, Tito (79 – 81) – pokračoval v otcovej práci a dokončil stavbu Kolosea, Domitianius (81 – 96) – vládol despoticky, dal sa uctievať ako Pán a Boh, prenasledoval senátorov, preto ho nakoniec zavraždili prétoriáni. Potom prichádza éra adoptovaných cisárov. Senát zvolil starého cisára M. Cocceia Nervu a aby zabezpečil pokoj v ríši, ešte za svojho života adoptoval hispánskeho vojvodcu M. Ulpia Trájána (98 – 117) – porazil Dákov a Peržanov a ríša za jeho vlády dosiahla najväčší územný rozmach. Bol posledným cisárom, ktorý viedol úspešné výbojné vojny. Hadrianus (117 – 138) – dal vystavať Limes Romanus (pás opevnení, vojenských táborov a strážnych veží na severnej hranici impéria), Antónius Pius (138 – 161), Marcus Aurelius (161 – 180) – „filozof na tróne“ , viedol obranné vojny proti Peržanom a Markomanské vojny (zač. v 166). Z tohto obdobia pochádza aj nápis na Trenčianskej skale (179). Commodus (180 – 192) – bol zhýralec, nakoniec zavraždený prétoriánmi. Podobne ako po Nerovej smrti aj teraz nastala rovnaká situácia a nakoniec v boji o moc zvíťazil Septimus Severus (193 – 211).
Bol zakladateľom Severovskej dynastie. Za jeho vlády zažil Rím posledné kľudné obdobie svojej existencie. Alexander Severus (211 – 235) – bol nakoniec zavraždený a nastalo obdobie 50 ročnej vojenskej anarchie.

Nastala kríza Rímskej ríše. Počas 3. storočia germánske kmene častejšie útočili na hranice ríše. Ríša už nezískavala nové územia ani otrokov. Ich miesto nahradili slobodní roľníci, tzv. kolóni. Prenajímali si pôdu od bohatých statkárov a ak neboli schopní splatiť úver stávali sa otrokmi. Aby sa zvýšila produkcia, začali sa zakladať rozsiahle domény – samosprávne veľkostatky hospodársky nezávisle od okolia, mali aj vlastnú remeselnú výrobu. Peniaze sa znehodnocovali. V roku 284 bol za cisára vyhlásený Dioklecián a toto obdobie až do roku 476 sa nazýva ako dominát, lebo cisár bol neobmedzený vládca nad všetkými (dominus et deus). Zaviedol systém zvaný tetrarchia – cisár mal svojho spoluvládcu a navyše každý mal svojho nástupcu. De facto tak vládli 4 cisári naraz a nemohlo sa stať, že bol vyhlásený iný cisár. Dioklecián v r. 305 odstúpil a nastala občianska vojna o moc. Jej víťazom sa stal Konštantín a od roku 321 vládol v ríši opäť ako jediný cisár. Ako prvý začal využívať na mocenské ciele kresťanstvo – v r. 313 Milánsky ediktom uzákonil kresťanstvo ako povolené náboženstvo. Vybudoval nové hlavné mesto na rozhraní Európy a Ázie – Konštantínopol. Niektorí cisári si priberali spoluvládcov, preto v roku 395 cisár Theodosius rozdelil ríšu na dve časti. V jednej sa rozprávalo latinsky a v druhej grécky. Od tej chvíle sa obidve časti vyvíjali oddelene. Tlak na hranice Západorímskej ríše sa začal stupňovať sťahovaním národov. Huni začali tlačiť pred sebou kmene Gótov, ktorí narazili na hranice Východorímskej ríše. Podpísali dohodu o spolužití, ale rímsky úradníci zneužívali ich pozíciu. Preto Góti zaútočili a v boji porazili rímske vojsko, v ktorom zahynul aj cisár Valens. Rímske vojsko bolo prislabé na obranu ríše, preto si vládcovia prenajímali na boj germánske kmene. Po čase im nemali čím zaplatiť, preto sa Germáni obrátili proti nim a zaútočili aj na Itáliu. V r. 410 pod vedením náčelníka Alaricha dobyli a vyplienili aj mesto Rím. Toto plienenie trvalo tri dni. Poslednou veľkou bitkou Rímskej ríše bola Bitka na Katalaunských poliach v Galii, kde proti Hunom bojovala rímska armáda spolu s kmeňmi Vizigótov pod vedením náčelníka Theodoricha, kmeňmi Frankov a Burgunďanov. Inému germánskemu kmeňu – Vandalom – sa podarilo cez Hispániu preniknúť do Afriky, kde založili kráľovstvo. Odtiaľ podnikli cez Sicíliu výpravu do Itálie a po druhý krát vyplienili Rím. Tentoraz po dobu dvoch týždňov. Západorímsky vládcovia sa už nedokázali účinne brániť proti presile.

V roku 476 bol za cisára dosadený mladý Romulus Augustulus, ktorému slúžil aj germánsky náčelník Odoakar. Tan mu po niekoľkých mesiacoch vypovedal poslušnosť, zosadil ho a symboly cisárskej moci poslal do Konštantínopolu. Sám sa vyhlásil za vládcu Itálie a germánskych kmeňov. Toto bol koniec Rímskej ríše. Kultúra

Rímska kultúra sa vyvíjala pod vplyvom Etruskov a Grékov. Charakteristickým architektonickým prvkom, ktorý Rimania prevzali už v najstaršom období od Etruskov, bola klenba. Najstaršia úžitková stavba bola kanál, ktorý odvodňoval zhromaždisko, tzv. cloaca maxima, veľká klenutá stoka. Pitná voda sa do miest privádzala vodovodmi. Mestá mali dláždené hradské. Rimania kopírovali grécke sochy. Súčasťou výzdoby bohatých sídel boli nástenné maľby alebo mozaiky. Mládež získavala vzdelanie v rodine alebo v školách, ktoré boli verejné. Dôraz sa kládol na rečnícke a filozofické vzdelanie, významný rečník bol Marcus Tullius Cicero. Za najväčšieho historika cisárstva sa pokladá Publius Cornelius Tacitus. Literatúra sa rozvíjala pod vplyvom gréckej literatúry. Často sa básne prekladali priamo z gréčtiny. Lyrickú poéziu reprezentuje Gaius Valerius Catulus. Najväčší básnici boli Publius Vergilius Maro, Ovidius a Horacius. Rímske umenie je eklektické, tzn. spája sa v ňom viacero vplyvov. V architektúre preberali grécke slohy a čiastočne ich pozmenili, vzniká rímsko - iónsky a rímsko – korintský sloh. Stavajú sa hlavne baziliky (tržnice), paláce, verejné kúpele, koloseá (amfiteátre), víťazné stĺpy a oblúky. Medzi pozoruhodné pamiatky patrí akvadukt v Nimes. V sochárstve prevládalo kopírovanie gréckych sôch. Medzi najvýznamnejšie pôvodné diela patria Jazdecká socha Marca Aurelia, Titov oblúk a Trajánov stĺp – stĺp vysoký desať poschodí, ktorý hovorí o triumfe cisára Trajána v Dácii. Spomedzi maliarstva vyniká najmä freska a mozaika.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?