Púnske vojny
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 3915×
Příbuzná témata
Púnske vojny
(Boj Ríma a Kartága o nadvládu v Západnom Stredomorí)Absolutnú nadvládu v 3.storočí v západnom stredomorí malo Kartágo. O toto postavenie bojovalo s Gréckom, ktorého sily boli značne podlomené po dobrodružnom ťažení vojvodcu Pyrrha. Na Sicílii si Kartágo upevnilo vedúce postavenie a grécke mestá na tomto ostrove vstúpili s Kartágom do spolku. kartágske loďstvo úplne ovládlo more. Tak si Kartágo mohlo robiť nároky na vedúce postavenie v Západnom Stredomorí, pretože od vojny mali Syrakúzy a Pyrrhem mierovú zmluvu s Rímom. Prvá púnská vojna
(264 p.n.l. - 241 p.n.l.)
Kríza medzi dvoma nedávnymi spojencami - Rímom a Kartágom - spor bol nevyhnutný. Jeho príčinou bola agresívna a dobyvačná politika oboch štátov. Konflikt, ktorý bol počiatkom tzv. prvej púnske vojny (Rimania nazývali Kartágčanov Púni, odtiaľ názov púnske vojny), vypukol roku 264 pr.n.l. kvôli sicílskemu mestu Messane, obsadenému Mamertínmi, bývalými žoldniermi syrakúz- keho tyrana Agathokla. V roku 264 zahájil nový vládca Syrakúz Hieron II., ktorý chcel dobyť mesto späť, vojenskú akciu proti Mamertinom, ktorí požiadali o pomoc Rím a Kartágo zároveň. Medzi rímskymi a kartágskymi vojskami došlo ku stretnutiu, okamžite Rimania priplávali na Sicíliu, čo malo za následok vojnu. Prvé boje sa na Sicílii vyvíjali pre Rím pomerne úspešne. Prvým úspechom Rimanov bolo zmocnenie sa Kartágskeho mesta Akragantu. Ale Rimanom bolo jasné, že sa nemôžu obmedziť iba na pozemné boje na súši. Kartágske loďstvo, ktoré malo značnú prevahu, by okamžite usporiadalo odvetnú akciu a možno i námornú ofenzívu. Takže Rím musel vybudovať konkurencie schopné loďstvo. To bol rozhodujúci moment v priebehu celej vojny a do istej miery i v dejinách Rímskej republiky. Rímu sa v extrémne krátkej dobe, za pomoci gréckych inštruktorov, podarilo vybudovať loďstvo so 120 vojenskými loďami. Už roku 260 dosiahlo mladé Rímske loďstvo prvé víťazstvo pri Liparských ostrovoch. Povzbudení týmito úspechmi podnikli Rimania v roku 256 výpravu do Afriky, aby sa zmocnili samotného Kartága. Spočiatku mali úspech. Konzul Regulus spôsobil Kartágčanom mnoho porážok a dokonca i obsadil niektoré mestá. Kartágčania boli nútení žiadať o mier. Regulus mier neprijal a dokonca poslal časť svojho vojska späť do Itálie, čo využili Kartágčania a s pomocou gréckych žoldnierov spôsobili Rimanom drvivú porážku. Regulus bol zajatí a loďstvo so zbytkom armády bolo na mori úplne zničené búrkou.
Nevydarená Africká Expedícia vojnu predĺžila. Boje naďalej prebiehali na Sicílii so striedavými výsledkami. Až v roku 251 dosiahli Rimania víťazstvo pri meste Panorma, po ktorom Kartágo muselo opustiť takmer celú Sicíliu. Velenia sa potom ujal talentovaný vojvodca Hamilkar Barkas, ktorý sa dokázal postaviť Rimanom na dlhoročný aktívny odpor. Vojna sa rozhodla na mori. Roku 241 Rimania zvíťazili pri Aegatských ostrovov. Obe krajiny boli vyčerpané a tak Rím rád pristúpil na navrhovaný mier. Kartágo platilo Rímu veľkou kontribúciu a postúpilo aj Sicíliu, ktorá sa tak stala prvou Rímskou kolóniou. Rím využil oslabenie Kartága a proti podmienkam mierovej zmluvy obsadil Sardíniu a Korziku. Kartágo sa nevzmohlo na odpor. Táto vojna avšak spor o nadvládu v Západnom Stredomorí nevyriešila, a tak sa schyľovalo k ďalšiemu stretnutiu. Druhá púnska vojna
(218 p.n.l. - 201 p.n.l.)
Rimania stanovili plán vojny takto: Armáda a loďstvo boli rozdelené medzi dva konzuli. Prvý mal za úlohu po preprave na Sicíliu vtrhnúť do Afriky a rozpútať boje v bezprostrednej blízkosti Kartága. Druhý sa mal prepraviť do Hispánie a zadržať tam Hannibalovu armádu (Hannibal bol 26-ročným synom zavraždeného vodcu Kartágčanov Hamilkara Barka (stal sa ním po prvej vojne) a bol dobrým a úspešným vojvodcom). Avšak Hannibalove rýchle a energické protiakcie tieto plány zmarili. Na jar roku 218 sa vydala Hannibalova armáda pozostávajúca zo 80 000 pešiakov, 12 000 jazdcov a 37 vojenských slonoch na pochod. Pochodová os ťaženia prechádzala južným pobrežím Hispánie a Gálie. Keď Hannibal prekročil Pyreneje a dorazil k rieke Rhodanu (dnešná Rhona), začal byť úmysel jeho ťaženia jasný, chcel vtrhnúť do Itálie cez Alpy. To donútilo Rimanov poslať obe konzulské armády do severnej Itálie naproti Hannibalovi. Prechod cez Alpy bol pre Hannibala peklom. Viesť Kartágske vojsko, ktoré vôbec nevedelo čo je to sneh, sa zdalo byť neuskutočniteľným. Ale Hannibal sa nebál a vyrazil na cestu. Po tridsať dennom pochodu dorazili do údolia rieky Pádu. Hannibal spočítal svoje straty a bol zhrozený. Zostalo mu niečo málo cez 20 000 pešiakov, 6 000 jazdcov a zo slonov prežil iba jediný! V Cispálskej Gálií sa podarilo kartárskemu vojvodcovi poskytnúť zvyšku svojej armády odpočinok a značne ju doplniť o oddiely miestnych kmeňov. K prvému stretnutiu s Rimanmi došlo koncom roku 218 pri riekach Ticina Trebie, prítokoch Pádu. V obidvoch bitkách boli Rimania porazení.
Na jar roku 217 Hannibal presunul svoje vojsko do severnej Etrúrie. Gaius Flaminus, vyznamenaný vo vojnách s Gálmi a zvolený za konzula na rok 217, čakal Hannibala na pevne opevnených pozíciách v meste Arretia. Hannibal sa však nechcel zdržovať a plytvať sily dobývaním opevnených pozícii a preto sa rozhodol ich obísť krajinou, ktorá bola považovaná za neprejazdnú, kvôli povodniam. Kartágska armáda znova dokázala nemožné a dostala sa na cestu vedúcu priamo k Rímu. Keď sa Flaminus dozvedel o manévre Hannibala, tak nemeškal a vydal sa so všetkými svojimi oddielmi za kartágskou armádou. Keď rímska armáda vstúpila do sútoku pri Trasimenského jazera, padla do klietky Kartágske armády, ktorú vymyslel Hannibal. Obkľúčení Rimania nemohli dostatočne manévrovať a tak iba zmätene pobehávali. To nepripomínalo bitku, ale nemilosrdné rezanie všetkých Rimanov. Zahynul tiež Flaminus. Po rímskej porážke pri Trasimenskom jazere zavládla v Ríme panika. Senát vyhlásil výnimočný stav. Tyranom bol zvolený Quintus Fabius Maximus. Boli zničené mosty cez Tiber a narýchlo vybudované opevnenia. Avšak Hannibal netiahol na Rím, uvedomoval si, že obliehanie takého mesta môže trvať i niekoľko rokov a nemohol si dovoliť nechať si za sebou celú nedobytú Itáliu. Uvedomoval si tiež, že po získaní Galov na svoju stranu s mohutnou podporou a možno i s povstaním južnej Itálie proti Rímu. Diktátor Quintus Fabius Maximus, ktorý teraz stál v čele novo doplnenej armády, sa vyhýbal otvoreným zrážkam s Hannibalovov armádou, ničil ich zásoby a napádal jednotlivé oddiely, čo sa nepáčilo rímskemu ľudu, zvlášť roľníkom, ktorých pobyt nepriateľskej armády úplne zbedačil. Preto Maximova plná moc nebola predĺžená na rok 216 a boli zvolení opäť 2 konzulovia: Lucius Aemilius Paulus a Gaius Terentius Varro. Ten prehlásil, že na nepriateľov zaútočí, len čo ich uvidí. Bitka pri Cann - prelom vo vojne
V máji roka 216 došlo k bitke pri Cann, malého mestečka v Apulii. Rímska armáda: 80 000 pešiakov, 6000 jazdcov
Kartágska armáda: 40 pešiakov, ale 14 000 veľmi kvalitných jazdcov
Rímske vojská boli poskladané do šiku, ktorého hĺbka činila 70 rád! Uprostred boli tažkoodenecké oddiely. Hannibal zvolil taktiku polmesiaca, ktorý bol vypúlený smerom k Rimanom, dostredu postavil slabších kmeňových šíkov a na konce polmesiaca svoju armádu + jazdcov, čo sa ukázalo byť veľmi prezieravé. Rimania podľa očakávania zaútočili na stred a začali pomaly prichádzať k Hannibalovmu vojsko dozadu, čo mal Hannibal v pláne.
Akonáhle sa Rimania dostali na úroveň jazdcov, tak tí okamžite vyrazili a začali nemilosrdne masakrovať Rimanov. Rímske vojsko bolo dezorientované a nevedelo čo má robiť. Výsledok bol až hrozivý. 54 000 mŕtvych Rimanov
(6 000 mužov Hannibalovej armády) a 18 000 zajatých Rimanov. Bitka pri Cann bola v stredoveku pokladaná za neprekonanateľný príklad vojenského umenia. Po tejto bitke prešla na Hannibalovu stranu značná časť Itálie. Dokonca mu bola ponúknutá spojenecká zmluva od macedónskeho kráľa Filippose V. Kartágska vláda, do teraz nič nepodnikajúca, dostala strach z Hannibalovej rastúcej popularity a prisľúbila poslať posily. Mimochodom táto bitka bola posledným veľkým Hannibalovým víťazstvom. Po ňom nastal prelom vo vojne v prospech Rimanov. Úspechy Rimanov, Hannibalova porážka
Na Sicíliu boli poslané veľké vojenské sily, ktoré zahájili obliehanie Syrakúz. Po jeden a polroku Syrakúzy padli (roku 211) a Sicília sa znovu stala rímskou. Do Hispánie bol poslaný mladý nadaný vojvodca Publius Cornelius Scipio, ktorý neskôr dostal prezývku Africanus. Po urputnom boji s kartágskymi vojskami, ktorá tu zostala, dobyl hlavnú základnú Kartága v Hispánii - mesto Nové Kartágo (roku 209), pričom využil podporu miestnych iberských kmeňov, ktoré nenávideli svojho podmaniteľa. Rimania začali vyvíjať väčšiu aktivitu aj v Itálii. Bolo obliehané Capua, mesto, ktoré spoliehalo na Hannibalovu pomoc. Aby Hannibal odviedol vojsko od obliehanej Capuy, podnikol za celou dobu svojej vojny jediné ťaženie na Rím. Dúfal, že sa vojsko otočí na pomoc svojmu hlavnému mestu, ale Rimania tento jeho najnovší trik prekukli. Obliehanie Capuy pokračovalo a Rím bol pripravený na dlhodobé obliehanie. Keď to Hannibal uvidel, spustošil okolitú krajinu a odtiahol. Krátko nato padla Capua (211). Po týchto porážkach bola Hannibalova situácia kritická. Pridala sa k tomu i italické mestá, ktoré jedno po druhom začali prechádzať späť pod rímsku nadvládu. Hannibal požiadal svojho brata Hasdrubala, aby priviedol svoje kartágske vojská odpočívajúce v Hispánii. Hasdrubalovi sa podarilo zopakovať bratov prechod cez Alpy, ale v Itálii sa stretol s pripravenou rímskou armádou a bol na hlavu porazený. Hannibal ztratil poslednú nádej vojnu vyhrať. V roku 205 sa po návrate Scopia z Hispánie uskutočnilo ťaženie do Afriky, čo bolo posledným krokom v už vyhranej vojne. Kartágska vláda bola nútená zavolať Hannibala, ktorý po päťnásťročnom pobyte v Itálii ani raz neprehral, avšak bol nútený priznať porážku celého ťaženia. Na jar roku 202 bol Hannibal v bitke pri mestečku Zamy naposledy vo svojom živote porazení.
Roku 201 bol uzatvorený mier, ktorý bol však pre Kartágo veľmi ponižujúci. Museli platiť veľkú kontribúciu, odovzdať všetky svoje zámorské kolónie, vojenské lode i slony. Nemohli bojovať so susednými kmeňmi bez povolenia rímskeho senátu. Tak skončila druhá púnska vojna, ktorá viedla k úpadku silnej Kartágskej ríše. Pre Rím mala táto
vojna veľké následky. Z veľkého italského štátu sa stala mocná otrokárska ríša, ktorá získala úplnú a absolútnu nadvládu v Západnom Stredomorí. Tretia púnska vojna
(149 p.n.l. - 146 p.n.l.)
Zatiaľ čo sily a pozornosť Rimanov boli obrátené k Východu, podarilo sa porazenému Kartágu vzpamätať a upevniť svoje hospodárske postavenie. Táto obroda hospodárskej moci Kartága vyvolala silnou nespokojnosť v Ríme. Časť nobility žiadala úplné zničenie Kartága, i za cenu novej vojny. Nájsť dôvod k vojne nebolo ľahké. Poskytol im ho numidský kráľ Masinissa, ktorý sa pokúšal pripojiť ku svojej územiu časť kartágskeho územia .Došlo k ozbrojenému stretnutiu, a cez to že Kartágo bolo porazené, hodnotil rímsky senát ich počínanie ako porušenie podmienok zmluvy z roku 201 a vyhlásili vojnu. Akonáhle sa rímske vojská vylodili v Afrike, vyslalo Kartágo k rímskemu veleniu poslov so žiadosťou mier. Rimania žiadali, aby obyvateľstvo Kartága opustilo mesto, inak bude zničené, čo vyvolalo vlnu hnevu. Obyvatelia Kartága začali opevňovať mesto, vyrábať zbrane a chystať sa na obliehanie. Ukázalo sa, že obliehanie Kartága zďaleka nie je jednoduchá záležitosť. Pretiahlo sa na viac ako 2 roky. Roku 147 sa ujal vedenia nad vojskom obliehajúce Kartágo Publius Scipio Aemilianus, adoptívny vnuk Scipiona Africana. Upevnil disciplínu v armáde, dosiahol úplnú blokádu mesta a na jar roku 146 zahájil generálny útok. Rimania vnikli do mesta. Začali pouličné boje, ktoré trvali celý týždeň, pokiaľ nebolo dobyté akropole - Byrsy. Komisia senátu, ktorá prišla do dobytého mesta, rozhodla, že má byť úplne zničené. Kartágo bolo zapálené a horelo 16 dní. Potom bola na území Zrúteného mesta vyoraná brázda na znamenie, že toto miesto je prekliate. Kartágske kolónie boli pripojené k rímskej provincii Afrika. Treťou púnskou vojnou bola vytvorená rímska provincia Ázia, bol ukončený proces vytvárania rímskeho impéria - najväčšieho otrokárskeho štátu v Stredomorí.