Princíp zodpovednosti - Hans Jonas

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 4428×

Příbuzná témata



Princíp zodpovednosti - Hans Jonas

Dlho som sa rozhodoval, ako napíšem túto seminárnu prácu. Strávil som nad knihou Hansa Jonasa nie jednu hodinu a poctivo som sa brodil problémami prvej a druhej kapitoly, ktoré sa zdajú ako najpútavejšie. Nechcem tým samozrejme povedať, že som čítal i celý zbytok knihy, na to som bohužiaľ nemal dostatok času, ale chcem upozorniť, že i tieto dve kapitoly stačili na to, aby ma presvedčili o potrebe vlastnenia tejto knihy. Je skutočne čestnou knihou v každej súkromnej i verejnej knižnice. Chcem sa však vyjadriť aj priamo k mojej práci. Obsahom je už na pohľad rozsiahla. Nie je to dané tým, že by som podrobne rozoberal problémy o ktorých prednáša Jonas. Je to skôr tým, že som sa rozhodol odovzdať moje prípravy na hodiny v takej podobe, ako som ich vypracoval ( s niekoľkými malými úpravami). Už na prvý pohľad je zrejmé, že je to v mnohom komentár či parafrázovanie textu Hansa Jonasa. Nie je to však z môjho pohľadu práca bezcenná, pretože som sa ju snažil vypracovať skutočne kvalitne a časť po časti som prečítal a premyslel celý text. Myslím, že už v prvých dvoch kapitolách je toľko informácií, že by zabrali niekoľko desiatok seminárov a seminárnych prác. Veľmi rád by som sa venoval samotným čiastkovým problémom z Jonasovej práce a to najmä z kapitoly druhej. Je skutočne pozoruhodné, z akou prezieravosťou sa pozerá - Hans Jonas - na možnosti i hrozby ľudstva v budúcnosti. Časti, ktoré ma výnimočne zaujali sa týkali:
najmä povinnosti ľudstva žiť,
či genetických a im podobných manipulácií ľudského rodu, tvorba osobnosti... Pri premýšľaní nad konkrétnym problémom som usúdil, že je nemožné napísať seminárnu prácu v rozsahu niekoľko málo strán čo i len na jednu z kapitol tejto knihy. Mnoho sa naopak dá obísť, ale polemika o hrozbách či povinnostiach ktoré ľudstvo čakajú, by si skutočne vyžiadala nesmierne množstvo času a priestoru. Z tohto i z iných dôvodov som ponechal prácu vo forme skôr „povrchovej“ ktorá môže komukoľvek podať obraz o práci H.Jonasa a popri tom ho prilákať k celej knihe, ktorej obsah má čo povedať každému z nás. Ja osobne mám pocit, že po niekoľkodňovej práci a príprave na hodiny v ktorých som Jonasovu knihu referoval, som dostatočne pochopil to, čo mal na mysli a to čo chcel a musel povedať. Jednoznačne sa prikláňam k názoru, že by mohla byť použitá ako „výstražný prst“ národom celého sveta.

Na okraj ešte podotknem, že prvú a druhú kapitolu som oddelil, pretože som považoval za potrebné rozčleniť všeobecnejšiu a konkrétnejšiu časť textu a rovnako i zreteľne rozlíšiť tieto kapitoly. Tu je teda moja práca, ktorou som sa pripravoval na obhajovanie a polemiku ohľadom myšlienok a textu Hansa Jonasa a jeho knihy „ Princíp zodpovednosti“.



















Názov prvej kapitoly je: Zmenená podstata ľudského jednania.

To prečo má takýto názov vysvetľuje autor knihy postupne v niekoľkých podkapitolách a ich častiach. I – Príklad z antiky

Je tu úryvok zo Sofoklovej Antigony.
Nie je dôležitý úryvok, ale porovnanie a ukážka zmeny postoja človeka v dobe antického sveta a v dobe dnešných dní. 1. Človek a príroda

Ukážka človeka, ako pána prírody. Je tu však aj výzva, že v dobe antickej – z ktorej je menovaný úryvok – bol človek ešte tolerantný a prírodu len túžil ovládať. ťažil s nej, ale nepoškodzoval ju, neničil, nedevastoval. Ešte nevedel, že táto nevinná oslava schopností človeka je len úvodom k jeho expanzii na tejto planéte. 2. Ľudské dielo – Mesto.

Človek vytvára mesto. Jeho úlohou nebolo rozširovať sa ale uzatvárať sa a v rámci tejto uzavretej komunity si budovať vzťahy spoločenské a politické. Príroda v antickom svete si vládla sama, ale v umelom výtvore človeka „v meste“ to bolo inak. Tam všetko rástlo a padalo, záviselo od dodržiavania zákonov. Bolo tu treba spojiť šikovnosť s mravnosťou...
Je to prvý krok pokroku, ktorý ľudstvo čaká - a to nielen v politickej či mravnej oblasti – ale najmä v oblasti vzťahu techniky a etiky.


II – Znaky doterajšej etiky – je to porovnanie znakov jednania v minulosti a dnes. Je to potrebné a nevyhnutné k pochopeniu ďalšieho textu.

- pôsobenie človeka na objekty – jeho umom a vynachádzavosťou – nepredstavovalo v minulosti žiadny problém ( snáď okrem medecíny ). Jeho technické konanie bolo v neutrálnej pozícii voči prírode i morálke i etike.
- tradičná etika je antropocentrická, teda jednanie človeka z človekom i jednanie zo sebou samým malo etický význam.
- Problém dobra a zla mal len lokálny význam čo sa týkalo času i priestoru. Nikto sa nezamýšľal a ani nemusel a ani nezaujímal, aký dosah má to či ono rozhodnutie. Väčšinou sa prejavilo počas života jedinca a ak nie tak to nikoho nezaujímalo. Život sa riadil klasickými normami, ako – miluj blížneho ako seba samého, nerob iným to, čo nechceš aby robili tebe a pod. Všetka mravnosť bola zameraná na blízky okruh jednania. Počítalo sa i s tým, že mravnosť je nám daná apriori. Konáme mravne bez toho, aby sme to vedeli akokoľvek zdôvodniť.

Pre nás má význam tvrdenie, že v minulosti nebol nikto braný na zodpovednosť za to, že dobre mienený čin skončil nie tak, ako bol zamýšľaný....človek jednoducho nebol taký mocný, aby musel uvažovať o následkoch svojich činov.

Preto autor uvádza:



III – Nové dimenzie zodpovednosti – Staré predpisy etiky ( vzťahu k blížnemu ) platia síce aj dnes, ale v rámci jednotlivcov a malých komunít. Nastupuje tu však tzv. KOLEKTÍVNE JEDNANIE. V rámci neho je etike vnútená nová dimenzia zodpovednosti. Pristupuje sem globálny aspekt. Je to dimenzia o ktorej sa v minulosti nemuselo ani uvažovať. V rámci nej môže byť porušená intímna sféra etiky v prospech kolektívneho dobra a zodpovednosti.

1. Zraniteľnosť prírody

V minulosti príroda držala človeka „na uzde“ svojou mocou a nevyspytateľnosťou. Časom ju však človek podriadil svojim záujmom – získal nad ňou moc - a vyvstal tak problém kolektívnej zodpovednosti. Príroda sa stala predmetom zodpovednosti ľudstva a tým aj predmetom etickej teórie – čo je nový rozmer v porovnaní s klasickým ponímaním etiky.
Aký druh povinností platí v tejto etike – pýta sa autor?? Ak je zachovanie prírody morálne z hľadiska prežitia ľudstva je to zameranie antropocentrické a teda súhlasiace so smerovaním klasickej etiky. Je tu však problém.. a to z dôvodu neodlišovania kumulatívneho a ne-kumulatívneho chovania a sebarozširovania. Pri kumulatívnom rozširovaní zmien vo svete je tu riziko predbehnutia tech. pokroku a tým i poškodenia prírody voči čo i len vytvoreniu etického návrhu na korekciu potencionálnych problémov. Každý čin by mal mať v prvom rade – cestu vydláždenú etickou argumentáciou.

2. – Nová úloha vedenia v morálke.

Na vedenie sú dnes kladené najväčšie nároky. Ako sme vyššie spomínali. Vedenie, zaostáva za tech. pokrokom. Teda – predvídajúce vedenie – ako vedenie, ktoré pojednáva o etickom význame pokrokových technológií – pokuľháva za nimi samými. Pri povinnosti ľudstva, brať ohľad na glob. podmienky, je táto otázka veľmi pálčivá. Čo je však reálne a nie veľmi lichotivé, že nemáme návod, ako postupovať. Preto je treba urýchlene nájsť cestu, ako morálne predbehnúť pokrok technický.

3. Má príroda vlastné morálne právo?

Antropocentrické smerovanie etiky nás nikdy nenútilo zamýšľať sa nad problémom, či i príroda nemá voči nám dajaký morálny nárok. Nie len z dôvodu vlastného, ale i nášho zachovania. To by bol však celkom nový druh etiky, na ktorý nás nikto – žiadny etik - nepripravoval a tobôž nie prírodné vedy dneška, ktoré presadzujú jej všemožné využitie.
Prírodoveda nám teda nehovorí celú pravdu o prírode.. ( vcelku sa to zdá relatívne – „za vlasy pritiahnutý návrh...“)

IV – Technológie ako „poslanie“ ľudstva.

1. Homo faber po homo sapiens

V minulosti slúžila technika a pokrok ľudstvu v zmysle potreby a krátkodobých aktuálnych cieľov.

Dnes je to nekontrolovaná a nekontrolovateľná expanzia ľudstva. Homo faber je dnes v triumfálnom postavení. V minulosti však bol v područí homo sapiens. Karta sa však dnes obrátila. Homo sapiens je len podružným v porovnaní z úspechmi homo faber. Všetko čo je vlastné človeku v jeho plnosti je podriadené či stráca význam v rámci pri rozširovaní jeho moci v rámci technického pokroku. Tento pokrok a získavanie moci nad prírodou pohlcuje sily ľudstva určené na reguláciu. Ľudské jednanie stráca v rámci globálneho osídlenia nástroje na morálnu reguláciu budúceho smerovania. Preto je tu možnosť zmeny politiky z lokálnej na globálnu a zavedenie jednotného etického systému v najväčšej možnej miere.

2. – Univerzálne mesto ako druhá príroda a povinnosť človeka byť na svete.

V úvode sme vraveli o meste antickom. O dnešnom meste ( ktoromkoľvek ) sa dá vravieť ako o umelom výtvore človeka – ako o druhej prírode z vlastnými zákonmi. V tejto umelej druhej prírode je i ponímanie ľudskej slobody – samozrejme - ponímané inak. V rámce sveta obývaného ľuďmi sa vytvorili podmienky na jeho reálne zničenie. Preto je nutné - a v dnešnom svete pomaly sa realizujúce – vytvoriť niečo na spôsob globálneho mesta. Je to nutné z dôvodu prípravy sveta na existenciu nových a ďalších generácií ľudí. Tu je však obrovský rozdiel v ponímaní etiky. Kdežto v minulosti to bolo v rámci – „tu a teraz“, dnes je etika (kolektívnej zodpovednosti) zameraná na budúcnosť. A to práve z dôvodu hrozby, ktorú nám predkladá už spomínaný homo faber.. Vytvorenie sveta v ktorom budú pretrvávať okrem života človeka i jeho jedinečné schopnosti, medzi ktoré sa dá zaradiť i jeho morálne cítenie a etické normy. Koniec koncov je to základ fungujúcej spoločnosti. Práve tu je potrebné kľúčové slovo – ZODPOVEDNOSŤ. Je to zodpovednosť voči budúcim generáciám....

V. – Staré a nové imperatívy.

- Kant: konaj tak, aby maxima tvojho konania mohla poslúžiť, ako všeobecný zákon.
Táto úvaha je podľa autora tejto knihy skôr logická ako morálna. - tvrdí, že by sa dal a mal dať nahradiť novým a pre dnešok reálnejším imperatívom: Jednaj tak, aby účinky tvojho jednania boli zlučiteľné s trvaním skutočného života na Zemi. Zdá sa teda, že dnes je dôležitejšia elementárna otázka – otázka prežitia človeka i z jeho jedinečnosťami. Až potom, môže existovať človek morálny. Na druhej strane je morálne chovanie predpokladom prežitia.
- Polemika autora o tom, či máme obetovať vlastné pohodlie riziku neexistencie budúcich generácií, alebo naopak.

Nazdáva sa však, že nie sme kompetentný o tom rozhodovať a je našou povinnosťou dať možnosť žiť a rozvíjať sa i nasledujúcim generáciám. Prečo? To je obtiažne – z morálneho hľadiska ( z nábož. sa to ako-tak dá) – vysvetliť. Jednoducho nemáme právo uberať nárok iným – snáď i preto, že ho nikto nevzal nám....
- Pre predošlý imperatív platí skôr to, že je zameraný na kolektívne a globálne merítko. Nie na indivíduum. Je to problém spoločnosti v globálnom merítku. Doplniť treba už len drobnosť – a to – že k tomuto imperatívu, teda kolektívna dohoda na základe ktorej je ľudstvo schopné pokračovať má aj časový aspekt – teda – v našom prípade je zameraná do budúcnosti.

VI. – Predošlé formy „etiky budúcnosti“.

1. Etika zásvätného naplnenia.

Otázkou aj pre autora zostáva, či sa vôbec dá vravieť o etike. V princípe je stavaná na tvrdom dodržiavaní kresťanských sviatkov, pôstov a asketických postupov. Žiť podľa desatora a biblie sa rovná etickému a plnému životu. Zdalo sa mi to nezaujímavé a prázdne.





2. Štátnikova zodpovednosť za budúcnosť.

Chvála štátnikovi pramení pravdepodobne z trvalosti toho, čo vytvoril a z toho, že najlepší štát je najlepší pre budúcnosť. Aspoň tak si to mysleli v antickom – Gréckom – svete. Politické jednanie, ako etika prítomnosti aplikovaná na životný útvar dlhšieho trvania – v tom spočíva politikova snaha neobchádzajúca snahu o zodpovednosť za budúcnosť.

3. Moderné utópie. Zdá sa mi to relatívne prázdna a nezaujímavá časť.
Oproti tomu je nasledujúca časť prvej kapitoly jednou z najzaujímavejších úsekov prečítaného textu. VII. Človek ako objekt techniky. Tak, ako sa celé okolie stáva objektom techniky, tak sa stáva nevyhnutne týmto objektom i človek sám. Z tohto konštatovania – ktoré má reálny a racionálny základ – naskakujú zimomriavky. Tu musí etika nevyhnutne hľadať cestu a spôsob, ako udržať danú situáciu v rámci užitočnosti pre ľudí a nepripustiť čo i len malú odchýlku od stavu pre ľudí prijateľného a akceptovaného.

1. Predlžovanie života.

Na prvý pohľad sa zdá, že v tomto ohľade žiadny problém nevystupuje do popredia. V krátkosti si však môžeme ukázať, že to nie je tak. Dnešná veda je už schopná výrazne predĺžiť človeku život. Ak by sa jej však podarilo život udržať neobmedzene vyvstalo by tu niekoľko problémov. Z hľadiska demografického by to bolo v prvej fáze premnoženie populácie. Ako reakcia na to by bolo výrazné zníženie pôrodnosti a tým i statické starnutie.
S takýmto stavom by šla v ruka v ruke stagnácia bez nových impulzov a myšlienok. Nikto starý už nebude nový a originálny.

Ďalej tu vyvstáva právo na nový život a tak isto právo na smrť. Smrť je zatiaľ nevyhnutnosť, ale etika by sa už teraz mala pýtať, čo ak to raz skončí a smrť sa stane voľbou?! Nato, aby sa človek potom vyhol nude a stagnácii bude potrebný koniec – smrť, ktorá bude vykúpená začiatkom – narodením sa – nového života, tak, ako to pretrváva do dnešných dní. Uniknúť smrti znamená pokoriť seba.

2. Kontrola chovania

Opäť je tu otázka, či by to bolo v prospech spoločnosti alebo, či by sa takáto kontrola využila na zbavenie sa nepohodlných ľudí. Alebo, či by bolo správne zmeniť ľudské individuality na stroje bez možnosti voľby radosti, smútku, bolesti... Táto možnosť je ešte reálnejšia, ako predošlá.. Je otázkou, nakoľko je možnosť manipulácie chovania ľudí v rámci spoločenského vzostupu zaplatená stratou individuálnosti jedinca. A tým opäť straty zmyslu ďalšej existencie človeka v jeho originalite u každého z nás či našich nasledovníkov.

3. Problém genetickej manipulácie.

Je tu najväčšie riziko. Genetická kontrola budúceho človeka. Človek by do rúk prevzal mocný nástroj, ktorý je známy pod pojmom evolúcia. Bol by potom schopný rozhodovať. Kto z ľudí by však rozhodoval? Kto mu dáva takého právo? Toto právo je možné – tak ako iné – zneužiť!!! Máme vlastne vôbec právo prevziať túto stvoriteľskú úlohu? Aké máme vlastne – a od koho – morálne právo experimentovať z človekom? Tieto otázky je potrebné sa pýtať skôr, ako sa začne čo i len uvažovať nad touto možnosťou..

VIII. Utopická dynamika technického pokroku a prebytok zodpovednosti.

Všetky uvedené príklady sú z pohľadu etiky mnohokrát utopické. Z hľadiska rýchlosti technického pokroku však vidno, že to nie je celkom tak. Preto uvádzam citát z knihy, ktorý vypovedá o tomto probléme asi najjasnejšie. „ Ak si teda nová povaha nášho jednania vyžaduje novú etiku ďalekosiahlej zodpovednosti, ktorá by bola súmerateľná s dosahom našej moci, tak v mene tejto zodpovednosti žiada taktiež nový druh pokory – pokory nie ako v minulosti z dôvodu malosti, ale z dôvodu prílišnej veľkosti našej moci....“ Aká (etická) sila má zastupovať terajšie rozhodnutia v budúcnosti? Ako má etika poznať, čo je správne a čo nebezpečné. Na to všetko musí nájsť novú teóriu ( preto je tu posledná časť prvej kapitoly z názvom Etické vákuum). Úlohou tejto knihy je upozorniť na riziká a naznačiť cestu k možnostiam.. IX. Etické vákuum.

Obsah predchádzajúcich častí nám ukázal, že technický pokrok už nie je neutrálny, ako to bolo v dobách minulých.

Je tu teda namieste konštatovanie, že etika musí existovať ( vákuum sa týka len niektorých potencionálnych problémov o ktorých som vravel) a jej existencia bude tým naliehavejšia, čím väčšia moc bude sústredená v rukách človeka.




























Názov druhej kapitoly je: Otázky základov metód.

To prečo má takýto názov vysvetľuje autor knihy postupne v niekoľkých podkapitolách a ich častiach. I - Ideálne vedenie a reálne vedenie v „etike budúcnosti.

1. Naliehavosť otázky princípov

Hneď v prvých vetách tejto časti sú zodpovedané dve zákl. otázky. Čo je základom morálky budúcnosti a s ňou spojeným novým jednaním.. a otázka ako sa uplatní táto nová etika v praxi. Prvá otázka je o princípoch a druhá o aplikácii v politickej praxi, pretože práve v tejto rovine uvažuje H.Jonas vo svojom „princípe zodpovednosti“. Nemáme sa uspokojiť s vierou v rozumnosť ľudstva a dúfať, že špičky politického zoskupenia si to uvedomia sami. Odporúča nám tlačiť na politikov a zároveň ich kontrolovať v aplikovaní etiky prežitia ľudstva – teda etiky budúcnosti – do praxe. Máme trvať na otázke „prečo“? Nemáme sa spoliehať na svoj pocit, že sa staráme o budúcnosť ľudstva tak, že si ju želáme. Musíme si i my zobrať na plecia svoj diel zodpovednosti. Budúcnosť má byť taká, aká má byť.. avšak treba sa spýtať.. prečo? Táto otázka nám môže ukázať etické princípy budúcnosti. (Bližšie sa tieto problémy opisujú v nasledujúcom texte..)

2. Faktická veda o vzdialených účinkoch technického jednania. Porovnávacia futurológia – týmto pojmom by sa dala vysvetliť táto časť. Je tu snaha, navrhnúť istý druh vedy, ktorá by „diagnostikovala“ čo je vhodné podporiť a čomu treba zabrániť do budúcnosti na základe terajších skúseností a dôsledkov nevydareného etického pokusu. To ako spolupracuje etika a politika dnes by malo byť spracované a z výsledku by bolo vhodné predpovedať, ako sa odporúča politikom a ľudstvu jednať v budúcnosti. Bola by to „veda hypotetických predpovedí“. 3. Príspevok tejto vedy k vedeniu o princípoch : Heuristika strachu

Táto časť textu ma skutočne zaujala. Je to aplikácia strachu položená do roviny etickej. Na to aby sme si vážili dobro či zdravie, sme museli aspoň raz zakúsiť zlo, podlosť či chorobu. Preto vieme, že v prípade zodpovednosti za vzdialené – teda za budúcnosť -, ktorú autor hľadá v tejto knihe, nie sme celkom na pevnej zemi. Chcem chrániť človeka pred dôsledkami jeho terajšieho konania na základe malých porúch v prírode i správania ľudí v dnešnom svete. Strach z – zatiaľ – neurčitej hrôzy možného smerovania ľudstva nám dáva energiu, ktorá je potrebná na tvorbu novej etiky – etiky budúcnosti, etiky zodpovednosti! Omnoho lepšie vieme čo nechceme, ako to čo chceme. Je to tak i preto, že dobrým veciam neprikladáme rovnakú dôležitosť, ako zlým tej istej „intenzity“. Do budúcnosti vieme len veľmi málo predvídať, čo je dnes správne a čo nie...

Preto by nám mal byť strach nie prekážkou, ale skôr ukazovadlom k správnemu jednaniu ( i s určitou rezervou – teda horší scenár, ako bude skutočnosť).

4. Prvá povinnosť etiky budúcnosti : Zjednať predstavu o vzdialených účinkoch

Je to hľadanie „strachu“ v rámci dnešného sveta – tak ako je to popísané v predchádzajúcej časti – a zároveň testovanie možností aplikácie istých etických princípov ( v rámci povedzme myšlienkového experimentu). 5. Druhá povinnosť: Uplatniť pocit primeraný predstave vzdialených účinkov

Strach nevzniká sám od seba a ani sám od seba nevzniká strach z toho, čoho sa treba báť. V reálnom svete nám slúži na získanie strachu skúsenosť. Čo sa týka budúcich generácií, tu si musíme pomôcť rozumom a analýzou nášho jednania v prítomnosti. Osud budúceho ľudstva nám je dnes v podstate ľahostajný, avšak predstava toho, čo môže čakať našich nasledovníkov, by nám mala pomôcť k tomu, aby sme sa nechali osloviť - do budúcna mysleným - šťastím či nešťastím týchto nasledovníkov ( budúcich pokolení). Je povinnosťou dnešného človeka, politika, to, aby si uvedomoval hrozby možného smerovania ľudského správania a konania. 6. Neistota projekcií budúcnosti. Technika a veda pracujú z krátkodobými prognózami. Tie im dávajú možnosť stratégie a rovnako majú určitú matematickú postupnosť. Ak si však uvedomíme, že ľudské správanie a konanie sa neriadi matematickými vzorcami a že je ťažké urobiť prognózu ľudského jednanie na spoločenskej akcii, je takmer nemožné a teda neisté ako naprojektovať obraz človeka a ľudstva do budúcnosti. Jediné čo máme a čo môžeme použiť, je analýza minulosti poprípade analógia minulých a súčastných správaní sa spoločností štátov a ľudí i ľudí v glob. merítku. 7. Pre učenie o princípoch heuristicky postačuje vedenie o možnom.

I keď sa nám otvára neistá budúcnosť, celkom bezmocný nie sme. Máme možnosť predvídať rôzne možnosti vývoja. Používame – už spomenuté – myšlienkové experimenty, čo je naša veľká výhoda. V rámci imaginatívnej kauzistiky je možná určitá pravdepodobnosť. Na základe porovnania minulosti a prítomnosti sme na tom, lepšie, pretože máme priame výsledky. Ak máme v myšlienkových experimentoch dostatok informácií a dostatok snahy, potom sú prognózy presnejšie a riešenie problémov včasnejšie. 8. Vedenie o možnom je však pravdepodobne nepoužiteľné pre aplikáciu týchto princípov na politiku.

Neistota v projekciách budúcnosti, o čom bola reč, neohrozuje priamo náuku o princípoch, ale ak sa stane prognózou a musí sa prijať politické rozhodnutie, na včasné riešenie, je veľmi málo pravdepodobné, že uspeje. Je to dané niekoľkými faktormi. Jednak značná neistota predpovede, ktorá však – i napriek až príliš katastrofického scenára, ktorý sa vôbec nemusí naplniť – vyžaduje veľké a mnohokrát i nevýhodné rozhodnutia; jednak je krátkodobý záujem vždy preferovaný pred dlhodobými možnými dôsledkami.

A ostatné je už známe – rieši sa to štýlom – „po nás potopa“ veď problém nemáme, a ak sa v budúcnosti vyskytne, nech si lámu hlavu s ním budúce generácie. To však už môže byť neskoro – pripomína Jonas opatrne. II – Zlá prognóza má prednosť pred dobrou
( „proroctvu skazy je potrebné načúvať viac, ako proroctvu zdaru“.)

1. Pravdepodobnosti odvážnych a veľkých činov

V tejto časti je vykreslený pomer omylov a ich následkov v rámci prírodnej evolúcie a technického pokroku ľudstva. Príroda si v rámci evolúcie môže dovoliť „omyly“. Ich náprava ju stojí málo úsilia resp. jej stačí čas ( na overenie funkčnosti určitého „vylepšenia“). Človek je iný. V rámci „svojej“ technologickej evolúcie nemyslí ( nemá jednoducho toľko času na čakanie na výsledok, ako príroda ) na následky a vsádza ( bude bližšie o tom reč) všetko na „jednu kartu“ buď alebo. Preto je potrebné myslieť skôr na horší scenár vývoja v rámci pokroku ľudstva a byť pripravený, ako naopak. 2. Kumulatívna dynamika technického vývoja

V tejto časti sa vysvetľuje, že technický vývoj, hnaný krátkodobými cieľmi je „vlastnou evolúciou človeka v jeho rukách“. Tým, že sa predbieha skutočná evolúcia, tým sa zabúda aj na úlohu korekcie, ktorú bežne vykonáva čas. Ten je však v rámci pokroku brzdou, a preto jeho úlohu preberajú už spomínané blízke ciele. Tie po svojom naplnení prahnú po ďalšom pokroku. Tým sa zužuje priestor na nápravu možných omylov. Evolúcia vo svojej prirodzenej forme však funguje stále, a tak sa nám môže stať, že prvý krok je z našej vôle, tak tie ostatné sa budú čím ďalej tým viac uberať cestou, ktorú nám vytýčil evolučný prírodný vývoj. Preto sa čím ďalej tým viac budeme stávať obeťou svojej ctižiadosti. A práve tu autor poukazuje na potrebu byť bdelým vo vzťahu k začiatkom, ktoré nám – ako sme už písali – ukazujú tú horšiu možnosť, ako prípravu.

3. Nedotknuteľnosť subjektu vývoja

V stručnosti povedané. Sme zodpovedný za zem a prírodu na nej. Ak by sme to zobrali, z čisto logického hľadiska, nie je možné, aby produkt evolúcie prírody zničil ju samu, pretože všade existuje istý druh poistky. Preto je tu predpoklad, že i napriek nášmu pokroku a rozvoju je tu istá hranica, ktorú nebude možné prekročiť. Je nám daná povinnosť zachovať subjekt nášho vývoja ( o etických otázkach tohto problému sa píše v knihe neskôr). Sme zodpovedný za priestor, ktorý nám umožnil vznik a rozvoj. To že sme sa akosi vymkli – v rámci technológií a ved. tech. revolúcií – spod kontroly nám však nedáva žiadne právo vyzátvorkovania sveta.

Ten, kto prikladá tomuto faktu postupného ničenia sveta dôležitosť, či dokonca mu dáva prednosť, zbavuje sa zodpovednosti za možné zlepšenie.

III – Prvok stávky v jednaní

Vstupuje sem už nie praktický, ale etický prvok. V porovnaní zo životom jednotlivca si musí ľudstvo stále klásť otázku budúcnosti, lebo je to v jeho záujme a zodpovednosť leží – v tejto chvíli – na jeho pleciach. V rámci jednotlivca je dlhosiahla budúcnosť nezaujímavá z pragmatických dôvodov. Do budúcna však ľudstvo vstupuje s potrebou novej etiky a tá je pre ľudstvo istý druh stávky. V akom zmysle, to nám ukáže nasledujúci text. 1. Môžem dať do stávky záujmy druhých?

Podľa autora knihy môžem, lebo aj tak sa tomu nevyhnem. Nesmiem však dať do stávky druhých. Ich záujmy áno! Je to preto, lebo vo svete, kde žijú ľudia ako spoločnosť, sa vždy môj záujem týka i záujmov iných. Je tu iný – zdá sa že nutný druh – viny s ktorou sa musíme naučiť žiť. S tým sa spája i kolektívny druh viny, ktorá je trvalá. Treba však eticky rozlíšiť, či pri vsádzaní záujmov iných nevystavujeme tieto záujmy neprimeranému nebezpečenstvu; našej ľahostajnosti a ľahkomyseľnosti. Tu už je vážne narušenie etických pravidiel i napriek zvyku na kolektívnu vinu. 2. Smiem dať do stávky celok záujmov druhých?

Celok záujmov druhých sa do stávky naopak nikdy dať nemôže a nesmie a už vôbec nie ich život. Najlepšie je to ilustrované príkladom vojny. V princípe – vojna dobyvačná je neospravedlniteľná, pretože sleduje dobro, blahobyt a vedie ju ľudská pýcha. Kdežto vojna obranná je žiaduca i keď je v stávke život – teda celok záujmov druhých. Táto vojna len odvracia zlo. Bez blahobytu sa žiť dá, kdežto v područí zla sa žiť nadá a je nemorálne takto niekoho nechať žiť. Tu je v záujme mojom i v celku záujmov iných oslobodiť sa a žiť. Čo sa týka života, rovnaká je situácia v rámci globálnom v zmysle zachovania života na zemi. Je teda jasné, že platnosť popísaného problému je platná, nie však celkom bezvýhradne.. Je to dané tým, že ak sa treba brániť a ubrániť sa nepodarí, je to síce morálne relevantné, ale bolo tým porušené pravidlo, ktorého neporušiteľnosť sme garantovali na začiatku tejto časti. Bolo však porušené v rámci morálneho konania a tak je možné tento nedostatok anulovať. 3. Meliorismus neospravedlňuje to, aby sme dali všetko do stávky.

Na prvý pohľad sa zdá, že technický pokrok je výnimkou, ktorá odporuje predchádzajúcej časti. Pretože celok záujmov druhých je daný do stávky v rámci získania dobra a blahobytu technológiami. Nie je to však celkom tak, pretože nemôžeme dávať do stávky celok záujmov iných z pohľadu budúcich generácií, ktorých sa dnešné jednanie nás dotýka.

Teda stručne – nemôžeme dať dnes všetko do stávky ( i napriek prudkému rozvoju ), pretože zodpovedáme za stav sveta, ktorý tu má byť aj pre našich nasledovníkov. A tí majú rovnaké právo na svet ako my.


4. Ľudstvo nemá právo na sebevraždu

Túto časť odporúčam prečítať celú!!!!

Zaujalo ma najmä to, že jedinec má právo rozhodnúť sa či sa zavraždí či nie, ale ľudstvo takúto možnosť nemá ani nedostane. Povinnosťou ľudstva je zachovať sa !!!

5. Existencia človeka sa nesme stať predmetom skazy

Príklad: Technológie dnes dokážu upraviť a vyrobiť vírusy a baktérie, ktoré sú schopné bez problémov zlikvidovať ľudstvo. Preto: „Existencia alebo podstata človeka vcelku nesmie byť nikdy daná jednaním do stávky“!!!
Náš etický princíp priamo totiž zakazuje riskovať ničotu, to znamená pripustiť jej možnosť voľbou – stručne povedané, absolútne zakazuje hru „vabank“ v záležitosti ľudstva.. toto hovorí autor a s týmto názorom sa stotožňujem i ja!!! V tomto prípade je princíp zodpovednosti nahlas a výrazne ukázaný a nie je ukazovaný ako odporúčanie. Dávať do stávky osud ľudstva je neprípustné a je nevyhnutné prikázať - v tomto prípade – aby bol tento princíp primárny. IV – Povinnosť k budúcnosti.

1. V etike budúcnosti odpadá reciprocita

Dodržiavanie určitého práva od iného voči nám žiadame na základe rešpektovania jeho práv mnou. Keďže budúce generácie ešte neexistujú, nemôžu po nás žiadať právo na život a tak odpadá reciprocita. Je preto na nás aby sme odbúrali tento nedostatok a uvedomili si, že slová „čo mi budúcnosť dala?“ sa nedajú považovať za správny a etický prístup k životu našich potomkov a obyvateľov zeme.

2. Povinnosť k potomstvu

Je to využité ako názorný príklad rovnako nerecipročnej zodpovednosti. Ak chceme mať dieťa, taktiež ho nemáme preto, aby nám opätovalo to, že sme mu dali život, ale preto, že sa chceme oň starať a prebrať zaň zodpovednosť bez nároku na odmenu v ďalšom živote – či už od neho alebo od spoločnosti.

3. Povinnosť k ľudskému životu a ku kvalite života nášho potomstva vôbec.

Sme – v rámci celého rodu – zodpovedný za zachovanie ľudstva a taktiež sme zodpovedný za kvalitu života našich potomkov.

a) Potrebuje však povinnosť k potomstvu zdôvodnenie?

Z celkového pohľadu je zrejmé, že tie nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú kvalitu života ohrozujú spravidla život vôbec. To je jedna stránka veci.

Druhá je otázka etická – a tu si pomôžem citáciou autora – „ Pretože ľudia, ktorí prídu po nás, tu každopádne budú, dáva im, keď je to tak ďaleko, ich život, o ktorý neprosili, právo obžalovať nás, predchádzajúce generácie ako pôvodcov ich nešťastia, pokiaľ sme im svojim bezstarostným jednaním , ktorému šlo zabrániť, pokazili svet, alebo ich ľudskú konštitúciu. Teda naše jednanie sa nevyhnutne stretne s budúcimi generáciami – to či v dobrom či zlom, ukáže naše správne či nesprávne rozhodnutie a voľba. b) Priorita povinnosti voči životu

Z tohto rozsiahleho textu som si vzal za nosné len to, že prvoradá povinnosť ľudstva je zachovať život a až potom sa zaoberať ostatnými aspektmi života. Či je život zodpovedne prijatý a či nie, cieľom spoločnosti je zachovať ho. Potom sa podnikajú ďalšie kroky....

c) Prvý imperatív: Aby ľudstvo bolo

Je to len rozšírenie časti „b)“ na ľudstvo ako celok. Existencia ľudstva je prioritou ľudstva č. 1. V zbytku kapitoly sú rozobraté problémy existencie človeka z pohľadu ontologického a gnozeologického. Je obtiažne nájsť v takom texte etické jadro a bližšie ho analyzovať. Preto si myslím, že doterajší text dostatočne vysvetlil obsah a problematiku druhej kapitoly.

Na záver chcem už len dodať, že moja práca nie je zameraná priamo na polemiku z Jonasom, ale skôr sa snaží podať prehľad o tom, čo a aké informácie chcel povedať svetu. Je to nesporne veľký a užitočný čin za ktorý ho čaká odmena nielen dnešnej generácie. Pokiaľ si ľudia zoberú „ k srdcu“ aspoň zopár rád a ponaučení, môžu výrazne skvalitniť život svoj i život spoločnosti v ktorej žijú a v konečnom dôsledku i kvalitu života na zemi – o čo vlastne autorovi zjavne ide.
Pokiaľ moja práca, i napriek svojmu rozsahu, nesplnila svoj účel ( teda kvantita predčila kvalitu ) a je skôr potrebné analyzovať čiastkové problémy vybrané z Jonasovej práce, rád sa podujmem na písanie... Myslím, že práve Etika ( i sociálna filozofia ) ma momentálne oslovuje najviac. Komentovať a polemizovať s prácou „Princíp zodpovednosti“ je – vzhľadom na kvalitu práce H. Jonasa – odvaha i česť pre každého študenta. Isto sa nájdu – i v dnešných dňoch – pravdy, ktoré Jonas považuje za reálne, ale dnes už sú neplatné či zažehnané, ale scenár ktorý nám predkladá – ako sa zdá - sa viac zhoduje, ako míňa z realitou. Pokiaľ ľudia zoberú túto prácu, ako radovú knihu, ktorá je aktuálna len teraz, myslím, že neurobia práve šťastné rozhodnutie. Myslím si to, práve z toho dôvodu, že „princíp zodpovednosti“ je – z môjho pohľadu - práca nadčasová.

Rovnako je hodná zamyslenia nielen medzi odbornými kruhmi etikov či filozofov, ale i medzi radovými obyvateľmi planéty zem.....
Je to miesto z ktorého momentálne nie je možný odchod a preto je správne upozorniť na to, že si toto miesto treba vážiť a že treba nechať príležitosť prežiť ľudstvu – teda tomu elementu, ktorý dokáže svet reflektovať, využívať i užívať - aby sa mohlo i naďalej kochať jeho krásou.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?