Príčiny vzniku Európskej únie

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 06. února 2007
  • Zobrazeno: 7419×

Příbuzná témata



Príčiny vzniku Európskej únie

Myšlienka zjednotenia Európy nie je nová a vôbec sa na ňu neprišlo až po druhej svetovej vojne. Myšlienka európskej jednoty má korene už v dávnej minulosti kde nemala žiadnu šancu na úspech. Už v období pred prvou svetovou vojnou bola viditeľná ekonomická závislosť medzi jednotlivými štátmi Európskeho kontinentu. Prejavila sa aj nízka efektívnosť malých politických a ekonomických jednotiek. Väčšina štátov Európy bola príliš malá na to aby bola úplne sebestačná. Všetky štáty Európy pociťovali tlak zo strany Spojených štátov amerických, Ruska a Japonska , z ktorých sa postupne formovali významné politické a ekonomické subjekty. Európa sa prirodzene chcela týmto tlakom - najmä zo zámoria - brániť, ale veľké zámery nedozreli v činy. Sila či už vojenská, politická alebo ekonomická najväčších európskych mocností veľmi vzrástla. Táto sila musela vyústiť do prvej svetovej vojny. A tak sa aj stalo. Pred vojnou hlavným cieľom myšlienky vytvorenia spoločnej a jednotnej Európy bolo vzdorovať tlaku rozmáhajúcim sa Spojeným štátom americkým a vytvoriť konkurencieschopný štátny útvar. Po prvej svetovej vojne sa však názor na funkciu jednotnej Európy radikálne zmenil. Hlavným cieľom mala byť kolektívna reakcia na udalosti v Rusku, kde sa práve formoval socialistický režim. Nástrojom na dosiahnutie týchto cieľov sa mala stať práve Spoločnosť národov. Začínalo svitať v ústrety lepšej budúcnosti zjednotenej Európy, ale všetky snahy a ambície zmrazili práve tridsiate roky. Všetky úsilia zmaril aj nástup extrémne nacionalistických síl a skupín v Nemecku. Pre ideu spoločnej Európy nastali veľmi ťažké časy. Silná vlna xenofóbie, schizofrénie ale aj antisemitizmu zasiahla predovšetkým Nemecko a jeho spojencov a výrazne ovplyvnila ďalšie smerovanie Európy. Tieto udalosti sa zapísali do svetových dejín krvavým atramentom a vôbec sa nedajú považovať za svetlú stránku našej civilizácie. Každý štát sa usiloval zachrániť samostatne a to nielen ekonomicky. Všetko nabralo novú dimenziu v polovici tridsiatych rokov, keď vyvstal nový podnet k európskej jednote. Paradoxne neboli to obavy pred nástupom fanatických fašistických síl, ktoré podnietili ľudí pri rozmýšľaní o opakovanom otvorení už starej témy, o ktorej sa už dlhé roky zápalisto diskutovalo. Znovu sa začalo cielene argumentovať o potrebe zjednotenia proti veľkej ekonomickej sile Spojených štátov amerických a proti ruskej politickej skaze.

Nie je preto zvláštne, že práve Nemecko bolo pri podporovaní zjednocujúcich procesov v Európe jednoznačne najaktívnejšie. Keďže sa nepodarilo dosiahnuť zjednotenie Európy ani v predvojnovom období, tak sa už vypuknutiu druhej svetovej vojny sa nedalo nijako zabrániť. Túto vojnu plnú násilností a nezmyselného zabíjania nebudem ďalej popisovať. Myšlienka "Spojených štátov európskych" prežívala jedno z najťažších krízových období. " Nebude mier v Európe, ak sa štáty obnovia na základe svojej národnej suverenity". "Európske krajiny sú príliš malé na to aby zabezpečili ľuďom prosperitu, ktorú moderné podmienky umožňujú a robia ju nevyhnutnou". Tieto dva výroky hovoria o silnej potrebe sformovania štátov do federácie a ekonomicko-politického zväzu ak európske krajiny chcú zabezpečiť rýchly ekonomický rast a sociálny rozvoj. Na to sú potrebné väčšie trhy čo by federácia zabezpečovala. Vojna resp. povojnové obdobie vyslalo jasný signál, že Európa nesmie ostať naďalej takto roztrieštená a história sa už nesmie nikdy a za žiadnych okolností opakovať. Zjednotenie by znamenalo zabudnutie na staré spory a vyzývalo by k vzájomnej úcte, rešpektu a solidarite. Došlo by k zmiereniu medzi starými či už odvekými rivalmi Francúzskom a Nemeckom. Vylúčili by sa konflikty a sporné situácie by sa vyriešili vzájomnou komunikáciou v prospech všetkých. Od riešenia európskeho problému závisí budúcnosť všetkých štátnych útvarov a zároveň aj nás. Akákoľvek rezistencia, či brzdenie integračných procesov a snáh môže mať neblahé účinky na budúcnosť a celosvetový mier. Našťastie sa našli ľudia, ktorým budúcnosť Európy nebola ľahostajná. Napríklad Winston Churchill 19. septembra roku 1946 vo svojom prejave vo Švajčiarskom Zürichu vyzval k vytvoreniu Spojených štátov európskych. Boli tu aj ďalšie zvučné mená ako francúzsky politik Jean Monnet, vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schumann (Shumannova deklarácia podnietila európskych politikov v činnosti v oblasti Európskej Únie) a v neposlednom rade aj K. Adenauer, P.H.Spaak, W. Halstein a mnohí ďalší. .

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?