Prednášky z dejín filozofie

Kategorie: Filozofia (celkem: 213 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 2650×

Příbuzná témata



Prednášky z dejín filozofie

Poznámky k dejinám filozofie

Antická filozofia
Obdobie vynárania sa filozofie z mýtického myslenia,
Predsokratická filozofia po Empedokla

„Nuže já ti začnu mluviti, ty pak vyslyš moje slova, o tom,
které cesty zkoumání jediné jsou myslitelny:
jedna, že jsoucno jest a nemůže nebýt,
to jest cesta přesvědčení (neboť sleduje pravdu);
druhá, že ho není a že nutně musí nebýt,
toto však je – pravím, ti – naprosto nemyslitelná cesta.
Neboť nejsoucí bys ani nepoznal (neboť to je nemožné),
ani nevyslovil.
...neboť totéž je poznávat a být.
Parmenidés z Eley.



Filozofiu nie je možné chápať ako niečo, čo vzniklo odrazu, a navyše bez akéhokoľvek dôvodu. Aj tá ako aj iné disciplíny má svoj zrod, vznik a vývin. Preto je treba položiť si otázku, „čo je to, v čom sa filozofia rodí, vzniká a vyvíja sa?“ Filozofia sa rodí a vyvíja až do svojho skorého raného štádia v tom, čo nazývame mýtus. V bežnom používaní tohto termínu sme náchylní myslieť pod ním niečo neskutočné, bájne, vymyslené. Tu sa takéhoto chápania významu slova mýtus musíme vyvarovať. Tento bežný, zaužívaný význam je až druhotný a môžeme tvrdiť, že aj nepravdivý. Prečo? Starovekí Gréci, od ktorých sme zdedili tento pojem ho chápali úplne ináč. V homérskom období gréckych dejín existovali dva zdroje, z ktorých sa môžeme dozvedieť, ako to vlastne s obsahom pojmu mýtus bolo. Samotný grécky pojem μυθος (MYTHOS) Gréci homérskeho obdobia chápali ako príbeh toho alebo výpoveď o tom, čo sa skutočne udialo alebo sa deje, teda to, čo je bytostné. A spomínanými zdrojmi sú Homérove Illias a Odyssea a Hésiodove dve mysliteľské básne a to Theogonía a Práce a dni. Illias, Odyssea, Theogonía, Práce a dni, tieto texty sú jednoducho mýtami. A čo je mýtus, to sme si už upresnili. Ostáva však jedna podstatná otázka: Čo je na týchto príbehoch, na týchto výpovediach skutočné, bytostné? Možno namietať, „veď tie sú plné božstiev, plné príbehov“, plné.. premyslenej skutočnosti. Starí Gréci mali svoj obraz skutočnosti, ktorý bol vysoko organizovaný. Možno povedať bol štruktúrovaný a predovšetkým hierarchizovaný. To je to podstatné a vystihujúce slovo: hierarchizovaná mýtická skutočnosť. Tieto dve určenia (hierarchizovaná a mýtická sa nijako nevylučujú, práve naopak obe do seba zapadajú). Homér bol oproti Hésiodovi o trochu starší a preto sa patrí dať mu v našom výklade prednosť. Jednoducho si to autorské prvenstvo zaslúži.

V spleti oboch eposov Illiady a Odyssey je jedno konkrétne miesto v 18. Knihe Illiady, kde Héfaistos (boh kováčstva a remeselníkov) kuje zbroj pre Achilla. A nakoniec Hésiodos pokračoval v tom, čo Homér sám vytvoril. Preto budem prihliadať na Homérov odkaz. Úryvok:
Štít

Velký a pevný štít bůh vyráběl ze všeho nejdřív,
Kruhem jej uměle robil a lesklou obrubou vroubil,
Trojitou, samý třpyt pak řemen pobitý stříbrem.
Vrstev veliký štít měl patero, na ploše jeho
Ozdobné obrazy mnohé svou umělou vyráběl myslí.

Střed štítu: země, nebe moře

Vprostřed vytvářel zem, báň nebes a hladinu mořskou,
Hélia neúmorného a jasný v úplňku měsíc,
S nimi i veškeré hvězdy, jež celou oblohu zdobí,
Souhvězdí Plejád a Hyad a silného Órióna.
Také Medvěda zrobil, jenž Vůz jest nazýván příjmím,
Točí se na témž místě a zírá na Orióna,
Koupelí Ókeanových sám jediný účasten nejsa. První pruh: dvě města: a) město v míru: svatba, soud;

Dvé pak zobrazil měst, v nichž bydlili smrtelní lidé. Krásných – v jednom byl sňatek a slavné svatební hody:
Nevěstu z ženské síně tím městem v průvodu vedli,
Přičemž pochodně plály a zvučela svatební píseň.
Mladí se tanečníci tam točili, ve středu jejich
Píšťaly hráli a loutny – a četné zvědavé ženy,
Stojíce v průjezdech domů, se s podivem dívaly na ně.
Hojný na sněmu lid byl shromážděn: jednali právě
O sporu: občanů dvé stran náhrady rozepři mělo
Za muže zavražděného: vrah tvrdil, že zaplatil všecko,
dávaje důkazy lidu, sok popíral, že by co dostal.

Avšak přáli si oba, by znalý je rozhodl soudce.
Lid, jak komu kdo přál, svůj souhlas najevo dával.

Héroldů zvučný lid tam tišili, starší pak lidu
Na křesla kamenná sedli a v posvátném okruhu soudním
Héroldů zvučných hlasů v své pravici drželi žezlo,
s kterým vstávali s křesel a po řadě činili nález.
Zároveň uprostřed nich dvé talentů leželo zlata
Za dar pro toho soudce, jenž nález nejlepší podá.

b) Město ve válce: záloha boj.

Kolem druhého z měst dvé vojenských táborů bylo,
Ze zbraní tryskala zář:
Měl nepřítel úmysl dvojí:
Buďto jim zbořit město, neb na dvé rozdělit jmění,
Všecko, jež ve svém nitru to rozkošné chovalo město.
Měšťané nechtěli svolit a chystali zálohu tajně:
Hradeb manželky milé a slabé hájily dítky,
¨stojíce k ochraně na nich a mužové stížení stářím.
Vytáhli, v čele jim Áres a bohyně Athénská Pallas,
Ze zlata zrobení oba a v zlaté odění roucho,
Ve zbroji, postavy velké a krásní jak bohové právě,
Nad jiné patrní všem, lid pod nimi mnohem byl menší.
Když však přišli až k místu, kde vhodnou se záloha zdála,
U řeky, u které k pití se scházela veškerá stáda,
Tam si usedlo mužstvo, jsouc oděno v jiskřivý krunýř.
Podál tábora vojska dva zvědové, sedíce zvlášťě,
Číhaly zdali by ovce a lesklé sptřili krávy:
Brzy se přihnala stáda, dva pastýři kráčeli s nimi,
Píšťal se bávíce hrou, vždyť neměli o léčce tuchy.
Měšťané shlédli je jíti a přiběhli, s rychlostí velkou
Zabrali s obou stran jak hojnost skotu tak stáda
Krásných bělostných ovcí a zabili pastýře bravu.

Když nepřítel slyšel, jenž seděl před zhromáždišťem,
U krav veliký hluk, hned na vozy poskočných koní
Vstoupil a za nimi jeli a také záhy je stihli.
Stanuvše počali půtku a válčice na břehu řeky,
Oštěpy kovových hrotů tam házeli naproti sobě.
Tam byl Svár, tam Ryk, tam hrozná Morana zhoubná
Jednoho, živého, s ranou, a druhého bez rány držíc,
Jiného válečnou vřavou, již mrtvého, za nohy vlekla.
Háv, jejž na plecích měla, byl rudý od krve mužů.
Byli jak živí lidé, jak živí sváděli boje,
Mrtvoly padlých mužů si hledíce vzájemně vyrvat.

Druhý pruh: život venkovský: orba, žně, vinice.

Potom zas kyprý lán tam vytvářel, úrodnou půdu,
Širokou, ornou třikrát, a četní oráči na ní
Do kruhu potahy hnali, vždy obratem, vzhůru i dolů.
Kdykoli obratem zpět zas dostihli souvrati pole,
Pohár sladkého vína jim dával do rukou vždycky
Muž, jenž po každé přišel.
Dle brázdy se vraceli jimí,
K souvrati dlouhé nivy se snažíce dostati nazpět.
Vzadu se černala prsť, jenž byla zoraná právě,
Ačkoli ze zlata byla – což obzvlášť budilo podiv. S vysokým obilím lán tam Héfaistos vytvářel potom:
Ženci je kosili srpy, ježbve svých pravicích měli:
Hustě tu, za hrstí hrsť, jím padaly požaté klasy,
Vzadu je vazači brali a povřísly vázali v snopy,
Celkem vazačů tré tam vázalo, za nimi hoši
Sbírali požaté hrsti, a rychle je nosíc v rukou,
Vazačům dávali stále, a u brázdy, ve středu jejich, pán stál, v pravici žezlo, a mlčky se radoval v srdci. Sluhové opodál nich jim pod dubem chystali jídlo,
Velkého k hostině býka jim zabivše, ženy pak hojnost
Ječné mísily mouky a žencům ji chystaly k jídlu.

Potom i viniční sad tam vytvářel, plničký révy,
Krásný, ze zlata celý, a tmavé byly tam hrozny.
Stříbrné vinné tyče v něm dlouhým pořadím stály,
Příkop po obou stranách byl modravý, ohrada kolem
z cínu, a jediná jen tím sadem pěšinka vedla,
po které nosiči hroznů, když sklidili, vždycky se brali.
Po ní mladistvé dívky a jinoši laškovné mysli
Sladký nosili plod, jejž v koších pletených měli.
V jejich středu byl hoch, jenž hrál jim na struny libě,
Na svou zvučnou loutnu, a zpíval žalozpěv ke hře,
Krásně a jemným hlasem , a do taktu veškerá mládež
Kráčela, výskala, pěla a tančila k průvodu zpěvu. Třetí pruh: lvi přepadnou stádo, pastvina, tanec

Skotu pak s přímými rohy tam Héfaistos vytvářel stádo,
Ze zlata některé z krav bůh vyrobil, jiné pak z cínu:
Ze dvora bučením táhlým se zvířata na pastvu hnala,
podél hučící řeky a podél klátivé třtiny.
Zároveň s kravami svými šly řadou pastýři čtyři,
Zlatí, a devět psů jim po boku běželo rychlých.
Dvojice strašných lvů v tom chopila řvoucího býka
V prvním pořadí stáda, a býk ten strašlivě buče,
Vlečen byl od oněch lvů.
Psů smečka a junáci za ním –
Lvové mu roztrhli kůži a chlemtali z velkého býka
střeva i temnou krev.
Však pastýři úplně marně
Naproti zuřivým lvům své rychlé ohaře štvali:
Neboť majíce kousnout, vždy prchali ode lvů nazpět,
Jenom na blízku stáli a štěkali, vždycky však couvli. Pastvinu přeslávný bůh tam vytvořil, dovedný mistr,
Velkou, v úvale krásném, a bělostné ovce tam byly,
Ovčíny, pastýřské chýše a ohrady střechami kryté. Rejiště přeslavný bůh též zobrazil, dovedný mistr,
Héfaistos, docela tak, jak Daidalos v rozlehlém Knósu
Pro dívku kadeří krásných kdys vytvořil, pro Ariadnu.
Na něm svobodní hoši a dívčiny veliké ceny
Tančili tvoříce kruh, druh v zápěstí soudruha drže.

Dívčiny v jemná roucha a jinoši v suknice krásné,
Tkané, oděni byly, jež mírně se olejem leskly,
Děvušky čelenky krásné a junáci mečíky měli
Zdobené z ryzího zlata a řemeny pobité stříbrem. Brzy tu cvičenou nohou se pustili do kola v tanec,
Lehko, jak hrnčířský kruh, jenž dobře se do dlaní hodí –
Hrnčíř kdy sedne si k němu a zkouší, dobře – li běží –
Brzy zas tančili v řadách a kráčeli naproti sobě. Nadmíru četný dav kol toho libého tance
Plný radosti stál.
Též božský pěvec jim zpíval,
Na loutnu provodě zpěv.
Dvé kejklířů bylo tam také,
Kteří, když počali zpívat, se točili ve středu jejich.

Čtvrtý pruh: Ókeános.

Silný a velký proud tam vytvořil Ókenův
Kolem krajního lemu, kol dokola pevného štítu.

Ako je vidno z popisu a obsahu jednotlivých pruhov štítu, náš použitý pojem „hierarchizovaný“ nebol taký nepresný. Zvláštnym sa tu môže zdať forma do ktorej je akoby „zasadený“ svet, ktorý kuje boh Héfaistos: v strede je zem a nebo a tie obklopuje mohutný Okeános. V skutočnosti však ide o formu, ktorá pre štít nebola celkom vhodná, ale pre obraz sveta by bola výstižnejšia: guľa. Skutočne v 8. Knihe Illiady nájdeme takýto hoci veľmi stručný výklad sveta v podobe gule. Hornú oblasť gule spravuje Zeus, jej stred vymedzený samotným priemerom gule dostal do správy Okeános a spodnú časť spravuje Hádes, čiže boh podsvetia, podľa ktorého dostalo aj meno. Čo je dôležité všimnúť si, je práve samotný proces Homérovho postupu konštrukcie sveta. Homér pomocou Héfaista vytvára svet delením na protiklady, čiže dichotomicky (vytvorenie dvoch miest, vj ednom je mier, v druhom vojna, tie sa ďalej delia na dve, pretože v jednom ide o svadbu, v druhom o spor). V ďalšom výklade už pokračovať nebudeme. Dúfajme, že doterajší výklad bude na pochopenie homérskeho myslenia dostačujúci. V podstate sme chceli len poukázať na to, že mýtus v jeho prvotnom význame (ako výklad, príbeh o tom, čo sa skutočne udialo, alebo sa deje...) odráža znaky myslenia. A tam kde je prítomné myslenie, malo by byť zároveň prítomné i usporiadanie, a to aspoň ako výsledok myšlienkovej činnosti, keď už nie v samotnom procese myslenia. Bez nasledujúcej poznámky by bolo dosť náročné pokračovať ďalej. Tá bude obsahovať výklad niektorých pojmov, s ktorými začne operovať filozofia už v jej samotných prvopočiatkoch.

Κοσμος (KOSMOS)- hoci sa u Homéra v zmysle sveta, univerza nevyskytuje, musíme podotknúť, že to ani nie je možné. Pretože jeho pôvodný význam, v ktorom ho Homér používal (rovnako i Hésiodos) bolo usporiadanie „usporiadané“, „zoradené vojsko“, „usporiadaný dom“, ale taktiež „dobre udržiavané záhrady“.

Sloveso κοσμειν (KOSMEIN) znamená v homérskom význame usporadúvať, zoraďovať, dávať do poriadku. Pojem KOSMOS v jeho význame vesmíru, usporiadaného vesmíru, po prvý krát použil až Pythagorás (6.-5. St. p.n.l.). Φυσις (FYSIS) – je grécke podstatné meno, ktoré označuje prírodu v jej celku, ale aj všetko živé a to je prvotný význam tohto pojmu, pretože sám je odvodený od slovesa φυω, φυειν (FYÓ, FYEIN), čo znamená plodiť, rodiť. Fysis znamená všetko to, čo je vzniknuté a čo zanikne. Príroda ako dynamický celok. Slovo FYSIS znamená však aj prirodzenosť, rozhodujúcu určujúcu vlastnosť niečoho. Až postupne bude slovo Fysis nadobúdať význam prírody.

Λογος (LOGOS)- slovo , ktoré má v gréčtine mnoho významov: slovo, reč, kniha, veta. No ďalším významom tohto slova je aj usporiadaná výpoveď o niečom ba dokonca zákon. A to zákon, ktorý je stanovený božstvom, nie človečenstvom. Malé upresnenie. Neurčitok λεγειν (LEGEIN) znamená prvotne „zbierať“, hlavne „vyberať“. Každý výber si vyžaduje pozornosť, úvahu, myslenie...Preto slovo λογοσ (LOGOS) budeme odlišovať odteraz od slova μυθος (MYTHOS) práve v tomto význame. A síce ako vyberanú výpoveď o niečom skutočnom. Νομος, νομοι (NOMOS, NOMOI)- zákon, zákony, ale na rozdiel od LOGOS, zákony, ktoré stanovuje ľudské spoločenstvo, preto i spoločenské, politické zákony, nikdy nie zákony prírody. PREDSOKRATICKÁ FILOZOFIA

Milétska škola

V období okolo 7.-6. Storočia pred n.l. sa začali vytvárať prvé filozofické školy. Aj keď pojem škola nie je úplne presný na vyjadrenie určitej skupiny ľudí, ktorých spájala tá istá činnosť, myslenie, budeme sa držať dejepiseckých autorít a pojem škola prijmeme (aj keď nie úplne doslovne). V tomto období gréckych dejín vznikajú jednotlivé filozofické školy na samotnom kontinente, ktorý obklopuje Stredozemné more, ale aj na jednotlivých ostrovoch, ktoré v tejto časti Stredozemného mora ležia a spoločne s kontinentom boli nazývané Malá Ázia. Neodmysliteľnou súčasťou výkladu predsokratických filozofických systémov je fakt, že každý tento systém je osobitým druhom jednak kozmogónie (disciplíny, ktorá pojednáva o pôvode vesmíru o jeho vzniku) a zároveň kozmológie (disciplíny, ktorá pojednáva o zákonitostiach vesmíru, jeho vlastnostiach, jeho vývine)

Jedným z takýchto ostrovov bol aj Milétos. Ako už býva zvykom, na samom počiatku nejakej školy stojí jej zakladateľ.

A zakladateľom milétskej školy (hoci nikdy takú školu nezaložil) bol Tháles. Jeho žiakom bol Anaximandros a zasa Anaximandrovym žiakom bol Anaximenés. Najprv je potrebné zdôrazniť jeden neodmysliteľný fakt. Milétskou školou sa v dejinách myslenia začne niečo dovtedy neobyčajné. Každý z predsokratických filozofov bude hľadať αρχη (ARCHÉ), čiže prvotnú pralátku ako substanciu, základ všetkého bytia.
Hľadanie takejto pralátky bude zároveň činnosťou a výsledkom pozorovania, zmyslového skúmania, zaznamenávania, vypočítavania. To, čo síce vychádza z mýtu, ale zároveň ho prekračuje, prekonáva a stáva sa tým, čo sme označili pojmom LOGOS. Stáva sa filozofickou výpoveďou, organizovanou výpoveďou na základe skúmania. O predsokratických filozofoch sa zachovali niektoré údaje, ktoré sú spracované u Aristotela, Diogena Laertského, Simplikia ale aj Platóna

THÁLES. Okrem toho, že je známy ako matematik pre objav, ktorý učinil, a ktorý do dejín vedy vošiel pod názvom táletovej vety, ktorá hovorí o vpísaní pravouhlého trojuholníka do kružnice, bol ten istý Tháles predovšetkým filozof. Samotný pojem filozof prvý použil až Pythagorás, ale my ho používať budeme už na označenie prvých mysliteľov, ktorí začali popisovať svet filozoficky, teda nie mýticky. Tháles za spomínané ARCHÉ prehlásil vodu. Mal na to hneď niekoľko dôvodov. Ak zoberieme do úvahy, že Tháles bol predovšetkým pozorovateľom prírody (FYSIS) a tá je dynamickou skutočnosťou – vládnu v nej predovšetkým procesy vznikania a zanikania, potom je voda ako prazáklad, prvopočiatok asi tým najvhodnejším. Je základom života, je tým, bez čoho život nie je možný. Navyše si Tháles povšimol, že voda je prítomná v samotných počiatkom života, v smenách. Okrem toho si spomeňme na Homérov popis kozmu. Jeho okrajom bol Okeános, oceán, ktorý akoby u Tháleta len umocňoval predstavu o vode ako o pralátke. Spomínaný Diogenés Laertský udáva o Tháletovi aj jednu legendu, ktorá sa stane neskôr základným rysom zapadoeurópskeho myslenia. „Říká se o něm, že když vyšel z domu
pozorovat hvězdy, spadnul do jámy. Když začal
křičet, tak mu stařena, která u toho byla, řekla:
„Ty si Thálete, myslíš, že poznáš to, co,
je na nebi, když nejsi schopný vidět to, co je
u tvých nohou?“.

Tháles sa tu prezentuje ako mudrc, ktorý pozoruje hviezdne nebo a neprihliada na to, čo sa deje pod jeho vlastnými nohami. Túto legenddu možno chápať aj ako metaforu. Vyšší cieľ (rovnako zmyslový ako aj myšlienkový) necháva v ústraní to, čo sa v skutočnosti deje pod vlastnými nohami samotného pozorovateľa.

Tháletov pozorovateľský duch sa popisuje aj v inom príbehu, ktorý však nemusí byť legendou. Tháles pochodil v jeho dobe značnú časť Egypta. Jeho vedomosti a poznatky z oblasti matematiky a geometrie a teda aj z astronómie sa počas týchto ciest len znásobovali. A Egypťania navyše boli jedni z najlepších a najvyspelejších astronómov vo vtedajšom svete. Po príchode z Egypta, Tháles predpovedal na základe pozorovaní a výpočtov zatmenie Slnka s presnosťou na jeden jediný deň. Tá istá sila predpovede na základe pozorovania a výpočtov Tháletovi priniesla nemalé bohatstvo. Tháles totiž pre seba predpovedal veľkú úrodu viniča. A nemýlil sa. No ešte pred tým skúpil všetky lisy na vinič a keď prišlo k vinobraniu, prenajímal svoje lisy za nemalú čiastku. ANAXIMANDROS je považovaný za autora vôbec prvého filozofického textu, aj keď z jeho diela, ktoré nieslo údajne názov Περι φυσεως (PERI FYSEOS- O prírode), sa zachovali len niektoré zlomky ako je to v prípade viacerých predsokratických filozofov. Anaximandros prehlásil za arche το απειρον (APEIRON- NEURČITĚ, NEOBMEDZENĚ). Na prvý pohľad s to možno zdá príliš abstraktné, no ďalší výklad nám to objasní. Jedným zo zachovaných zlomkov je nasledujúci:

„Anaximandros hovorí, že to nie je ani voda ani žiaden
z tak zvaných živlov, ale akási iná neobmedzená prirodzenosť,
z ktorej vznikajú všetky nebesá a svety (usporiadania) v nich“.

Tou neusporiadanou prirodzenosťou je v pôvodnom texte výraz φυσις απειρος }FYSIS APEIROS). Tento zlomok nám však nepovedal veľmi mnoho. Zaradil nám však pojem APEIRON do určitého kontextu. Pojem APEIRON, je ARCHÉ, ale nie je to žiaden z takzvaných živlov. Uveďme preto ďalší zo zlomkov, okrem iného najznámejší a pre pochopenie Anaximandrovho ARCHÉ najpotrebnejší:

„A z čoho veci vznikajú do toho veci i zanikajú.
Lebo si za svoje bezprávie pykajú pokutu a trest
A to podľa určenia času“. Anaximandrovo ARCHÉ je APEIRON. Je to prvopočiatok, z ktorého veci tak vznikajú ako aj zanikajú. Avšak bez podrobnejšieho výkladu samotného pojmu APEIRON je nemožné ísť ďalej. APEIRON je terminologicky slovo, ktoré je zložené z dvoch častí. Z tzv. alfa privativum A a PERAS, čo znamená obmedzenie, medza, hranica. Alfa privativum, činí zo slova PERAS jeho opak, čiže ne-obmedzené, bez-hraničnné. Teraz je potrebné predstaviť si všetky veci, ktoré vznikajú z APEIRON, ako tie, ktoré majú svoj tvar a ten je ich obmedzením, medzou, hranicou.

Je možné si predstaviť niečo vzniknuté ako bez tvaru a hranice? Samozrejme, že nie. A navyše aj ta najamorfnejšia látka má svoj tvar, svoju hranicu. A práve to je dôvod (ohraničenie veci, jej obmedzenie jej vlastným tvarom) prečo sa hovorí o ich bezpráví, o pokute a treste. Tie si pykajú svoj treste, lebo sú protikladom ARCHÉ. A nakoniec, všetky vzniknuté veci majú svoj ČAS zmeraný, ten je dokonca nevyhnutnosťou každého vzniku, ktorý vedie zároveň k zániku. Niet zániku bez vzniku a naopak (u Anaximandra).

Dynamiku FYSIS, dynamickosť prírody u Anaximandra zabezpečujú preto protiklady, o čom nakoniec svedčí aj ďalší z jeho zlomkov.
„Vznik prvkov sa deje vylučovaním
protikladov večným pohybom“.

Protiklady sú teda základom vzniku, ale i zániku, pretože prvotný protiklad vytvára už samotná podstata, prvopočiatok vo vzťahu k tomu, ČO vytvára. Okrem iného Anaximandros vyslovil prvý dohad o tom, že život mohol skutočne vzniknúť vo vode. Dohad, ktorý sa snažia potvrdiť i dnešní biológova, a ktorý sa zdá byť najpriateľnejší. Anaximandros to vyjadril svojou predstavou evolúcie najprv morských živočíchov, ktorí sa postupným vyparovaním a vysušovaním dostávali na zemský povrch. ANAXIMENÉS považoval za ARCHÉ vzduch. Anaximenés bol vedený k tomuto záveru dôvodmi podobnými ako u Tháleta. Anaximenés, ako už bolo spomenuté bol Anaximandrovym žiakom. Ako žiak prijal od svojho učiteľa pojem APEIRON, ktorý transformoval do podoby VZDUCHU. Pri výklade Anaximena je nevyhnutné poznamenať, že bol vynikajúcim meteorológom. Anaximenés vo vode ako v pralátke nemohol vidieť to, čo mu ponúkala pralátka VZDUCH. Totiž vzduch poskytoval Anaximenovi oveľa väčšiu rozmanitosť protikladov v podobe tepla, chladu, sucha a vlhkosti. Vzduch ako APEIRON, je potrebné chápať u Anaximena predovšetkým ako abstraktný neurčitý základný prvok. Neurčitým musí byť preto, aby si zachoval vlastnosť ARCHÉ. Podobne je treba chápať v tomto zmysle i Tháletovu vodu. Preto bol Anaximandros považovaný za vôbec prvého filozofa, pretože dal ARCHÉ podobu abstraktnej substancie, ktorá má byť základom vzniku, zániku, pohybu... a preto sama nemôže mať také vlastnosti ako majú jednotlivé už vzniknuté veci. Aj u Anaximena sa zachovalo niekoľko podstatných zlomkov, pričom nasledujúci sa považuje za najdôležitejší:
„Podľa Anaximena nie je ani teplo ani chlad niečím
základným, ale neskôr spoločne vznikajú ako
výsledok premien látky.

Hovoril, že zhromaždená a zhustená látka je chladom,
To riedke a uvoľnené – takto to nejako nazval
i týmto slovom – teplom.
Preto sa nehovorí nevhodne, že človek vypúšťa
z úst tak teplo ako aj chlad.
Lebo dych je ochladený, keď je stláčaný a zhustený
Perami. Keď však vanie z otvorených úst,
Vzniká riedkosťou teplo“.

Tento zlomok je doplnený pokračovaním:
„Anaximenés Milétsky, syn Eurystratov, bol
Anaximandrovym druhom. Tvrdil, že je jedna
základná prirodzenosť, tak ako onen tvrdil,
že apeiron. Nie však prirodzenosť neurčitá, ako u Anaximandra
Ale vymedzená.
Vravel, že je to vzduch. Vzduch sa čo do svojej podstaty
Rozlišuje riedkosťou a hustotou.
Keď sa stal riedkym, vzniká oheň.
Keď hustým, vzniká vietor, ďalej oblak,
A keď ešte viac zhustne, vzniká voda,
Ďalej zem, potom kamene, ostatné vzniká z tohto. Vzduch pôsobí večný pohyb, ktorým sa deje premena“.

Anaximandrov vplyv sa na Anaximena prejavuje najmä v tom, že vzduch ako ARCHÉ je NEURČITYM VZDUCHOM. Až jeho konkrétne prejavy, jeho URČITÉ prejavy, ktorými sú zhusťovanie a zrieďovanie či na túto pralátku zjavnou a zmyslami vnímateľnou. Doposiaľ je to pralátka, ktorá je mysliteľná ale pre svoju základnú vlastnosť nepredstaviteľná a nevnímateľná. Hérakleitos z Efezu

Hérakleitos z Efezu bol označovaný prívlastkom Σκοτεινος (SKOTEINOS-TEMNÝ). To, či tomuto označeniu vďačí za svoju povahu, alebo skôr za svoj spis, ktorý, rovnako ako i spisy Milétskej školy, niesli názov Περι φυσεως (PERI FYSEÓS-O PRÍRODE), ponechajme vlastnému súdu každého, kto sa čo to dozvie niečo o Hérakleitovej osobe. Na margo tejto dilemy ale môžeme uviesť jeden zaujímavý postreh, autorom ktorého je Sókratés. Ten po tom, čo si prečítal spomínaný Hérakleitov spis poznamenal: „To, čomu som porozumel, je výborné, aj to, čomu som neporozumel, je výborné; ale človek by na to potreboval jedného delfského potápača“. A o filozofickej, ba niekedy mystickej hĺbke niektorých zlomkov (pretože z celého Hérakleitovho spisu sa zachovalo okolo 135 zlomkov), nebude treba pochybovať. Aj to však ponecháme na ľubovôľu čitateľa. Hérakleitos z Efezu patrí rovnako medzi „fyzikov - kozmológov“ svojej doby. Je tiež starogréckym hľadačom ARCHÉ. Jeho výsledky hľadania sú podobné výsledkom Miléťanov, avšak definitívny rozdiel sa dá presne určiť až po dôkladnejšom preskúmaní jeho fragmentov. B 30
„Kosmos, stejný pro všechny,
neučinil žádný z bohů ani lidí,
ale vždy byl a je a bude –
stále živý oheň,
který se zažehává podle míry
a uhasíná podle míry.

Hérakleitos, ako je vidieť, prehlásil za ARCHÉ OHEŇ (πυρ – PÝR). Nestabilnosť tohto prvku je nemysliteľná.

Oheň, ktorý ako každý iný oheň môže predsa vzplanúť aj bez malého pričinenia niečoho druhého. Okrem toho, ak raz vzplanie, je pri jeho rapídnom rozširovaní veľmi obtiažne uhasiť ho. To však za žiadnych okolností neplatí pre ten OHEŇ, o ktorom hovorí Hérakleitos. V prvom rade je potrebné uvedomiť si, že OHEŇ, Hérakleitov OHEŇ je kozmickým ohňom, dokonca s ním do určitej miery splýva. A rovnako ako je KOSMOS identický sám so sebou, rovnako nemôže niesť stopu jeho tvorcu. Pretože ak položíme medzi OHEŇ a KOSMOS znamienko „rovná sa“, dospejeme tak k zisteniu, že žiadnu zdedenú vlastnosť po tvorcovi nemá, a preto aj k jeho ďalšej podstatnej vlastnosti: večnosť. Tento, teraz už trochu bližšie určený KOZMICKÝ OHEŇ je riadený. Je určiteľný (determinovateľný) tiež na základe svojej periodicity. A to je pojem, ktorý je pre pochopenie tak prípadu OHŇA ako aj predsokratického ARCHÉ vôbec nevyhnutné. Pojem periodicity v sebe obsahuje myšlienku nejakého usporiadania (a pojem KOSMOS takýto význam de facto má), poriadku, na strane druhej vyjadruje proces vzniku a zániku, ktorý je v prírode a vôbec vo vesmíre periodický. Je potrebné uvážiť však ešte nasledovné. Keď uvažujeme o periodicite, predovšetkým s ohľadom na proces vzniku a zániku, musí nám byť známa a zrejmá ich príčina. Hérakleitos túto príčinu určil následovne:

B 53
„Zápas je všech otec, všech král,
A jediný předvádí jako bohy, jiné jako lidi;
Jedny činí otroky, jiné svobodnými“.

Tou príčinou je teda SPOR, ZÁPAS (Πολημος-POLÉMOS). Hérakleitos pozoroval výsledok univerzálneho SPORU, ZÁPASU, ako všadeprítomnú príčinu všetkého pohybu v prírode. Dokonca aj samotný fakt, že v ľudskej spoločnosti je jeden otrokom, iný zasa slobodným, jeden je smrteľným človekom, druhý zasa nepominuteľným večným bohom, je znakom ZÁPASU, SPORU. Je to príčina večného dynamizmu kozmu, ktorý v ňom vládne. Je to neustály boj protikladov.

B 80
„Je třeba vědět, že zápas je oním
společným,
a právo je sporem,
a všechno vzniká sporem
i podle onoho potřebného“.

Až doposiaľ bola reč o ARCHÉ ako o jednotlivých PRVKOCH, či ŽIVLOCH. Ak chceme spoznať takýto prazáklad, všetkého existujúceho, stačí (ako by sa zdalo) na to použitie niektorého zo zmyslov. Toto zdanie je však klamné. Dokonca uznajme, že je naozaj iba zdaním. Ak by sme sa upriamili napríklad na Hérakleitov OHEŇ, stačilo by nám použiť čuch na to, aby sme identifikovali jeho silu.

O tom, že je to univerzálny kozmický OHEŇ svedčí ďalší zo zlomkov.

B 7
„Jestliže se všechno stane dýmem,
pak nosy mohou rozpoznávat“.


Teda ako je treba porozumieť hérakleitovskej reči? To, že nejde iba o druhotný oheň, ale o už viac – krát spomínaný kozmický oheň, ktorý je garantom periodicity a ktorý zapadá zároveň do nekonečného boja protikladov, je možné chápať len na základe nejakého zákona, nejakej nevyhnutnosti, ktorá nemá individuálnu platnosť výpovede, autorom ktorej je Hérakleitos, ale ktorá platí nielenže lokálne ale absolútne, univerzálne, je to hérakleitovsky povedané το ξυνοον (TO XYNOÓN – TO SPOLOČNÉ):

B 1
„Nechápající jsou vždy lidé,
jak před tím, než slyšeli jsoucí řeč,
tak i když ji slyší poprvé.
Ač se všechno děje podle oné řeči, podobají se nezkušeným,
Když zakoušejí taková slova i taková
Díla,
Jaká já vykládám,
Když rozlišuji podle jejich
Přirozenosti
A ukazuji, jak se to s nimi má.
Ostatním lidem však zůstává
Skryto, co činí, když bdí,
Tak jako zapomínají, co dělají,
Když spí.

B 114
„Je třeba upevňovat se tím, co je
společné všem,
když se mluví s rozumem,
tak jako se obec upevňuje zákonem,
a ještě silněji.
Vždyť všechny lidské zákony jsou
Živeny tím jedním božským. Vládne tak, jak dalece chce,
A uspokojuje všechno
A má nad tím vrch“.

Ako je vidieť z týchto dvoch zlomkov, tá spoločná reč, ktorá je jedným (jediným) božským zákonom je tým, čo sa v gréčtine označuje termínom λογος (LOGOS).O tom, aký má význam v systéme Hérakleitovho filozofického myslenia sme si už však povedali na predošlých riadkoch. Post scriptum 1: hĺbka, o ktorej sme začínali celý výklad Hérakleitovej „reči“, má teda nielen „štylistický“ charakter, ale zároveň aj zmysel. Hérakleitova reč je skutočne hlboko premyslená...

Post scriptum 2: Doteraz sme sa stretávali s arché, ktoré bolo jedno (oheň, voda, vzduch). Takýto filozofický názor, v ktorom je vyjadrená podstata numericky jedna sa nazýva monizmus. Okrem toho by sme mohli povedať, že milétsky a hérakleitovský monizmu má podobu hylozoistického monizmu, pretože υλη (HÝLÉ znamená LÁTKA) a ζοων (TO, ČO JE ŽIVÉ, ale inde aj ŽIVOČÍCH) a takouto „živou látkou“ je aj milétska VODA, VZDUCH, ale aj Hérakleitov OHEŇ.



















EMPEDOKLÉS z AKRAGANTU

Vyššie sme poznamenali, že doposiaľ uvedené predsokratické školy boli označené termínom monistických systémov, to znamená, že každý z týchto systémov operuje s jedinou pralátkou, ktorá je základom všetkého diania, je základom mnohosti. Prípad Empedokla z Akragantu je však rozdielny. Prípad Empedoklovej fyziky, resp. kozmológie by sme na strane druhej mohli označiť prívlastkom pluralistický, pretože Empedoklés bude postulovať viacero ARCHÉ (presnejšie vyjadrené αρχαι - ARCHAI, čo je v gréčtine plurál od ARCHÉ. ), presnejšie povedané viac ako dve. Akým spôsobom, to ukážu nasledujúce riadky.

Empedoklove pozorovania boli do značnej miery upriamené na silu a mohutnosť všetkých štyroch živlov. To však neznamená, že predchádzajúce systémy boli o niečo nepresnejšie, či chudobnejšie. O spomínanej pluralite svedčí sám uvádzajúci zlomok.

B 6
„Nejprve poslyš, které jsou čtyři kořeny všeho:
zářivý Zeus a Héra, jež přináší život, a Hádes,
konečně Nestis, lidské jež prameny slzami živí“.

Na prvý pohľad nemusí byť hneď jasné, ktoré prvky sú myslené menami uvádzaných božstiev. Neskoršia analýza však ukázala, že božstvami sú myslené základné živly: OHEŇ, VODA, ZEM, VZDUCH. Tažkosti však bude tiež spôsobovať to, akým spôsobom dané prvky vládnu.

Ináč povedané, ako sa z jednotlivých štyxroch prvkov možno dopracovať k tak rozmanitej mnohosti , ktorá sa zmyslov predstavuje. Empedoklés preto potrebuje nevyhnutne uviesť hľadaný spôsob vytvárania mnohosti zo štyroch prvkov. Všimnime si ešte pred ďalším pokračovaním, že samotný pojem mnohosti je veľmi výstižne obsiahnutý už v druhotnom názve jednotlivých prvkov, a síce KORENE VŠETKÉHO (ριζωματα παντων – RHIZÓMATA PANTÓN). Empedoklés teda uvádza do systému proces, ktorý je vyjadrený pojmom μιξις (MIXIS – MIEŠANIE):

B 8
„Jiného cosi ti povím, že u žádné smrtelné věci
není rození, není též konce zhubné smrti,
nýbrž je míšení jen a vzájemné střídaní věcí
smíšených, avšak lidé to rozením nazývat zvykli“.

Tam, kde v predošlých kozmologických sysémoch išlo o proces vzniku a zániku, v systéme, ktorý prezentuje Empedoklés ide v princípe o proces transformácie. Tento proces MIEŠANIA, ako proces transformácie je možné predstaviť si za pomoci chemických procesov a Empedoklove MIXIS ide ruka v ruke s predstavou akejsi prvotnej primitívnej chémie. Teda tam, kde bol doteraz vznik a zánik je tu, u Empedokla miešanie koreňov všetkého a premena. Položme si spoločne s Empedoklom otázku: „Je proces miešania koreňov všetkého, procesom bezhlavým, náhodným a ľubovoľným, alebo je to proces, ktorého periodicita je určená niečím čo k nemu bytostne prináleží“? Ak by sme ponechali proces miešania len tak na náhodu, spreneverili by sme sa zásadám predsokratického spôsobu uvažovania a síce stále prítomnej božskosti, nevyhnutnosti. Preto sme nútení začať uvažovať o procese miešania ako o niečom, čo má svoje hybné princípy a to doslovne. B 26
„Střídavě kořeny vlády.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?