Praveká a staroveká architektúra

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. února 2007
  • Zobrazeno: 6267×

Příbuzná témata



Praveká a staroveká architektúra

Okolo 8.tisícročia, v období zásadného hospodárskeho obratu, keď vzniká hospodárstvo založené väčšmi na využívaní vegetácie než na love zvierat, začína sa rozvíjať výroba, človek sa z lovca mení na pastiera a roľníka. Súčasne vzniká nové umenie na nových základoch. Symbolom nového roľníckeho hospodárstva sa stáva keramika. Podnecuje tvorbu ozdobných prvkov, ktoré sa už neinšpirujú zvieracou ríšou, ale námetmi z abstraktného sveta čiar a plôch, ktoré mali neraz symbolický význam. Na konci 3.a v 2.tisícročí sa uskutočnila ,, výmena“ materiálov. Kameň, najmä pazúrik, sa používal už len na bežné účely. Vládnuca trieda si osvojila nové materiály, meď, potom bronz a neskôr aj železo. Sociálna revolúcia, ktorú vyvolalo používanie kovov, sa prejavila prísnou hierarchizáciou spoločnosti, čo sa muselo odraziť vo svete živých i mŕtvych. Tým sa vysvetľuje ,, megalitizmus“, vznik mohutných stavieb zo vztýčených, nahromadených a zoskupených balvanov, ktoré vytvárajú záhadné aleje v Carnacu, slnečný chrám v Stonehange, alebo množstvo monumentálnych náhrobkov, ako sú dolmeny, mohutné krypty, navety, talayoty na Baleároch, nuragy na Sardínii. To všetko sú doklady nového druhu umenia – architektúry.
V praveku neandertálci pochovávali svojich zosnulých do jamy, ako napríklad v La Chapelle - aux - Saints. Chránili ich stokilovou vápencovou platňou ( La Ferrassie) alebo mohylou navŕšenou u kamienkov pod jaskyňou. Sú cenným dokladom o náboženských predstavách a zároveň sú predzvesťou pohrebných obradov a stavieb posledných tisícročí praveku a prvých dejín: veľkých náhrobkov, mohýl, megalitických stavieb. Stačilo, aby sa zväčšili, aby sa prešlo na monumentálnu, ba priam obrovskú mierku, aleje menhirov v Carnacu alebo pyramídy.
V hrobke magdalénskeho človeka v Saint – Germain – la Riviére ( Gironde) vo Francúzsku, asi 10.tisícročia, bol nájdený dvojitý kamenný preklad, ktorý H. Breuil nazval ,, mikrodolmenom“. Bola to už ,, megalitická“ myšlienka, hoci jej realizovanie nebolo ešte monumentálne. Na morbihanskom ostrove Tévieku v 7.-6.storočí označovali hrobky mohylami, ktoré boli už predzvesťou mastáb a pyramíd. Na bretónskom ostrove Carn bola roku 3270 pred n.l. postavená kupolovitá hrobka (tholos), malá stavba z kameňov ukladaných na sucho do nepravej kruhovej klenby zavŕšených mohutnou platňou, ktorá tvorila jej záver. Na prelome 3.a2.tisícročia Západ už pokrývali dolmeny a začali sa stavať menhiry.

Hrobka v Romerale blízko Antequery v Andalúzii má chodbu 23 metrov dlhú, lichobežníkového prierezu, vystavanú veľmi starostlivo z malých kameňov. Neďaleko odtiaľ je jaskyňa Menga, najpôsobivejšia praveká hrobka, najmohutnejšia stavba postavená z minimálneho množstva kameňa.
Najväčší menhir v Locmariaquere v Bretónsku, rozdrvený bleskom, dosahoval výšku 23 metrov. V dolnej časti meria 5 metrov a váži okolo 348 ton. Bolo potrebných 2000 mužov alebo 300 volov, aby ho ,,prikotúľali“ na miesto a postavili pomocou dômyselného vahadla.
Skutočným symbolom západného megalitického veku je súbor v Stonehange vo Veľkej Británii. Na rozdiel od locmariaquerského menhiru má prepracovanejší pôdorys spájajúci kružnicu a ,,podkovu“ do rozsiahleho kruhového priestranstva s priemerom 100 metrov. Je aj ,,vzhľadnejší“, so starostlivo opracovanými stenami jednotlivých prvkov a aj konštrukčne je vyspelejší, lebo má balvany spájané na čap a dlabu.
V časovom rozmedzí jedného až dvoch tisícročí vzniklo tisíce monumentálnych stavieb z navŕšených balvanov alebo z kamenných platní ukladaných na sucho, ako sú navety, podzemné stĺpové siene, baleárske talayoty, korzické torres, sardínske nuragy, škótske brochs až po ďaleké Orkneje.
Skutočná ,, stavebná horúčka“ však zúrila po celé 2.tisícročie pred n.l. a prevýšila aj stavebný rúch mierového obdobia Rímskej ríše alebo 11.storočie, keď sa Západ zahalil do ,,bieleho rúcha kostolov.“
Staroveká architektúra - hlavným a dominantným umením v staroveku bolo staviteľstvo. Maliarstvo a sochárstvo boli len doplnkovými druhmi umenia. Tvorili s architektúrou úplnú slohovú jednotu.
Impozantnou dominantou mesta bol chrám najvyššieho boha. V jeho okolí boli chrámy ostatných bohov, súbory palácov, terás a nádvorí, záhrad a okrasných sadov, procesiová cesta a často i ďalšie vnútorné hradby a slávnostné brány. Stavebným materiálom bol kameň opracovaný do presných geometrických tvarov – s výnimkou tzv. kyklopského muriva, ktoré obdivuhodne rešpektuje rôzne tvary balvanov. Klenba – tu bola prvýkrát postavená klenba, no najtypickejšie stavby staroveku majú pyramidálny tvar, ktorý dokáže povzniesť svätyňu alebo magický ihlan egyptského slnečného boha čo najvyššie k nebu. Zároveň dobre chráni hrobku a vzácne relikvie v tajomných útrobách.
Chrám a palác – chrámy a paláce sú veľkolepé stavby rozlohou a prepychom. Princíp architektúry je pravouhlý. Okrem pevného muriva, pripomínajúceho hradby, sú základným prvkom stĺpy a trámovie, tzv. architráv. Množstvo stĺpov vyjadrovalo moc a bohatstvo, preto sa kládol v dávnych dobách veľký dôraz na ich výzdobu.

Zvlášť cenným stĺpom bol obelisk. Spravidla ho tvoril jediný blok kameňa. Obelisky merali 20-30 metrov a mali čestné miesto v chráme alebo pred chrámom. Zdobili ich nápisy a reliéfy s námetom víťazných bojov. Pôdorys palácov a chrámov je rôzny. V Mezopotámii pripomína labyrint okolo hlavného nádvoria, východné kultúry riadi budhistická číselná symbolika a kult rozmiestnenia božstiev v nebi, Egypťania majú stavby symetrické na os posvätnej cesty so sfingami, obeliskami, ktorá prechádza cez mohutné pylóny k stĺpovým nádvoriam zaradeným za sebou. Staroveké kultúry podriadili umelecké prejavy zložitému polyteistickému náboženstvu. Nazov: Praveká a staroveká architektúra
Autor:
Oblast: 5
--------------------

Okolo 8.tisícročia, v období zásadného hospodárskeho obratu, keď vzniká hospodárstvo založené väčšmi na využívaní vegetácie než na love zvierat, začína sa rozvíjať výroba, človek sa z lovca mení na pastiera a roľníka. Súčasne vzniká nové umenie na nových základoch. Symbolom nového roľníckeho hospodárstva sa stáva keramika. Podnecuje tvorbu ozdobných prvkov, ktoré sa už neinšpirujú zvieracou ríšou, ale námetmi z abstraktného sveta čiar a plôch, ktoré mali neraz symbolický význam. Na konci 3.a v 2.tisícročí sa uskutočnila ,, výmena“ materiálov. Kameň, najmä pazúrik, sa používal už len na bežné účely. Vládnuca trieda si osvojila nové materiály, meď, potom bronz a neskôr aj železo. Sociálna revolúcia, ktorú vyvolalo používanie kovov, sa prejavila prísnou hierarchizáciou spoločnosti, čo sa muselo odraziť vo svete živých i mŕtvych. Tým sa vysvetľuje ,, megalitizmus“, vznik mohutných stavieb zo vztýčených, nahromadených a zoskupených balvanov, ktoré vytvárajú záhadné aleje v Carnacu, slnečný chrám v Stonehange, alebo množstvo monumentálnych náhrobkov, ako sú dolmeny, mohutné krypty, navety, talayoty na Baleároch, nuragy na Sardínii. To všetko sú doklady nového druhu umenia – architektúry.
V praveku neandertálci pochovávali svojich zosnulých do jamy, ako napríklad v La Chapelle - aux - Saints. Chránili ich stokilovou vápencovou platňou ( La Ferrassie) alebo mohylou navŕšenou u kamienkov pod jaskyňou. Sú cenným dokladom o náboženských predstavách a zároveň sú predzvesťou pohrebných obradov a stavieb posledných tisícročí praveku a prvých dejín: veľkých náhrobkov, mohýl, megalitických stavieb.

Stačilo, aby sa zväčšili, aby sa prešlo na monumentálnu, ba priam obrovskú mierku, aleje menhirov v Carnacu alebo pyramídy.
V hrobke magdalénskeho človeka v Saint – Germain – la Riviére ( Gironde) vo Francúzsku, asi 10.tisícročia, bol nájdený dvojitý kamenný preklad, ktorý H. Breuil nazval ,, mikrodolmenom“. Bola to už ,, megalitická“ myšlienka, hoci jej realizovanie nebolo ešte monumentálne. Na morbihanskom ostrove Tévieku v 7.-6.storočí označovali hrobky mohylami, ktoré boli už predzvesťou mastáb a pyramíd. Na bretónskom ostrove Carn bola roku 3270 pred n.l. postavená kupolovitá hrobka (tholos), malá stavba z kameňov ukladaných na sucho do nepravej kruhovej klenby zavŕšených mohutnou platňou, ktorá tvorila jej záver. Na prelome 3.a2.tisícročia Západ už pokrývali dolmeny a začali sa stavať menhiry. Hrobka v Romerale blízko Antequery v Andalúzii má chodbu 23 metrov dlhú, lichobežníkového prierezu, vystavanú veľmi starostlivo z malých kameňov. Neďaleko odtiaľ je jaskyňa Menga, najpôsobivejšia praveká hrobka, najmohutnejšia stavba postavená z minimálneho množstva kameňa.
Najväčší menhir v Locmariaquere v Bretónsku, rozdrvený bleskom, dosahoval výšku 23 metrov. V dolnej časti meria 5 metrov a váži okolo 348 ton. Bolo potrebných 2000 mužov alebo 300 volov, aby ho ,,prikotúľali“ na miesto a postavili pomocou dômyselného vahadla.
Skutočným symbolom západného megalitického veku je súbor v Stonehange vo Veľkej Británii. Na rozdiel od locmariaquerského menhiru má prepracovanejší pôdorys spájajúci kružnicu a ,,podkovu“ do rozsiahleho kruhového priestranstva s priemerom 100 metrov. Je aj ,,vzhľadnejší“, so starostlivo opracovanými stenami jednotlivých prvkov a aj konštrukčne je vyspelejší, lebo má balvany spájané na čap a dlabu.
V časovom rozmedzí jedného až dvoch tisícročí vzniklo tisíce monumentálnych stavieb z navŕšených balvanov alebo z kamenných platní ukladaných na sucho, ako sú navety, podzemné stĺpové siene, baleárske talayoty, korzické torres, sardínske nuragy, škótske brochs až po ďaleké Orkneje.
Skutočná ,, stavebná horúčka“ však zúrila po celé 2.tisícročie pred n.l. a prevýšila aj stavebný rúch mierového obdobia Rímskej ríše alebo 11.storočie, keď sa Západ zahalil do ,,bieleho rúcha kostolov.“
Staroveká architektúra - hlavným a dominantným umením v staroveku bolo staviteľstvo. Maliarstvo a sochárstvo boli len doplnkovými druhmi umenia. Tvorili s architektúrou úplnú slohovú jednotu.
Impozantnou dominantou mesta bol chrám najvyššieho boha. V jeho okolí boli chrámy ostatných bohov, súbory palácov, terás a nádvorí, záhrad a okrasných sadov, procesiová cesta a často i ďalšie vnútorné hradby a slávnostné brány.

Stavebným materiálom bol kameň opracovaný do presných geometrických tvarov – s výnimkou tzv. kyklopského muriva, ktoré obdivuhodne rešpektuje rôzne tvary balvanov. Klenba – tu bola prvýkrát postavená klenba, no najtypickejšie stavby staroveku majú pyramidálny tvar, ktorý dokáže povzniesť svätyňu alebo magický ihlan egyptského slnečného boha čo najvyššie k nebu. Zároveň dobre chráni hrobku a vzácne relikvie v tajomných útrobách.
Chrám a palác – chrámy a paláce sú veľkolepé stavby rozlohou a prepychom. Princíp architektúry je pravouhlý. Okrem pevného muriva, pripomínajúceho hradby, sú základným prvkom stĺpy a trámovie, tzv. architráv. Množstvo stĺpov vyjadrovalo moc a bohatstvo, preto sa kládol v dávnych dobách veľký dôraz na ich výzdobu. Zvlášť cenným stĺpom bol obelisk. Spravidla ho tvoril jediný blok kameňa. Obelisky merali 20-30 metrov a mali čestné miesto v chráme alebo pred chrámom. Zdobili ich nápisy a reliéfy s námetom víťazných bojov. Pôdorys palácov a chrámov je rôzny. V Mezopotámii pripomína labyrint okolo hlavného nádvoria, východné kultúry riadi budhistická číselná symbolika a kult rozmiestnenia božstiev v nebi, Egypťania majú stavby symetrické na os posvätnej cesty so sfingami, obeliskami, ktorá prechádza cez mohutné pylóny k stĺpovým nádvoriam zaradeným za sebou. Staroveké kultúry podriadili umelecké prejavy zložitému polyteistickému náboženstvu.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?