Pravek

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 06. února 2007
  • Zobrazeno: 31490×

Příbuzná témata



Pravek

Pravek je prvá a najdlhšia fáza ľudských dejín. Skúma ho prehistória a archeológia, antropológia a etnografia (najmä porovnávacia).
V praveku sa človek vyvíjal ako biologická a spoločenská bytosť v procese, ktorý nazývame anropogenéza:
· Homonizácia (bipédia – chodenie po dvoch nohách, vývin chrbtice, ruky, chrupu, mozgu, stereoskopické videnie)
· Sapientácia (vývin ľudského intelektu)
Vývoj ľudských predchodcov – primátov prebiehal mnoho miliónov rokov, až dospel k rodu Australopitekus (pred 5 miliónmi rokmi). Žil vo východnej Afrike v savane, používal veľmi jednoduché nástroje, živil sa menšími živočíchmi a plodmi. Ďalšie vývojové stupne človeka:
v HOMO HABILIS (3 milióny rokov)
v HOMO ERECTUS (1 milión – 300/200 tisíc rokov)
v HOMO SAPIENS (300/200 tisíc – súčasnosť)
Ř HOMO SAPIENS SAPIENS (40/35 tisíc rokov)

Periodizácia praveku
Delí sa podľa materiálu, z ktorého sa v prevažnej miere vyrábali nástroje (doba kamenná, bronzová a železná).

PALEOLIT
- staršia doba kamenná

NAJSTARŠÍ PALEOLIT (3 milióny – 1 milión rokov pred Kr.)
V tomto období žil vo východnej Afrike HOMO HABILIS a to v oblasti Veľkých jazier. Používal jednoduché nástroje z dreva a kameňa. Dosahoval výšku 135 cm, váhu 25 – 40 kg a mozgová kapacita bola 650 - 800 ccm. Žil v savane a staval si už jednoduché prístrešky. Boli to prvý výrobcovia nástrojov. Vyrábali z rozličných druhov kameňa jednoduché okruhliakové nástroje. Na konci tohto obdobia sa vyvinul ďalší ľudský druh – HOMO ERGASTER a to v okolí jazera Turkana. Mozgová kapacita bola približne 850 ccm.

STARÝ PALEOLIT (1 milión – 200 tisíc rokov pred Kr.)
V tomto období žil HOMO ERECTUS, ktorý sa rozšíril z Afriky aj do Európy a Ázie. Jeho výška bola v priemere 160 cm a mozgová kapacita 880 – 1100 ccm. Žil v tlupách, živil sa lovom a zberom, používal už viac nástrojov (najmä pästný klin – univerzálny nástroj, ktorý slúžil na rezanie, bodanie, škrabanie). Na výrobu nástrojov používal pazúrik. Jeho najužitočnejšou vlastnosťou je to, že pri údere sa štiepi na pravidelné odštepy. Starostlivým štiepaním možno regulovať jeho tvar a veľkosť odštepov, takže vznikajú nástroje rôznych tvarov a veľkostí. Keďže pazúrik veľmi pripomína sklo, majú odštepy veľmi ostrý okraj. Ten možno po otupení ďalším štiepaním opäť priostriť. Pazúrik je dosť rozšírený a častý kameň, v mnohých prípadoch ho však museli dolovať z kriedových vrstiev, kde sa bežne vyskytuje.

Najstaršie nástroje ľudia vyrábali tak, že jadro pazúrika sa osekávalo dovtedy, kým sa nedosiahol želaný tvar. Poznal už oheň, ale nevedel ho ešte zakladať. Najvýznamnejšie nálezy pochádzajú z Afriky, Jávy, Číny a Európy. Homo Erectus mal viacero poddruhov – foriem. Od nás najbližšie kostrové pozostatky boli nájdené v Maďarsku (Homo Erectus Paleohungarikus) a v Nemecku. Na našom území sa našli pozostatky po činnosti Homo Erectus (Spiš, Nové Mesto nad Váhom).

STREDNÝ PALEOLIT (200 tisíc – 40/35 tisíc pred Kr.)
V tomto období jestvovali staršie archaické formy HOMO SAPIENS. Vývoj človeka prebiehal v podmienkach striedania ľadových a medziľadových dôb. V čase ľadovej doby pokrývali ľadovce sever Európy. Na našom území bolo klimatické prostredie tundry, kde – tu porastané severskými lesmi. Ľudia sa živili lovom a zberom plodov, vyhľadávali prírodné úkryty alebo si stavali prístrešky. Používali prvú diaľkovú zbraň – oštep. V teplom období medzi mindelskou a risskou dobou ľadovou, teda pred 350 000 až 200 000 rokmi, žil v strednej a severnej Európe HOMO SAPIENS STEINHEIMENSIS (pomenovaný podľa náleziska Steinheim pri Stuttgarte). Vyznačoval sa úzkou, relatívne vysokou lebkou, oproti svojim predchodcom mal vyššie klenuté čelo, ale ešte podobné nadočnicové oblúky ako napr. človek pekingský. Objem jeho mozgu bol asi 1150 ccm. Tento človek žil ako lovec a zberač a používal kamenné nástroje. Jeho pästné kliny vykazujú už určité estetické cítenie formy. Archeológovia označujú tento štýl ako acheuléenská kultúra. Prvý Homo sapiens si uvedomoval jednoduché geometrické formy. Popri pästných klinoch používal kamenné nože, škrabadlá a tiež drevené kyjaky a drevené v ohni tvrdené oštepy.
Steinheimský človek žil v miernom podnebí medziľadovej doby v Európe v podobných klimatických podmienkach ako človek 20. storočia. Jeho časový a veľmi pravdepodobne tiež genetický nasledovník, neandertálec, ktorý sa pred 150 000 rokmi vynoril z temnoty prehistórie, zastihol ešte spočiatku priaznivé klimatické podmienky, ale „klasický neandertálec“ musel pred 80 000 rokmi bojovať s pribúdajúcim ľadom a mrazom.
Neandertálec žil na južnom okraji veľkej ľadovej pustatiny würmskej doby ľadovej. Jeho životný priestor sa podobal tomu, v akom teraz žijú Eskimáci. Domovom mu bola pustá, mrazivá tundra, ktorá iba v južnej Európe prechádzala do trávnatej stepi a riedkej tajgy. Možnosť prežitia v takomto prostredí bola podmienená značnou schopnosťou adaptácie.

Tak bol neandertálec, ktorý žil na území od južného Francúzska po Sibír, od Afriky po Blízky a Ďaleký východ, veľmi silný, neobyčajne obratný a prefíkaný lovec, ktorý vedel ukoristiť aj veľké zvieratá, ako bol jaskynný medveď alebo sibírsky kozorožec. Zver mu poskytovala nielen energeticky bohatú mäsitú stravu, ale tiež kožušiny. Jednoduchý kožušinový odev a hrejúci oheň, na ktorom neandertálci tiež pripravovali jedlo, ho chránili pred mrazom, ktorý niekedy dosahoval hodnotu až – 40 0C.
Neandertálec (HOMO SAPIENS NEANDERHALSIS) bol asi 1,60 m vysoký, mal silnú kostru a vyvinuté svalstvo. Ale napriek mohutnej postave sa dožíval vo svojom drsnom domove vyššieho veku ako 50 rokov. 40% neandertálcov umieralo pred dovŕšením 20 rokov, ďalších 40% potom medzi 20. a 30. rokom. Tvrdý každodenný boj o prežitie vyžadoval od neandertálcov inteligenciu. Jeho mozog bol svojím objemom medzi 1350 až 1725 ccm taký veľký (niekedy aj väčší) ako mozog dnešných ľudí. Nie je teda divu, že už premýšľajú o zmysle života a smrti. Pochovávajú svojich zomretých a dávajú im do hrobu zbrane, nástroje a potravu. Pravdepodobne verili na posmrtný život. A pretože takéto úvahy predpokladajú abstraktné myslenie, musel byť schopný formulovať svoje myšlienky a rozprávať jednoduchým jazykom. Dokonca vytváral prvé umelecké predmety, malé, jednoduché plastiky. Súčasníkom neandertálca na Jáve bol Homo sapiens soloensis. V mnohom sa podobal neandertálcovi, mal ale jasné znaky Rodu Homo erectus: primitívna forma lebky, hrubšia stavba tela a mohutnejšie nadočnicové oblúky. Iná forma Homo sapiens, človek rhodeský, mal v tej istej dobe svoj domov južnej v Afrike, kde vymrel len pred 30 000 rokmi. Ako mladšia forma neandertálcov žil na Strednom východe Homo sapiens presapiens (palaestinensis). Síce ešte stále neandertálec, predsa však bol palestínsky človek väčší a gracilnejší. Jeho stehenné kosti boli priame a dlhšie, čelo silne klenuté, dutina lebečná vyššia a viac zaoblená a brada výrazne vyvinutejšia ako u stredoeurópskych neandertálcov. Možno, že bol neandertálec predchodcom dnešných Stredoeurópanov, pretože európsky neandertálec vymrel pred 40 až 35 tis. rokmi. Neandertálci predstavujú slepú vývojovú vetvu človeka.
Významné náleziská: Neanderthal, Morava (Dolní Věstenice), Šanidar, Tešik – Taš (Uzbekistan), Krapina (Chorvátsko - známky kanibalizmu). Z nálezov je zrejmé, že Neanderthálci už dokázali prejaviť ľudský súcit – solidaritu a máme už doložené prvé znaky náboženstva. Na našom území máme viacero dôkazov o živote neandertálcov (artefaktov) – Bojnice, Dudince, Trenčianske Teplice a. i. Našli sa aj telesné pozostatky: Gánovce – nález kamenného výliatku mozgu neanderthálskej ženy; Šaľa – temenná kosť neanderthálskej ženy.

V závere stredného paleolitu (v tej istej dobe ako vymiera neandertálec) sa vyvinul súčasný typ človeka HOMO SAPIENS SAPIENS, ktorý sa do Európy začal presúvať z východu. CHARLES DARWIN 1809 – 1882
Britský prírodovedec Charles Darwin napísal roku 1859 veľmi významnú knihu s názvom O pôvode druhov. Darwin bol presvedčený, že zvieratá a rastliny sa v priebehu dlhých časových úsekov menili, pretože medzi sebou zápasili o potravu, partnerov a o prežitie. Len tí „najlepší“ alebo „najzdatnejší“ prežili a dnešné druhy sú výsledkom vývoja (evolúcie) trvajúceho milióny rokov. Darwin žijúci v 19. storočí nadšene obhajoval svoju evolučnú teóriu aj na človeku – objav fosílií neanderthálca potvrdil, že dnešní ľudia sú tiež výsledkom istého vývoja. MLADÝ PALEOLIT (40/35 tisíc – 10 000 pred Kr.)
V tomto období sa na západ rozšíril dnešný typ človeka v štyroch základných rasách (europoidná, negroidná, mongoloidná a australoidná). Človek osídlil ďalšie dva kontinenty – Austráliu a Ameriku. Prebiehala posledná doba ľadová. Naši predkovia osídlili Európu v smere od juhovýchodu na západ. Žili v podobných podmienkach ako neanderthálci. Používali však už dokonalejšie nástroje vyrábané z kostí, dreva, mamutoviny a kameňov. Putovali za zverou, ktorá žila v stádach (soby, mamuty, kone). K lovným zvieratám patrili aj jaskynné medvede, srstnaté nosorožce, pratury, megalocery (obrovské jelene). Ľudia žili v tlupách, ktoré sa menili na rody. Vyskytovalo sa tu matrilineárne zriadenie rodov, čiže tu bol matriarchát (ženy boli dominantné). Ženy a muži si delili prácu (prirodzená deľba práce), stavali si prístrešky, vyhľadávali jaskyne a skalné previsy Crô – Magnon (Cromagnonci), Dolní Věstenice, Považie, Východoslovenská nížina, Barca (pri Košiciach). Prvé umelecké zobrazenia, rytiny v kostiach, jaskynné maľby – j. Altamira, j. Lascaux, Ural. Príčiny umeleckej tvorby boli: lovecká mágia a estetické potreby. Vyrábali sošky ženských postáv tzv. venuše (Moravianska venuša – Moravany nad Váhom stará cca 24 800 rokov).
Ľudia, ktorí pred 40 až 35 tisícimi rokmi prišli z východu do Európy, boli vysokí (1,70 – 1,80 m), atletického výzoru s vysokou, hranatou a skôr úzkou lebkou. Ich zreteľne vyvinutá brada vybiehala viacej do špičky, takže spodná polovica tváre mala tvar trojuholníka. Nos bol dlhý a úzky, čelo vysoko klenuté. Títo cromagnonskí ľudia (pomenovaní podľa prvého náleziska v kameňolome Crô-Magnon v juhofrancúzskom Les Eyzies-de-Tayac) boli vynikajúci lovci. V tlupe pripravovali pasce dokonca mamutom, mohutným jaskynným medveďom a ďalšej veľkej zveri končiacej doby ľadovej.

Ovládali už reč a mohli tak spoločne plánovať a loviť s oštepmi, kopijami a mohutnými kyjakmi, práve tak ako klásť pasce v podobe dôkladne zakrytých lapacích jám. Ich pracovné nástroje boli nielen početné a špecializované pre rôzne účely použitia, ale boli tiež precízne opracované. Ostrie oštepov, kamenné čepele nožov, kostené hroty harpún so spätnými zubami, perfektné pästné kliny, sekáče a ďalšie nástroje bol cromagnonský človek schopný optimálne zhotoviť cieleným otesávaním a štiepaním. Umenie zhotovovať tieto predmety sa dedilo z generácie na generáciu. K nemu patrila tiež znalosť, že pokiaľ sa kameň rozpáli v ohni a potom sa nechá pozvoľna ochladiť, dá sa ľahšie opracovať. Početné stopy cromagnonských ľudí v celej Európe ukazujú na vyvinutú loveckú mágiu. Z hliny boli zhotovované zvieracie figúrky, ktoré zastupovali skutočnú loveckú korisť a boli prebodávané šípmi a „zabíjané“. V hlbokých jaskynných chodbách vznikali – ryté, kreslené, maľované – stovky nástenných obrazov. Ich význam bol magický, ich tvorba bola zrejmä kultovým rituálom, lebo väčšina týchto obrazov sa nachádza ďaleko od denného svetla často v niekoľko stoviek metrov dlhých jaskynných chodbách. Cromagnonský človek nezriedka maľoval tieto obrazy v ťažkých podmienkach, napr. v ľahu na chrbte v iba 50 cm vysokej chodbe vo svite slabej olejovej lampičky.
Tak sa zrodilo umenie. Neandertálec síce už tiež (ale len veľmi zriedka) zhotovoval primitívne malé kamenné figúrky, cromagnonský človek ale vyvinul radu výtvarných, originálne pojatých techník. Pred takmer 40 000 rokmi načrtáva prvé obrysy ľudskej ruky na skalnú stenu juhofrancúzskej jaskyni Bara-Bahau. V Les Combarelles, inej susednej jaskyni, vyryl do kameňa stovky zvieracích figúr a tiež niekoľko zobrazení človeka.
Pretože boli umelci, dávali so sebou na poslednú veľkú cestu zomretým popri bežných predmetoch, akými boli kožený odev, zbrane a potrava, tiež precízne opracované ozdoby (asi talizmany). Týmto spôsobom na onen svet vybavený nebožtík bol často posypaný červeným okrom, skôr ako bol jeho hrob uzavretý. V niektorých prípadoch boli zomrelí bohato ozdobení. Náhrdelníky z mušlí a prevŕtavaných zubov slúžili ako zvláštny milodar. Pohrebný rituál zahrňoval milodary potrebných a krásnych nástrojov, práve tak ako sieťky do vlasov, obruče na ramená a náramky. Na ochranu zomrelého boli mu cez tvár ukladané ploché kamene. Mŕtvy ležali v hroboch v extrémne skrčenej polohe, často sa dotýkali kolenami brady. Cromagnonskí lovci žili v tlupách po 15 – 30 členoch a po prvýkrát v dejinách budovali sídliská.

Ich obydlia sa nachádzali pod skalnými prevismi (abris) a vo vchodoch jaskýň, takmer vždy na slnečných, pred vetrami chránených južných svahoch. V jaskyniach boli podlahy často spevňované kamenným dláždením v snahe izolovať podlahu od vlhkosti. Cromagnonský človek vedel tiež zhotovovať pevné stany z koží a kožušín. Vo východnej Európe sa vyskytujú náleziská zahĺbených obydlí. Svedčí to o vyspelosti tohto ľudského druhu, ktorý obýval Európu v tej dobe. NESKORÝ PALEOLIT (10 000 – 8 000)
V tomto období končí posledná doba ľadová. Skončil sa pleistocén (staršie štvrtohory) a ľudstvo vstúpilo do geologickej súčasnosti – holocén (mladšie štvrtohory). Ľadovce pomaly ustúpili na sever. Krajina získala nový charakter. U nás sa namiesto tundry začali šíriť lesy. Veľká stádovitá zver buď vyhynula (mamuty), alebo sa presunula na sever (soby). Postupne sa flóra a fauna priblížila dnešnej podobe a ľudia sa museli prispôsobiť.

MEZOLIT
Stredná doba kamenná (8 000 – 5 000)
Ľudia v tomto období už neputovali za stádami zveri, ale vyberali si nejaký región, v ktorom sa pohybovali. Lovili lesnú zver (špecializácia na konkrétny druh potravy – rybolov, zbieranie mušlí, lov vodného vtáctva atď.). Používali rôzne špecializované nástroje: oštep s vrhačom, harpúna, luk a šípy, bumerang, udica, pasce, čln a veslá. Ľudia už žili v rodoch.

NEOLIT
Mladšia doba kamenná (6 000 – 5 000)
V tomto období došlo k jednému z najväčších prevratov v dejinách ľudstva, preto hovoríme o neolitickej revolúcii. Ľudstvo prešlo od prisvojovacieho hospodárstva k výrobnému hospodárstvu (poľnohospodárstvo). Po prvýkrát k tomu došlo asi 9 000 rokov pred Kristom v oblasti Hornej Mezopotámie na svahoch pohorí Zagros (pohraničie Iraku a Iránu) a Taurus (juh Turecka). V tejto oblasti bol dostatočný počet zrážok, vyskytoval sa tu divý jačmeň a pšenica, žili tu ovce a kozy, ktoré človek mohol najľahšie domestikovať. Prvé poľné plodiny vysievané ľuďmi boli teda rôzne druhy pšenice a jačmeňa. Domestikované formy rastlín sa zreteľne odlišovali od divých foriem, u pšenice tak silne, že domestikované rastliny by už bez človeka nemohli existovať. Tieto zmeny v zdrojoch potravy nespočívali v nijakom cielenom zásahu, skôr v procese prispôsobovania a neuvedomelom výbere, ako to robili neolitickí zberači.
Divá pšenica má tú prirodzenú vlastnosť, že sa zrelé klasy lámu a zrná samé vypadávajú. S pomocou dlhej hrubej štetiny semená odlietajú ďaleko od materskej rastliny a po dopade sa pomerne pevne uchytia v pôde. Táto vlastnosť všetkých divoko rastúcich tráv garantuje samostatný rozmnožujúci mechanizmus.

Čo je v prírode zmysluplným pochodom, bolo pre prvých zberačov nevýhodou, lebo objem žatvy bol zmenšovaný o vypadnuté zrná. Buď muselo byť zbierané už nezrelé obilie, alebo sa bolo treba zmieriť s veľkými stratami behom žatvy.
Ale práve táto nepriaznivá skutočnosť viedla k zrodu kultúrnych rastlín. Domestikácia je založená na netypických odchýlkach od normálnej rastliny. Časť klasov nemohla z dôvodu genetických defektov uvoľňovať svoje zrná a rozmnožovať sa. Pritom práve tieto zrná boli v dobe zrelosti získavané vo väčšom množstve než tzv. zrná normálne. Na konci žatvy mohli dokonca byť zbierané len zrná týchto odchylných rastlín. Pri doprave úrody do dediny prišlo pravdepodobne mnoho zŕn nazmar. Často pri tom semená zapadli do úrodnej pôdy, lebo prvé sídliská ležali vždy v blízkosti vody a v značnej vzdialenosti od vysočiny s divoko rastúcimi formami obilia. V nasledujúcich rokoch vyklíčili prevažne rastliny, ktoré neuvoľňovali samovoľne zrná a rástli v blízkosti osady. Boli teda prednostne zbierané. Stále opakovanie tohto neuvedomelého výberu viedlo v konečnej podobe k stále väčším a početnejším poliam pšenice v blízkosti osady. Rovnaké zmeny vedú k vzniku foriem, ktoré samovoľne neuvoľňovali svoje semená z klasu. Tieto zmeny sa odohrali u všetkých rastlín, ktoré človek zbieral. Ľudia mohli prejsť k usadlému spôsobu života. Vďaka bohatej ponuke potravy v rôznych častiach sveta, menšiemu počtu mužov, ktorí zomreli na love a obzvlášť vďaka poklesu usmrcovaní novorodencov, ktoré boli nevyhnutnou reguláciou veľkosti populácie, robené v záujme prežitia kočujúcej skupiny lovcov, došlo k výraznému nárastu počtu obyvateľstva. Počet obyvateľov často prekročil možnosti obživy v rámci regiónu (v niektorých oblastiach až 100 – násobne), a tak jednotlivé skupiny odchádzali a hľadali si priaznivejšie územie, kde by sa usadili. Poľnohospodárstvo akcelerovalo rozhodujúcim spôsobom ľudský vývoj vpred a patrí k základným pilierom civilizácie.
Všade tam, kde sa neolitickej revolúcii stretli dve kultúry, nová poľnohospodárska s lovcami či zberačmi staršej doby kamennej, zvíťazil nový spôsob života. Neolit rozdeľujeme na dve fázy:
· Predkeramická
· Keramická
K typickým novinkám neolitu v technickej oblasti patril nový druh opracovania kameňa, staviteľstvo z hliny a kameňa, vývoj tesárstva a spracovania ľanu, práve tak ako najdôležitejšie vynálezy: hrnčiarstvo a v niektorých oblastiach dokonca metalurgia kovov. Znalosť rôznych druhov kameňov viedla k novým technikám brúsenia a vŕtania pri výrobe ozdôb, nožov, nádob a sekier.

Pri výrobe týchto nástrojov boli kamene najskôr otlčené a potom obrúsené, a to tak, aby ťažisko ležalo čo najbližšie k ostriu. Pri sekaní malými sekerami sa totiž nepohybovalo celou pažou, ale len predlaktím. Sekery boli vhodné na rúbanie stromov a opracovávanie drevených trámov, i keď museli byť často prebrusované. Trámy boli používané na stavbu domov, ktoré boli najprv stavaná z hlinených tehiel, neskôr boli používané kamenné bloky.
Významný pokrok predstavovalo hrnčiarstvo; ľudia po prvýkrát menili nielen formu suroviny, ale aj materiál samotný. Mäkká hlina bola ohňom vypaľovaná na tvrdú substanciu. Keramika poľnohospodárov, ktorá vznikla v začínajúcom „zásobovacom hospodárstve“, bola spočiatku zhotovovaná pomocou hlinených valčekov, ktoré boli na seba špirálovito ukladané. Mäkký materiál sa dal tvarovať do najrôznejších, najrozmanitejším účelom slúžiacich tvarov. Okolo roku 3000 pred Kr. bol na Blízkom východe vynájdený hrnčiarsky kruh, ktorý umožnil ďalší rozvoj bohatstva tvarov keramiky.
Najzávažnejším vynálezom, spracovanie kovov, má svoj počiatok okolo roku 8000 pred Kr., rozšírilo sa ale až o 2000 rokov neskôr v Iráne. Od roku 4000 pred Kr. zhotovovali remeselníci kovové nástroje. Zatiaľ čo bola behom doby kamennej schopnosť ľudí zhotovovať nové nástroje ohraničená materiálovými možnosťami, s vynálezom metalurgie sa dala navrhovať ľubovoľná forma.
Na začiatku tohto vývoja stála skutočnosť, že sa nové kovy (najmä meď) tavia v hrnčiarskych peciach a dajú sa, po ľahkom zohriatí, kuť do tenkého, hladkého plechu. Okolo roku 3000 pred Kr. v mestách Mezopotámie kvitlo spracovanie kovov. Prostredníctvo tzv. stratenej formy, hlinenej predlohy, sa človek učil zhotovovať komplikované kovové odliatky. Pridaním cínu do roztavenej medi vznikol bronz, ktorý sa ľahko odlieval a dal sa spracovať k výrobe tvrdých nástrojov. Technický vývoj spôsobil spätne ďalší rozmach poľnohospodárstva, totiž nové výrobné prostriedky umožňovali činnosť mnohých remeselníkov. Stále hľadanie nových materiálov zintenzívnilo obchod v Stredomorí a zväčšilo trh pre výrobky mestských štátov.
Kolonizácia Európy sa začala na Prednom východe na základe populačnej explózie a začínajúceho obchodu. Okolo roku 5000 pred Kr. sa poľnohospodárstvo a príslušná duchovná kultúra šírila cez Grécko do strednej Európy. Tu sa nazýva podľa charakteristickej výzdoby nádob kultúra s lineárnou keramikou. Sídliská týchto európskych roľníkov sa šírili až k pobrežiu Severného mora (okolo roku 4000 pred Kr.).

Asi v tej istej dobe prekročili iné skupiny Stredozemné more a osídlili Itáliu, Sicíliu, Maltu a severnú Afriku.
Okolo roku 3500 pred Kr. prenikla poľnohospodárska kultúra až do Severonemeckej nížiny a južnej Škandinávie. Iba v neúrodných krajoch severnej Škandinávie sa ešte udržali lovci – zberači.
V dobe kolonizácie severnej Európy už existovali v Mezopotámii vysoko organizované mestské štáty so spoločným zavlažovaním, poľnohospodárstvom a s rozvetvenou spoločnosťou roľníkov, remeselníkov, obchodníkov, kňazov a kráľov, z ktorých sa čoskoro vyvinula prvá veľká ríša. Vznikli osady jednak tzv. dedinského typu a jednak tzv. mestského typu. Stavali sa domy dlhé asi 40 m a široké 5 – 7 m. Býval v ňom celý rod (u nás Komárno, Iža, Štúrovo). Osady mestského typu vznikali v oblasti Blízkeho Východu (Palestína – Jericho; Turecko - Čatal Hüyük, Göbekli Tebe; Irak – El Obejch). Čatal Hüyük: Domy boli tesne vedľa seba postavené z hlinených tehál a
z kameňa. Stavby boli tzv. pueblového typu (vchod cez strechu). Steny vo vnútri boli omietnuté a boli na nich namaľované obrazy krajiny. Boli tam sošky býčích hláv a sošky žien. Mŕtvych pochovávali v miestnostiach pod lôžka.
K nám do strednej Európy sa neolitický spôsob dostal s 3 000 – 4 000 ročným oneskorením. Ojedinelým nálezom z Álp je Ötzi – „ľadový muž“. Je to najstaršia múmia na svete. Pri jeho tele sa našli predmety, ktoré používali ľudia tej doby.
Kultúry tej doby na Slovensku:
· Ľud kultúry s lineárnou keramikou
· Ľud kultúry so šnúrovou keramikou – Michalovce, Barca, Štúrovo
· Bukovohorská kultúra – jaskyňa Domica, Ardovo, Zvolen, Nitra – najväčšie neolitické pohrebisko u nás
Poznámka: V súvislosti s materiálnym a duchovným pokrokom došlo na konci neolitu k vzniku písma. Centrum tohto vývoja bolo vo vysoko vyvinutých sumerských mestských štátoch, ktorých kňazi museli kontrolovať celý verejný život. K organizácii spoločného zavlažovania, odvodov množstva potravín a zásob a ku kultovým činnostiam potrebovali kňazi znaky; najskôr otláčali jednoduché obrazy predmetov do vlhkých hlinených tabuliek. Zo sledu naturalistických znakov a skratiek sa skoro vyvinulo čisté slovné písmo, v ktorom neboli predstavované jednotlivé predmety, ale abstraktnejšie pojmy.
V najstarších písomnostiach nerozpoznávame oslavy mimoriadnych činov ako neskôr v Egypte, ale skôr čisté hospodárske záležitosti. Príkladom je evidencia tovaru alebo pracovných výkonov, ktoré boli vykonané v chrámovej službe. S časom naberali znaky na abstraktnosti. Jednotlivé znaky predstavovali skôr zvukovo podobné pojmy než slová.

Tak napríklad: Sumeri používali pre slovo šíp rovnaký znak ako pre slovo život, ktoré bolo podobne vyslovované. ENEOLIT
Neskorá doba kamenná (3 000 – 2 000 rokov pred K.)
Táto doba býva nazývaná aj CHALKOLIT – medeno – kamenná
V tomto období už ľudia poznali niektoré kovy, ktoré sa dali ľahšie nájsť a opracovať (meď – výroba sekeromlatov, šperkov; zlato, striebro). Najvýznamnejší nález zlatých šperkov u nás – Tibava pri Michalovciach. Najväčší zlatý poklad bol nájdený vo Varne v Bulharsku. V Španej Doline sa ťažila meď a tu sa našlo asi 130 kamenných sekeromlatov. Ľudia ďalej využívali na výrobu nástrojov najmä kameň. Existujú rôzne špecializované nástroje ako kosák, mlynčeky, žarnovy. V tomto období sa objavilo oradlo a využívali sa už zvieratá ako ťažná sila. Do Európy sa dostáva kôň. Zvýšil sa význam mužskej práce a rodové zriadenie sa mení na patriarchát. V období neolitu badáme silný vplyv svetových kultúrnych oblastí najmä z juhovýchodu, odkiaľ k nám do Karpatskej kotliny prichádzajú kupci s veľmi vyvinutými výrobnými nástrojmi. Kultúrna úroveň ľudu žijúceho na našom území sa ich prítomnosťou vysoko dvíha (v porovnaní s dovtedajším pomalým vývojom).
Koncom doby kamennej sa vyrábali nástroje už nielen z kameňa, ale aj z nového kovu – medi. Sú to najmä zbrane (sekery), ktoré sú tvarovo veľmi podobné kamenným; pochádzajú z neolitu, ale aj z eneolitu. Ľudstvo sa však neuspokojuje so starým spôsobom života; vyhľadáva nové surovinové základne a rozbieha sa vo vývoji dovtedy nezvyklým tempom.
Vynálezy pokračovali a ľudstvo došlo k poznaniu, že meď možno miešať s inými kovmi, aby sa dosiahla určitá potrebná tvrdosť. Zdokonalením procesov tavenia a miešania kovov rozličných tvrdostí dosiahla technika vysoký stupeň. Zdá sa, že pod vplyvom kultúrnych centier východu vytvárajú sa nové kultúry, ľudstvo sa od základu mení a nevracia sa k starému spôsobu života. Kultúry u nás:
· Kultúra lievikovitých pohárov
· Kultúra zvoncovitých pohárov
· Lengyelská, polgárska, bádenská kultúra
V období eneolitu a neskôr v bronzovej dobe začali v niektorých oblastiach Európy stavať tzv. megality (menhiry, dolmeny, kromlechy) z náboženských dôvodov. Megalitycké pamiatky nachádzame napr. v Anglicku (Stonehenge), vo Francúzsku (Carnac), v Írsku (New Grange), Sardínia, Korzika, Baleárske ostrovy, Malta. Ďalej sa stavali hrobky, chrámové komplexy a veže.

Najstaršie nástroje
Pravekí lovci zistili, že sa dajú odštiepiť úlomky úderom jedného kameňa o hranu druhého.

Odštiepok bolo možné vytvarovať do podoby ťažkého nástroja, ako je sekera, menšie úlomky sa používali na výrobu ľahších nástrojov. Pri otesávaní držal remeselník kameň v jednej ruke alebo si ho oprel o stehno, niekedy ho pridržiaval na kamennej nákove. Udrel doňho kamennou palicou a odštiepil vhodný úlomok. Potom kameň obrátil a rovnako odštiepil kus pazúrika z druhej strany. Hrany sa ostrili údermi mäkkého kladiva z kostí, parožia či mäkkého dreva. Niekedy sa používalo tlakové štiepanie: úlomok sa odštiepil dreveným či kosteným hrotom.
Trpezlivým otesávaním dokázali remeselníci odštiepiť úlomky v potrebnej hrúbke a forme. Čepele sa takto zhotovujú 30 000 až 90 000 rokov. Niekedy museli pravekí remeselníci odštiepiť desiatky úlomkov, kým sa im podarilo odlomiť pazúrik v požadovanom tvare. Archeológovia našli v pravekých kamenárskych dielňach množstvo vyradených úlomkov.
Viac než dva milióny rokov držali praveký ľudia nástroje v holej ruke. Asi pred 200 000 rokmi začali nástroje zasadzovať do rukovätí. V Európe sa oštepy s kamenným hrotom rozšírili pred 35 000rokmi. Kamene sa do rukovätí upevňovali rastlinnými vláknami alebo živicou. Niekedy sa živica zmiešala s inými rastlinnými šťavami alebo s včelím voskom.
Z malých, ostrých, jemne opracovaných kamenných hrotov sa zhotovovali ostria šípov, oštepov a harpún. Tieto drobné úlomky, čiže mikrolity, sa používali aj na výrobu nožov a píl. V druhom prípade sa mikrolity zasadzovali do dreveného rámu ako zuby dnešnej píly. Táto metóda zhotovovania nástrojov sa v Európe objavila asi pred 14 000 rokmi, ale nálezy na Srí Lanke v roku 1988 potvrdili, že lovci v tejto oblasti podobné nástroje používali už pred 30 000 rokmi, v tom istom čase ako lovci v južnej Afrike.
Približne pred 8 000 rokmi začali pravekí roľníci používať nové postupy pri brúsení a leštení kameňa. Brúsnym kameňom býva tvrdá, navlhčená hornina, ako brúsny materiál používali zrnká piesku.

Ako v dobe kamennej maľovali pri svetle lampičiek
Aj keď v jaskyniach Južného Francúzska a Španielska, kde objavili vzácne praveké kresby, inštalovali moderné elektrické osvetlenie, vládne v nich šero. Keď umelci doby kamennej pred 12 000 – 30 000 rokmi kreslili na steny jaskýň verné portréty zvierat, nepochybne pracovali v takmer úplnej tme. Niektoré maľby sa našli až ďaleko vo vnútri jaskyne. Napríklad, veľká sieň jaskyne v Niaux, vo francúzskom departemente Ariége, je od vstupu vzdialená takmer 800 metrov.
Dávni maliari museli pracovať pri blikajúcom svetle čadiacich lampičiek.

Archeológovia ich našli veľké množstvo a na stenách jaskýň i na maľbách sa dodnes zachovali stopy dymu.
Lampičky si ľudia doby kamennej vyrábali z kúskov kameňa alebo okruhliakov s miskovitými priehlbinami, do ktorých nalievali zvierací tuk. Ako knôt im slúžili kúsky usušeného machu či lišajníka. V jaskyni Lascaux neďaleko Montignacu v juhozápadnom Francúzsku sa dokonca našli knôty z vetvičiek borievky. Vtedajší umelci maľovali najčastejšie zvieratá, ktoré v tom období dávali ľuďom potravu a suroviny. Mnohé kresby tvoria len jednofarebný obrys, niektoré sú však vyfarbené. Obrys vyrývali prehistorickí maliari ostrím pazúrika a obťahovali čiernou farbou. Niekedy maľovali aj pomocou prstov. Farby si miešali z prirodzených pigmentov, napr. z oxidu železa. Červeň a žlť získavali z červeného žltého okra, čerň z oxidu mangánu, červenohnedú farbu z krveľa a belosť z kaolínu. V jaskyni Lascaux speleológovia našli paličky a mažiare, v ktorých maliari drvili minerály. Farby si miešali na kamenných paletách. Používali pri tom okrem iného uhlíky a kremeň.
Aby farby odolávali vlhkosti, maliari do nich pravidelne pridávali tuk. Farby v jaskyni Lascaux sú veľmi trvanlivé, pretože pravekí ľudia ich miešali s jaskynnou vodou, bohatou na uhličitan vápenatý. Farby sa nanášali štetcom z peria, zvieracej srsti či vetvičiek, alebo pomocou machových či kožušinových vankúšikov.
A prečo sa tak dobre uchovali? Voda viazala farebný prach. V priesakovej jaskynnej vode je obsiahnutý kalcit, ktorý sa vyzrážal v priebehu doby na stenách ako vápencový povlak a tak konzervuje praveké umelecké diela. Cromagnonský človek (najvýznamnejší praveký jaskynný umelec) nielen ryl, kresli či maľoval, pracoval tiež trojrozmerne. V niektorých jaskyniach nachádzame poloreliéfy zvieracích hláv alebo celé, voľne stojace plastiky zvierat. Známe sú obidva asi meter vysoké bizóny z Tuc d’Audoubert. Malé figúrky formoval z ílu a drvených zvieracích kostí, táto zmes vypálením stvrdla. V táborisku lovcov mamutov v Dolních Věstonicích na južnej Morave používa cromagnonský človek najstaršiu známu „keramickú pec“ (boli tu nálezy zvieracích a ľudských sošiek – najstaršie doklady keramickej tvorby na svete). Ale teraz späť k maliarom. Jaskynní maliari však nepracovali len v hustom šere, ale aj v neprirodzenej skrútenej polohe. Museli sa krčiť v odľahlých priestoroch a na hlbokých a neprístupných miestach. Niektoré maľby našli archeológovia vo výklenkoch, ktoré nie sú ani meter vysoké, iné maľby našli v takej výške, že maliar musel pri práci stáť na rebríku alebo na drevenom lešení.
V skalných stenách jaskyne Lascaux našli archeológovia ľudskou rukou vysekané desaťcentimetrové otvory, do ktorých pravdepodobne zakotvovali päťmetrové lešenie.

Ľudia doby kamennej nepoznali cement, a tak namiesto zakotvenia tmelili ílom. Len z takého vysokého lešenia mohli dočiahnuť až na strop jaskyne. Našli sa tu aj rozhádzané kosti sobov – zrejme stopy po „pracovnom obede“. Chlieb a pivo v dobe kamennej
Chlieb a pivo sa robia z obilia. V dobe kamennej sa chlieb robil z divo rastúcej pšenice a jačmeňa. Pivo sa zrejme začalo variť ako vedľajší produkt ranej výroby chleba. Nik však dnes nevie, či sa obilie začalo pestovať kvôli chlebu, či kvôli pivu.
Kamenné mažiare, paličky a mlecie kamene zo starodávnych nálezísk naznačujú, že si ľudia na Blízkom východe pripravovali akýsi druh nekysnutého chleba či kaše z divého obilia ešte predtým, než sa naučili zhotovovať hlinené nádoby.
Zrno divo rastúceho obilia sa dá len ťažko oddeliť od plevy. Podľa archeológov sa ľudia v prehistorických dobách naučili oddeľovať plevy tak, že najprv dali obilie vysušiť na horúcich kameňoch a potom ho vymlátili. Zmiešaním rozdrvených obilných zŕn s vodou pripravili akúsi jedlú kašu. Nerozdrvené zrná navlhčili a nechali vyklíčiť ako fazuľové výhonky. Prírodné kvasinky z tohto procesu skvasili na alkohol.
Vieme, že prvými ľuďmi, ktorí pestovali vlastné obilie boli príslušníci manufienskej kultúry; sídlili okolo hory Karmel v dnešnom severnom Izraeli. Výskumy britskej archeologičky Dr. Romany Unger – Hamiltonovej v roku 1988 dokázali, že už pred 13 000 rokmi príslušníci natufienskej kultúry používali pazúrikové kosáky pri zbere obilia (pšenice a jačmeňa), ktoré si sami vypestovali. Našla totiž kosáky poškriabané kamenným prachom, čo dokazuje že sa vtedy obilie kosilo na obrábanej pôde, a nie ne bujnej vegetácii, kde rastliny držia prach pri zemi.
Poznámka: Sumeri asi pred 5 000 rokmi spotrebovali 40% svojej úrody na výrobu piva s ôsmimi príchuťami.
Ako prví vyrábali kysnutý chlieb starí Egypťania okolo roku 2 600 pred Kr. Z pšeničnej múky si vyrábali stále zásoby kvásku, ktorý pridávali do každej zmesi na kysnutie cesta. Kvások zrejme objavili náhodou, keď sa kvasinky zo vzduchu dostali do cesta. Neskoršie civilizácie pridávali do chleba namiesto kvasníc penu z kvasiaceho piva.

Prvotná medicína: operácia mozgu
Operácie mozgu nie sú moderným vynálezom – robili sa už v dobe kamennej, asi pred 12 000 rokmi. V Európe (najmä vo Francúzsku), v Afrike a v Južnej Amerike (predovšetkým v Peru) sa našli praveké lebky s vyvŕtanými otvormi.
Okolo týchto otvorov sú často viditeľné znaky nového rastu, čo dokazuje, že pacient po operácii ešte nejaký čas žil.

Na lebke, ktorá sa našla v peruánskom Cuzku, sa našli dokonca tri otvory. Na každom sú znaky postupného zarastania.

Fraktúra lebky
Obyvatelia tichomorských ostrovov robili primitívne mozgové operácie ešte v 19. storočí. Trepanácie lebky mali uvoľniť tlak prelomených častí lebky po fraktúrach, ktoré pacient utrpel v boji alebo po úraze hlavy kameňom. Dvaja britský misionári, J. A. Crumb a Samuel Ella, v roku 1874 tieto operácie podrobne opísali v časopise The Medical Times.
Pacientovi v bezvedomí zoškriabali kožu a pomocou tvrdej mušle alebo kúska sklovitého materiálu, nazývaného obsidián, odrezali kus lebečnej kosti. Cez otvor s priemerom cca 25 mm sa dostali až k mozgu. Po operácii vrátili kožu s vlasmi na pôvodné miesto a obviazali ranu prúžkami vlákien z banánovej palmy. Osem z desiatich pacientov sa po operácii uzdravilo.
Štúdie pravekých lebiek s otvormi po operácii a vedecké pokusy odhalili, že chirurgovia doby kamennej zrejme postupovali podobne. Na vybratie pretlačenej kosti používali ostré odštiepky pazúrika či obsidiánu. Na niektorých peruánskych lebkách sú pravouhlé otvory, ktoré pravdepodobne vyrezali pazúrikovou pílkou.
Starovekí chirurgovia neraz vytvorili otvor v lebke tak, že najprv vyvŕtali kruh s malých otvorčekov. Svedčia o tom malé kruhovité zárezy na okraji veľkého otvoru, ktorý takto vznikol. Ostrý pazúrik zasadený do kolíka okrútili chirurgovia tetivou a kývavým pohybom luku (ako pri pílení) vyvŕtali v lebke otvor.
Operácie mozgu sa však neobmedzovali len na ranených bojovníkov. Archeologické nálezy v Európe (v Poľsku a Portugalsku), Južnej Amerike (v Peru), a v Severnej Amerike (na Aljaške) dokazujú, že v dobe kamennej podstupovali operáciu ľudia rôzneho veku. Dobu kamennú vystriedala doba bronzová a neskôr železná. Zmenil sa účel operácií: do medicíny vstúpila povera. Preparácie lebky sa robili – zvyčajne po smrti pacienta – kvôli získaniu kruhových doštičiek z lebečnej kosti. Ľudia ich nosili ako amulet. Experimenty s trepanáciami pomocou jednoduchých nástrojov uskutočňovali aj moderní vedci. Tí dokázali vyvŕtať dokonalý otvor v lebke približne za pol hodiny.



Prvé náboženské prejavy
Prvé hroby
Jednoduchý akt pochovávania mŕtvych je už náboženským prejavom, lebo predpokladá, že ľudské telo si vyžaduje aj iné potreby, ako prináša každodenný život. Najstaršie stopy náboženskej viery sa skrývajú v ľudských pozostatkoch obklopených alebo prikrytých predmetmi v jamách. Tieto jamy, ktoré môžeme pokladať za prvé hroby, pochádzajú z obdobia neandertálskeho človeka.

Boli objavené v Európe a na Strednom východe. V období Homo sapiens sapiens boli hroby omnoho početnejšie. Mŕtvych pochovávali do jám, ktorých steny boli vystlané červenou hlinou, nazývané „okrovočervená“. Zosnulí boli okrášlení šperkami, mušľami alebo príveskami so slonoviny a vedľa nich ležali najrozmanitejšie predmety: zbrane, kamenné či kostené nástroje. Presný význam týchto náboženských obradov nepoznáme, ale zvláštne zaobchádzanie so zosnulými naznačuje isté obavy, čo ich čaká po smrti.


Sochárske diela a nástenné maľby v jaskyniach
V období pred 30 000 rokmi pred Kr. sa zjavili prvé umelecké prejavy a zdá sa, že mali náboženský význam. Išlo o sochárske diela z kostí či kameňa, sošky žien s mimoriadne bujnými tvarmi. Pravdepodobne predstavovali bohyne plodnosti. V západnej Európe objavili z tohto obdobia asi 150 jaskýň, zdobených maľbami alebo rytinami zobrazujúcimi geometrické obrazce, ruky a najmä zvieratá. Ľudia maľovali kone, bizóny, mamuty a nosorožce. Význam týchto malieb zostáva záhadou. Môžeme iba konštatovať, že v období, keď lov zohrával podstatnú úlohu v živote človeka, zviera, obávané i vyhľadávané, bolo dôležitým prvkom v ľudskej viere. Navyše tieto jaskyne boli veľmi ťažko prístupné, preto si myslíme, že neslúžili ako obydlia, ale mali náboženskú funkciu.

Dolmeny a menhiry
Od roku 8 000 pred Kr. sa spôsob života ľudí zmenil. Začali sa zoskupovať do osád, nežili už len z lovu či zberu plodov, venovali sa aj poľnohospodárstvu a chovu domácich zvierat. Toto obdobie nazývame neolit. Zmena životných zvyklostí týchto ľudí priniesla aj dôležité zmeny v ich náboženskej viere či v náboženských obradoch. Z tohto obdobia pochádzajú početné sošky žien zasvätené kultu Zeme, Slnka a striedaniu ročných období, čo malo zabezpečiť bohatú úrodu. Takmer všade na svete, najmä v západnej Európe, sa budovali z obrovských kamenných blokov pomníky či kultové miesta nazývané megality.
Menhiry (z bretónskeho men = kameň a hir = dlhý) sú zvisle postavené kamene veľkých rozmerov stojace samostatne.
Dolmeny (z bretónskeho dol alebo taol = stôl a men = kameň) sú megality, ktoré pripomínajú obrovské stoly. Sú to starokeltské mohyly, spoločné hrobky z navŕšených skál alebo tumuly z navŕšenej zeminy.
Kromlechy sú dolmeny prípadne menhiry postavené v kruhu. Typickým kromlechom je Stonehenge vo Veľkej Británii.
Megalit je prehistorická stavba z jedného alebo viacerých kamenných blokov. Stonehenge
Tento monument bol vybudovaný medzi rokmi 2 000 a 1 500 pred Kr., teda koncom neolitu.

Vztýčené kamene tvoria dva sústredné kruhy, najväčší z nich má priemer 32 m. Vo vnútri dva ovály v tvare podkovy obkolesujú obrovský balvan, ktorý bol tiež pravdepodobne postavený. Tento kameň naznačuje bod horizontu, kde vychádza slnko v letnom slnovrate; dva menšie na juhovýchode a severovýchode naznačujú miesto, kde vychádza slnko v zimnom slnovrate. Historici predpokladajú, že Stonehenge bolo zasvätené kultu boha Slnka. Stonehenge sa používalo až do roku 800 pred Kr. Väčšina menhirov sa v priebehu storočí zrútila, no v 20. storočí ich znovu postavili a ich vrcholy pokryli priečnymi dlaždicami.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?