Podoby slovenčiny v predspisovnom období
Kategorie: Literatúra (celkem: 527 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 06. února 2007
- Zobrazeno: 2974×
Příbuzná témata
Podoby slovenčiny v predspisovnom období
Za prvý spisovný jazyk Slovákov možno pokladať staroslovienčinu. Prvé texty v tomto jazyku vznikli ako preklady z gréčtiny na slovanskom juhu. Preto najstaršie zachované odpisy písomností, ktoré zaraďujeme do kánonu textov staroslovienskeho jazyka, majú zreteľné hláskové prvky tejto oblasti. Tieto texty boli určené našim predkom, ku ktorým smerovala kultúrno–misijná činnosť Konštantína a Metoda. U nich sa na územiach spravovaných Rastislavom, Svätoplukom a Koceľom jazyk – staroslovienčina ďalej rozvíjal, obohacoval a kultivoval. Pojem „starosloviensky jazyk“ vznikol poslovenčením českého termínu staroslověnský jazyk (prepisom českého ě). Celkom iná je situácia pri umelom pomenovaní Slovien – Slovieni a pri prídavnom mene sloviensky, používanom na označenie etnika a etnickej príslušnosti. Slovo Slovien sa v Slovníku slovenského jazyka definuje ako výraz na označenie Slovana vo Veľkomoravskej ríši a adjektívum sloviensky znamená jednoducho „slovanský“.Z veľkého množstva zachovaných písomností 15. – 18. stor. vidieť, že slovenský jazyk bežne používala etnicky slovenská zložka tzv. uhorského feudálneho národa. Táto etnicky slovenská vrstva feudálnej spoločnosti používala slovenčinu v korešpondencii, v agende správy feudálnych panstiev i v kongregálnych protokoloch. Kultivácia jazyka sa tu výrazne prejavuje najmä v množstve termínov súvisiacich so správou panstva, so zariadením a inventárom kaštieľov a so stoličnou správou. Ďalšou významnou zložkou feudálnej spoločnosti bolo meštianstvo, najmä obyvatelia privilegovaných slobodných kráľovských a banských miest s výraznou remeselníckou a obchodnou vrstvou. Najmä v súvislosti s výkonom mestskej samosprávy, cechových organizácií vzniklo množstvo slovenských písomností. Aj v nich sa prejavuje kultivácia slovenského jazyka.
Jazykom ľudu, dedinského obyvateľstva boli miestne slovenské nárečia prekonávajúce prirodzený jazykovo – historický vývin. Nárečovú podobu má aj ľudová slovesná tvorba piesňová i prozaická. Nájdu sa v nej nadnárečové jazykové prvky. Veľké množstvo slovenských písomností vzniklo v prostredí slovenských vzdelancov, ktorí účinkovali ako kňazi a rehoľníci, pisári, učitelia v službách miest, stolíc a šľachty.
Od nich pochádza množstvo poučnej a odbornej literatúry, historických a umeleckých diel.
Kultivácia slovenčiny vo všetkých vrstvách feudálnej spoločnosti znamenala tvorbu výrazových prostriedkov, pomenovaní a termínov z domácich slovenských jazykových základov i prevzatí z iných jazykov, najmä z latinčiny a nemčiny.
Čeština zohrávala u Slovákov úlohu praktického dorozumievacieho prostriedku, predovšetkým v písaných prejavoch. Neprijímala sa ako hierarchicky vyššia forma vlastného jazyka. Takéto vnímanie češtiny bolo spôsobené tým, že sa k nám, začala dostávať a uplatňovať v čase, keď sa dávno predtým natrvalo upevnilo slovenské jazykové vedomie. Preto čeština nemala vplyv na prirodzený jazykovo–historický vývin slovenského jazyka v jeho predspisovných podobách. Slovenský jazykovo–historický vývin prebiehal cestou kultivovania vlastného jazyka, Slovenčiny. Bernolákova kodifikácia je výsledkom prirodzeného, zákonitého jazykovo–historického vývinu slovenčiny.