Počuté neznamená objektívne a videné neznamená pravdivé
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 06. února 2007
- Zobrazeno: 1045×
Příbuzná témata
Počuté neznamená objektívne a videné neznamená pravdivé
Priama reč patrí medzi najviac podložené. Nikto, keď je nafilmovaný, ako niečo rozpráva nemôže povedať, že to nepovedal. Povedané sa nikdy nedá poprieť. Uhol záberu a šikovný strih ale dokážu urobiť svoje. Inak budeme reagovať, ak uvidíme premiéra vystupujúceho z auta, ako sa vyjadruje na protest zdravotníkov, keď ho vidíme v bielom svetri a ináč ak uvidíme aj to, že drží v ruke tenisovú raketu. Ešte väčší význam má strih. Nespočetne veľa brutálne nasilu odstrihnutých viet v spravodajstve, zábery, ktoré nechávajú hovoriacim priestor necelých desať slov, úryvky, ktoré vyzerajú skôr ako anketa a nie ako názor, prilepené násilím k rozhodnému tvrdeniu reportéra - to všetko mení skutočnosť na akúsi "pulp reality" zameranú iba samú na seba. Počuť reportérovu otázku je takisto niečo výnimočné. Pri preberaní záberov so slovami v cudzom jazyku je prekrytá zvuková stopa pôvodných slov volným prekladom, ktorý môže mať takisto nejaké manipulujúce prvky ako zvukomaľba, poprípade iné viac významové slová. Používanie ilustračných záberov sa považuje za bežnú súčasť spravodajskej práce. Je ich síce málo (v sledovanom týždni 3 šoty z 319), ale to je iba špička ľadovca, lebo skoro každý šot, ktorý nie je realizovaný naživo je svojim spôsobom ilustračný. Vždy sme buď v inom čase, inom priestore, alebo v inom deji. Ilustratívnosť je ale uznávaná až vtedy, keď nie jedna, ale všetky tri sféry sú iba približné. Keď predvádzané prostredie, čas ani dej nezodpovedajú tomu, o čom je správa. Problém býva takisto niekedy rozlíšiť, čo vlastne zábery ilustrujú. Či miesto (Brusel, Biely Dom, parlament), dej (vojnu, alebo napríklad iba vojenskú prehliadku) alebo emócie (zábery z demonštrácie, policajného zásahu). Aby vypadala správa lepšie zamieňajú sa občas tieto komponenty a tak sa namiesto deja napríklad nahrádzajú emócie. Nieje predsa zaujímavé, že ľudia niekam hodinu pochodujú. Zaujímavé je, keď sa dostanú do konfliktu s policajtmi, alebo napríklad s inou skupinou. Tieto neistoty takisto niektorí mediálny herci bezostyšne zneužívajú. Ospalá snemovňa sa premení na sálu plnú búrlivých diskusií a chrliacu technické poznámky v momente, ako sa zapne kamera. Pokojní ľudia, ktorí štrajkujú pred bránami začnú skandovať heslá v tom okamihu ako príde televízny štáb. Rozbalia si svoje transparenty a niektorí sa dokonca začnú šplhať po bráne z ktorej ich rozospatí strážnici sťahujú dole. Vo chvíli, keď sa kamery zastavia sú už transparenty zasa zabalené a účastníci si idú po svojich.Šot do spravodajstva je hotový. (Lamb)
Príklad: 5.6.96 bol v súhrnnom materiály "21" o rôznych formách vládnych kabinetov využitý záber dievčaťa ležiaceho na pláži. Ten istý záber bol použitý v TV Premiéra 30.7.95 v reportáži o požiaroch v USA. Pracovníci spravodajskej relácie ich teda o necelý rok použili a pritom ich doprevádzali slová, že talianský premiér Andreoti sa preslávil zostavovaním tzv. "plážových vlád", ktoré mali za ciel preklenúť letné obdobie pred mimoriadnymi voľbami. Išlo o typický ilustračný prvok, ale nebol ako ilustračný označený. Do tejto roviny zapadajú aj ďalšie obrazy a zvuky ako smiech, hluk bitky, zvuk telefónu, postava bežiaceho ozbrojenca v maskáčoch, muža v čiernej kukle so samopalom, ruky píšuce na klávesnici, peniaze práve pri počítaní a obecne aj väčšina leteckých záberov. Ďalej to bývajú aj často sa opakujúce udalosti a inštitúcie ako parlament, úraz vlády, prezidentský palác, hrad, Biely Dom, Brusel, veže atómovej elektrárne, pláže atď.
Trivialita ilustračných obrázkov pred správou v nás zasa vyvoláva konzervované predikcie obsahu správ. Obrázky za ramenami moderátorov v nás vyrábajú emócie o niečo skôr ako ku nim má naozaj dôjsť. Muž so samopalom nás nielen pripravuje a orientuje na tému, on nás dokonca dopuje adrenalínom. Je to zahrievajúci obraz pred nasledovnou správou a okrem toho klame tak ako klamú ukážky z filmu, ktoré sú samozrejme graficky vylepšené a o celkovom obraze filmu nehovoria celkom pravdu. Prefabrikácia titulkov naviac vyvoláva pocit, že ide iba o neustálu obmenu niekoľkých tém a situácií. Že svet nie je nekonečná rôznorodosť, ale šablónovitá tematickosť, ktorá je jednoduchá k pochopeniu. K podobnej jednoduchosti zvádza aj používanie infografických prvkov. Zvukovo to znie asi takto: "Podľa informácií, poskytnutých hovorcom policajného zboru...", pričom v obraze sa zatiaľ na chvíľu objaví stena domu s policajným znakom. Aha, povie si v duchu divák, toto je tá budova, v ktorej ten hovorca pracuje. Je to dom ako dom, ale plechová tabuľa so znakom polície ho identifikuje. Spojením slov, tabuľky, poprípade obrazu policajného predstaviteľa sa nám jednotlivé zábery zoraďujú a vzájomne potvrdzujú. Sme potom spokojný - určili sme pomocou znaku, nejaký predmet správy, bez toho aby bol slovne označený. Nehovoríme si ale: to nám ale pekne zložili obrazy za sebou, že ich jednoducho chápeme! Namiesto toho obdivujeme svoju vlastnú vnímavosť.
Často sa v správach nachádzajú tabule s názvami obcí, texty vyhlášok a dopisov, čísla dverí, mapy, orientačné tabule, grafy, piktogramy a podobne. Robí to dojem akoby mali redaktori priam detinskú radosť z informačných rovín, ktoré tým otvárajú. Rovnakému účelu slúžia aj ďalšie názorné pomôcky - mapy, grafy, tabuľky atď. Infografia je ale zradná. Zdá sa totiž, že vypovedá o svete viac ako v skutočnosti. Tak ako nemôžeme vedieť, že reportér do domu, na ktorom visí znak Polície, takisto vešal, nevieme ani, či čísla a text, ktoré nám ukazujú sa naozaj vzťahujú k povedanému. .