Peter Zvon Tanec nad plačom

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 07. dubna 2007
  • Zobrazeno: 2708×

Příbuzná témata



Peter Zvon Tanec nad plačom

Život a dielo autora

Peter Zvon, občianskym menom Vladimír Sýkora, pochádzal z rodiny úradníka, ktorý po vzniku ČSR pôsobil na Slovensku. Narodil sa 9. 1. 1913 vo východočeskom Chrudime. Ľudovú školu vychodil v Bratislave. Začal tu navštevovať aj gymnázium, no pre zhoršené študijné výsledky (už vtedy sa venoval divadlu) ho rodičia poslali doštudovať do Zlatých Moraviec, kde roku 1932 úspešne zmaturoval. Väčšinu právnických štúdií absolvoval v Prahe, no ukončil ich doktorátom práv v Bratislave. Pracoval ako právnik vo Všeobecnej úverovej banke a neskôr v Tatra banke. 19. 10. 1942 podľahol týfovej epidémii.
Peter Zvon napísal dovedna tri drámy: Dívka v modrom (1938), Vzdálená země (1941) a Tanec nad plačom (1941-42). Posledné dielo bolo ocenené literárnou cenou nakladateľstva Tranoscius. Počas svojho krátkeho života pôsobil aj ako literárny kritik pod pseudonymom Juraj Valach (dal mu ho Ján Smrek). V rokoch 1940-42 písaval do časopisu Elán.





Obsah

V prológu vystupujú z rokokového obrazu zaveseného v knižnici na poschodí starého kaštieľa postavy grófa Richarda, jeho sluhu Barnabáša a jeho syna, grófa Alfréda. Neskôr sa k nim pridáva aj markíza Silvia a Richardova manželka grófka Anna, ktorá však po hádke s manželom odchádza. Medzi grófom Richardom a jeho synom vzniká spor, či ešte vo svete vládnu králi , alebo sa svet, na ktorý sa pamätali zmenil a králi už patria do minulosti. K rozriešeniu prispieva markíza Silvia, ktorá navrhuje rozhádaným grófom ísť opäť na čas medzi živých a presvedčiť sa na vlastné oči. Na prízemí kaštieľa sa práve koná maškarný ples organizovaný chorým a navyše finančnými ťažkosťami sužovaným generálnym riaditeľom Aristidom Kráľom. Práve vďaka tomuto menu vzniká hlavná zápletka celej hry. Šľachtici po vzhliadnutí starého klobúka na podlahe upadajú do presvedčenia, že svet je stále veľmi podobný tomu, na ktorý si pamätajú. Po predstavení sa s Petrom Kráľom, synom generálneho riaditeľa, mu preukazujú nesmiernu úctu v domienke, že ide o skutočného kráľa. Peter sa snaží o zblíženie s markízou Silviou, jeho sestra, Adela, najprv flirtuje s grófom Richardom, neskôr s jeho synom. Rodina ich pokladá za diplomatický zbor a zdajú sa im veľmi originálny so svojou archaickou rečou a spôsobmi. Neskôr, keď ples skončí a správanie šľachticov sa nemení, začínajú pochybovať o ich duševnom zdraví, a Aristid sa rozhodne privolať políciu, nech vyšetrí, či neušli z nejakého blázninca, alebo neplánujú niečo ukradnúť.

Príchodom detektívneho inšpektora Celestína Trdlíka sa však situácia šľachticov ešte viac skomplikuje. Sú zmätení správaním hostiteľov a gróf Richard len na príkaz „kráľa“ nepotrestá Trdlíkovu urážku svojim mečom. V treťom obraze však nastáva rozuzlenie celého problému. Šľachtici vysvetlia Petrovi a Adele svoj pôvod. Oni im zas vysvetlia, že kaštieľ kúpili na dražbe a Kráľ je len meno. Šľachtici sa najprv cítia krajne dotknutí, že ľudia „bez erbu“ vlastnia ich kaštieľ, no napokon sa s tým zmieria a za pomoci Petra s Adelou sa vrátia do knižnice. Tam, počas epilógu hodnotia klady a zápory sveta, ktorý mali možnosť vidieť. Spolu s Rytierom Gejzom, ktorý až doposiaľ stál ako socha vo výklenku, odsúdia vládu kráľov a pripijú na dnešný svet. Napriek tomu však na spev sluhu Barnabáša vyzývajúci k ľudskosti a odsudzujúci neľudskosť mocných, reagujú smiechom a vracajú sa do svojich obrazov.
Charakteristika postáv


Gróf Richard


Gróf Richard, celým titulom Gróf Richard zo svätej Amélie, kráľovský kancelár, pápežský poverenec, pán hradu Deväťsíl, pán hradu Levanta. Je šľachticom zo sedemnásteho storočia. Je starý zmierený so smrťou. Hodinu života, ktorú má k dispozícii sa rozhodol venovať svojmu obľúbenému nápoju-vínu. .. Som pre kanvicu burgundského vína,
som pre smrť! Vives la mort! (1)
Svoju starobu pokladá a svoje sivé vlasy pokladá za dôkaz svojej skúsenosti a taktiež
múdrosti. Ja viem, že v starobe až múdrosť prichádza,
Neskoro pre život a prizavčasu pre smrť. (2)

Mladosť pokladá za obdobie nemravnosti a tvrdí, že mravnosť prichádza až
v starobe
Mladosť a mravnosť! Oheň a voda skôr!
Mladosti krása veď v nemúdrosti je.
Mám radšej odvahu než suchú triezvosť len.
[Mravnosť je ako smrť! Oboje príde raz. Mravnosť, tá vtedy , keď treba byť už mravný,
a smrť zasa, keď nemôžeš viac žiť.] (3)

Ako príslušník bohatej šľachty je oddaným kráľovým služobníkom a synove úvahy o tom, ako sa za 300 rokov od ich smrti mohol zmeniť svet, či ešte vládne kráľ, považuje za rúhanie.

Trest boží na teba za toto rúhanie.
Kráľ večný je. To pamätaj, môj syn! (4)

Synovu výzvu, aby vyšli na svet a presvedčili sa, kto má pravdu zo začiatku odmieta.

Je urazený synovým neúctivým správaním a chystá sa vrátiť späť do obrazu, na želanie markízy Silvie však nakoniec zostane a nechá sa prehovoriť.

Ísť zasa na svet! Zasa vojny viesť!
Vidieť len krv a plač, byť víťaz, porazený!
A znova azda dať sa zavraždiť?
Nie,… ja na svet nepôjdem, je to tam príliš ľudské,
než aby človek pokojne si žil. (5)

Vyjadruje aj správa sa ako sa na člena šľachty patrí. Jeho reč je komplikovaná a každú urážku je ochotný okamžite splatiť svojím kordom. Svoju česť a česť svojho rodu pokladá za to najdôležitejšie. Aj napriek týmto zdanlivo dobrým vlastnostiam má všetky chyby šľachty svojej doby. Kým pred domnelým kráľom sa klania až po zem, k svojmu sluhovi sa správa takmer ako k neživému predmetu. Má preňho lem rozkazy a nenechá ho nikdy dohovoriť. Keď Barnabáš v epilógu zaspieva svoju pieseň a obviní pánov z ich nevšímavosti, len sa zasmeje a odíde.
Aj keď len ťažko dokáže zmeniť svoj názor, nakoniec predsa len pochopí pravdu a v epilógu vysloví svoj názor na terajší svet.

Vždy bolo viacej hlupákov, ktorým sa koril svet,
A viacej múdrych tam, kde rozdávali smrť.
A ničomu ich nenaučil dávny čas,
Veď hlúpi nechcú poznať minulosť.
Sú príliš múdri tiež, by poznať chceli nové.
Bo čakajú na budúcnosti súd.
Preto dnes múdry ten, kto nevie vôbec nič. (6)




Gróf Alfréd


Syn Grófa Richarda. Je mladý a jeho názory nie sú také konzervatívne ako názory jeho otca. Otcov názor, že „kráľ je večný“ spochybňuje hneď na začiatku. Tvrdí, že svet sa za tak dlhý čas bezpodmienečne musel zmeniť. Na Barnabášovom speve sa však smeje spolu s otcom. Je pesimista a myslí si, že všetko zlé, čo bolo na svete počas jeho života pretrvalo. Svojimi názormi na človeka a na jeho chyby oponuje Markíze Silvii.

Gróf Alfréd: -byť zasa teda iba človekom-
Markíza Silvia: -a vidieť farby v božej nádhere-
Gróf Alfréd: -ísť svetom sám a milovať len seba-
Markíza Silvia: -zas počuť spevy vtákov v záhradách-
Gróf Alfréd: -a vravieť o pravde, a robiť iba lož-
Markíza Silvia: -zas vidieť kvety a cítiť vôňu ruží-
Gróf Alfréd: - a lásku zabíjať, zabíjať priateľstvo-
Markíza Silvia: -zas vidieť slnca jas a cítiť teplo jeho-
Gróf Alfréd: -a dobrých križovať, a zlodejom sa klaňať-
Markíza Silvia: -zas cítiť čaro vôd a vidieť padať sneh-
Gróf Alfréd: -a vraždiť bedárov, stavať im šibenice-
Markíza Silvia: -zas teda život žiť - a možno milovať-
Gróf Alfréd: -a cez mŕtvoly ísť za kúskom slávy prázdnej-
Markíza Silvia: -zas rada trocha mať, byť možno milovaná-
Gróf Alfréd: -byť iba človekom v tej celej biede jeho-

Gróf Alfréd: Ľudia sa najmä vyznačujú tým,
Že sú až dokonale neľudskí. (7)

Tvrdí, že ľudská hlúposť je nesmrteľná a svet sa ,či už bez kráľov alebo s kráľmi, nezmení
Jeho a otcove názory sú kompletne odlišné.

Alfréd, ako predstaviteľ mladšej generácie má názory pokrokovejšie a svojimi ironickými rečami a narážkami otca natoľko urazí, že ten vstane a je ochotný vzdať sa jedinej hodiny života a odísť. Gróf Alfréd schvaľuje, že už nevládne kráľ.

.. Veď tí len mohli ticho spať a žiť,
čo boli ako psi a päty lízali.
Vždy nebol múdry ten, koho sme mali v čele,
A budúcnosť ho často prekliala.
Je lepší dnešný svet, že kráľa zosadil. (8)



Markíza Silvia


Je mladá, pekná a túži sa opäť aspoň na nejaký čas vrátiť do života. Na svet sa díva optimisticky. Jej názory sú v protiklade v porovnaní s názormi Grófa Alfréda a s jeho zmýšľaním o svete.

Markíza Silvia:
Ísť zasa na svet! Znova trochu žiť!
Život je taký krásny.
Krajší ako smrť.
Markíza Silvia: -a vidieť farby v božej nádhere-
Markíza Silvia: -zas počuť spevy vtákov v záhradách-
Markíza Silvia: -zas vidieť kvety a cítiť vôňu ruží-
Markíza Silvia: -zas vidieť slnca jas a cítiť teplo jeho-
Markíza Silvia: -zas cítiť čaro vôd a vidieť padať sneh-
Markíza Silvia: -zas teda život žiť - a možno milovať-
Markíza Silvia: -zas rada trocha mať, byť možno milovaná-

Nie je pre ňu dôležité, či ešte vládnu králi, alebo nie. Zvadu medzi Grófom Richardom a jeho synom využíva ako príležitosť znova vidieť svet živých. Nezakladá si na svojom postavení natoľko, ako jej spoločníci. Najdôležitejšou hodnotou v živote je pre ňu láska. Myslí si, že svet by nebol taký zlý, keby ľudia správne pochopili lásku. Je chybou najväčšou, ktorou ľudia trpia,
Že láskou im je „chcem“ alebo slovo „mám“,
Kým láska iné nič nie je,
Len slovo najtichšie „tu máš, vezmi, ber“ (9)

Je jedinou, čo sa nezasmiala nad Barnabášovou piesňou.




Grófka Anna


Manželka Grófa Richarda. V diele vystupuje len krátky čas v prológu. Často pred manželom nahlas ľutuje, že si nevzala princa Alberta. Má podobnú povahu ako jej manžel. Rovnako rýchlo sa dokáže pohádať aj uraziť. Na mužovu výzvu k opatrnosti reagovala podráždene.

Čo, Richard, robiť mám, to sama dobre viem.
Žena môjho veku je múdrejšia než muž,
Hoc o múdrosti knihy nepíše.
Bo ten, kto o múdrosti hovorí,
Sám myslí si, že múdry,
A v tom je celá jeho nemúdrosť. (10)

Po tomto výroku začína hádka, pri ktorej Grófka Anna vyjadrila svoj názor na mužov a na ich chyby. Po urážkach od Grófa Richarda sa urazená vrátila do svojho obrazu.

… Bo medzi mužskými niet, drahá, rozdielu.
Sú iba muži, bohužiaľ, nič viac.
[Ak niečím možno aj sa líšia od seba, len tým,
že jedni vyzerajú naozaj, jak sú,
a druhí však inak, lež v pravde ako prví sú.]
A preto dokým oni budú na svete,
Svet sa už nezmení. Má všetky mužské chyby.

(11)



Barnabáš


Starý sluha grófa Richarda. S výnimkou piesne v epilógu v celom diele nepovie ani jedno celé slovo. Zajakáva sa a nikdy ho nenechajú dohovoriť. Predstavuje obyčajného človeka, vždy poslušného a oddaného svojmu pánovi. Je s ním zaobchádzané ako s neživým predmetom. Aj napriek tomu, že celý svoj život verne slúžil, nikdy sa mu nedostane spravodlivého uznania. Až na samom konci diela sa (na rozkaz grófa Richarda) odváži zaspievať svoju pieseň, ktorá priamo obviňuje pánov z ich bezohľadnosti a z ich nevšímavosti voči obyčajnému človeku. Nestretá sa však s pochopením- panská spoločnosť ho len vysmeje, nechajúc ho plačúceho v knižnici.



Rytier Gejza


Rytier Gejza z Orechovian. Vystupuje až v prológu. Rozpráva svoj príbeh- ako pre rozmar istej princeznej prišiel o život. Odhaľuje pravý dôvod Richardovho zastávania sa kráľov a pripíja na svet, ktorý sa kráľov zbavil.
Ja ctím si veru vašu vernosť čestnú,
Však priznajte si, prečo ste verný boli.
Veď preto iba kráľa chránite vy,
Že nikdy ničoho vás nezbavil,
A preto videli ste v dlhej jeho vláde
Len dobro vlasti, bo dobre mali ste sa vy. (12)

Svojim postojom k sluhovi Barnabášovi sa však od ostatných nelíši a smeje sa spolu s nimi.





Aristid Kráľ


Generálny riaditeľ spoločnosti na spracovanie žuly. Žije v kaštieli, ktorý v minulosti patril rodu grófa Richarda. Je stále nespokojný, trápia ho mnohé problémy. Hlavnými sú jeho nevyliečiteľná choroba- rozpad červených krviniek a starosť o vydaj svojich dvoch detí- Petra a Adely. Jeho najväčším problémom je však nedostatok peňazí. Práve preto núti svojho syna čo najrýchlejšie sa zasnúbiť. Je ochotný spraviť takmer čokoľvek pre peniaze.

Pravdaže, zasnúbiš sa. V lepších kruhoch sa vždy ľudia berú pre peniaze. Z lásky sa berú len bedári, aby bola populácia. To si pamätaj, správna populačná politika sa robí tým, že sa ožobračuje ľud. (12)

Rozáliu si tiež vzal pravdepodobne pre peniaze. Chvíľami sa k sebe správajú takmer ako nepriatelia. Manželka ho označuje za nízkeho a cynického.
Kráľová: A hádam už nie som pekná?
Kráľ: To teda nie. Milá Rozália, muž je v mnohom smere od ženy odlišný. Muž je príťažlivý až do posledného dychu. Vidíš, to je práve rozdiel medzi mužom a ženou, tá vaša krása je oslnivejšia, ale tá naša zas dlhšie vydrží. (13)

Šľachticov síce nepozná, no kým sa neuistí, že nie sú diplomatický zbor správa sa k nim ako k seberovným. Keď sa však dozvie, že na pozvánkovej listine nie sú, okamžite sa stane podozrievavým.

Prirodzenú zdvorilosť Grófa Richarda pokladá za pretvárku a šľachticov považuje najprv za zlodejov a neskôr za bláznov.

.. To mi nik nenahovorí, že sú to diplomati. Ja hovorím, keď je niekto samá poklona, samá ochota, keď niekto kurizuje starým ženám, tak je alebo zadĺžený, alebo gauner. (14)

To, čo si myslí zvyčajne povie aj nahlas- vo svojom postavení si to môže dovoliť. Svojmu neschopnému a podlízavému asistentovi – Dr. Pyskovi otvorene do očí povie, čo si o ňom myslí.


Kráľ: Vy ste doktor práv?
Pysk: Prirodzene pán generálny riaditeľ.
Kráľ: Z toho vidieť, že sú nie len korunovaní somári, ale aj diplomovaní somári. A tí sú nebezpečnejší.

...Ja si vás držím ako príznak čias, rozumiete? Aby moje deti videli ako vyzerá človek, ktorý na všetko prikývne. Ja môžem robiť, čo chcem, a vy za mnou budete chodiť ako pes. Chápete? Ticho! Vy ste z tých, čo boli vychovaní ako psy, a preto celý život nebudete vedieť nič iné, len štekať a krútiť chvostom. Ticho! Viete vy, čo je myslieť? Neviete. Ticho! Vy ste z tých, čo im stačí klobúk, a hlava je vedľajšia. .. (15)

Svojimi názormi na vzdelanosť Kráľ vystihuje postoje pravdepodobne väčšiny príslušníkov svojej spoločenskej vrstvy. Peniazom jednoznačne pripisuje väčšiu dôležitosť, ako inteligencii. .. Ten, kto nemá nič, chce byť aspoň bohatý duchom. Len keď má niečo viac, ako ten druhý. Taká už je ľudská nátura. Čoho viac, je už vedľajšie. Je lepšie, keď sú to peniaze, ale keď nie, musí stačiť inteligencia. A kto nemá ani to, ani ono. Ešte vždy to môže sprobovať v politike. (16)

Tvrdí, že dnes sa patrí „hovoriť o niečom a nerozumieť tomu“. Dnes nikto ničomu nerozumie, a predsa to ide. Síce nadol, ale to je jedno. Keď letíš zo stromu, spadneš práve tak, keď vieš niečo o voľno páde, ako keď o ňom nevieš nič. (17)

Kráľ kupuje obrazy, aj keď by sa bez nich pokojne zaobišiel. Nevyzná sa v umení, no obrazy kupovať musí- inak by bol „v slušnej spoločnosti nemožný“. Keby svoj postoj prejavil verejne, ostatní (aj keď podľa jeho názoru si myslia to isté) by ho vyhlásili za „nekultúrneho tvora.“
V postave Aristida Kráľa autor zobrazil všetky zlé vlastnosti meštiackej spoločnosti svojej doby, ktorá sa síce svojim povýšeneckým a namysleným správaním od tej z pred 300 rokov veľmi nelíšila, no čo sa však týka vzdelanosti, či spoločenského správania sa bola na omnoho nižšej úrovni.



Rozália Kráľová


Ako manželka Aristida Kráľa sa na manžela v mnohom podobá. Vyznáva rovnaké hodnoty, ako jej manžel. Je panovačná a v hádkach s manželom musí mať vždy posledné slovo.
Ale vlastne, aké reči.

Peter, choď sa zasnúbiť, Aristid, choď hrať preferans. Nemáme v dome ani koruny. V dome generálneho riaditeľa Kráľa nieto, prosím, ani koruny! (18)

Rovnako, ako Kráľ presviedča k zásnubám Petra, ona prehovára dcéru. Jej rady do života pravdepodobne vychádzajú z vlastnej skúsenosti.

Z toho si nič nerob. To patrí k veci, aby sa muž žene nepáčil. To si pamätaj pre život: v manželstve, kde sa muž žene páči, je žena vždy pod papučou. (19)

Názory na vzdelanie má podobné ako jej muž. Životné hodnoty sú asi jednou z mála vecí, na ktorých sa dokážu zhodnúť. Jej názor, že s dobrou hlavou to možno „tak na šibenicu“, sa od manželovho v mnohom nelíši. Na manžela má dosť negatívny názor. Aristid! Aký si nízky a brutálny!
Až doteraz som ťa milovala. Ale teraz si mi ukázal, aký si nízky a cynický. (20)

Cíti sa veľmi polichotená správaním grófa Richarda. Chvíľami ľutuje, že si Aristida vôbec vzala.
Manželstvo Aristida a Rozálie má mnoho spoločného s manželstvom grófa Richarda a grófky Anny. Obe manželstvá boli uzavreté z čisto majetkových a spoločenských dôvodov a obe majú podobné problémy.



Adela a Peter Kráľovci.


Sú predstaviteľmi morálne skazenej meštiackej mládeže. Ťažia zo svojho postavenia a z postavenia svojich rodičov. Vyznávajú podobné hodnoty, nemajú vzdelanie, ani morálne zábrany. Rodičia sa oboch snažia zasnúbiť z materiálnych dôvodov. Peter po krátkom dialógu s otcom privolí.
Kráľ (zareve): Zasnúbiš!!!
Peter (zareve): Nezasnúbim!!!
Kráľ (pokojne): Umrel!
Peter (vytreští oči): Kto?
Kráľ: Blahobyt.
Peter: Čí?
Kráľ: Náš.
Peter (po chvíľke): Zasnúbim sa. (21)

Obaja sú zmierený so zásnubami a nekladú nijaký veľký odpor. Peter si bude brať dievča, ktoré sa mu nepáči a kríva, Adela zasa nudného právnika, ktorý sa jej zdá fádny. Obaja si užívajú svoju mladosť všetkými spôsobmi. Fajčia, obľubujú alkohol. Adela, hoci zasnúbená, okamžite začína flirtovať so starým grófom Richardom.

Monsieur? Páčim sa ti? Vezme ho pod pazuchu. Mám rada starých pánov. Mám rada biele vlasy. Šepká mu. Môžeš ma pobozkať. (22)

Tí starí páni sú takí milučkí a tak krásne vedia vravieť o láske. A nakoniec ju ani nechcú. A vy mladí, hovoriť o láske neviete a hneď ju chcete. (23)

Neskôr začína flirtovať aj s grófom Albertom. Vystupovanie šľachticov pokladá za veľmi „originálne“. Jej brat, Peter, zas začína dvoriť markíze Silvii. Neváha zneužiť svojho domnelého postavenia kráľa a ako panovník rozkáže Silvii ho pobozkať.

Obaja sú vo svojich citoch však povrchní. Tieto známosti sú pre nich len zábavkou na zabitie nudného večera.




Dr. Pysk


Tajomník generálneho riaditeľa Kráľa. Je síce vyštudovaným doktorom práv, no nie je schopný samostatného uvažovania. Zmôže a len na bezduché pritakávanie na všetko, čo Kráľ povie.
Kráľ: Mňa porazí!
Pysk: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, vás porazí.
Kráľ: Vy ste doktor práv?
Pysk: Prirodzene pán generálny riaditeľ. (24)

Kráľ sa nijako netají svojím názorom na Pyskovu inteligenciu. (citát číslo 15) Postava Dr. Pyska je karikatúrnym vyobrazením sebaponižujúceho a podlízavého správania sa voči ľuďom, ktorí majú moc a postavenie (zväčša vo forme peňazí), hoci morálne a inteligenčne stoja často na veľmi nízkej úrovni.
Detektívny inšpektor Celestín Trdlík


Trdlík bol privolaný Kráľom za účelom objasniť pôvod šľachticov- preveriť, či neušli z nejakého blázninca a vyšetriť poškodenie obrazov ( zmizli z nich postavy šľachticov) v knižnici kaštieľa. Cíti sa veľmi dôležito vo svojej funkcii policajného inšpektora, no jeho myslenie je značne obmedzené. ...Kráľ: Dvadsať a dvadsaťsedem.
Trdlík: Teda štyridsaťsedem.
Kráľ: Pardon, prosím. Dievča dvadsať, chlapec dvadsaťsedem.
Trdlík: Viem. To je dovedna štyridsaťsedem. Chápete?
Kráľ: No chápem, ale...
Trdlík: Neskoršie. Ešte vám nemôžem nič určité povedať. (25)

Aby dodal svojej osobe dojem väčšej dôležitosti, vyjadruje sa čo najkomplikovanejším úradným jazykom. Na otázku službukonajúceho orgánu detektíva Celestína Trdlíka, či sa môže preukázať legitimáciou, alebo iným osobným dokumentom, ako napríklad výťahom z matriky narodených, vyššie uvedená osoba odpovedá záporne. (26)

Svojim správaním takmer spôsobí tragédiu, keď sa gróf Richard krajne urazený jeho správaním chystá splatiť urážku svojim kordom.
Obzvlášť dobre si rozumie s Pyskom a pokladá ho za slušného, vzdelaného a inteligentného mladíka. Problémy a konflikty



Dielo Tanec nad plačom vznikalo počas druhej svetovej vojny, v rokoch 1938-1942. Autor si preto nemohol dovoliť priamo vyjadriť svoje nesúhlasné pocity s vtedajším zriadením ani otvorene kritizovať neľudskosť vojny a fašizmu. Musel sa preto uchýliť k menej otvoreným formám protestu a svoju kritiku ukryl vo výrokoch, aforizmoch a životných múdrostiach svojich postáv. Autor v tomto diele postavil do kontrastu rozdielne svety. Svet šľachticov zo sedemnásteho storočia a svet meštiakov svojej doby. Zobrazuje odlišnosť pohľadov rôznych generácií a pohlaví na tú istú problematiku.

Vyslovuje názory na život, víno, mladosť, hlúposť, statočnosť, umenie, pokrok, či sociálnu rovnosť. Jedným zo základných rozdielov medzi svetom šľachticov a spoločnosťou meštiakov bolo chápanie a názory na vzdelanosť. Kým Kráľovci považujú inteligenciu a vzdelanie za druhoradé. Prvoradým je pre nich mať peniaze, mať majetok a viac ako tí druhí. Inteligencia musí stačiť až keď nie je možnosť byť bohatý materiálne. Podľa nich to možno s múdrou hlavou „dotiahnuť tak na šibenicu“. Vo svete šľachticov je však práve vzdelanie a kultúrnosť prejavu to, čo ich oddeľuje od „obyčajných ľudí“, spolu s majetkom je výsadou ich postavenia. I tu sa však možno stretnúť s istou obmedzenosťou, a to v konzervatívnych názoroch grófa Richarda: Ja viem, že v starobe až múdrosť prichádza, neskoro pre život a prizavčasu pre smrť. (28) Jeho syn, ktorý zmýšľa modernejšie mu však oponuje: Oj, vlasy šedivé, oj, strieborné vy hlavy, jak sa tá farba vaša zneužíva. Mať biele vlasy staroby len znak, veď rozum nemá sídlo vo vlasoch (29) Názor grófky Anny na múdrosť: Bo ten, kto o múdrosti hovorí, sám myslí si, že múdry, a v tom je celá jeho nemúdrosť. (30) V niektorých názoroch sú si však veľmi podobný. Kráľ tvrdí, že „dnes je moderné hovoriť o niečom a nerozumieť tomu“ a aj gróf Alfréd vyslovuje podobnú myšlienku Adele: Ach, veľmi správne, najvzácnejšia pani. To bolo vždy výsadou vyššej spoločnosti, že mohla odsúdiť, a nevedieť čo ani. (31)
Autor sa taktiež zamýšľa nad mladosťou a starobou a nad mravným úpadkom meštiackej mládeže svojej doby. Gróf Richard sa zastáva staroby, tvrdí, že by ju nevymenil za mladosť: Teraz kebys, mladosť, všetky vône mala, ktorými rozvoniava svet, už by som nemenil. (32) Mladosť pokladá za nemravnú: Mladosť a mravnosť! Oheň a voda skôr! (33) Uvedomuje si však, že mladí sú iní, než to bolo v časoch jeho mladosti“ Kedysi múdre úvahy doménou boli starcov a mladosť myslela len hrou a láskami. Dnes mlčí staroba! A mladosť rozmýšľa. (34) Gróf Alfréd mu na to odpovedá, že „mladosť je dnes staršia“.
V diele je tiež vykreslený morálny úpadok mládeže. Peter s Adelou pijú aby zahnali nudu, kým pre grófa Richarda znamená pitie vína omnoho viac. Dôkazom toho je aj fakt, že sa mu rozhodol venovať jedinú hodinu, ktorú mal stráviť vo svete živých. Považoval ho za zdroj inšpirácie, rozjímal pri ňom, kým meštiacka mládež alkohol pila na rozveselenie, zahnanie nudy a problémov. Ani Richardov vlastný syn nechápe, čo víno pre jeho otca znamená: Víno, len víno! Nič iné ako víno! Jak ťažká je tá stála veselosť, tie spevy pijanské a tance vždy tie isté.

(35)
Rozdielne je tiež správanie sa k ženám šľachticov a Petra. Kým šľachtici sa k ženám správali úctivo a boli by splnili každé ich želanie, dobíjanie ženského srdca považovali za umenie, Peter sa vyjadril, že „žena je len vtedy duchaplná, keď mlčí“. Nenamáhal sa vymýšľaním lichotivých pochvál a vyznaní, namiesto toho zneužije nedorozumenie a núti Silviu pobozkať ho- je to „kráľov“ rozkaz. Vzťahy medzi manželmi sú však rovnaké, ako u Kráľovcov, tak i medzi Richardom a grófkou Annou. Obe manželstvá boli uzavreté bez lásky, len pre peniaze a spoločenské postavenie. Chladný, až nepriateľský vzťah medzi manželmi je príčinou hádok(jedna v prológu medzi Richardom a jeho ženou a druhá v druhom obraze medzi Aristidom a Rozáliou), počas ktorých obe strany vyjadrujú svoj postoj k mužom či ženám.
Grófka Anna: … Bo medzi mužskými niet, drahá, rozdielu. Sú iba muži, bohužiaľ, nič viac. Preto dokým oni budú na svete, svet sa nezmení. Má všetky mužské chyby. (36)
Gróf Richard: Muži sú muži! No skutočne viac nič. Však ženy, priateľ môj, sú všetkým na zemi! Len často jedným, žiaľ nie sú-ženemi! (37)
Kráľ: Milá Rozália, muž je v mnohom smere od ženy odlišný. Muž je príťažlivý až do posledného dychu. Vidíš, to je práve rozdiel medzi mužom a ženou, tá vaša krása je oslnivejšia, ale tá naša zas dlhšie vydrží.(38)
Autor, aj keď nepriamo kritizuje krutosť vojny a fašizmu. Alfréd: Ľudia sa vyznačujú najmä tým, že vedia byť až dokonale neľudskí.(39) Ach, ľudia, ľudia, omnoho viac, než duša tá hlúposť vaša nesmrteľná je. (40) V básnikovej Óde na súčasnosť autor hovorí, že práve vojna ukázala skutočnú tvár ľudstva. ...Dnes človek sám si je vyznaním viery,
dnes zomrel boh! Dnes narodil sa pán!
Ó, maliari, vy všetci! Štetce vezmite!
Dnes ľudstvo ukázalo svoju pravú tvár! (41)
Gróf Alfréd s rytierom Gejzom nakoniec odhaľujú pravé príčiny Richardovho zastávania sa kráľov: Gejza: Však priznajte si, prečo ste verný boli.
Veď preto iba kráľa chránite vy,
Že nikdy ničoho vás nezbavil,
A preto videli ste v dlhej jeho vláde
Len dobro vlasti, bo dobre mali ste sa vy. (42)

Autor ústami Grófa Alfréda neschvaľuje neobmedzenú vládu jedného človeka, ktorému sa musí podriaďovať celý národ a nikto si nemôže byť istý svojim životom.

Zamýšľa sa tiež nad tým, prečo vždy rýchlo zbohatnú tí, ktorí sú k vládnucim najbližšie a že v ich čestnosť nikdy neuverí.

Do čoho nás vodil ten náš kráľ?
Pre slávu mena svojho obetoval ľud!
A koľko vrážd sa dialo v mene kráľovskom!
Bol dnešný kráľa druh mu zajtra nepriateľ,
Pretože veľmi vzrástla jeho obľuba.
Veď tí len mohli ticho spať a žiť,
čo boli ako psi a päty lízali.
Vždy nebol múdry ten, koho sme mali v čele,
A budúcnosť ho často prekliala.
Je lepší dnešný svet, že kráľa zosadil. (43)

Tú pravdu nikto nikdy nezničí.
Že každý dobro vlasti s vlastným dobrom spojí.
Prečo vždy blízki kráľovi tak rýchlo zbohatnú?
Neverím v poctivosť tých, čo tak bohatnú,
O svojej keby cti hocako vraveli. (44)







Barnabášova pieseň v závere epilógu otvorene obžalúva mocných z neľudskosti a ľahostajnosti voči obyčajnému človeku. Vyzýva k sociálnej aj spoločenskej rovnosti.

Ach páni, ach páni, Ach páni, ach páni,
Prebuďte svedomie, srdcia si vezmite,
Keď vy môžete byť ľuďmi, do rán Ukrižovaného
Prečo by ja nie? Viac klincov nebite. (45)

Táto Barnabášova výzva sa však nestretáva s porozumením. Je vysmiaty panskou spoločnosťou a plačúc ostáva stáť v knižnici. Kompozícia a štýl


Veršovaná dráma (veselohra) Tanec nad plačom sa skladá z troch obrazov, prológu a epilógu. Celý dej vychádza z konfliktu medzi svetom meštiakov a svetom šľachty z obdobia feudalizmu. Práve vďaka veľmi nepravdepodobným zápletkám vychádzajúcich z tejto situácie nadobúda dielo po úvodnom prológu charakter frašky.
Tanec nad plačom má vnútornú výstavbu klasickej drámy. Expozíciou je prológ, kde sa po prvý krát stretáme so šľachticmi. Dej sa zauzľuje príchodom šľachticov na prízemie kaštieľa a stretnutím sa s domnelým kráľom. Vyvrcholenie deja (kríza) nastáva privolaním policajného inšpektora Trdlíka, a keď sa gróf Richard chystá splatiť túto urážku svojím kordom. V treťom obraze nastáva vysvetlenie nedorozumenia a šľachtici sa vracajú späť do knižnice. V epilógu ešte vyrieknu svoj názor na súčasný svet. Keďže toto dielo vznikalo počas druhej svetovej vojny, autor si nemohol dovoliť vysloviť svoju kritiku priamo. Svoj nesúhlas musel preto ukryť do životných múdrostí a aforizmov vyslovených ústami jeho postáv. Rôzne postavy v tomto diele používajú rôzny jazyk. Jazyk šľachticov znie archaicky, využíva inverziu, metafory a poetizmy. Na druhej strane jazyk rodiny Kráľovcov nie je v ničom výnimočný. Jazyk policajného inšpektora Trdlíka je zas plný komplikovaných úradníckych výrazov, no v bežnej reči sa táto postava zmôže len na niekoľko neustále sa opakujúcich fráz. Jazyk bol použitý na priblíženie charakteru postáv. Podobne ako u Trdlíka môžeme tento jav sledovať aj pri tajomníkovi Pyskovi. Celý jeho rečový prejav je vlastne len pritakávaním na každé slovo a opakovaním po svojom nadriadenom.

U týchto dvoch postáv (Pysk a Trdlík) využil autor aj charakteristiku mien. Trdlík- človek namyslený, no v skutočnosti neschopný. Pysk- schopný len opakovať to, čo povedia iní.
V diele sa uplatňuje aj kontrast. Kontrast medzi dvoma rôznymi svetmi, ale aj kontrast v zmýšľaní mladšej a staršej generácie (konzervatívne názory Richarda a modernejšie zmýšľanie jeho syna) ale tiež kontrast medzi Silviiným optimizmom a láskou k životu a Albertovými negatívnymi pohľadmi na svet a na ľudstvo. Rôzne strany často rozoberajú rovnaký problém. Napríklad spor na tému muži-ženy sa vyskytuje už v prológu medzi Richardom a jeho Annou a autor sa k nemu počas diela opäť vracia najprv počas sporu Aristida s Rozáliou a neskôr pri spoločnom obede Kráľovcov so šľachticmi.
Pri vyberaní názvu diela využil autor symboliku. Tanec nad plačom- tanec Alfréda a Silvie v popredí pred plačúcim Barnabášom. Autor týmto dáva najavo nevšímavosť a ľahostajnosť mocných tohto sveta voči existencii a utrpeniu obyčajného človeka. Vlastný názor


Toto dielo asi nebolo pre mňa „to pravé“. Chápem, že v dobe , keď toto dielo vznikalo si autor nemohol dovoliť vyjadriť priamo svoje myšlienky, ale musel ich dôkladne ukryť v reči svojich postáv. Práve toto, spolu s jazykom, ktorý bol miestami pomerne komplikovaný mi dosť prekážalo počas čítania tohto diela a po prvom prečítaní mi hlavná myšlienka nebola ani zďaleka jasná. Avšak už to, že túto komplikovanú hru začal autor písať ako dvadsaťsedemročný, svedčí o jeho nespornom spisovateľskom talente.








































Zoznam použitej literatúry


Citovaná literatúra:

1. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 19
2. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 12
3. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 14
4. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 15
5. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 18
6. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. s102
7. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 19
8. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 43
9. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s.

21
10. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 24
11. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 32
12. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 54
13. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 54
14. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 55
15. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 61
16. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 60
17. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 60
18. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 33
19. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 33
20. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 54
21. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 32
22. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 35
23. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 35
24. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 61
25. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 75
26. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 93
27. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 110
28. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 12
29. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 17
30. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 21
31. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 40
32. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 12
33. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 14
34. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s.

14
35. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 13
36. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 24
37. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 25
38. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 54
39. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 20
40. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 58
41. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 82
42. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 110
43. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 102
44. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 110
45. Peter Zvon: Tanec nad plačom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998, s. 113



Použitá literatúra:

Zvon Peter: Tanec nad plačom. Vydavateľstvo Spolku slovenských autorov 1998.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?