Peloponézska vojna

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. února 2007
  • Zobrazeno: 4048×

Příbuzná témata



Peloponézska vojna

Peloponézska vojna je boj medzi gréckymi mestskými štátmi Spartou a Aténami o nadvládu nad celým Gréckom. Svoje ambície začali uplatňovať skôr Atény než Sparta. Vzhľadom na silu svojho loďstva zaujali vedúce postavenie v Délskom spolku, postavili sa na čelo boja za vyhnanie Peržanov z Európy a maloázijského grécka, vystúpili na obranu Grékov v Trákii a Čiernomorí, zmarili posledný pokus Peržanov o ovládnutie Cypru. Vo všetkých týchto bojoch priniesli aj najväčšie obete. Sparta sa týmto bojom proti spoločným nepriateľom Grékov vyhla. Sústredila sa na získavanie a upevňovanie pozícií vnútri Grécka. Zblížila sa a uzavrela spojenectvo s tradičnými nepriateľmi Atén. Podporovala Korint, ktorý trpel aténskou obchodnou konkurenciou, a postupne pretiahla na svoju stranu rad členov Délskeho spolku. Nakoniec z nich vytvorila Peloponézsky spolok. Aténčania sa tomu márne usilovali zabrániť. Pretvorili teda zvyšok Délskeho spolku na Aténsky spolok a sprísnili kontrolu nad jeho členmi. Upevnili v ňom svoje vedenie a preniesli rozhodovanie o spolkových veciach i pokladnicu do Atén. Výsledkom toho bol vznik „aténskej ríše“ (arché). Ale Aténčania sa nevzdávali myšlienky na vzkriesenie gréckej jednoty. R. 446 p. n. l. zvolali do Atén panhellénsky zjazd, ktorého hlavnou úlohou mala byť dohoda o miery a spolupráci medzi Hellénmi. Zjazd sa však pre odpor Sparty nezišiel a rozdelenie Grécka na dva bloky sa potvrdilo. Periklés sa teda pokúsil zabrániť aspoň ich zrážke. Vyslal do Sparty desaťčlenné posolstvo s návrhom na tridsaťročný mier. Sparťania zrátali svoje sily a návrh prijali. Tridsaťročný mier vstúpil do platnosti r. 445 p. n. l., ale trval iba štrnásť rokov. R. 431 p. n. l. vypukla bratovražedná vojna medzi Grékmi, zvaná ako Peloponézska, ktorá trvala 27 rokov. Podľa dejepiscov táto občianska vojna bola jedna z najkrutejších. Príčina peloponézskej vojny: Korint sa zaplietol do vojny s Kerkýrou, ktorá bola aténskym spojencom. Atény poslali na to Kerkýre desať lodí, ktoré korintskú flotilu zahnali. Odvetou za to vyslal Korint niekoľko oddielov vojska do Poteidaie pri Termskom zálive, ktorá bola jeho kolóniou, ale aténskym spojencom. Aténčania ich zahnali. Korint sa preto sťažoval Sparte a žiadal potrestať Atény vojnou. Ku Korintu sa pripojila Megara, ktorej loďstvu zatvorili Atény svoje prístavy, pretože obsadila nejaké neutrálne posvätné územie, nie väčšie ako menšie letisko. K Megare sa pripojila Aigínia.

Sparťania zvolali peloponézsky kongres, ktorý potom predložil Aténam ultimátum: po prvé – aby vypovedali všetkých Alkmeónovcov (to znamená predovšetkým Perikla), lebo ich predkovia sa prehrešili „kylónskou vraždou“; a po druhé – aby poskytli všetkým spojencom autonómiu (to znamená, aby rozpustili svoj spolok). Ľudový snem ultimátum pochopiteľne odmietol a vojna sa mohla začať. Vojenské sily protivníkov boli spočiatku vyrovnané. Atény mohli okamžite poslať do boja 29 000 ťažkoodencov, 1 200 jazdcov, 1 600 lukostrelcov a primerané pomocné oddiely. Pozemná armáda Sparťanov a ich spojencov bola asi o tretinu silnejšia, Aténčania mali však so svojimi 300 triérami asi dvojnásobnú prevahu na mori. Pritom Atény sa dali výhodne brániť. Chránili ich jednak Themistoklove hradby, potom Dlhé múry, ktoré dal Perikles postaviť ako dve ramená od mesta k prístavu, a napokon Falérsky múr, ktorý kryl ich druhý prístav. V ľudskom potenciáli a materiálových zdrojoch mali Aténčania takisto prevahu. Na niektorých spojencov sa však nemohli spoliehať a dovoz potravín muselo zabezpečovať loďstvo. Finančné zdroje Atén prevyšovali všetky doterajšie meradlá: v štátnej pokladnici mali 16 000 talentov striebra (420 000kg), od spojencov mali dostávať každoročne 600 talentov. Okrem toho mali obrovské rezervy zlata a striebra v chrámových pokladoch. Za týchto okolností neboli vyhliadky Sparťanov práva najlepšie. Spoliehali sa však na prevahu v pozemnej armáde a do útoku ich hnal strach, že pre Atény pracuje čas. Bojové akcie započali Tébania, bývalí perzskí a teraz spartskí spojenci, nočným útokom na Plataje. Ich obrancov premohli, a ktorých nezabili v boji, tých proti všetkým normám gréckeho vojnového práva v zajatí popravili. Tým sa dostatočne pomstili za pomoc, ktorú Platajčania poskytli Aténčanom v bitke pri Maratóne. Nato vpadli Sparťania na čele s kráľom Archidámom do Atiky. Nenarazili na odpor (lebo hlavné aténske sily sa presunuli po mori na Peloponéz), a tak tam vyrúbali olivové stromy a vypálili vinice. Aténčania im zato spustošili pobrežie niektorých spojencov, dobyli Megaru a Aigínu, a kým nastala zima, zablokovali hlavné peloponézske prístavy. Na jar pritiahli Sparťania znovu do Atiky a pokračovali v jej pustošení. Obyvateľstvo pred nimi ušlo do Atén a značne ich preľudnilo. Čoskoro nato sa vrátilo do Atén aj vojsko z Poteidaie, lebo tam vypukla epidémia. Ako sa ukázalo, bol to mor, ktorý vypukol v Núbii či Etiópii, dostal sa do Egypta a Malej Ázie a stadiaľ na grécke ostrovy a pevninu. Aténske loďstvo ho potom prinieslo do prístavu pri Aténach. V Aténach nastala panika, aristokratický prívrženci Sparty žiadali uzavrieť mier, a keď to Perikles odmietol, vyhlásili ho za príčinu všetkých útrap.

Nakoniec ho obvinili z chybného vedenia vojny a z machinácií pri vydávaní peňazí. Ľudový snem podľahol ich propagande a zbavil ho úradu. Obhájil sa však, a tak ho znovu zvolili za stratéga. Mor, pravdaže nezastavil a roku 429 p. n. l. v druhom roku vojny, mu s tisíckami iných podľahol. Až do tejto chvíle sa vyvíjala vojna pre Atény v celku priaznivo. Nedosiahli síce nijaké rozhodné víťazstvo, ale zachytili začiatočný nápor, v ktorom je prevaha vždy na strane útočníka. Perspektívy mali vzhľadom na svoje ľudské, materiálové a finančné rezervy tie najlepšie. Mor však spôsobil obrat. Zahubil množstvo ľudí, vyvolal všeobecnú demoralizáciu vojska i občianstva, otriasol tradičnými istotami a uvoľnil priestor pre politikov neveľkého formátu. Traumatizované Atény sa dostali na šikmú plochu úpadku, na ktorej sa už nezastavili. Napriek tomu trvalo ešte dvadsaťpäť rokov, kým ich sily nepriateľov a zradcov zrazili na dno. Podľa Thukydida mor vpadol do Atén znenazdajky a zomrelo naň veľa ľudí. Mŕtve tela sa povaľovali všade – pri studniach, na chodníkoch, v chrámoch. Mnohí chorí páchali protizákonné priestupky, mnohí oberali o majetok iných či neuctievali bohov. Asi im to bolo jedno, lebo videli, že hynú všetci bez rozdielu. Nečudo, že v týchto apokalyptických dňoch sa málokto v Aténach staral o verejné veci, a najmä o vojnu, ktorá aj tak akoby prestala, lebo Sparta stiahla svoje vojská z dosahu moru. To využil kožiar menom Kleón, ktorý už predtým vystupoval s kritikou pomerov a postavil sa po Periklovej smrti na čelo demokratickej strany. Bol to podľa Thukydida „najbezočivejší zo všetkých občanov“ a podľa Aristofana „ničomný a podlý chlap“. Sám sa tituloval démagógos čiže vodca ľudu a nemálo sa zaslúžil, že toto slovo dostalo svoj dnešný význam. O jeho kladných stránkach moc nevieme, lebo správy o ňom máme výhradne od jeho odporcov. Faktom však je, že ľudový snem ho po dlhé roky podporoval v dobrom i zlom, ale hlavne v zlom. Kleón vystúpil s programom úspešne skončiť vojnu. Keď dostal potrebné plné moci, prestal sa zaoberať nepriateľmi a sústredil sa na spojencov. Napríklad roku 428 p. n. l. v prípade Mitilény, ktorá sa pokúšala zrušiť spojenectvo s Aténami. Vymohol na sneme uznesenie, že všetkých jej občanov bez rozdielu treba popraviť. Okamžite tam aj vyslal loďstvo. Je síce pravda, že aténsky snem toto nehorázne uznesenie hneď na druhý deň zrušil a oznámil to veliteľovi výpravy rýchlou triériou, ale tisíc Mytilénčanov našlo napriek tomu smrť na popravisku.

Ostatní museli zaplatiť výkupné a prenechať vybrané pozemky aténskym posádkam a kolonistom. Kleónove trestné oddiely vystupovali naproti tomu výhradne v jednostrannom záujme aténskej veľmocenskej politiky. Ba ani nie v jej záujme: Atény nimi získali základne a poplatky, ale stratili priateľov. Sparta a jej peloponézsky spojenci sledovali vývin v Aténach s uspokojením. Pritom sa starostlivo vystríhali, aby nevhodným vojenským zásahom nevniesli do mesta jednotu a bojovú odhodlanosť. Spustošenie Atiky a ťažkosti v námornej doprave zhoršili zásobovanie. Stúpli ceny potravín a náklady na výživu vojska, mnohí občania nenašli iný zárobok ako diéty, príliv spojeneckých príspevkov klesal. Našťastie mal Kleón k dispozícii Periklov štátny poklad, čo mu dovolilo pokračovať v niektorých verejných stavbách a zvýšiť podpory a odmeny za výkon verejných povinností. Pritom spôsobil pozoruhodnú infláciu: hoci uvádzal do obehu plnohodnotné strieborné mince, malo to rovnaký účinok, ako keby tlačil papierové bankovky, lebo úhrnné množstvo peňazí sa zvyšovalo, kým úhrnné množstvo spotrebného tovaru klesalo. Inflácia viedla k zvyšovaniu štátnych výdavkov a k znehodnocovaniu štátnych príjmov. Bohatstvo Atén sa obrátilo na ruby. Z ťažkej situácie hľadal Kleón východisko: rozhodol sa zaútočiť na Spartu. R. 425 p. n. l. vyslal loďstvo a vojsko na čele s Démosthenom proti jej prístavu Pylu. Stalo sa, čo takmer nikto nečakal. Aténčania zvíťazili a len asi 400 Sparťanom sa podarilo ujsť na ostrov Sfaktériu, kde sa mienili držať (na horskom hrebeni pri dnešnom pomníku ruských námorníkov padlých za slobodu Grécka roku 1827), kým Atény neprijmú ponúknutý mier. Keď ho však odmietli, Sparťania zmobilizovali svoje sily a aténske vojsko obkľúčili. Kleón nato sadol na loď a zastavil sa až v Pyle, aby sa osobne ujal vedenia. Hoci nemal vojenské skúsenosti, dokázal neuveriteľné: operáciou podľa Démosthenovho plánu Sparťanov porazil. Tým ich vyburcoval k odvete. Ich vojvodca Brásidás sa vydal s dvoma tisíckami mužov na pochod cez celé Grécko až k Chalkidike, kde sa potom zmocnil niekoľkých aténskych osád a obľahol mesto Amfipolis. Aténčania tam vyslali loďstvo pod vedením Thukydida, ktorý ešte vtedy nebol historikom; Amfipolis však padla, a tak musel odísť do vyhnanstva. Roku 422 p. n. l. sa k Amfipolu vypravil sám Kleón a v bitke na močaristej pláni spolu s Brásidom padol. Svojou smrťou preukázali obidvaja vodcovia veľkú službu Grécku: keďže sa ako hlavní predstavitelia vojny navzájom zlikvidovali, umožnili Sparte a Aténam uzavrieť mier. Tento mier z r. 421 p. n.

l., zvaný Nikiov (podľa jeho iniciátora, vodcu aténskej mierovej strany Níkia), mal platiť 50 rokov. Potvrdzoval predvojnový status quo a neodstraňoval príčiny, ktoré viedli k vojne. Obyvateľstvo, najmä roľnícke, ho privítalo s nadšením, vojvodcovia a vojaci, ktorým sa vojnové remeslo zapáčilo, práve naopak. Spartský veliteľ odmietol v rozpore so zmluvou vydať Aténčanom Amfipolis a aténsky veliteľ Pylos. Keď napriek tomu vojna nevypukla, zaútočili Sparťania na Argos. Lenže Argos bol demokratický štát a Atény ho nenechali bez pomoci. Navyše mu ju poskytli aj demokratické vlády arkádskej Mantineie a Élidy. Sparťania však ich vojská r. 418 p. n. l. v bitke pri Mantinei porazili. Päťdesiatročný mier trval necelé tri roky. V údoliach blaženej Arkádie vzplanul teda znovu požiar vojny a Aténčania ho na svojich lodiach vyviezli na ostrovy Egejského mora a na Sicíliu. Roku 416 p. n. l. sa vylodili na Méle, lebo sa pokúsil ostať neutrálny a po dramatickom rokovaní ho dobyli. Obyvateľstvo zmasakrovali a nahradili svojimi kolonistami. Len, čo sa začali obzerať po novej koristi, prišli do Atén vyslanci zo sicílskych Leontín a Aigesty (Segesty) so žiadosťou o pomoc po expanzii Syrakúz. S Leontínami mali Atény už od roku 433 p. n. l. spojeneckú zmluvu, a tak o smere novej výpravy bolo rozhodnuté. O vplyv na ľud v Aténach sa delili štyria vodcovia: trochu bojazlivý a nedôsledný aristokrat Nikias, úspešný vojak Démosthenes, nezodpovedný Hyperbolos a bohatý aristokrat Alkibiades. Ich pozície boli po Kleónovej smrti vyrovnané, ale čoskoro si získal prevahu Alkibiades. V Aténach bol výborný demokrat a kupoval si priazeň ľudu lichôtkami a peniazmi. Hlavnou jeho osobnou vlastnosťou bola ctižiadostivosť. V Sparte zviedol kráľovi manželku, preto „aby sa jeho potomci stali lakedaimonskými kráľmi“. Nechýbala mu diplomatická obratnosť a odvaha na bojovom poli. Vzbudil túžbu Aténčanov po Sicílii. Sníval o Kartágu a Afrike, Itálii a Peloponéze, a tak nečudo, že Sicília nebola len taký jeho rozmach. Roku 415 p. n. l. vypravili Aténčania napriek Nikiovmu odporu stovku vojnových a nákladných lodí s 5100 ťažkoodencami a 1300 lukostrelcami na Sicíliu. Cestou sa k nim pridali lode spojencov. Za veliteľa výpravy zvolili Alkibiada, vtedy 35 ročného muža, a za jeho spoluveliteľa o dvadsať rokov staršieho Nikia, ktorý túto funkciu prijal len preto, aby sa nepovedalo, že od vojny odrádzal pre svoju zbabelosť. Aténska armáda pristála v spojeneckom Régiu, jej vodcovia získali na svoju stranu Katanu a nadviazali styk so syrakúzskymi demokratmi.

Všetko vyzeralo dobre, ale kým mohol rozvinúť vojnové operácie, priplávala z Atén kuriérna loď a jej veliteľ odovzdal Alkibiadovi rozkaz, aby sa ihneď dostavil na súd. Krátko pred odchodom pováľal dakto v Aténach posvätné hermovky (stĺpy s hlavou boha Herma) a začalo sa povrávať, že to v rámci svojich výstredností urobil Alkibiades. Nebolo to vylúčené, no skôr sa zdá, že tu išlo o provokáciu zo strany Korinťanov. Alkibiades žiadal vec prešetriť ešte pred odchodom, ale snem ho zamietol, nech vraj nezdržuje. Keď bol preč, jeho protivníci dosiahli, aby sa o tom znovu rokovalo, a okrem toho ho obvinili, že v opilosti zosmiešňoval obrady eleuzínskych mystérií. Alkibiades vzal rozkaz na vedomie, rozlúčil sa s vojskom a namieril si to rovno do Sparty. Keď sa neskôr dozvedel, že ho v neprítomnosti odsúdili na smrť, prisahal Aténčanom pomstu: „Veď ja im ukážem, že ešte žijem!“
Sicílska výprava sa skončila strašnou katastrofou (r. 413 p. n. l.). Váhavý a bojazlivý Nikias nevyužil počiatočnú prevahu ani občianske nepokoje a povstanie otrokov v Syrakúzach, premárnil niekoľko príležitostí na rozhodujúcu bitku a strácal mužov v drobných šarvátkach. Keď dorazili na Sicíliu spartské posily s vojvodcom Gylippom, Syrakúzania zaútočili na aténske vojsko a v krvavej bitke pri Asinare ho i s loďstvom zničili. Podľa Tímaia Nikias s novým spoluveliteľom Démosthenom spáchali samovraždu, podľa Thukydida ich ako všetkých dôstojníkov popravili. Vojakov poslali do kameňolomov (dnes sa volajú Latomia del Paradiso). Kde potom väčšinou zahynuli. Aténčania sa o skaze svojej armády dozvedeli až od nejakých cudzincov u holiča v Peiraieu, ktorí o nej rozprávali ako o starej známej veci. Nezachránil sa totižto ani posol, ktorý by o nej priniesol do Atén správu. To však nebolo všetko. Sparťania sa na Alkibiadovu radu zmocnili strategicky významného mesta Dekeleie (dnešného Klidi, Kľúča, severne od Atén) a začali z neho systematicky pustošiť okolie a blokovať cesty. Roľníci nemohli žať ani siať, obchod sa zastavil a celé aténske hospodárstvo upadlo do stagnácie. To využili otroci a v počte asi dvadsaťtisíc, ako uvádza Thukydides, ušli z mesta. Podobne využili oslabenie svojich pánov aj tzv. spojenci a na čele s Lesbom a Chiom sa od nich odtrhli. Keď napriek tomu Atény nepadli, a dokázali si udržať Samos, Sparťania sa ich rozhodli zničiť zákerným úderom: spojili sa s Peržanmi. Príliš mnoho sa toho nahrnulo na Atény v rokoch 413 – 412 p. n. l., a to nie bez viny a hlavne nie bez chyby ich vodcov i ľudu.

Za tieto chyby i viny museli platiť.
Prvou splátkou bo štátny prevrat, ktorý odstránil demokraciu a nastolil oligarchiu, ktorá vyústila do tyranie. Druhou bola daň krvi, ktorú museli nepriateľom odvádzať ešte sedem rokov.
Treťou a poslednou bola vojenská porážka, ktorou sa skončila peloponézska vojna.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?