Pedagogická diagnostika v sociálnej práci

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 4218×

Příbuzná témata



Pedagogická diagnostika v sociálnej práci

Bola sformovaná v poslednom období bývalej ČSR a vychádzala zo starších poznatkov z oblastí školského hodnotenia pedagogiky a vied o výchove.
Diagnostika je proces hĺbkového poznania nejakého javu alebo vlastnosti osobnosti.
Diagnóza je výsledok diagnostického procesu, súd o vlastnostiach a znakoch osobnosti.
Spočiatku sa diagnostika snažila formulovať podľa medicíny, ako aj iné odbory, ktoré skúmali človeka. Na vývoj pedagogickej diagnostiky vplývala aj psychodiagnostika. Chápanie diagnostiky vyplýva zo samotnej podstaty výchovy t.j. že rozvoj osobnosti a skupiny sa zabezpečuje najmä výchovou cieľavedomého a zámerného pôsobenia pričom diagnostika umožňuje efektívne riadenie výchovného procesu tohto rozvoja. Diagnostika podľa Mojžíška ostáva vždy spätá s mnohými formami a spôsobmi zisťovania a hodnotenia úrovne vzdelávania. Pre diagnostiku je príznačný moment intelektuálnosti (cieľavedomosti) a normatívnosti (vychádza z pedagogických noriem). Diagnostika zisťuje, aký je objekt vzhľadom na požiadavky výchovy, ako aj čo bráni objektu tieto požiadavky plniť. Pedagogické diagnostikovanie je proces zisťovania a súčasne hodnotenia dosiahnutého stavu rozvoja objektu. Diagnostika zahŕňa celý komplex činností, patrí sem posudzovanie, získavanie informácií, ich spracovanie, vyhodnocovanie a klasifikácia.

Pedagogická diagnostika a jej druhy:
Delenie podľa časového limitu a podľa rozsahu diagnostických prác
A/. mikrodiagnóza je spojená s praktickou činnosťou učiteľa a jej výskyt je najčastejší. Je krátkodobá doslova reflexná. Je viazaná na rozmanité učebné a výchovné situácie má často znaky náhradného zisťovania bez zámerného zacielenia a je spojená s pedagogickým rozhodovaním.

B/. základná – denná diagnóza jej odlišnosť od mikrodiagnózy spočíva v tom, že je viazaná na určité špecifické činnosti najmä skúšanie a posudzovanie. Na rozdiel od mikrodiagnózy má formálnu podobu. Dá sa vyjadriť formou známky.

C/. dlhodobá – je skupinou pedagógov zostavená zovšeobecňujúca diagnóza, ktorá je predmetom
dlhodobého sledovania či už žiaka alebo skupiny. Má formálnu podobu – vysvedčenie.

PREDMET PEDAGOGICKEJ DIAGNOSTIKY
Špeciálna a samostatná disciplína pedagogických vied v súvislosti s vymedzením jej predmetu je potrebné rozlišovať medzi jej teoretickou rovinou t.j. diagnostická prax.

Pedagogická diagnostika je špeciálna vedná disciplína predmetom, ktorej sú metodologické otázky, tvorba teórií a zákonov, zisťovania a hodnotenia podmienok a výsledkov výchovno-vzdelávacieho procesu rozvoja osobnosti alebo skupiny.
Pri pedagogickej diagnostike sa neuspokojujeme len so zmyslovým poznávaním javov a ich povrchným popisom, ale usilujeme sa aj o poznanie racionálne a celkové hodnotenie výchovno-vzdelávacej situácie, ktoré dokáže odlíšiť podstatné a nepodstatné, všeobecné a zvláštne, potrebné a náhodné, účelné a neúčelné, skutočné a možné atď..
Pedagogická diagnostika smeruje od javu k podstate vnútornej rozpoltenosti a dialektike procesu výchovy k poznaniu jeho príčinných súvislostí a od poznania dosiahnutých výchovno-vzdelávacích výsledkov smeruje k odhaľovaniu skrytých existujúcich výchovných možností. Nevyhnutnou súčasťou pedagogickej diagnostiky sú rozbory prevádzané z hľadiska všetkých disciplín podieľajúcich sa na poznaní vývoja a výchovy človeka sú to : diagnostika zdravotná, psychologická, sociologická atď. Spoločný názov „pedagogická diagnostika“ vyjadruje jej dominantné pedagogické funkcie.
Pedagogická diagnostika je funkčne usporiadaným súborom interdisciplinárnych metód, slúžiacich k čo najvšeobecnejšiemu poznaniu konkrétnych výchovno-vzdelávacích situácií, procesov a výsledkov, ako aj ich praktického zdokonaľovania. Pedagogická diagnostika je kauzálnej povahy, rieši jednotlivé prípady, čo ju odlišuje od pedagogického skúmania, ale zároveň prispieva k obohacovaniu pedagogickej teórie. Dôležitou úlohou pedagogickej diagnostiky je ak kontrolná funkcia, ktorá má odhaliť odchýlky od žiaducich cieľov skôr než vyvolajú jednotlivé dôsledky.

DIAGNOSTIKA ROZUMOVÉHO ROZVOJA A ÚROVNE VZDELANIA
Dialektická diagnostika je vlastne vyjadrenie úrovne rozumového rozvoja objektu výchovy. V dialektike sú obvyklé úlohy rozumovej výchovy vyjadrené klasickou triádou: objekt má získať vedomosti, zručnosti a návyky z oblasti vied. Moderná didaktika sa však nemôže uspokojiť len s týmito tromi historicky zdôvodnenými úlohami, sleduje aj mnohé ďalšie. Rozumová výchova uskutočňovaná v procese vzdelávania rozvíja:
1. vedomosti z oblasti prírodných a spoločenských vied
2. zručnosti racionálnej povahy
3. návyky vzdelávacieho charakteru
4. poznávacie procesy v plnej šírke (pozorovanie, zapamätávanie, učenie sa, predstavivosť, myslenie tvorivosť, aktivita)
5. poznávacie záujmy
6. svetonázorové postoje

Pedagogická diagnostika sa zameriava na sledovanie a posudzovanie všetkých týchto oblastí rozumového vývoja objektu a usiluje sa ich vyjadriť klasifikáciou, ktorá je však len systematickým a zjednocujúcim faktorom kvality a kvantity vzdelávania v danom predmete vyučovania a oblastiach výchovy, z toho vyplýva množstvo problémov lebo symbol – známka musí v jednote vyjadriť úroveň poznania ako aj snahu a záujem o učenie, pamäťové výkony atď. Nie je možné sledovať rozumový vývoj objektu izolovane od jeho ostatných vlastností.

Pri hodnotení rozumových schopností vo vyučovacom procese sledujeme predovšetkým:
- uvedomelú účasť na vyučovaní
- trvalosť úsilia
- koncentráciu na sledovanie vyučovacieho procesu
- intenzitu úsilia
- uvedomelosť a zaujatie
- prekonávanie študijných a poznávacích prekážok
- vecnosť a objektivitu pri posudzovaní vlastných výkonov

DIAGNOSTIKA VEDOMOSTÍ
V praxi sa preferujú predovšetkým vedomosti a objekt býva posudzovaný podľa toho, ako kvalitne chápe, reprodukuje a aplikuje poznatky pri skúške kde bývajú obvykle sledované aj ďalšie prvky porozumenia (hĺbka záujmu, poznávacie procesy, postoje atď..) čo skresľuje diagnózu, navyše sa vedomosti chápu príliš globálne a nerozlišuje sa ich systém, štruktúra a všeobecnosť či konatívnosť.
Vedomosti majú tieto kategórie:

Predstavy o javoch – patria do skupiny náhodných vedomostí a sú odrazom konkrétnych pamäťovo zapisovaných vlastností javov. Ide teda o znalosti konkrétnych vizuálnych, auditívnych, haptických a iných javov. Čím bohatšia je predstava o počte vlastností daného javu, tým je presnejšia. Predstavy sú rozvíjané v takmer všetkých predmetoch vo všetkých stupňoch škôl.

Pojmy – patria do skupiny vedomostí, ktoré odrážajú všeobecné, základné, typické a podstatné vlastnosti istého javu. Formy predstáv sa líšia vyššou abstraktnosťou, všeobecnosťou a vylúčením nepodstatných znakov. Pojem je vyjadrený, môže byť diagnostikovaný, definíciou alebo charakteristikou javu.

Vzťahy – patria do skupiny vedomostí, ktoré odrážajú súvislosti javov, ich zákonitosti a pravidlá. Diagnóza sa prevádza skúškou, ale aj praktickou aktivitou, v ktorej je vzťah uplatnený.

Pamäťovo – mechanicky zafixované informácie – sú vedomosti, ktoré sú prevažne asociačnej povahy (mená, dátumy, symboly, značky…) sú nositeľmi informácií alebo indikujú istý jav.
Poznatkové vedomostné sústavy – veľmi zložité vedomosti, ktoré tvoria ucelenú logicky zdôvodnenú sústavu informácií. Vedomostné sústavy sú základom každej vedy a objekt k nim musí dospieť vždy po prebratí istého okruhu učiva.

DIAGNOSTIKA ZRUČNOSTÍ
Zručnosti tvoria významný obsahový prvok vzdelania, a sú charakterizované ako rozvinuté predpoklady (schopnosti) úspešne realizovať praktické výkony, operácie, aktivity.
- jednoduché zručnosti – držanie pracovných nástrojov
- zložité zručnosti – pracovné, študijné, matematické, atď.

Môže ísť o celé komplexy zručností, ktoré umožňujú vykonávať zložité zručnosti (šoférovanie, vedenie schôdze..) Všetky zručnosti sú dlhodobo rozvíjané nácvikom. Podľa absolvovaného zamerania hovoríme o
- intelektuálnych zručnostiach (násobiť, čítať, organizovať)
- motorických zručnostiach (umelecké zručnosti, telesná výchova…)
Zručnosti sa však vo väčšine prípadov kombinujú

SUBJEKTÍVNE PODMIENKY A ICH DIAGNOSTIKA
Medzi jednotlivcami existujú početné rozdiely, ktoré majú výrazne subjektívny charakter a často sa utvárajú vplyvom pôsobenia výchovných činiteľov. Jednou z týchto subjektívnych podmienok vzdelávania a výchovy je vzťah k učeniu a výchove, záujem o obsah, motivácia, pocit sebarealizácie, túžba po úspechu v učení, túžba uplatniť sa v živote.
Ďalšie subjektívne podmienky sa týkajú pocitu strachu (napr. vystupovanie na verejnosti, byť stredom pozornosti, hovoriť s dôležitými osobami, ktoré posudzujú správanie a úroveň vzdelania).

Objavuje sa strach z kritiky, zo zahanbenia, obava pred zosmiešnením pred inými ľuďmi, pred priateľmi. Existujú však aj vlastnosti, ktoré sú subjektívne prežívané, ale ťažko sa zisťujú bežným pozorovaním (napr. pocit menejcennosti, ktorý na jednej strane môže byť príčinou izolácie jedinca v kolektíve, na druhej strane však môže byť zdrojom snahy uplatniť sa). Všetky tieto vlastnosti majú výrazne subjektívne príznaky. Jedinec ich užíva so zaujatím, sú stále prítomné v jeho vedomí a subjektívne sa zdajú výraznejšie než v skutočnosti sú, pričom dôvody bývajú často malicherné a subjektívne.
Všetky tieto vlastnosti sú dlhodobo rozvíjané vplyvom najbližšieho okolia v skupine atď. Nie sú teda dané geneticky. Takéhoto pôvodu je podľa odborníkov aj väčšina psychopatií, ktorých sociálny pôvod sa pokladá za primárny. V pedagogickej diagnostike sledujeme z týchto vnútorných podmienok učenia a správania predovšetkým vzťah k objektu k učeniu a výchovným snahám učiteľov a obsahu vzdelávania.
Vzťah objektu k učeniu a procesu výchovy je jedným z najdôležitejších faktorov výchovy, ovplyvňuje efektivitu vyučovania a je jednou z príčin neúspechov vo vzdelávaní a výchove, preto zistenie tohto vzťahu je jednou z hlavných úloh pedagogickej diagnostiky. Učebná činnosť jednotlivca rovnako ako jeho práca je výrazným vôľovým procesom, pri ktorom sa musí prejaviť záujem, postoj, túžba učiť sa, vzdelávať sa a pracovať. Bez vhodnej motivácie sa vôľový proces neaktualizuje a môže byť uplatnená zásada aktivity.
Hvozdík: rozlišuje 4 kategórie vzťahu k učeniu:
1. veľmi pozitívny, uvedomelý, aktivizujúci vzťah
2. pozitívny, uspokojivý vzťah
3. ľahostajný vzťah – objekt nie je spoľahlivý, je nestály, morálka je nízka
4. negatívny vzťah – keď sa objekt odmieta učiť a nerád pracuje

Daný vzťah k učeniu však nie je možné pokladať za všeobecne platný a je potrebné ho diferencovať podľa obsahu podmienok a cieľov vzdelávania. Rovnako nie je možné zjednodušene vnímať a posudzovať charakter a zdroje záporného vzťahu k učeniu a práci. Môže sa prejavovať únava z učenia, slabá vôľa, podceňovanie zmyslu učenia, problémy so zapamätávaním. Je to vplyv učiteľa, ktorý nemá k objektu vyhovujúci vzťah, povrchné vysvetľovanie, náhlenie sa v školskej práci, nevyhovujúce vzťahy a podmienky v rodine. Problémy, ktoré vytvárajú záporný vzťah k učeniu neraz spočívajú v temperamente.
Kovalev, ktorý sa opiera o Pavlova prisudzuje ťažkosti v učení najmä cholerikom a melancholikom.

HODNOTENIE A KVALITATÍVNE PRÍSTUPY V PEDAGOGICKEJ DIAGNOSTIKE
Hodnotenie možno chápať ako najdôležitejšiu súčasť resp.

základ pedagogickej diagnostiky. Vývin školského hodnotenia je zároveň aj vývinom pedagogickej diagnostiky, pričom je treba rozlišovať medzi teoretickými náhľadmi a praxou školského hodnotenia. Doteraz nie je preskúmané čoho príčinou môže byť rozporuplný vzťah množstva pedagogických osobností k nemu. Komenský nepovažoval otázky školského hodnotenia za centrálny problém svojich reformných názorov, čo súviselo najmä s jeho demokratizačnými tendenciami v oblasti školstva. Zavedenie povinnej školskej dochádzky vytvára zo školského hodnotenia nielen problém pedagogiky ale aj sociálny t.j. školské hodnotenie začína plniť dôležitú selektívnu funkciu, ktorá nahrádza dovtedajšiu stavovskú organizáciu školstva. Centrálnym problémom prvej vývinovej etapy školského hodnotenia je chápanie disciplíny. Pre feudálne školy sú typické autoritatívne prístupy vo výchove opierajúce sa o dogmatické vyučovanie a úplné podriadenie žiaka učiteľovi založené na trestoch a donucovaní bez využitia motivácie.

J.CACH a P. VAJCÍK zostavili charakteristiku základných druhov priestupkov, ktoré delia na 3 skupiny
1. malé priestupky- narušovanie vyučovania (trest: nadávka, zosmiešnenie žiaka učiteľom, odňatie jedla)
2. väčšie priestupky sú to priestupky v skupine 1 + priestupky mimo školy napr. používanie materinského jazyka (trest: nosenie potupných znamení, pracovné tresty)
3. veľké priestupky – bitky žiakov medzi sebou, krádež, výstup proti učiteľovi. (trest: telesné tresty, školské väzenie)

Celý systém školského hodnotenia vyplýval z hlavného cieľa výchovy a vzdelávania. Výchova žiakov k zbožnosti a naučiť ich používať latinčinu. Prvý významný pokus o zavedenie jednotného systému školského hodnotenia patrí jezuitskému školstvu, ktoré prvé klasifikovalo pomocou známok. Jezuiti využívali aj motivačné prostriedky (súťaženie, odmeny) na úkor telesných trestov. Povinná školská dochádzka v Rakúsko-Uhorsku zrušila telesné tresty a nahradila ich klasifikáciou známkami. Skúšky stratili svoj rituálno náboženský charakter a nadobudli charakter odborný. Mení sa aj pohľad na žiaka začínajú sa zohľadňovať jeho potreby a od učiteľa sa vyžaduje pedagogický takt. Školské hodnotenie získava formálny charakter t.j.

oblasť hodnotenia sa riadi štátnou administratívou a prechádza od osobnej výpovede učiteľa k písomne fixovanej podobe známky.

PSYCHODIAGNOSTIKA A JEJ METODOLOGICKÉ OTÁZKY
Hlavnými nástrojmi poznávania vo vede sú systematické pozorovanie a experiment, na základe ktorých sa tvoria a ďalej praxou overujú určité hypotézy a teórie.
V.FILKORN: filozofia je nevyhnutnou súčasťou vety tým, že je náukou o najvšeobecnejších……………. a má postihnúť vývojové tendencie a metódy jednotlivých disciplín. Pri psychodiagnostike sa opierame o psychologickú metodológiu o všeobecné metodologické požiadavky o kategoriálny aparát odboru, psychometriku, diferenciálnu psychológiu, psychológiu osobnosti.


ZÁKLADNÉ POJMY
Metóda – exaktný spôsob zisťovania javov, faktov a ich súvislostí

Diagnóza – rozpoznanie celkových znakov, vlastností alebo stavov, ich úrovne a kvality u určitého jednotlivca

Psychodiagnostické vyšetrenie – proces získavania platných údajov o psychických javoch človeka čo najobjektívnejším a najspoľahlivejším vedecky platným spôsobom, ktorý dovoľuje ich adekvátne hodnotenie a interpretáciu vo forme nálezu.

Prognóza – predikcia (predpoveď) ďalšieho vývinu charakteristiky alebo znakov na základe výsledku psychodiagnostického procesu. Prognóza vyplýva z diagnózy.

Psychodiagnostická metóda – sústava predmetov, úloh, otázok a situácií, ktoré evokujú prejavovanie typických znakov dovoľujúcich bližšie charakterizovať skúmanú osobu alebo jej vyčlenené stránky v zmysle diagnózy.

Klinická metóda – neštandardizovaný a pružný odborný postup, pri ktorom sa aplikujú vedecké poznatky na poznanie určitej štruktúry a determinantov psychického diania u daného jednotlivca, pričom získané informácie slúžia na formuláciu hypotéz a pokusov o ich verifikáciu.

Psychologický test – je štandardizovaným typom metodiky skúšky na skúmanie individuálnych rozdielov v psychických procesoch, funkciách, stavoch a osobných vlastnostiach vrátane osobnosti.
PICHOT definoval psychologický test ako štandardizovanú experimentálnu situáciu, ktorá vyvoláva určité správanie hodnotiteľné pomocou pozorovania so správaním iných jedincov v rovnakej experimentálnej situácii, čo dovoľuje triediť skúmané osoby kvantitatívne alebo typologicky.

ZÁKLADNÉ METÓDY PSYCHODIAGNOSTIKY
INTERVIEW – jedna zo základných metód psychologického výskumu a praxe. Rozlišujeme interview diagnostické, psychoterapeutické a poradenské. Všetky sa vzájomne líšia a majú určité spoločné znaky. Je to náročná metóda, vzhľadom na značnú pružnosť, individualizáciu, schopnosť počúvať odpovede a klásť vhodným spôsobom otázky. Kladenie otázok nie je jediným nástrojom vedenia interview. Používame aj mimické prejavy a neverbálnu komunikáciu.

Dávame najavo, že počúvame a akceptujeme odpovede, parafrázujeme niektoré ich časti, nechávame si objasniť a pokusne objasňujeme informácie, využívame prestávky a ticho atď.
Interview uskutočňujeme v príjemnej vážnej atmosfére vo forme bežnej ľudskej komunikácie, pričom smer rozhovoru udržiavame vo vlastných rukách. Diagnostické interview trvá 40-60 min., ale plynutie času nesledujeme (nikdy nepozeráme na hodinky) sme maximálne trpezlivý. Uvoľnenú atmosféru navodíme už v začiatku, keď dbáme o nadviazanie primeraného kontaktu a odstránenie obáv a nesprávnych očakávaní. Pri vlastnom jadre rozhovoru postupujeme od všeobecného k individuálnemu až osobnému, pamätáme na konkrétnosť a objasnenie okolností, prípadne motívov, ale nežiadame vysvetlenie (nedávame otázky „prečo“). Otázky kladieme prirodzeným spôsobom, nesmieme vyvolávať odjem výsluchu ani……………
Metóda vyžaduje nácvik pod vedením supervízora. Touto metódou získavame informácie o živote klienta, o niektorých stránkach jeho životného štýlu a významných životných udalostiach, o spôsobe prežívania a dôležitých zážitkoch, o spôsobe riešenia životných konfliktov o problémoch, postojoch, záujmoch a názoroch. Spoľahlivosť a platnosť informácií získaných rozhovorom však veľmi kolíše v závislosti od osobnosti a skúsenosti psychológa od inteligencie, schopnosti sebapozorovania aj ochoty klienta podávať pravdivé informácie, od kvality záznamu o priebehu rozhovoru aj od precíznosti interpretácie získaných údajov.


Pravidlá vedenia rozhovoru:
1. fáza nadviazania kontaktu, získania dôvery a kooperácie a preto má byť preklenutá príjemným a povzbudivým zážitkom.
2. Opatrne postupujeme od všeobecného k osobným a ak treba aj k intímnym otázkam. Dbáme na kontextuálnu nadväznosť otázok, pričom kladené otázky by nemali potláčať spontánne prejavy klienta
3. Zúčastnené a pozorné počúvanie podporuje úprimnosť a je súčasťou potrebného taktu.
4. Získané informácie (údaje) majú charakter veľmi dôverného osobného materiálu. Na ich použitie pri rozhovore s treťou osobou musíme mať súhlas klienta. Okrem tímového rozboru prípadu je všetko predmetom tajomstva.
5. Dbáme na konkrétnosť popisovanej situácie jej podmienok, ako vznikli a ako prebiehali a vyhýbame sa otázke „prečo“!

POZOROVANIE – je ďalšou pravidelnou súčasťou psychodiagnostického vyšetrenia
Poznáme:
ORIENTAČNÉ POZOROVANIE – je mimovoľné, náhodné, klient upúta sám nejakým svojim prejavom alebo si všimneme jeho zvláštnosti
SPRIEVODNÉ POZOROVANIE – už obsahuje prvky plánovitosti, klienta pozorujeme počas určitej činnosti, pri riešení úloh psychodiagnostiky. Vopred vieme čomu budeme venovať pozornosť a ako to zaznamenávame.
ZÁMERNÉ POZOROVANIE – sa stáva samostatnou metódou pozorovania vybraných javov.

Je to vedomé a plánovité zaznamenávanie všetkých prejavov, ktoré sú dôležité pre analýzu daného javu jeho priebehu a zmien.

Predmetom pozorovania sú konkrétne formy správania, priebeh určitých činností, sociálne, citové a rečové prejavy. Pritom sa rešpektujú zásady plánovitosti, systematickosti a objektivity.
- pri psychodiagnostickom vyšetrení si okrem postupu riešenia úloh všímame aj celkový vzhľad klienta, výraz tváre, motorické reakcie, oblečenie, spôsob držania tela, štýl reči, náladu a niektoré fyziologické prejavy (červenanie, potenie atď..)
- kladom metódy pozorovania je jeho prirodzenosť a možnosť zachytiť spontánne prejavy správania celkom prirodzeným spôsobom v rôznych životných situáciách.

KRITÉRIÁ POZOROVANIA
- schopnosť presne a pozorne vnímať vlastné prejavy a prejavy iných ľudí
- nezávislosť a objektívnosť, schopnosť opísať javy tak, ako prebiehajú bez zbytočnej interpretácie, hodnotenia a kritickosti, bez predsudkov.
- Schopnosť robiť odhady situačných podmienok (časové trvanie, náročnosť, dĺžka a pod.) a prísne odlišovať subjektívne úsudky od objektívnych opisov a záznamov.
- Využívať pri zázname a interpretácii odborné poznatky a dbať na metodologické požiadavky interpretácie údajov
- Kontrolovať presne vedené záznamy z pozorovania urobené bezprostredne po pozorovaní s vykonanou interpretáciou údajov z pozorovania
- Pozorovaný (objekt) by nemal vedieť o tom, že ho pozorujeme, pretože tým sa mení spontánnosť a prirodzený priebeh jeho prejavov.

NEVÝHODY POZOROVANIA
Len časť psychologických znakov sa prejaví navonok, niektoré sú len prechodného rázu a preto musí byť pozorovanie dlhodobé (dôvod hospitalizácie pre účely pozorovania sa označuje výrazom „IN OBSERVATIONE“). Okrem toho môžu vzniknúť chyby v interpretácii pre zhovievavejšie posudzovanie sympatických osôb, alebo príslušníkov svojej etnickej skupiny, sociálnej skupiny oproti iným, pre prísnosť alebo nedostatok objektívnejších zmien, pre precenenie jednej oblasti tzv. „haló efekt“ a pod.
ANAMNÉZA – z gréckeho anamnesis – rozpoznávanie
Predstavuje získavanie relevantných informácií zo životnej histórie vyšetrovanej osoby, ktoré dovoľujú vytvoriť ucelený obraz o osobnosti, o jej vývine a činiteľoch, ktoré pomáhajú porozumieť jej súčasnému stavu. Sú to najmä …………, sociálne a výchovné činitele, ktoré pomáhajú objasniť pôvod vývinu a formy typických prejavov a charakteristík osobnosti.
RODINNÁ ANAMNÉZA – sa týka dedičných a konštitučných činiteľov, ako aj rodinného prostredia, jeho psychologickej klímy a iných prístupov, prípadne ekonomickej a kultúrnej úrovne rodiny.

Zaujíma nás: zdravotný stav rodičov, súrodencov, výskyt závislostí (alkohol, drogy, lieky), základné charakteristiky rodičov, ako ich vyšetrovaná osoba vidí, čo boli benevolentní, prísni, aké odmeny a tresty používali, spolunažívanie v rodine, zdroje nesúladu a pod.
OSOBNÁ ANAMNÉZA – týka sa celého spätného vývinu a najmä jeho kritických období
Zaujíma nás: či bol normálny pôrod, aký bol ranný vývin, návšteva jaslí, MŠ, vstup do ZŠ, prospech obľúbené a neobľúbené predmety, ďalšie štúdium, voľba a vstup do zamestnania, vzťahy a výber partnerov, vývin sociálnych vzťahov a priateľstiev, spokojnosť s prácou a jej výsledky, vývin hodnotovej a záujmovej orientácie, postojov, svetonázoru a pod.
Anamnéza sa získava najmenej z 2 zdrojov:
- od samotnej vyšetrovanej osoby t.j. autoanamnéza
- od ďalších blízkych osôb t.j. heteroanamnéza
Nástrojom na získavanie anamnézy je riadený rozhovor, pre ktorý sú niekedy, niektoré obsahové námety predtlačené. Použitie dotazníka je len pomocné, pretože schematizuje anamnézu a zotiera jej individuálny ráz.
3 základné požiadavky kladené na anamnézu:
1. požiadavka OBJEKTÍVNOSTI – zhromažďujeme konkrétne údaje o životných situáciách a udalostiach, o správaní. Žiadame presný opis vývoja udalostí, dôležitých okolností, pričom v priebehu anamnézy ich porovnávame, kombinujeme a priebežne hodnotíme pre účely vytvorenia si celkového obrazu.
2. požiadavky VŠEOBECNOSTI – sa týka šírky pohľadu na problematiku a tiež aj kompletizácie správ z viacerých zdrojov.
3. požiadavka SYSTEMATICKOSTI – ide o systematické objasňovanie súvislostí, životných udalostí aj o ohľad na systematický životný sled.

PSYCHODIAGNOSTICKÝ DOTAZNÍK
Do psychologického a pedagogického výskumu zo zaviedol Bartholomei už v roku 1820, ale prvý psychodiagnostický dotazník vytvoril americký psychológ Woodworth (1917) – týkal sa osobnostnej a citovej nevyrovnanosti a mal pomerne široké uplatnenie. Psychodiagnostický dotazník je štandardizovaný, nemusí sa prerábať jeho reliabilita a validita pre zisťovaný okruh charakteristík. Dotazníky sú formalizované a psychometricky prepracované. Využívajú alternatívny typ žiadaných odpovedí (2-3 členení; áno-nie-neviem), alebo škálovaný typ odpovedí (môže byť až v 7 stupňoch). Obsahovo sa môžu týkať:
a/. výpovedí, skúseností a faktov známych vyšetrovanej osobe, resp. keď nás zaujíma jej osobitný pohľad na ne.
b/. otázok na zisťovanie názorov o určitých javoch, pri ktorých sa mienky ľudí rozchádzajú do viacerých klasifikačných tried.
c/. základ na zisťovanie postojov a presvedčení (hodnotovej orientácie, osobný život…)
d/. výpovedí týkajúcich sa prežívania, citových odrazov určitých javov, konfliktov, príp. komplexov
e/. niektorých motivačných faktorov a schém správania sa
f/.

vybraných symtomatologických prejavov, ktoré majú zreteľné zastúpenie v prežívaní a obsahoch myslenia



Psychodiagnostický dotazník rozdeľujeme podľa náplne do 5 skupín:
1. dotazník názorov, postojov, záujmov a hodnôt
2. diskriminačný dotazník, ktorý, ktorý rozlišuje ľudí podľa typických špecifických vlastností (anxiózny, impulzívny…)
3. skríningový dotazník na zachytenie znakov nastupujúcich zmien (alkoholová závislosť)
4. dotazník osobnosti sleduje určité vlastnosti osobnosti dimenzionálne a príznakové charakteristiky
5. schémy sebahodnotenia a adaptácie, pri ktorých nás zaujíma ako sa daná osoba vidí a posudzuje

Práca s dotazníkmi predpokladá zo strany klienta schopnosť sebahodnotenia, analýzu vlastných zážitkov, aspoň psychologickú, intelektuálnu a vzdelanostnú úroveň. Zo strany odborníka sa žiada zabezpečenie objektivity resp. redukcia subjektivity.

KLADY DOTAZNÍKA
Rýchla a pomerne jednoduchá administrácia s možnosťou individuálnej aj skupinovej aplikácie. Podáva informácie o sebahodnotení a sebaobraze vyšetrovanej osoby, ktoré sa iným spôsobom ťažko získavajú. Dovoľuje kvalitatívnu a kompletnú kvantitatívnu analýzu, čím umožní špecifickú orientáciu o niektorých subjektívach vyšetrovanej osoby.

NEVÝHODY A OBMEDZENIA
Schematizácia a symplifikácia získaných údajov, chýba im pružnosť rozhovoru. Dovoľuje skreslenia dané zameranosťou, tendenciou javiť sa v lepšom (horšom) svetle resp. sociálnou žiadúcnosťou. Nedostatok sebapoznania a nezvyklosť písomného podávania informácií o sebe, čo u niektorých vyšetrovaných osôb znižuje validitu dotazníkových údajov.

METODOLOGICKÉ VLASTNOSTI PSYCHOLOGICKÉHO TESTU
Psychologické testy delíme:
- testy psychologických funkcií, procesov, činností
- testy schopností a spôsobilostí (reprezentované IQ testami alebo testami tvorivosti)
- projektívne testy (TAT)
- psychofyziologické testy (testy palmárnej potivosti, pulzovej frekvencie a.i.)

Okrem toho k štandardizovaným psychodiagnostickým metódam patria psychodiagnostické dotazníky ako aj postojové a pozorovacie škály, na ktoré sa vzťahujú tie isté psychometrické požiadavky a kritériá.

OBJEKTIVITA – vlastnosť testu poskytovať výsledky nezávislé od osoby, ktorá ho predkladá a hodnotí, pričom tieto sa nedajú zámerne skresliť ani vyšetrovanou osobou. Zabezpečuje sa štandardizácia podmienok plnenia požiadaviek testu, možnosťou zachytiť presne rozpoznateľné znaky v nejakých objektívne merateľných prejavoch (napr. Počet správnych riešení za daný čas v pomere k počtu chýb), jednotnou každému pochopiteľnou inštrukciou a kontrolou prípadne odlišnej zameranosti vyšetrovanej osoby (tendencie javiť sa v lepšom (horšom) svetle).

ŠTANDARDIZÁCIA – jednotný postup pri administrácii testu s jeho jednotlivými úlohami (položkami), spôsobom a jednotkami (stupnicami) merania, jednotným kvantitatívnym vyhodnocovaním vzhľadom na rozmery resp. normalizáciu testu. Štandardizácia je prvým krokom k zabezpečeniu jednotných podmienok pre každú osobu aj každé opakované riešenie testu, a to počínajúc jednotnou inštrukciou. Štandardizácia je podmienkou plnenia ďalších podmienok kladených na test – objektivity, validity a reliability.

Jej súčasťou je normalizácia, ktorá sa opiera o predpoklad normálnej distribúcie psychických vlastností.

VALIDITA – platnosť testu pre zisťovanie charakteristík, na ktorých meranie je určený (t.j. test meria to čo merať má). Má v podstate preukázať, že výkon v teste je v tesnom vzťahu s inými meraniami alebo kritériami príslušnej schopnosti alebo vlastnosti (napr. Test pre vodičov je validný vtedy ak skutočne dobrí a beznehodoví vodiči majú v danom teste vysoké skóre a zlí vodiči nízke skóre výkonu.). Táto charakteristika sa vzťahuje najmä na tzv. praktickú validitu, ktorej základom je vhodne zvolené zrovnateľné vonkajšie kritérium. Aj zvolené kritérium však musí byť validné (napr. školské známky sa väčšinou odlišujú medzi jednotlivými školami a tak nebývajú dobrým vonkajším kritériom). Podobne už opätovné potvrdenie psychiatrickej diagnózy ďalšími psychiatrami pomôže zabezpečovať jej platnosť, niekedy poslúžia ako kritérium výsledok iného psychometricky už dobre overeného a validne realizovaného psychometrického testu.
Pri časovej zhode porovnávania výsledkov testu s vonkajším kritériom hovoríme o paralelnej (súbežnej) validite, pri dlhšom časovom odstupe dožadovaného kritéria o predikčnej (prognostickej) validite, ktorej stanovenie býva značne náročné (preto napr. na základe výsledkov úspešných riadiacich pracovníkov predpovedáme úspešnosť nových adeptov na riadiace funkcie) z toho vyplýva, že validita sa môže určovať na základe výskumnej práce s testovaním rôznych vzoriek populácie.
Patrí sem ešte aj teoretická validita, nazývaná aj pojmová alebo konštruktívna. Opiera sa o známu teoretickú podstatu meranej charakteristiky o jej pojmové vymedzenie (napr. postoj je kognitívny, emotívny a motivačný výraz vzťahu k určitej skutočnosti, ale zachytiť všetky 3 jeho komponenty nie je jednoduché). Okrem korelačných výpočtov sa validita často overuje aj pomocou faktorovej analýzy výsledkov skoršieho výskumného projektu. Pri experimentálnom alebo kváziexperimentálom výskume nás zaujíma tzv. ekologická validita, ktorou sa vyjadruje miera použiteľnosti výsledkov výskumu v praxi, resp. miera možnosti aplikovať určité laboratórne zistenia na reálny bežný život človeka. Je to jeden z aspektov externej validity.

RELIABILITA – spoľahlivosť metodiky, resp. stupeň presnosti merania. Spoľahlivý test dáva rovnaký výsledok za tých istých podmienok (dependabilita), prípadne aj pomocou paralelnej formy, pričom je vnútorne konzistentný. Reliabilita zodpovedá medzi iným požiadavke opakovateľnosti pri experimente a tak sa najčastejšie zisťuje preverovaním stability výsledku testu v čase, t.j. opakovaným vyšetrením tých istých osôb po určitom časovom odstupe.

Táto technika sa nazýva test-retest. Konzistencia (homogenita) testu sa zase najčastejšie zisťuje pomocou metódy polovíc (split-hakf), t.j. pozorovaním výsledku pri párnych a nepárnych položkách. Okrem toho sa robí korelácia (vzájomný znak medzi premennými znakmi alebo vlastnosťami 2 alebo viacerých javov, súvsťažnosť.) každej položky s celým testom (pri konštrukcii testu). Technika ekvivalentných foriem niekedy vyústi do vytvorenia 2 paralel – verzií testu. Test, ktorý nie je reliabilný nemôže byť validný.

RELIABILITA ROZHOVORU, ktorá je neraz základnou metódou v klinike je (napr. zhoda v psychiatrickej diagnóze založenej len na rozhovore sa pohybovala medzi dvoma psychiatrami okolo 50%). Ale aj reliabilita psychologického vyšetrenia narastá cvikom vo vyšetrovaní, v administrovaní a vyhodnocovaní testu, čo je jedným z dôvodov pre ich výlučne odborné používanie s výcvikom, ktorý predpisuje počet vyšetrení pre odbornú skúsenosť psychológa (napr. pri Rozschachovej metóde je to 100 vyšetrení). Zvyčajne 3-oj ročná popromočná prax z toho 1 rok pod supervíziou postačuje pre nadobudnutie požadovanej odbornosti, ktorá sa ešte prejavuje postgraduálnou atestačnou skúškou.
Nevhodné postoje laickej verejnosti k testom sa okrem nevhodnej popularizácie posilňujú ich neodborným použitím nekompetentnými osobami. Všetky psychodiagnostické metodiky sa konštruujú pomocou veľmi pracných výskumných postupov a štatistických postupov. Zároveň vychádzajú z istých teoretických foriem a empirických poznatkov, ktoré treba pri ich použití poznať. Nielen ich konštrukcia ale aj ich aplikácia musí rešpektovať metodologické princípy a experimentálne zásady. To je ďalší dôvod pre výlučne odborné používanie psychologických testov či iných psychodiagnostických štandardizovaných metodík. Základný problém spočíva v tom, že neodborník má tendenciu brať výsledok testu ako platný záver, kým odborník berie výsledok testu ako podklad k diagnsotickej úvahe, pričom sa opiera o celý rozsah odborných znalostí.

ZÁSADY PRÁCE S PSYCHODIAGNOSTICKÝMI METÓDAMI
Didakticky by sme mohli tieto zásady rozdeliť na odborno-metodologické a etické. V praxi sa však do istej miery prelínajú a to najmä v tom zmysle, že odborno-metodologické požiadavky sú základnou podmienkou aj etického prístupu.

ODBORNÉ ZÁSADY – psychologické vyšetrenie sa nezaobíde bez všeobecných exploračných metód pozorovania a rozhovoru, vrátane anamnézy.

Použitie psychodiagnostických dotazníkov, škál a schém je už výberové a častejšie slúži potrebám psychoterapie (v diagnosticko psychoterapeutickom procese), pri ktorom majú značný význam subjektívne údaje a pohľady klienta. Po psychologickom teste siahame pre jeho vyššiu objektivitu, ktorá zachytáva jasne rozpoznateľné prejavy pomocou objektívnych jednotiek výkonu (bodov, času, chýb a pod.)

ETICKÉ ZÁSADY – požiadavky na osobnosť psychológa
- prirodzená úcta k ľudskému bytiu a jeho individualite
- úprimný záujem o druhých so schopnosťou akceptovať ich bez výhrad a moralizovania
- citlivosť na verbálne aj neverbálne prejavy
- schopnosť vyhodnotiť atmosféru dôvery, vyvolávať spontánnu dôveru a rešpekt
- správať sa autenticky, poznať sám seba a v stresovej situácii vedieť regulovať svoje prejavy
- s klientom pracovať ohľaduplne, taktne a čestne, usilovať sa porozumieť mu
- byť náročný na charakterovú a odbornú stránku svojej činnosti, dbať o svoj odborný rast a kvalifikáciu
- byť emocionálne vyspelý, sociálne zrelý a vedieť prijímať zodpovednosť za iného človeka
- byť orientovaný prevažne altruisticky, nebyť zaujatý sám sebou, byť primerane sebaistý
- dbať o svoj zovňajšok a spoločenské vystupovanie
Primárnou etickou zásadou v práci s klientelou je zásada dobra klienta, ohľad na jeho prospech, úprimné úsilie pomôcť mu. Tejto zásade sa podriaďuje aj psychodiagnostické poznávanie klienta. V prípade, že vyšetrenie slúži aj pre výskumné ciele má byť o tom klient informovaný a má sa vyžiadať jeho súhlas.

DIAGNOSTIKA V PRAXI SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA
A
DIAGNOSTIKA A KĽÚČOVÉ ZNALOSTI O KLIENTELE (Rezníček str. 36)
Pred vlastnou intervenciou musí sociálny pracovník vyhodnotiť získané informácie o klientele tak, aby mohol jednať v záujme nápravy. Sociálna práca je založená na presvedčení, že cielenými krokmi je možné znížiť nepriaznivý sociálny vplyv, prípadne výskyt takých javov ako napr. zanedbávanie a týranie detí, podvýživa, zlé hygienické návyky, nedostatočná integrácia postihnutých do väčšinových spolkov, delikvencia mladistvých, závislosť na alkohole, drogách, konfliktné partnerské spolužitie, chudoba, nezamestnanosť, osamelosť alebo zločinnosť. Vzhľadom na to, že sociálna práca nie je všemocná, a že širšia spoločnosť nemá prostriedky k tomu, aby sa vysporiadala so všetkými spoločenskými javmi, je potrebné sociálne problémy dobre prebádať a podľa diagnózy využiť objektívne ………… zdroje tam, kde je možné najpravdepodobnejšie očakávať prípadne najľahšie dosahovať zmenu alebo nápravu. V sociálnej práci spočíva diagnóza v zistení kľúčových informácií o sociálnych problémoch klienta a ich vyhodnotení.

Najzákladnejšou metódou získavania týchto informácií je riadený rozhovor, okrem neho sa ešte využíva dotazníkové šetrenie, nepriame projektívne metódy, rôzne štandardizované testy, pozorovania v prirodzenom prostredí, pozorovanie v modelovej situácii, sebapozorovanie klientov a analýza existujúcich dokumentov. Sociálna práca v západných štátoch často využíva metódy vyvinuté inými disciplínami, najmä psychodiagnsotikou a sociometriou, ako sú napr. testy IQ a osobnosti, genogramy (rodokmene) a sociogramy a.p.
Pre vlastnú potrebu boli v sociálnej práci vyvinuté rôzne záznamové schémy a zoznamy údajov (napr. zoznamy denných činností, ktoré je klient schopný vykonávať alebo prehľady úloh na ďalšie obdobie a pod.). Obsahová stránka základných informácií, ktoré sociálny pracovníci získavajú od klienta zahŕňa:
- identifikačné údaje (meno, dátum narodenia, adresa)
- dôvod k sociálnej práci (zjavný prípadne skrytý problém)
- rodinné pozadie klienta (rodinný stav, vzťah k členom rodiny)
- sociálne pozadie klienta (blízky ľudia, spoločenské postavenie)
- telesný stav klienta (zdravie a hygiena)
- intelekt a dosiahnuté vzdelanie
- emocionálne správanie (temperament a vystupovanie)
- schopnosť riešiť problémy
- zamestnanecká a ekonomická situácia klienta
- bývanie klienta
- podmienky stravovania a jeho celkové osobné bezpečie
- celkový dojem z klienta
Hlavné požiadavky kladené na informácie sú najmä objektívnosť a prehľadnosť. Sociálny pracovníci by ich mali spracovávať, ak je to možné v krátkom jednoduchom a logickom súhrne s ohľadom na dodržiavanie zásady ochrany osobnosti klienta proti možnému zneužitiu informácií. Požiadavku prehľadnosti a stručnosti pomocne spĺňa dotazník, ktorý zhromaždené dáta do určitej miery štandardizuje a umožňuje ich porovnateľnosť alebo ďalšiu využiteľnosť napr. vo výskume. Priebežne písané správy zasa dobre zachytávajú dymaniku zmien v situácii klienta, aj keď im chýba stručnosť a prehľadnosť. Je teda vhodné priebežne ich zhŕňať.
Relatívne najobjektívnejšiu a najkomplexnejšiu predstavu môže sociálny pracovník získať v prirodzenom prostredí klienta. Na rozdiel od kancelárskeho prostredia v úrade alebo ústave v takomto prípade ponúka možnosť nadviazať nemenej formálny vzťah, klient nemusí byť príliš defenzívny a navyše môže svoju situáciu účinne demonštrovať. Z dynamiky rodinných vzťahov môžeme získať množstvo informácií o typickom sociálnom správaní a vyvodiť z nich závery o možnej účinnosti rôznych typov intervencie v prospech klienta. Rozhovor v domácom prostredí môže byť dostatočne hlboký a obsažný, zároveň však musíme rešpektovať súkromie klienta a nenavštevovať ich príliš neformálne, neohlásene alebo v nevhodnú dobu, aby klienti neprejavili odpor a neodopreli spoluprácu.

Preto je potrebná predbežná príprava, najmä pri prvom rozhovore s klientom. Sociálny pracovník by si mal o klientovi zhromaždiť dostupné informácie, pripraviť si základný plán rozhovoru a anticipovať pravdepodobné reakcie klienta. Počas rozhovoru by mal navodiť vhodnú atmosféru t.j. uvoľňujúce a povzbudzujúce podmienky na získavanie informácií. Mal by si uvedomovať ako pôsobí na klienta, najmä svojim neverbálnym prejavom. Postupne by mal od menej závažných problémov prejsť k problémovej oblasti, pričom témy by mali byť usporiadané hierarchicky. Sociálny pracovník by mal klientov aktívne a empaticky počúvať kontrolovať svoje emócie, nenáhliť sa a prispôsobovať svoj jazyk klientovi. Kladené otázky by mali byť otvorené (aby klient reagoval spontánne), ale cielené (aby neodbočoval od témy). Záznam z rozhovoru musí byť prevádzaný tak, aby nerušil klienta a sociálny pracovník by mal citlivo reagovať na špecifické rysy klienta (vek, pôvod, postihnutie atď.).
Prechod od prvého zhromažďovania informácií k ich zápisu a k diagnostike ako takej je samozrejme pozvoľný a hranica medzi nimi neurčitá. Obe činnosti však smerujú k identifikácii problému, kvôli ktorému klient prišiel do styku so zariadením a s jeho sociálnymi pracovníkmi a k jeho riešeniu alebo pokusom o jeho riešenie. Základné diagnostické metódy v sociálnej práci sú v podstate totožné s metódou získavania informácií, t.j. rozhovor, pozorovanie, a existujúca dokumentácia.
Podľa toho či sa pri intervencii zdôrazňujú sociálne alebo individuálne aspekty klientovho problému rozlišuje sa medzi sociodiagnostikou a psychodiagnostikou, prípadne medzi spoločensky a individuálne zameraným zisťovaním okolnosti jednotlivých prípadov. Podľa povahy prípadu sa potom uplatňujú viac sociologické alebo psychologické diagnostické metódy.

Často je však toto rozlišovanie umelé najmä ak je klientov problém komplexnej povahy a je potrebné zaangažovať ostatných členov jeho rodiny či komunity.

INDIVIDUÁLNA SOCIÁLNA PRÁCA S KLIENTOM
Ak získavame informácie o kladných stránkach osobnosti klienta, môžeme sa sústrediť na nasledovné témy.
- uznanie jeho problému
- akceptovanie zodpovednosti za vlastné správanie
- hľadanie rady a ochota prijať ju
- ochota pomáhať iným a podporovať ich
- ochota prijať riziko zmeny obvyklého spôsobu života
- prejavy citlivosti súcitu a záujmu o iných
- zodpovednosť k zamestnaniu a k práci
- snaha vyrovnávať sa s finančnými povinnosťami
- zachovávanie priateľských vzťahov, lojálnosť voči rodine, príbuzným a priateľom
- schopnosť sebaovládania
- schopnosť plánovať a zodpovedne sa rozhodovať
- snaha porozumieť druhým a ich situácii akceptovanie rozdielov medzi ľuďmi
- ochota prekonávať prekážky
- zdieľanie radosti s druhými
- účasť na spoločenskom živote
- schopnosť snívať a plánovať
- ochota odpúšťať
- schopnosť vyjadriť vlastný názor
- schopnosť hájiť práva (vlastné aj iných)
- snaha chrániť ostatných pred nebezpečenstvom
- špeciálne schopnosti a zručnosti

K pozitívnym prejavom klienta, u ktorého možno očakávať zmenu patria napr.:
- jasné formulovanie myšlienok a vyjadrovanie pocitov
- kladenie otázok a hľadanie informácií aj v rozpore s doterajšími názormi a návykmi
- schopnosť identifikovať vlastné potreby a akceptovať prijateľné formy ich uspokojovania
- schopnosť prispôsobovať správanie podľa účinných alebo prijateľných vzorov
- rozoznanie možnosti voľby správania
- schopnosť vzdať sa nezdravých vzťahov a situácií
- schopnosť zaoberať sa filozofickými alebo duchovnými stránkami života
- schopnosť rozoznať problém v zárodku, skôr ako sa stane obtiažnym
- schopnosť riešiť problémy, aj keď len po malých krokoch
- schopnosť uvoľniť sa sociálne prijateľným spôsobom
- starostlivosť o osobnú hygienu a zdravie
- schopnosť odkladu osobného uspokojenia
- schopnosť odhadu situácií a prípravy na nich
- schopnosť prispôsobiť sa iným tak, aby neboli správaním klienta obťažovaní
- schopnosť ignorovať neprimeranú kritiku alebo jej oponovať na rozdiel od impulzívnej reakcie
- snaha o zdokonaľovanie vlastných schopností a zručností.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?