Netradičný romantický životopis

Kategorie: Slohy (celkem: 413 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 1820×

Příbuzná témata



Netradičný romantický životopis

Vtáčatka nezbedne vyspevovali po slnkom zaliatych vrchoch a prvé jarné kvietky čochvíľa vykukli spod ešte kde-tu sa rozvaľujúcich drobných kôpok posledného bieleho snehu. Svet sa prebúdzal k niečomu neuveriteľne krásnemu a zázračnému, ožíval farbami jari...
V maličkom mestečku, kdesi pod horami, kde mesiačik vstáva s pohľadom sťaby na rajskú záhradku a kde sa hviezdičky každučký večer kúpu v ligotavých vlnkách tých najčírejších vôd, tam v tej krajine zázrakov a nekonečnej Božej lásky uzrelo svetlo sveta malilinké, drobnučké a krehké stvorenie – dievčatko s hlbokými modrými očkami, šibalským úsmevom a srdiečkom plným najroztomilejšieho ľudského citu – lásky, ktorú už od prvej chvíľočky túžilo rozdať všetkému a všetkým...
Bolo že to radosti, bolo že to slávy v celej rodinke, veď je to predsa dcérenka, po ktorej otecko i mamička tak veľmi túžili a o ktorú tak úpenlivo prosili samotné nebesá. Izbička sa naplnila akýmsi zvláštnym, tajomným svetlom a pri kolíske sa znenazdajky objavili tri roztomilé starenky. Každá z nich držala v dlaniach akýsi malilinký darček a čosi šepkali dieťatku do uška. Všetko si smel vypočuť len malý anjelik, ktorého poslal sám Boh, aby naveky strážil všetky jej kroky. Prvá z nich odovzdala dieťatku večnú a krásnu lásku a pridala k nej nehu, pokoj a nekonečnú istotu, že neubehne ani okamih, čo by nebola milovaná. Druhá jej vložila do srdiečka nádej, vďaka ktorej prežije v pokoji všetky dni pozemského života a naplní tak svet krásou. A tretia pani len nežne pohladila dušičku a odovzdala jej neochvejnú a nepremožiteľnú vieru, ktorá jej pomôže vo chvíľach bolestí, smútku a ťažkostí vytrvať v konaní pozemského dobra...
Malá princeznička prijala s láskou všetky krásne darčeky a už len pokojne a sladučko zaspinkala. V kúzle čarovnej mesačnej noci ju anjelik zobral na svoje ochranné krídelká a za svitu nezbedných a neposedných hviezdičiek jej ukázal všetko, čo ju na tomto krásnom kúsku zeme čaká. S úžasom sa mohla pokochať nádhernými čistinkami na okraji lesa, kde sa žblnkot čírych vôd miešal s tichučkým spevom vtáčatiek, ukrývajúcich sa v tôni vysokánskych starých borovíc, kde sa nebesá odrážali v lupienkoch spinkajúcich kvietkov, ktorých uchvacujúce vône roznášal vetrík po celučkom kraji. V objatí páperových obláčikov sa spolu potešili nad nevinnou hrou malého ježka so zajačikmi, vypočuli si orchester usilovných včeličiek, a za šumu krídel motýľov sa spokojne vrátili späť do páperových periniek.

Obaja dobre vedeli, že to bol iba maličký kúsoček všetkej tej nádhery, ktorá tu na dievčatko netrpezlivo, ale pokojne čaká...
Hneď bolo všetko krajšie a veselšie : otecko sa nevedel vynadívať na svojho najdrahšieho anjelika a pri dubovej kolíske dokázal presedieť hoci aj celú noc, len aby jeho drobčekovi nikdy nič nechýbalo. Slzičky zotrel z líčok azda ešte skôr, než sa vykotúľali a drobulinkých očiek, perinky ohrieval vlastným dychom..., jednoducho miloval to najnežnejšie, čo mu nebesá darovali, všetkou svojou láskou.
Mamička zas bola pre bezbranné dieťatko všetkým vo všetkom. Nebolo okamihu, kedy by spustila z kolísky, čo i len na kratulinký okamih zrak. Jediné pokojné zaplakanie a už si svoje jediné dievčatko s láskou túlila v náručí, jediná slzička a už jej srdce zvierali obavy o zdravie najdrahšej bytosti...
Nad menom sa nikto dlho netrápil a všetci sa jednohlasne zhodli, že to mamičkine jej pristane najlepšie. A tak dievčatko rástlo v pokoji a harmónii rodinného kruhu, kde nikdy nechýbalo porozumenie, pokoj, istota a nekonečná, čistá a krásna láska. Proste ideálna rodinka, sťaby vystrihnutá z tej najkrajšej rozprávky. Ani sa nenazdali a dievčatko, držiac sa mamičkiných teplučkých dlaní zvládlo prvý nesmelý, roztrasený krôčik a potom druhý, tretí.. Iba slzy na mamkiných lícach vedeli dostatočne vyjadriť a opísať to šťastie, keď v drobulinkých ústočkách zacengal prvý bielulinký zúbok. Raz uprostred noci, keď dieťatko nechceli navštíviť krásne a pokojné sníčky a keď sa s anjelikom strážnym hrala roztopašné detské hry, zaznel s postieľočky akýsi zvláštny hlások. Jediné slovíčko, ktoré dokázalo obrátiť svet naopak...“Mama, mama, mama...“ sa donekonečna rozliehalo tmavou izbietkou a len slzy šťastia vedeli opísať najzázračnejšie tajomstvá detských ústočiek...
Čas nedokáže zastaviť ani ten najprefíkanejší kúzelník a tak sa čochvíľa dievčatko vybralo prvý krát, ustráchane sa držiac maminej ochrannej ruky, na miesto, ktoré ju malo najlepšie naučiť správne kráčať životom – do milovanej školy. Svet bol ešte tajomnejší, než kedykoľvek predtým, mnohé veci, dovtedy zahalené rúškom záhadných a nevysvetliteľných javov sa razom stávali zrozumiteľnejšie i keď pre detské srdiečko ešte vždy celkom jasné. Písmenká často behali po stránkach ako roztratené ovečky po zelených grúňoch a nie vždy bolo jednoduché zahnať ich do správneho košiara. Ale čas všetko vyriešil a tak si už dievčatko mohlo prečítať rozprávku na dobrú noc aj bez oteckovej pomoci a mamička sa už nemusela báť poslať svojho anjelika na drobné nákupy...
Lenže šťastie nemôže asi trvať naveky...V jeden krásny letný deň, keď slniečko túžilo rozdať svetu azda všetko svoje teplo a všetky deti si s radosťou užívali dlho očakávaných prázdnin sa otecko nevrátil, tak ako každý deň z práce.

Miesto neho zazvonil pri dverách akýsi vysoký, starší pán a.. Mamička dlho do noci sedela bez slov v kuchyni a slzy jej oči hovorili za všetko...
Bola to prvá oteckova noc v nebi.. Vtedy sa mi to zdalo také krásne, že je teraz tak blízko anjelov, o ktorých vedel vždy pútavo a pekne rozprávať, ale pocit, že tam zostane navždy naplnil aj moje oči dlhými nocami, bez snov, ale plné sĺz a bolesti.. Svet sa mi rúcal priamo pred očami a všetko to krásne, čo malo pre mňa ešte pred pár dňami cenu sa stávalo čímsi veľmi vzdialeným pre moje srdce. Plač a trápenie sa stávali mojimi každodennými spolupútnikmi a smútok bol môj jediný ozajstný priateľ...
Ale čas všetko zahojí a zacelí každučkú ranu a i keď spomienky človek nedokáže vymazať, predsa sa mi podarilo aspoň trošička zabudnúť. V tej dobe som mala jedinú ozajstnú priateľku, ktorej som sa smela zveriť skutočne úplne so všetkým a ktorá ma vedela nadovšetko pochopiť i potešiť – moju najmilovanejšiu mamičku. Hoci to mala so mnou neraz veľmi ťažké a vynaložila nemalé úsilie na to, aby som sa mala v živote čo najlepšie a ja som jej občas vedela veľmi ublížiť, stále ma obklopovala a i naďalej obklopuje jej nekonečná a jedinečná láska, akou len môže matka milovať svoju dcéru. Nejako sa mi podarilo „preskákať“ základnú školu a stála som pred otázkou : „Čo ďalej?“ Rozhodnutie nebolo vôbec jednoduché a ľahké a pravdupovediac by som bola najradšej so všetkým skončila a odišla kamsi ďaleko, lebo moje srdce a moja duša si potrebovali trošička oddýchnuť a načerpať nových síl, ale bola to opäť mamička, ktorá mi dodala istotu, že možno aj malé a zdanlivo bezvýznamné veci a skutky majú svoj neopakovateľný a jedinečný význam. A keďže učenie mi našťastie celkom dobre išlo, prihlásila som sa na toto gymnázium. A aj keď ma teraz asi mnohí nepochopia, som šťastná.....
Človek potrebuje v živote ľudí, na ktorých sa smie kedykoľvek spoľahnúť, niekoho, komu sa môže s čímkoľvek zveriť a on to pochopí. Ozajstné priateľstvo som našla až tu a aj keď je táto škola občas veľmi náročná a človek má niekedy chuť zbaliť sa a všetko zavesiť „na klinec“, treba vytrvať!!! Moja mamička to nikdy nemala ľahké a preto chcem aj ja sa postarať o jej šťastie, keď raz bude nadovšetko potrebovať moju pomoc. A myslím, že nikto netúži vidieť tých, ktorí mu darovali všetko na svete smutných...
Život nám dáva spoznávať svoje tajomstvá a zázraky často veľmi netradične, no veľmi krásne a nepochopiteľne.

Aj mne ukázal všetky svoje tváre a viem, že to, čo človek najviac potrebuje, je láska! Preto žime iba pre ňu a s ňou...


študentská práca ma tému: Ako ma cesta života priviedla na túto školu.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?