Nepárnokopytníky

Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 6946×

Příbuzná témata



Nepárnokopytníky

Hlavným znakom nepárnokopytníkov je, že tretí prst majú na predných aj zadných nohách veľmi silne vyvinutý, na týchto prstoch spočíva váha celého tela. Prsty nepárnokopytníkov, ktoré sú vedľa týchto hlavných prstov, sú vždy menšie a koňom zostali len nepatrné tenké kosti priliehajúce k zrastenému záprstiu.
Nepárnokopytníky sú zvieratá rozličného tvaru. Chrup sa vyznačuje najmä tým, že očné zuby sú malé alebo chýbajú a na črenových sú hrbole pospájané lamelami. Kľúčna kosť zmizla v súvise s prispôsobením sa rýchlemu behu. Žlčový mechúr nemajú. V minulosti boli nepárnokopytníky oveľa viac rozšírené. V sústave cicavcov z roku 1945 sa uvádza 159 rodov nepárnokopytníkov, z toho 153 rodov vyhynulo, po naše časy sa zachovalo len 6 rodov. Nepárnokopytníky rozdeľujeme na tri odlišné čeľade: na trojprsté nosorožce, vpredu štvorprsté a vzadu trojprsté tapírovité a jednoprsté koňovité.

Nosorožcovité
Nosorožcovité (Rhinocerotidae) sú veľmi veľké zvieratá neokrôchanej postavy, ktoré žijú len v tropickej Ázii a Afrike. Kožu majú hrubú až 2 cm, v rozličnej miere zvráskavenú a väčšinou len riedko zarastenú srsťou. Niektoré druhy majú na nose len jeden roh bez kostenej opory, iné majú dva také rohy a vtedy predný je dlhší.
Rohy vyrastajú z pokožky a skladajú sa z rohovinových, srsti podobných vlákien. Ich široký, okrúhlastý základ je zrastený s kožou, ktorá pokrýva prednú časť hlavy. N a nosorožcoch indických sa zistilo, že im rohy za niekoľko rokov raz odpadnú a znova sa utvoria. Zaiste ich občas zhadzujú i ostatné druhy. Z troch kopýt prostredné je najväčšie, asi dvakrát také široké ako ostatné dve kopytá. Žijú , ak ich ešte nevykántrili, na jednej strane v Prednej aj zadnej Indii, na Sumatre, Borneu a Jáve, na druhej strane v Afrike na juh od Sahary okrem lesného pásma okolo Guinejského zálivu.

Nosorožec indický (Rhinoceros unicornis )
Je najznámejší druh. Býva až vyše 3 metrov dlhý, 1,7 metra vysoký a vyše 1000 kg ťažký. Neobyčajne hrubá koža je oveľa hrubšia od slonej. Môžeme ho pokladať za takmer vymretého, žije už len v úzkom pásme na úpätí Himalájí od Nepálu do Assamu. Nosorožec sumatranský ( Didermocerus sumatraenis )
Je najmenší a najsrstnatejší nosorožec, len 2 metre dlhý a 1,3 metra vysoký. Má dva krátke rohy, z ktorých zadný je malý, nízky. Okrem Sumatry sa vyskytuje aj na Malajskom polostrove a Borneu.

V poslednom čase sa stával čoraz zriedkavejším a hrozí mu podobný osud aký stihol mnohé veľké cicavce - vyhynutie

Ázijské nosorožce majú kožu podelenú na štíty a dva hryzáky v sánke sa im vyvinuli na končisté kly, ktoré sú ich útočnou zbraňou. Zo zavretej papule nevyčnievajú. Africké druhy sú dvojrohé, útočia a bránia sa rohmi.

Nosorožec tuporohý ( Ceratotherium simum )
Je už takmer vykántrený africký druh. Po slonovi je najväčším suchozemským cicavcom, môže byť dlhý až 5,5 metra, 2,5 metra vysoký a 2000 kg ťažký. Hlavu má veľmi predĺženú. Predný roh môže narásť až do 1,5 metrovej dĺžky a naspodku môže mať v obvode vyše 50 cm., vpredu je obyčajne šikmo zbrúsený, pretože pri pasení sa šúcha o zem. Zadný roh môže narásť do 60 cm, ale obyčajne býva len 6 - 12 cm dlhý. Tento nosorožec žerie takmer len samú trávu, preto žije prevažne na otvorených priestoroch. V južnej Afrike je už okrem rezervácie vykántrený, žije aj v rezervácii v Ugande, Kongu a pri hornom toku Nílu. Odhaduje sa že v celej Afrike žije asi 2000 nosorožcov tuporohých. Nosorožec ostrorohý ( Diceros bicornis )
Je druhý africký druh. Má takisto dva rohy rozličnej dĺžky zadný je väčšinou, no nie vždy kratší. Meter dlhé alebo dlhšie rohy sú zriedkavými. Úplne dorastené samce bývajú 6,4 metra dlhé, 1,6 metra vysoké. Chvost býva 60 cm dlhý, avšak veľkosť sa líši podľa krajov. Približne 24 000 jedincov žije na savanách východnej a strednej Afriky.

Nosorožce sú čulejšie v noci. Veľkú páľavu neveľmi znášajú, preto za páľavy spia voľakde v tieni. Ležia pritom spoly na boku, spoly na bruchu s hlavou vystretou a položenou na zem. Inokedy lenivo postávajú v tichom kúte lesa, kde ich koruny stromov chránia pred slnečnými lúčmi. Zdá sa že na také miesta odpočinku prichádzajú znova a znova, pretože na nich takmer vždy vidno kopy ich trusu. Keď nastane noc, no v mnohých krajoch už aj popoludní, neokrôchaný nosorožec sa zdvihne, vykúpe sa v bahne, pohodlne pováľa, povystiera a beží na pašu. Pri prameňoch, mlákach, zjaví sa najčastejšie, aspoň v Afrike, medzi treťou a šiestou hodinou ráno a vždy pobudne na týchto veľmi obľúbených miestach niekoľko hodín. Priam tak rád sa pasie v horských lesoch, ako na otvorených rovinách, vo vode ako v tŕstí močiara, na vrchovine ako v doline. Aj cez najväčšiu húšťavu si celkom ľahko prekliesni cestu. Konáre a tenšie kmene odchýli alebo poláme, obíde iba hrubšie kmene.

Najradšej žerie konáriky a rozličné tvrdé kríčie, bodľačie, kručinu, chrastie, tŕstie, stepnú trávu a pod. V Afrike sa živí najmä tŕnistými mimózami. V období dažďov opúšťa les a poberá sa na obrobené pole, ak ho má blízko svojho miesta pobytu.

( Tam potom obyčajne narobí mnoho škody ).

Nosorožce sa o ostatný svet málo starajú buď sa pasú alebo spia. Žijú obyčajne po jednom alebo najviac v malých skupinkách po 4 – 10. Vedia rýchlo a vytrvalo behať. Pri plávaní sa držia nad hladinou a potopia sa len v tvŕdzi. Medzi zmyslami nosorožcov na prvom mieste je sluch, potom čuch a po ňom hmat. Zrak majú slabo vyvinutý. Tvrdilo sa, že nosorožec vidí vraj vždy len rovno dopredu a vraj nezbadá človeka, ktorý sa k nemu prikráda zboku. No pozorovanie krotkých nosorožcov nepotvrdilo túto mienku. Rozzúrený nosorožec ide podľa čuchu takisto ako podľa sluchu, pocíti stopu nepriateľa a ide za ním podľa čuchu a zrak pritom ani nepotrebuje. Často sa prejavuje ako neškodné zviera, utečie pred jedným psom. No priam tak často ho zjavenie človeka vyprovokuje do prudkého útoku, a potom sa už slepo rúti rovno na rušiteľa pokoja. Skúsený poľovník pustí útočiace zviera na 15 krokov a odskočí nabok. Rozzúrený nosorožec prehrmí vedľa neho a stratí „vietor“ ( zápach človeka ), voslep sa rúti ďalej a hádam nevinný objekt sa stane obeťou jeho zúrivosti. No poľovanie na nosorožca býva i nebezpečné. Správanie nosorožca zdá sa priam takým ťarbavým ako jeho telo, hoci v skutočnosti nie je ťarbavé ani jedno ani druhé. Obyčajne chodí ťažko a trochu neokrôchane a keď si líha alebo sa váľa, zdá sa že to robí až veľmi ťarbavo. No všetky jeho pohyby sa zdajú ťarbavejšie ako v skutočnosti sú. Novším pozorovaním sa zistilo, že sa vie aj bystro obracať, aj vyhýbať. Po rovine, keď sa už rozbehol, beží rýchle, zanechávajúc kúrňavu prachu.
Neobyčajná vznietlivosť zastiera pravú povahu nosorožca a veľmi sťažuje poznanie a spravodlivé zhodnotenie jeho psychických schopností. Vyhlásili ho za psychicky najmenej vyvinutého medzi všetkými veľkými kopytníkmi. Pravda je že zaostáva za slonmi, tapírmi, sviňami, ale celkom iste prevyšuje prevažnú väčšinu prežúvavcov. V podráždení aj slon stratí rozvahu, divá sviňa opatrnosť, jeleň plachosť. Prefíkaná opica v podráždení vystrája pochabosti, ba i múdry človek neraz koná v takom stave nepremyslene. Teda podľa správania vzrušeného, podráždeného nosorožca nemôžme vyvodzovať úsudok o jeho psychických schopnostiach. Ani podľa všetkých, dodnes známych pozorovaní nepoznáme v prírode voľne žijúceho nosorožca natoľko, aby sme ho mohli náležite posúdiť. Pri stretnutí s človekom buď útočil alebo utekal. Malá mozočnica a malý mozog nosorožca isteže nepoukazuje na vysoko vyvinuté psychické schopnosti a jeho telesná lenivosť asi odôvodňuje mienku, že je i psychicky ťažkopádny.

V zajatí chované nosorožce prejavujú tiež len málo psychických schopností, ale neprejavujú takú veľkú neschopnosť ako mnohé iné cicavce, napríklad ako všetky vačkovce a prevažná časť hlodavcov. Oveľa skôr sa naučia poznávať svojich opatrovateľov ako spomenuté zvieratá, prispôsobia sa im určeným pomerom, navyknú si na spôsob života, ktorý sa podstatne líši od ich predošlého spôsobu, slovom, dá sa s nimi dosť ľahko zaobchádzať. Tapírovité
Tapírovité (Tapiridae) sú pomerne malé nepárnokopytníky neokrôchanej postavy. Vyznačujú sa mocným telom, podlhovastou a úzkou hlavou, z bokov stisnutým krkom, krátkym kýptikovitým chvostom a stredne dlhými, silnými nohami. Ušnice sú stojace a pomerne široké. Oči sú šikmé a malé. Vrchná gamba je chobotovito predĺžená, prečnieva im za spodnú a visí. Tento krátky chobot je celkom dobre prispôsobený chytaniu. Na mocných nohách sú vpredu po štyri, vzadu po tri prsty. Hrubá koža nie je nikde zvráskavená. Srsť je krátka a hustá; americké druhy ju majú od polovice hlavy doprostred pliec predĺženú do krátkej hrivy. Mláďatá sú pásikavé ako malé diviaky. Rozšírenie tapírov je neobyčajné: rozšírené sú sčasti v Zadnej Indii a na Sumatre, sčasti v Strednej a Južnej Amerike.

Tapír hnedý ( Tapirus terrestris ) má čiernohnedú srsť a krátku hrivu na šiji. Dorastie asi do 2 metrov dĺžky a 1 metra výšky. Pozoruhodné je, že samice sú oveľa väčšie od samcov. Rozšírený je od Venezuely a Guayany cez celú Amazonskú oblasť po severnú Argentínu. Tapír strakatý (indický) (Tapirus indicus) sa vyznačuje štíhlejším telom, dlhším a hrubším chvostom, ďalej tým, že nemá hrivu, ale najmä značnou veľkosťou (váži až 1500kg) a svojráznym zafarbením. Samica, ktorú choval pán Brehm, bola 2,5 metra dlhá, v pleciach 1 meter vysoká a v krížoch 1,05 metra vysoká. Rozšírený je v Siame, na Malajskom polostrove a na Sumatre. Nápadné je jeho trojdielne, čierno-biele zafarbenie: predná časť tela aj s prednými nohami je čierna, stredná časť trupu je sivobiela, akoby prikrývkou prikrytá a zadná časť tela so zadnými nohami zase čierna. Táto strakatosť nie je nápadná v prirodzenom prostredí tapíra, pretože tou trojdielnosťou farby je telo akoby rozdelené na troje, čím uniká očiam pozorovateľa.

Všetky tapíry žijú v lese, veľmi sa vyhýbajú poľanám a otvoreným miestam. V húšťavách juhoamerických lesov si vyšliapu pravidelné chodníky, ktoré ťažko rozoznať od chodníkov Indiánov. Neskúsený človek sa ľahko zmýli a na svoju škodu sa pustí po chodníku tapírov. Tapíry po nich chodia, používajú pokiaľ ich nič nevyruší. Keď sú naplašené, prederú sa bez námahy cez najspletitejšiu húšťavu ako slony.

Činné sú za súmraku.

Pozorovateľ môže chodiť celé mesiace po hustých pralesoch, a neuvidí vo dne ani jedného tapíra, hoci sú ich tam kŕdle. Zdá sa, že sú schované len v hustom chrastí na chladných, tienistých miestach, najradšej blízko stojatej vody., v ktorej sa veľmi rady váľajú. Vo veľmi tmavých a ničím nevyrušovaných lesoch sa potulujú i vo dne. Za slnečného svetla veľmi nerady chodia a cez poludňajšie hodiny sa vždy utiahnu pod ochranu tienistej húšťavy proti oslabujúcej páľave a tobôž proti komárom, ktoré ich veľmi mučia. Pohybmi pripomínajú svine. Ich chôdza je pomalá a opatrná: pomaly kladú nohu pred nohu a hlavu majú sklonenú po zem. Len chobot, ktorý sa neprestajne sem-tam obracia, ňuchá a nahmatáva a uši, ktoré sa neprestajne pohybujú, oživujú naoko veľmi lenivú postavu. Ale stačí najmenšie podozrenie, tapír zastane ako skamenený, chobot a uši sa mu chvíľku horúčkovite pohybujú až razom sa vychytí na útek. Medzi zmyslami majú najvyvinutejšie sluch a čuch, zrak majú slabý. V prírode sa živia len rastlinnou potravou a to lístím stromov. V Brazílii majú najradšej mladé palmové listy, no vyjdú si aj na plantáže a vysvitne, že im chutí aj cukrová trsť, mango, dyne a zelenina. Na kakaovníkových plantážach dakedy za jednu noc narobia veľké škody pošliapaním mladých stromčekov a ožraním jemných listov. Vo voľnom, veľkom lese sa celé mesiace živia takmer len samým opadaným ovocím. V močiaroch sa živia šťavnatými močiarnymi a vodnými rastlinami.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?