Náuka o spoločnosti Filozofia

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 10156×

Příbuzná témata



Náuka o spoločnosti Filozofia

Filozofia – láska k múdrosti (z gr. filein – milovať, sofia – múdrosť) Filozof – milenec múdrosti (v starovekom Gr. ľudia, kt. sa zaoberali ľudským poznaním – vedou). Európska filozofia vznikla v 7.-5. st. p.n.l. Prapríčinou filozofovania bol údiv človeka zo sveta, v kt. žil. Výsledkom boli mytologické predstavy – mýtus. Až staroveký Gréci začali vlastnú skúsenosť logicky zdôvodňovať. Čiže filozofia vznikla ako prechod od mýtu k logu, od predstáv k pojmom. Pojmy: Bytie – najvšeobecnejší a najabstraktnejší pojem vyjadrujúci existenciu, jestvovanie čohokoľvek vôbec, označuje sa aj ako súcno. Absolútno – bytie nezávislé od žiadneho iného bytia, kt. je dokonalé, existujúce samé pre seba a o sebe. Abstrakcia – myšlienková činnosť, kt. sa z konkrétnych zmyslových daností tvoria všeobecné pojmy; neuro-fyziologická činnosť ľudského mozgu, čo znamená, že je výsledkom myslenia, abstrahovať znamená myslieť. Transendentný – nadzmyslový, to, čo jestvuje mimo skúsenostný svet (duch, idea, Boh). Idea – značí obraz, podobu, trvalú podstatu veci, používa sa často v zmysle myšlienka. Logika – veda o zákonitostiach správneho myslenia. Filozofia a veda: Každá veda vychádza z faktu skúseností, veda sa však stáva vedou až vtedy, keď sa prestáva orientovať len na skúsenosť a skúma zákonitosti bytia. Charakterist. znakmi každej vedy sú: a) vlastný okruh, predmet skúmania, kt. predstavuje časť súcna (bytia). b) skúma predmet iba z určitého pohľadu. c) skúma predmet vlastnými metódami (postupmi).* Filozofia podobne ako špeciálne vedy vychádza tiež zo skúseností o okolitom svete, ale predmetom jej skúmania nie sú jednotlivé konkrétne časti súcna. Filozofia skúma to, čo je najvšeobecnejšie a vyjadruje to v podobe abstraktných pojmov. Rozdiel medzi filozofiou a vedou je taký, ako medzi všeobecným a konkrétnym, kde všeobecné predstavuje filozofia a konkrétne jednotlivé vedy. Filozofia má pre jednotlivé vedy takéto funkcie: a) orientačnú – umožňuje jednotlivým vedám pochopiť zmysel a význam vlastného predmetu skúmania, ale aj celistvosť a logiku sveta. b) metodologickú – vypracúva metódy jednotlivých vied. Filozofia a náboženstvo: Vo vzťahu k filozofii vystupuje náboženstvo ako forma spoločenského vedomia a cítenia, ktoré je spojené s faktom viery v existenciu nadprirodzenej sily – Boha. Náboženstvo sa opiera o fakt viery a vo svojom obsahu vychádza zo vzťahu Boh – svet, Boh – človek. Filozofia sa na rozdiel od náboženstva opiera iba o rozumové zdvôvodnenia.

Vzťah medzi nimi možno charakterizovať ako vzťah medzi vierou a rozumom, kde vieru predstavuje náboženstvo, rozum predstavuje filozofiu. Cieľom filozofie a filozofovania je životná prax, život, počas ktorého umožňuje človeku identifikovať, určiť samého seba a stať sa slobodným človekom. Cieľom náboženstva a viery je tiež životná prax, avšak spojená s problémom dosiahnutia poslednej Božej milosti (spásy). Štruktúra Filozofie
V dejinách filozofie vznikali rôzne filozofické školy, línie, smery a prúdy. V jednotlivých obdobiach ľudského myslenia a poznania boli aj rozličné otázky a problémy, ktorými sa filozofia zaoberala. Po súčasnosti sa vo filozofii vyčlenilo niekoľko rovín (disciplín), ktoré tvoria štruktúru filozofie. Patria k nim: 1.ontológia – náuka o bytí, ak skúmame povahu bytia, súcna, hovoríme, že riešime ontologickú otázku alebo problém.2.gnozeológia – teória poznania, ak skúmame, či je svet poznateľný a ako sa uskutočňuje poznávací proces, potom riešime gnozeologickú otázku.3. antropológia – skúma otázky týkajúce sa človeka, jeho podstaty, zmysle života, hovoríme, že riešime otázku antropologickú.4. etika (z gréc. etos – zvyk, mrav) – náuka o mravnom konaní, jeho predpokladoch a normách.5. estetika – je to náuka o podstate a zákonoch krásy, náuka o krasne, o umení a jeho osvojovaní človekom.6. axiológia – náuka o hodnotách, všeobecná teória hodnôt a hodnotenia. K ďalším filozofickým disciplínam patria dejiny filozofie, filozofia náboženstva, filozofia práva a pod. Základnými filozofickými disciplínami sú: ontológia, gnozeológia, antropológia.
Ontológia
Z Gréc.: „to on“ znamená bytie, súcno. Termín bol zavedený až v novoveku. Problémami bytia sa ako prvý zaoberali v gréckej filozofii predstavitelia eleáckej školy, predovšetkým Parmenides, ktorý vyslovil myšlienku, že bytie je jediné nedeliteľné, nekonečné, nikdy nevzniklo ani nezanikne. Do 17.stor. ontológia bola súčasťou metafyziky, do ktorej ešte patrila náuka o svete ako celku, čiže kozmológia, náuka o duši, čiže racionálna psychológia a náuka o dôkazoch božej existencie, čiže teológia. V súčasnosti v 20.stor. sa problematikou bytia (ontológiou) zaoberá nemecký filozof Martin Heideger. Základné pojmy a kategórie ontológie sú: bytie, súcno, svet, čas, priestor, pohyb, možnosť, skutočnosť, nevyhnutnosť, podstata, náhoda. V dejinách myslenia v ontologickej rodine sa vyčlenili takéto názory, smery a prúdy: 1.materialistický- za podstatu sveta považuje iba hmotu, súcno, ktoré je prvotné vo vzťahu k duchovnému princípu.

Zo začiatku to bol naivný materializmus – za podstatu sveta pokladali prírodné živly (vodu, vzduch, oheň, ) alebo bližšie neurčený prazáklad: apeizón, atóm a)Mechanický materializmus – tvrdí, že podstatu sveta tvoria mechanické princípy a zákony, b)Dialektický – za podstatu sveta považuje pohybujúcu sa hmotu v priestore a čase. 2.idealistický- a)Objektívno-idealistický názor: za podstatu sveta považuje princíp, ideu, myšlienku, Boha – každé náboženstvo má svoje východisko v idealizme, podstatu sveta tvorí Boh. b)Subjektívno-idealistický názor: za podstatu sveta považuje naše pocity, vlastné „JA“. 3.dualistický – vysvetľuje skutočnosť z dvoch rôznych základných princípov – hmoty a ducha. 4.panteistický – za podstatu sveta považuje stotožňovanie Boha a prírody – „vesmír je Boh a Boh je vesmír“. 5.pluralistický – pluralizmus je učenie, ktoré zdôvodňuje, že skutočnosť a podstatu sveta tvorí viacero princípov a počiatkov. Gnozológia - označuje sa aj ako episteniológia, noetika. Je to teória poznania, ktorá skúma, ako vzniká poznanie, aké sú jeho stupne a zložky, ako sa uskutočňuje poznávací proces, čo je pravda, či je svet poznateľný.
Podobne ako v ontológii, aj v gnozeológii vznikajú rôzne filozofické smery, a to na základe toho, aké stanovisko zaujali k otázkam procesu poznania.
Rozvinuli takéto názory:
1. Racionalizmus – filozofické učenie, ktoré zdôvodňuje rozum ako najvyšší a jediný zdroj poznania. Racionalisti preceňujú význam rozumu a nedoceňujú zmyslovú skúsenosť. 2. Empirizmus – filozofický prúd uznávajúci za základ všetkého poznania skúsenosť.
a) senzualizmus – filozofický názor, ktorý uznáva za jediný prameň poznania zmyslové javy, pocity a vnemy.
b)Krajný empirizmus = solipsizmus – filozofické učenie, ktoré uznáva iba vlastné ego „JA“, jeho zážitky pokladá za jedinú skutočnosť, všetko ostatné sú len predstavy „JA“. Pre solipsizmus je charakteristický subjektivizmus.
3.Agnosticizmus – obmedzuje poznanie na zmyslové danosti a ich vonkajšie zdroje pokladá za nepoznateľné. 4.Skepticizmus – popiera alebo pochybuje o možnosti poznania pravdy, o skutočnosti. Skeptikom bol René Descartes („Pochybovať treba o všetkom, len o tom, že pochybujem, nie.“; „Myslím, teda som.“ = „logito ergo sum“)
Teória poznania
Teória poznania skúma prechod od nepoznania k poznaniu.

Problémy poznania obsahujú v podstate tri základné otázky:
1. Aké sú predpoklady poznania a čo je poznatok.
2. Či má poznatok charakter objektívnej pravdy – či je výrok pravdivý.
3. Aké sú cesty, spôsoby a zákonitosti ľudského poznania.
Najdôležitejšia je však štruktúra poznania, ktorú tvorí vzťah subjektu a objektu.
Subjekt - prírodno-spoločenská bytosť = človek (ľudia, spoločnosť), ktorý je vo vzájomnom vzťahu s inými ľuďmi (subjektmi), ktorých skúsenosť si osvojuje.
Objekt poznania – tá časť reality, skutočnosti alebo súcna, na ktorú subjekt zameriava svoju pozornosť. Veci a javy okolitého sveta sa stávajú objektom poznania až vtedy, keď pre subjekt nadobúdajú určitý význam. Ak skúmame sami seba, hovoríme o sebapoznaní.
Svet ako proces poznania, teda pred nami vystupuje ako vzťah subjektu a objektu, vedomia a bytia a má v podstate takého tri stupne:
1. Zmyslové poznanie (empírie)
2. Racionálne poznanie (rozumové)
3. Prax
Zmyslové poznanie – začína sa živým zmyslovým nazeraním, počas ktorého nadobúdame zmyslovú skúsenosť, a to vo forme vnemov, pocitov a predstáv.
Pocity – sú obrazom jednotlivých vlastností a stránok vecí a javov okolitého sveta, ktoré bezprostredne pôsobia na zmyslové orgány. Vnemy – celistvé pôsobenie vecí a javov okolitého sveta na naše zmysly (napr. farbu tabule pociťujeme, tabuľu ako celom vnímame). Predstavy – odlišujú sa od pocitov a vnemov tým, že sa bezprostredne neviažu, nemusia viazať na prítomnosť a vnímanej veci alebo javu. Predstavy sú na hranici zmyslového a sú prechodom k racionálnemu. Je to prechod od obrazotvorného k pojmotvornému.
Proces poznania: pocity – vnemy – predstavy – pojmy – súdy – úsudky – hypotézy – teórie
‹– zmyslové poznanie | rozumové poznanie –›
Rac. pozn.-Formami R.P. sú:pojmy, súdy, úsudky, hypotézy, teórie. Pojmy- sú to určité skratky (gram. slová), kt. nám umožnujú postihnúť podstatné vo veciach a javoch okolitého sveta(vyjadrujú podstatu). Pre pojmy je charakteristické že zovšeobecnujú a zároveň vyčleňujú. Súdy-myšlienky, kt. niečo o niečom tvrdia alebo popierajú. Je to vyššia a zložitejšia forma odrazu skutočnosti ako je pojem(čierna tabuľa ->súd) Úsudky- vznikajú tak že z dvoch alebo viacerých súdov vyvodíme ďalší súd, kt. nazývame úsudok (oprava tabule :-) Pojmy, súdy, úsudky tvoria určitú obsahovú stránku myslenia. Formálna stránka je jazyk. Definujeme ho ako systém dohovorených znakov, kt. umožnujú dorozumievanie, myslenie a vyjadrovanie myšlienok. J. môže byť prirodzený, hovorový, počítačový,.. J. má dve funkcie: 1. dorozumievaciu-komunikatívna 2.poznávacia-kognitívna Obidve tieto stránky J. navzájom súvisia a nemožno ich oddeliť a ich výsledkom je poznanie – poznatok. / rozlyšujeme medzi všedným , predvedeckým(uskutočnuje sa na základe priameho pozorovania okolitého sveta a súvisí s každodennou činnosťou ľudí. Má skúsenostný charakter) a vedeckým(neobmedzuje sa len na konštatovanie faktov, ale vysvetľuje ich a na základe toho formuluje vedecké zákony a princípy, kt. cieľavedome využíva v ďalšej praktickej a poznávacej činnosti) poznaním.

podstatné črty vedeckého poznania: systémovosť- poznatky tvoria vedu vedou až vtedy, ak sa z nich utvorí určitý systém, na základe podstatných princípov. hypotéza-domienka, dohad, predpoklad o povahe alebo príčine určitého javu a vzniká hľadaním súvislostí medzi faktami, kt. sme získali skúsenosťou. ak sa dokáže pravdivosť týchto domnienok a predpokladov, kt. tvorili hypotézu, vzniká vedecká teória. experiment- spôsob poznávacej činnosti, keď skúmame veci, javy a procesy v podmienkach, kt. sme si vytvorili a kt. sa v prírode nevyskytujú. analýza- proces myslenia , kedy myšlienkovo vyčleňujeme skúmaný predmet alebo jav na jednotlivé časti, prvky, stránky a vlastnosti. Aby sme pochopili celok musíme pochopiť jeho jednotlivé zložky. Syntéza- opačný proces ako analýza, to znamená, že predtým rozčlenený predmet skúmania myšlienkovo spájame a vytvárame si o ňom celkový obraz. Teórie pravdy: Klasické: korešpondenčná pravda – tvorcom bol Aristoteles. Podstatou je tvrdenie, že za pravdivý môžeme považovať výrok, kt. korešponduje so skutočnosťou (výrok sa zhoduje so skutočným stavom veci: „Pravda je zdoda myšlienok a skutočnosti“ Aristoteles. Pravda ako súhlas väčšiny – je to výraz dôvery v kolektívnu skúsenosť. V súčasnosti sa uplatňuje len v malej miere. V mimovedeckom prostredí je skôr výrazom demokratizmu. Stanovisko zdravého rozumu – za pravdivé je možné považovať to, čo je v súlade so zdravým rozumom, čo mu neprotirečí. Neklasické teórie pravdy: Koherenčná teória – považuje sa za doplnok korešpondenčnej teórie a príznačné pre ňu je, že každý výrok musí byť systémový a logicky neprotirečivý. Pragmatická teória – vychádza z takého predpokladu, že pravda je systém platných propozícií, na ktorej sa s „konečnou platnosťou“ dohodnú ľudia. Pravda ako sémantický problém – sémantika je jazykovo-filozoficko-logická disciplína, za pravdu považuje jazykové kritériá a kritériá logiky. Operacionalistická – podľa nej si pravdu konštruujeme, budujeme. Popperova teória – Poppe tvrdí: „Nijaké absolútne kritéria pravdy neexistujú .. Raz a navždy platné a nevyvrátiteľné poznanie nie je logicky možné“. Pravda je skôr mienkou, ideálom, o kt. sa usilujeme, ale nikdy nedosiahneme. Závery: 1. Pravda je objektívna – viaže sa na objekty okolitého sveta, kt. tvoria obsah pravdy. 2. Pravda je subjektívna – pretože sa viaže na subjekt, na mysliaceho človeka. 3. Pravda je objektívna svojim obsahom, subjektívna svojou formou. 4. Každá objektívna pravda má 2 aspekty: a) absolútnosť objektívnej pravdy – spočíva v tom, že ani ďalší vývoj ľudského poznania ju nemôže vyvrátiť.

b) relatívnosť objektívnej pravdy je v tom, že je odrazom iba určitých stránok vzťahov, momentov okolitého sveta. 5. Platí, že každá objekt. pravda je zároveň absolútna aj relatívna.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?