Náboženstvá sveta
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 07. dubna 2007
- Zobrazeno: 9160×
Příbuzná témata
Náboženstvá sveta
ÚVODĽudí vždy fascinoval posmrtný život, zákonitosti prírody, nadprirodzené javy. Preto svoje odpovede na otázku „Prečo je to tak?“ začali hľadať v bytostiach nebeských – bohoch. Každá kultúra, každý kmeň a každá krajina mali svojich bohov. Viera v niektorých pretrvala dodnes, iní zostali zabudnutí. Jednou z oblastí, kde je náboženstvo dodnes úzko späté s tradíciami, politikou a spoločnosťou vôbec je Ázia. V tejto práci sa pokúsim priblížiť náboženstvá, ktoré sú uctievané v Ázii. Niektoré z týchto sú pre nás tajuplné, mistické, exotické a zvláštne zároveň. Pokúsim sa vám poodhaliť hodvábny závoj orientálnych náboženstiev a filozofií, ktoré sú pre európana takmer neznáme. METODIKA PRÁCE
K napísaniu mojej práce som si preštudovala viacero kníh s tématikou orientálnych náboženstiev a taktiež som si pozrela niekoľko filmov a seriálov, ktoré dávali vyčerpávajúce odpovede na danú problematiku. ANALÝZA PROBLEMATIKY
Na počiatku všetkého bola hmota. Z nej vznikli planéty, hviezdy, prach. Za milióny rokov sa na planéta zvanej Zem začal tvoriť život. Z primitívnych druhov vznikli zložitejšie, až napokon vzišiel z hlbín evolúcie najdokonalejší tvor – človek. Kolobeh života bol nemilosrdný a ako sa ľudia rodili, tak i umierali. Prečo je to tak? Pýtali sa sami seba a hľadali odpoveď. Nakoniec prišli na to, že život, ako i smrť, sú dané od bohov. Takto by sa dalo začať rozprávanie o bohoch. Ázia je veľmi bohatá. Bohatá na náboženstvá. Podľa štatistík z rokov 1990-1991môžeme povedať, že v Ázii je 11 náboženstiev, ktoré v jednotlivých krajinách získali aspoň 20%. Sú to:
islam
kresťanstvo
hinduizmus
budhizmus
konfucizmus
taoizmus
bahaiské náboženstvo
judaizmus
šintoizmus
džinizmus
sikhizmus.
ISLAM
Islamské krajiny v Ázii: Afganistan, Bahrajn, Bangladéš, Brunej, Indonózia, Irak, Irán, Jemen, Jordánsko, Kazachstan, Katar, Kuvajt, Kyrgyzstan, Maledivy, Omán, Saudská Arábia, SAE, Turecko, Sýria, Tadžikistan, Turkmenistan a Uzbekistan. Tieto štáty majú nad 85% moslimského obyvateľstva. No moslimovia sú v menšinovom postavení i v Barme, Indii, Izraeli, Kambodži a Libanone.
Islam je najmladšie svetové náboženstvo. Vznikol na začiatku 7. storočia po Kr. v horúcej a suchej, jednej z najnehostinejších krajín Zeme. Najvýznamnejším mestom v tomto odľahlom kúte bola Mekka. Významí obyvatelia patrili ku kmeňu Kurajšovcov, ktorí mali politickú i vojenskú moc.
Na rozdiel od všetkých miest v oblasti bola Mekka bohatá, pretože ležala na veľmi výhodnom mieste križovatky obchodných ciest. Blahobyt Mekky okrem karaván zabezpečovali i pútnici, ktorí putovali ku Kaabe, najposvätnejšiemu miestu Arabov. Dodnes tu leží Čierny kameň ( meteorit ). Vtedy sa tu uctievalo asi 300 bohov a bohýň, pričom Alah bol len jedným z hlavných bohov. V roku 570 sa v Mekke narodil Mohamed ( arab. Muhammad ), syn schudobneného Kurajšivca. Ako mladý si privyrábal u bohatej vdovy Chadídže. Ako 25 ročný sa s ňou oženil a mali spolu viac detí.
Roku 610 sa Mohamedovi na vrchu Hirá zjavil archanjel Gabriel. Ten mu oznámil, že je prorokom a božím poslom. Mohamed neveril a archanjel sa mu zjavil opäť. Prikázal mu burcovať a osvietiť ľudí a varovať ich pred hroziacim božím súdom. Roku 612 začal Mohamed v Mekke verejne kázať to, čo archanjel vyjavil ako podstatu viery: Alah je jediným bohom. Pred Alahom sú si všetci rovní a každý sa musí zodpovedať v deň najvyššieho súdu. Bohatý sa musia podeliť o svoj majetok s chudobnými. Mohamedovi prívrženci nazvali toto učenie islam, čo znamená odovzdanie sa do vôle božej.
Toto učenie sa nepáčilo Kurašijcom, pretože sa ním spochybnili ich hlavné životné hodnoty. Ako sa rozbroje zväčšovali, rozhodli sa Mohamedovi prívrženci opustiť Mekku. I Mohamed roku 622 ušiel do Jasribu, ktorý dostal meno Madínat an-nabí, čo znamená Prorokovo mesto. Útek Mohameda sa nazýva hidžra a je to začiatok islamskej éry.
Mohamed mal i politické úlohy. Požadoval sociálne a zákonodarné úpravy. Zlepšil i postavenie ženy. V predislamskom období mohol mať muž ľubovoľný počt žien. Mohamed redukoval polygamiu na štyri ženy. On mal však výnimku – po smrti Chadžídže sa oženil s deviatimi ženami. Istý čas sa Mohamed pokúšal obrátiť na vieru i Židov a kresťanov, ale bez úspechu. Preto zrušil kompromisy so židovskými rituálmi. Vytvoril nové, vlastné len pre islam. Namiesto zvonov zvolával k motlitbe muezín. Modliť sa trebalo k Mekke, pôst sa predĺžil na jeden mesiac.
Mohamed si získal prívržencou z radu beduínov, ktorí zabudli na spoločnú nevraživosť a politicky sa zjednotili. Spoločne bojovali proti Mekke, napokon ju v roku 630 dobyli. Mohamed zničil všetky zobrazenia bôžikov a vyhlásil Mekku za islamské duchovné centrum. Roku 632 zomiera.
Život veriacich určuje päť povinností: viera, motlitba, almužna, pôst, púť do Mekky. Tieto piliere islamu platia od Mohamedovho života až dodnes. VIERA – šaháda, spočíva vo vete: „Vyznávam, že niet boha okrem Alaha a že Mohamed je jeho prorokom.“ Táto veta, ak ju niekto vyslový, stáva sa moslimom.
Už nie sú potrebné iné rituály, ako je to u väčšiny náboženstiev. Najvyššou cnosťou je poslušnosť Alahovi. Moslimovia veria, že Mohamed bol posledným prorokom a jeho slová ich budú sprevádzať až po posledný súd. Šaháda je kľúčovým vrebálnym vyjadrením pohľadu na svet, príslušnosti k islamu, odovzdanie sa do vôle božej. Ktokoľvek prednesie šahádu, stáva sa formálne moslimom, aj keď to vytiekol neúprimne. Presné znenie šahády: „ Lá iláha illálláh va Muhammadun rasú-lu´lláh.“ Každý, kto po smrti vysloví šahádu, sa nazýva šahíd ( vyznávač ) a je spôsobilý na cestu do raja. Neskôr sa výrazu šahíd prepožičal nový význam-mučenník, padlý za svätú vec. MODLITBU musia vykonať veriaci päť krát denne. Okrem toho musia vykonať rituálnu očistu, bez ktorej je modlitba neplatná. Jej zanedbanie sa hodnotí ako odklon od islamu. Motlitba je v islame chápaná ako čisto kultový prejav zbožnosti bez akejkoľvek snahy niečo si od Alaha vyprosiť. Je prejavom pokory, vďakyzdania, odovzdanosti do vôle Alahovej. Je to vlastne jediná pravidelná bohoslužba, pretože samotný islam nemá bohoslužby v kresťanskom slova zmysle. Veriaci smie vstúpiť do stavu komunikácie s bohom ( hálat al – ihrám ) najskôr po splnení piatich podmienok:
Z čistota tela
Z čistota miesta a šiat
Z náležité oblečenie zakrývajúce nahotu
Z smer modlitby k Mekke
Z dodržanie modlitebného času.
ALMUŽNY – zakád, sadaka, sú tretím pilierom islamu. Tieto almužny vyberal štát a prideľoval ich nemajetným občanom. Tým, že moslim daroval časť majetku, očistil zvyšok, ktorý mu ostal. Zakát musí odvádzať každý dospelý moslim, ktorého majetok presiahol stanovené minimum. Povinnosť sa nevzťahuje na otrokov, príslušníkov iných vierí, telesne a duševne postihnuté osoby a deti. Almužna sa odvádza vždy ku koncu lunárneho kalendára. Z plodín a z drahých kovov sa odvádza desiatok. PÔST – saum alebo sijám, v ramadáne je štvrtá povinnosť veriacich. V praxi to znamená, že jesť a piť sa smie len pred východom a po západe Slnka. Saum je starým semitským zvykom, vychádzajúcim zo storočnej skúsenosti lekárskej praxe. Považuje sa za najprísnejší a fyzicky najnáročnejší z islamských obradov. Počas neho sa majú veriaci vyvarovať nezhôd, neslušných rečí a telesných rozkoší. Niektoré právne školy, zaoberajúce sa výkladom koránu, zakazujú fajčenie, žuvanie tabaku, pitia i čistej vody, ale i prehĺtať sliny. Za úsvitu slnka sa má povedať predsavzatie ( nija ) a až do večera sa správať zbožne a vyrovnane. Povinnosť pôstu sa vzťahuje na právne plnohodnotných, teda dospelých a mentálne zdravých občanov.
Zakončenie pôstu pripadá na prvý deň mesiaca šavvál. PÚŤ DO MEKKY, čiže hadždž, musí podniknúť každý dospelý a duševne zdravý moslim bez rozdielu pohlavia aspoň raz za život. Tento zvyk je prebraný z arabskej tradície. V mesiaci zú al-hidždža prichádzali do Mekky veriaci z najodľahlejších oblastí a vykonávali obradné rituály. Túto púť nemusia absolvovať chorí a trvalo postihnutí, ale často medzi pútnikmi sa nachádzajú i mrzáci, slepci a ľudia trpiaci chronickou podvýživenosťou. Púť sa skladá z väčšieho počtu rituálov. Moslim si môže vybrať, či chce absolvovať hadždž alebo súkromnú púť umbra. Ak nemá dostatok finančných prostriedkov, môže o ne požiadať náboženskú nadáciu alebo almužnu. Okrem týchto piatich pilierov má významnú úlohu aj vojna, t.j. džihád. Rozdiel medzi kresťanstvom a islamom spočíva v tom, že kým Kristus kázal hlásenie viery v miery, Mohamed vyslal svojich prívržencov, aby šírili islam mečom. No treba tu podotknúť, že podmaňovanie cudzích národov kresťanskými vládcami bolo neraz krutejšie, ako obracanie na islam.
Po Mohamedovej smrti sa islamské náboženské spoločenstvo zásluhou dobyvačnej politiky vyvinulo na mocnú politickú ríšu. Keďže prorok zabudol menovať svojho nástupcu, dochádzalo ku krvavým sporom o nástupníctvo, úrad kalifa, náboženského a politického vodcu. K islamskej ríši bola pripojená Palestína, Sýria, Egypt a Perzia. Islamskí dobyvatelia prichádzali na cudzie územia ako osloboditelia nad perzskou a byzantskou nadvládou. Araby ponechali v krajinách, ktoré dobyli, štátnu správu. Taktiež pre Židov, kresťanov a prívržencov Zarathuštru bola možná náboženská sloboda, samozrejme za isté dane. Ten, kto prestúpil na islam, dosiahol štatút mawáli ( klient ), ale nestal sa Arabom.
Ešte za Mohameda sa rozdelili moslimovia na šiitov – uznávajúcich iba zásady koránu ( svätá kniha islamu, napísaná roku 610 ) a sunitov – dopĺňajúcich korán o tradície šírené ústnym podaním. Rôzny výklad koránu vedie i dnes k sporom. Mohamed zaručoval ženám prístup do mešity, účasť na verejnej správe a právo dediť. Ukladal ženám i mužom skromnosť, zákaz alkoholu, bravčového mäsa, úžerníctva.
V praxi fundamentalistov ostali príkazy:
Z aby ženy boli zahalené do čadry
Z mužovým vyhlásením ( zahnaním ) môže byť uskutočnený rozvod aj bez súhlasu ženy
Z trest pre ženy sa mimomanželskú súlož ( ale mužov sa to netýka )
Z ženská obriezka
V islame sa nemožno dopustiť : rebélie proti autorite vládcu, odpadlíctvo od viery, krádež, lúpež – v zmysle násilného privlastnenia, cudzoložstvo, falošné obvinenia z cudzoložstva, pitie alkoholu a hazardné hry. Tresty za takéto činy sú:
Z Odplata rovnakým spôsobom ( kisás ). Platí to pre vraždu, krádež, zranenie. Odplatu možno previesť ako postihnutému, tak i jeho príbuzným.
Z Pokuta za preliatu krv ( dija ). Udeľuje sa za vraždu i zranenia.
Z Trest určený na základe analógie ( kijás ). Z Trest určený sudcom podľa jeho úvahy. Jedná sa o bežné priestupky, ako podvod, verejná urážka, vydieranie, malá krádež. KRESŤANSTVO
I keď kresťanstvo vzniklo na azíjskej pôde, vo väčšine krajín nezastupujú veriaci ani 10%. Percentuálne najviac kresťanov je v Libanone ( 50% ). Ďalej sú kresťania v menšej miere zastúpení v týchto krajinách: Bahrajn, Indonézia, Irak, Izrael, Jordánsko, Kuvajt, Singapur, Srí Lanka, Sýria, Vietnam. V Južnej Kórei sa v zastúpení 16% vyskytujú i protestanti. Kresťanstvo bolo na začiatku malým radikálnym hnutím, z ktorého sa postupne stala štátna cirkev. I keď sa tvrdí, že Ježiš Nazaretský sa narodil presne v roku 0, vedci sa skôr prikláňajú k názoru, že to bolo v októbri roku 4 pred Kr. Narodil sa v Betleheme, pri malom meste v Galilie. Bol synom tesára Jozefa a jeho snúbenice Márie. Snúbenci sa vybrali do Betlehema, aby sa zúčastnili na sčítaní ľudu, pri ktorom sa musela celá rodina zaregistrovať podľa rodiska muža. V cieli svojej cesty však nenašli ubytovanie a tak prespali v maštali, kde Mária priviedla syna. Krátko po Ježišovom narodení sa objavilo zvláštne znamenie: kométa s dlhým chvostom sa vznášala na oblohe a zastavila sa nad maštaľou. Ľudia z okolia a pastieri sa najprv zhrozili. Kométy, tak ako aj zatmenie Slnka vtedy pokladali za poslov nešťastia. Avšak objavil sa názor, že by to mohlo byť aj znamením šťastia. Židia totiž už dlho hľadali Spasiteľa, ktorý mal oslobodiť ľud Izraela. Pastieri sa pobrali k maštali, aby si uctili dieťa. Nato prišli traja mudrci z Východu, ktorým hviezda zvestovala príchod nového kráľa. O novom kráľovi sa dozvedel aj kráľ Herodes, ktorý nechal preliať krv všetkých novonarodencov zo strachu, že Židia by v novom Spasiteľovi mohli nájsť vodcu a zosnovať povstanie, aby ho zvrhli. Márii a Jozefovi sa však podarilo újsť i s dieťaťom. Počas svojho života získal Ježiš veľa priaznivcov a nezanedbateľné sú i zázraky, ktoré ho sprevádzali i po smrti. Ježiš Nazaretský bol udsúdený na smrť ukrižovaním, pretože sa označoval za Krista, syna Boha a kráľa všetkých Židov.
Podľa Nového zákona sa v posledných hodinách Ježišovho života obloha zatemnila, zemetrasenie otriaslo Jeruzalemom a opona v chráme sa roztrhla odhora až nadol na dve polovice. Veľkňazi a zákonníci sa už dlhý čas usilovali o Ježišovu smrť. Ježiš totiž putoval so svojimi dvanástimi učenníkmi celou krajinou a kázal. Veľkňazi sa obávali, že sa ľud odvráti od pravej viery a bude nasledovať nového učiteľa. Ježiš prišiel do Jeruzalema, aby tu oslávil sviatok pesah. Ľud mu pripravil triumfálne privítanie, na uliciach pred ním rozprestreli šaty a plesali nad jeho príchodom. To ešte väčšmi pobúrilo kňazov, ktorí sa obávali jeho vplyvu. Po spoločnej večeri sa Ježiš vybral so svojimi spoločníkmi za mesto. Tam ho zatkli ozbrojený sluhovia židovskej Najvyššej rady. Jeden z jeho učenníkov, Judáš, ho zradil bratským bozkom. Učenník Peter chcel svojho učiteľa brániť a odťal jednému zo sluhov ucho. Ježiš ho však zadržal. Zatknutého predviedli pred zhromaždených starších a zákonníkov a súdili ho, pričom svedčili proti nemu podplatení svedkovia. Nakoniec jeden z nich vypovedal, že vraj Ježiš vyhlásil, že môže zvaliť Boží chrám a za tri dni postaviť nový. Najvyšší kňaz sa ho spýtal, či on je Mesiáš. Keď Ježiš prisvedčil, odsúdili ho za rúhanie na smrť ukrižovaním. Kresťanská cirkev získavala stále viac stúpencov. I keď títo boli prenasledovaní, pribúdalo náboženských obcí. Kresťanstvo čerpalo niektoré rituály a sviatky z judaizmu. V roku 190 rímsky biskup Viktor stanovil Veľkonočné sviatky na spoločný deň a tiež sa zriekol niektorých židovských rituálov. Tým si kresťanstvo získalo autoritu.
V dobe stredoveku sa podnikali početné križiacke výpravy, z dôvodu dobytia Svätej Zeme. Križiaci sa pokúšali dobyť Jeruzalem, čo sa im aj načas podarilo.
Vo vrcholnom stredoveku sa rozmáha boj proti kacírom. Toto temné obdobie prinieslo smrť upálením niekoľkým tisícom ľuďom. Taktiež začína obdobie reformácií a protireformácií, kríza cirkvi. Vzniká lutheránstvo, kalvinizmus, anglikánska cirkev, rád jezuitov. 19. storočie bolo pokojné. Všetky spory z minulosti sa urovnali. V nasledujúcom období až po súčasnosť sa cirkev snaží o celosvetový mier a snaží sa dať ľuďom nádej a útechu.
Určite ste si všimli, že uvedené dejiny kresťanstva boli veľmi stručné, a to z jediného dôvodu; žijeme v silne kresťanskej zemi a vedieť o prevládajúcom náboženstve v krajine, v ktorej žijeme, by malo byť samozrejmé. Snažila som sa zosumarizovať najdôležitejšie fakty z dejín kresťanstva.
HINDUIZMUS
S hinduizmom ako s hlavným náboženstvom by sme sa mohli stretnúť v Indii a Nepále. Početné skupiny hinduistov žijú aj v Bangladéši, Bhutáne, Pakistane a v Srí Lanke.
Hinduizmus je najstaršie náboženstvo na svete. Vzniklo v Indii, v epoche Árijcov. Hneď z prvých storočí ich vlády pochádza najstaršie zachované literárne dielo tohto národa – Védy. Toto významné dielo bolo spísané v roku 1500-1200 pred Kr. Preklad slova Védy znamené poznanie. Je to zbierka ľudových piesní, magických zaklínadiel, náboženských hymien a úvah.
V tomto období sa vyvinulo i učenie o prevteľovaní duší. Vznikla filozofia, že činy človeka v tomto živote určujú jeho osud a príslušnosť ku kaste v budúcom živote. Hinduizmus vznikol zo starého náboženstva brahmanizmu ( brahma = duša ). V hinduizme je veľmi citeľná úcta k zvieratám. Oproti brahmanizmu, kde sa konali zvieracie obety, je hinduizmus veľmi mierumilovné náboženstvo. Preto v poslednej dobe nachádza veľa prívržencov. Kravy sa stali v tomto náboženstve posvätnými a strava hinduistov je prevažne vegetariánska. Učenie je založené na trojjedinom božstve:
_ Brahma = stvoriteľ
_ Višna = udržiavateľ, aj so svojou ženou – bohyňou Kálí
_ Šiva = ničiteľ
Dodnes sa spoločnosť delí na päť kást:
brahmani – kňazy
kšatriovia – bojovníci
vaišjovia – remeselníci
šúdrovia – roľníci a sluhovia
nedotknuteľní – príslušníci kmeňov, ktorí sa ešte neasimilovali alebo vykonávači tzv. nečistých prác, napr. zametači ulíc
Hinduizmus symbolizuje učenie, ktoré svojiny úvahami, odporúčaniami i konkrétnymi príkazmi formuje každodenný svet veriacich. Zrod človeka so sebou prinesie i kastu. Tá znamená životné predurčenie jej člena. Ak ho nenaplní, poruší svoju dharmu danú kastovým zriadením a v budúcom živote sa narodí v horšom kastovom postavení. Prevteľovanie má pre hinduistov absolútnu platnosť a nikto nepochybuje, že to tak nie je. Základným cieľom hinduistov je vyslobodenie z večného kolobehu prevteľovaní, jednoduchšie – už sa viac nenarodiť. Podarí sa to, ak sa dokonale vyplní dharma. Všetky skutky sú hodnotené a za každý príde spravodlivá odmena. Celý život tak predstavuje výslednicu činov z predchádzajúceho bytia. Preto hinduista, ak chce byť spasený, musí dodržiavať zásady kasty. Hinduizmus je náboženstvom polyteistickým. Avšak tu môžeme skôr hovoriť o nespočetných podobách a prejavoch jediného Absolútna. Môžme sa tu stretnúť s podobami dvoch bohov, ktorý tvoria tretieho, alebo s božským manželským párom, ktorý tvoria jedno telo. Dogma v hinduistickom duchovnom myslení neexistuje.
Je v ňom obsiahnuté všetko – od uctievania zbožštelých prírodných síl, cez osobného boha až po mystické stotožnenie sa s Absolútnom, o ktorom hovorili dávny indický svätci.
Každý hinduista si môže vybrať jeden z troch spôsobov duchovného života vedúceho k vyslobodeniu:
_ karma-márgu = cesta činu, ktorá pre starých Árijcov znamenala cestu obete
_ bhakti-márgu = cesta oddanej lásky k bohu, to znamená úprimne milovať celý svet a boha, nerozdeľovať skutočnosti na dobré a zlé
_ džňána-márgu = cesta poznania a pochopenia myšlienky hinduizmu. Podľa nej brahma a átman ( duša človeka ) sú to isté, neexistuje žiadne Ja a Ty. Tento duchovaný prístup znamená vysokú filozofiu absolútneho monoizmu.
Ďalší spôsob je nájdenie si vlastnej cesty. Títo askéti, pustovníci a iní potulní hľadači pravdy putujú po celej Indii, venujú sa askéze ( považovanej za prostriedok k nadobudnutiu nadprirodzených schopností ), meditácii a jogínskym cvičeniam. Svojho životného údelu podľa kastového zriadenia sa veľmi nepridržiavali a nezaujímali ich ani prvé tri ášramy. Ak sa raz ( často v mladom veku ) rozhodli, nič ich už nemohlo odradiť od nastúpenej cesty potulného askétu – sannjásina.
Hľadanie pravdy tohto sveta, vysvetlenie jeho vzniku a posmrtnej existencie odjakživa lákali indickú myseľ. Dlhé náboženské diskusie neboli ničím výnimočným, avšak zväčša sa na nich zúčastňovala iba úzka skupina zasvätených. Obyčajný ľudia prejavili svoju hlbokú religiozitu v tvorbe a uchovávaní nespočetného množstva mytologických príbehov, ktoré nám lepšie približujú pestrosť v chápaní sveta indického myslenia. Príbehy rozprávajúce o fantastických udalostiach a činoch bohov sa síce odohrávali v dávnej minulosti, ale predsa len odrážajú zrnko skutočnosti s patričnou dávkou mytologického zafarbenia. Múdrosť nepreberného množstva bohov a bohýň, polobožských, posvätných bytostí a dávnych svätcov nezriedka ocenili aj najvyšší z nich – Brahma, Višnu a Šiva. Každý z príbehov v sebe skrýva niejaké poučenie vhodné pre život hinduistu a mnohé z nich obohatili európsku kultúru. Neobyčajná fantázia tvorcov týchto príbehov nás neustále zahŕňa novými a novými príhodami stoviek bájnych hrdinov, ktorých rozprávkový svet je pre indické deti aspoň taký skutočný, ako pre naše deti strach pred ježibabou.
Mytologický svet Indie poskytoval nielen príležitosť fantázii, ale zároveň odrážal ideálne či vysnívané príhody jednotlivých hrdinov, ktoré majú ďaleko k dnešnej, kastovými pravidlami prísne zviazanej skutočnosti. Jednou z nich dokladá aj rozprávanie o krásnom, no ženatom nezbedníkovi Krišnovi, neváhajúcom zvádzať v hájoch mladé pastierky. Ostáva príznačným, že najobľúbenejšou z nich bola vydatá žena Rádha. Kto z hinduistov by aspoň na chvíľu počas čítania nezabudol na fakt, že v ich náboženstve majú pri zostavení manželského páru hlavné slovo rodičia? Ďalšou pozoruhodnosťou indických mýtov bol sobáš na spôsob gandharvov – pohlavného spojenia muža so slobodnou ženou, ktorý bol v tradičných dielach považovaný za legálne uzavreté manželstvo.
Dnes sa už takéto spojenie dvoch ľudí z vlastnej vôle, pod vplyvom kúzla boha lásky Kámu, považuje za nevhodné a môže vytvárať komplikovanú situáciu v rodine. Vo svete mýtov existujú aj ďalšie príklady odporujúce dnešnej koncepcii hinduizmu. Na začiatku bolo povedané, že za indickým presvedčením o správnosti dodržiavania tradície sa skrýva hinduizmus. Viera v tento systém však symbolizuje nielen tradíciu, ale aj súčastnosť. Prax minulosti už dávno nie je realitou a jej ideály prešli výraznou zmenou. Správny hinduista však má možnosť všetko svoje konanie odôvodniť vlastným hinduizmom, predstavujúci jeden z hlavných dôvodov pridržiavania sa tradície. Okrem zdanlivých prekážok mu zároveň môže poslúžiť ako odrazový mostík do víru udalostí skutočného sveta. Hovorí predsa o tom, že nič nie je stále, všetko sa mení, teda aj tradícia. Bratia Bukka, Hakka a Kampa, miestodržitelia moslimského sultána v Dillí, ktorí sa proti nemu vzbúrili, založili na juhu Indie poslednú hinduistickú ríšu Vidžajanagar. Stala sa veľmocou a pri svojej expanzii sa dostala do konfliktu s islamskými ríšami na severe. V dôsledku ustavičných nepokojov sa v 17. storočí rozpadla na päť menších štátov. Dejiny Vidžijanageru boli poznačené roztržkami s dillíjskym sultanátom. V Indii sa rozpútal odpor hindov proti moslimskkej nadvláde, pretože cudzí dobyvatelia vnucovali hindom svoju vieru a inštitúcie. Tieto rozpory napokon spôsobili, že hindovia sa začali striktne izolovať od moslimov. BUDHIZMUS
Budhizmus je náboženstvo týchto krajín: Barma, Bhután, Čína, Japonsko, Južná Kórea, Kambodža, Kórejska ľudovodemokratická republika, Laos, Singapur, Srí Lanka, Thajsko a Vietnam. V menšej miere žijú vyznávači budhizmu i v Nepále.
Budhiznus vznikol na indickej pôde v šiestom storočí pred Kr. Najvyššia hlava tejto cirkvi je dalajláma. Modlitebné miesta sú pagody, pričom najcennejšou pamiatkou je Zlatá pagoda v Rangúde ( Barma ). Vstup je možný len mužom a len naboso. Budhizmus pôvodne vzišiel z hinduizmu, podobne ako sikhizmus. V budhistickom učení je rodina základom šťastia. Hlavné zásady budhizmu sú
[ asketizmus,
[ zdržanlivosť od svetských rozkoší,
[ prekonávanie trpení,
[ znášanlivosť,
[ ochrana živých tvorov ( Nezabiješ! ),
[ konanie dobra,
[ prevteľovanie sa až k dosiahnutiu cieľa – nirvány.
Centrom budhistov je Tibet. Vo svete je asi 500 miliónov budhistov, najviac v Ázii, ale i v Európe a Amerike. Gautha Siddhárta Budha žil okolo roku 563-479 pred Kr v nepálskom predhorí Himalájí. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, v dospelosti však zanechal blahobytný život a „odišiel z domova do bezdomia“ hľadať pravdu.
Učil, že život je plný utrpenia. Vysvetliť a premôcť bôľ možno ôsmimi spôsobmi:
[ správnym názorom
[ správnym zmýšľaním
[ správnou rečou
[ správnym činom
[ správnym životom
[ správnym umieraním
[ správnym premýšľaním
[ správnym sebaskúmaním
Vykúpenie znamená vstup do nirvány. Samota duše nie je večná, je to len predstava, tak, ako aj ostatné veci vonkajšieho sveta. Pretože ten, kto tak jednoznačne podlieha zmene a ničeniu, nemôže byť pre poznanie pravdy, ktorá pretrvá všetko, dôležitý. Budha hlásal, že o vykúpenie z kolobehu duší sa treba usilovať nie obeťou ani extrémnou askézou, ale pomocou meditácie a sebazdokonaľovania, ktoré umožňuje spoznať vlastné „ja“. Základ budhizmu dodnes tvorí predstava, že jedinou formou každého bytia je utrpenie. Vykúpenie z tohto utrpenia, ktoré spočíva v zániku individuality a vyhasnutí všetkých túžob, možno dosiahnuť len poznaním. Poznanie musí zahŕňať všetky oblasti života človeka a má nevyhnutne dosah na jeho životný štýl. Takto vznikli budhistické rády, v ktorých mnísi žili odlúčení od vonkajšieho sveta a rozvíjali Budhovo učenie. Budha a budhizmus jednoznačne odmietali kastový systém.
Svojim rýchlo šíriacim sa učením vytvoril Budha ideový základ moci expanzívnej dynastie Maurjovcov, ktorí začali vládnuť po vpáde Alexandra Veľkého do Indie a ich ríša v severnej a severozápadnej Indii trvala do 2.storočia pred Kr. I cisár Wu–ti podporoval šírenie budhizmu v podobe mahájána. Táto forma budhizmu kladie vedľa pôvodného ideálu sebavykúpenia cnosť súcitu. Základom budhistického učenia je predstava opätovných narodení človeka, zakaždým v nových existenciách, v ktorých sa ľudské utrpenie stále opakuje. Existencia a osud nového bytia sú určené karmou človeka, ktorá závisí od jeho činov a skutkov v predchádzajúcom živote. Z tohto kruhu sa človek môže vyslobodiť len dosiahnutím nirvány, stavu bez utrpenia. Krokmi k ceste nirvány sú:
[ rozpoznanie zla
[ poznanie príčin
[ odstránenie príčin
[ prostriedky, ktoré je treba na tento účel vynaložiť
Sebavykúpeniu slúži aj budhistická etika s jej požiadavkami:
[ nezabíjať
[ nekradnúť
[ byť zdržanlivý
[ byť pravdovravný
Mnísi prijatí do mníšskych komunít sa mali vzdať svojich príbuzných aj manželiek a živiť sa len almužnov.
Krátko po Budhovej smrti sa jeho stúpenci rozdelili na dva prúdy:
[ prúd mahájána ( veľký voz )
[ prúd hínajána ( malý voz )
Prúd mahájána ukazoval na rozdiel od prúdu hínajána cestu ku spáse aj širokým vrstvám zbožných laikov a k základným princípom zaradil aj ideu súcitu. Ako vykupiteľské postavy pôsobia úctihodné bódhisattvy, ktoré podľa tohto učenia môžu súcitom zlepšiť karmu človeka.
V rámci budhistického učenia vznikol smer, ktorý sa nazýva zen – budhizmus. Zen vznikol v Číne v 6. storočí a v 12. storočí sa rozšíril i do Japonska. Toto učenie vychádzalo z tradície indickej jógy. Jeho prívrženci sa pokúšali meditáciou a morálnou disciplínou dosiahnuť osvietenie. Vyučovanie prostredníctvom majstra sa hodnotilo vyššie ako čítanie svätých spisov. Každý človek nosí budhu v sebe, ide len o to, aby sa ponorením a správnym životom prebudili schopnosti osvieteného ducha. Pri meditácii v zen – budhizme sa využívali ako pomôcky štylizované obrázky krajiniek a umelecké kaligrafie. Budhizmus sa do Tibetu dostal vďaka monarchovi Songcänovi Gampovi. Ten sa oženil s dvoma budhistickými princeznami z Nepálu a Číny, čo mu otvorilo brány Tibetu. Na podporu tejto indickej viery dal panovník postaviť chrámy a podporoval vzdelávanie kňažstva. Okrem toho založil v La-se svätyne Ramočhe a Džókhang. Spojením budhizmu s domácim náboženstvom bön sa vytvorila osobitná forma budhizmu, lamaizmus. Bönizmus, pôvodné animistické náboženstvo Tibeťanov s kultom démonou, mágiou a obeťami, prežíva v laminizme dodnes. Budhisti trávia veľa času meditáciou a jogistickými cvičeniami. Najvýznamnejším a najrozšírenejším cvičením je Päť Tibeťanov. Sú to cielené telesné a duchovné cvičenia, ktoré pomáhajú nabrať energiu
Medzi najvýznamnejší budhistický sviatok patrí bon macuri. Nazýva sa i sviatok lampiónov a u nás má obdobu v sviatku zosnulých. Koná sa v dňoch 13.-15.júla, ale v niektorých oblastiach sa dátum určuje podľa lunárneho kalendára. Vtedy sa ľudia vracajú do rodných miest a dedín, aby si uctili pamiatku svojich predkov, ktorých duše sa v tomto období vracajý domov. Na rozdiel od sviatku zosnulých v kresťanskom svete bon macuri je veselý sviatok a vrcholí 15. júla živými, rytmickými tancami bon odori. Od rána až do neskorej noci sa na nádvoriach svätín tancuje.
KONFUCIANIZMUS
Konfucianizmus je čínske náboženstvo, ktoré preniklo i do oblastí, ktoré si Čína podmanila ( napr. Japonsko ).
Toto staré čínske náboženstvo založil činsky filozof Konfucius Mencius Sün-C´ ( 551-479 pred Kr. ) a jeho učenie sa stalo základom kultúrneho vývoja Číny.
Konfucius žil v kniežatstve Lu a pokladal sa za člena feudálnej spoločnosti. Svoje učenie neozvíjal podľa pravidiel logiky, ale formou dialógu so žiakmi.
Jeho názory, ktoré sú poznačené pragatizmom a sociálnym cítením, kladú dôraz na morálku, na úsilie vniesť pravdu do každodenného správania človeka, osobitne vladára. Politický chaos čias sa mu javil ako morálna kríza, ktorá sa dá odstrániť prísnou etikou. Základom spoločnosti mal byť disciplinovaný človek v hierarchicky usporiadanej rodine. Základom rozumnej spoločnosti podľa Konfucia je poslušnosť detí voči rodičom a poslušnosť ženy voči mužovi. Konfucius žiadal od moci, aby kontrolovala svoju úprimnosť, poslušnosť a dobré mravy. Konzervativizmus jeho učenia ovplyvnil celé dejiny Číny. Z veľkej časti bola následkom jeho učenia aj stáročná závislosť ženy v hiearchii čínskej spoločnosti. Konfucius utvoril systém cností:
R nezišnosť
R úctivosť
R zdvorilosť
R vernosť rodine i vládcovi
Tieto cnosti sú sily, ktoré väčšmi ovplyvňujú ostatných ako niečí nátlak. Konfuciovo učenie sa týka tohto sveta a hovorí:
„ Ako by sa mohla ospravedlniť služba duchom, predtým než sa poslúži žijúcim ľuďom? “
Čínsky cisár Čchin Š´-chuang-ti panujúci od roku 221 pred Kr. sa snažil upevniť si moc. V boji proti feudálnej tradícii nechal spáliť Konfuciove rukopisy. Cisár zničil vazalstvo a lénny systém. Proti nemu sa postavila vzdelaná vrstva, ktorá využívala ako argumenty poznatky za starých spisov, predovšedkým Konfuciových. Ich výkladom protestovala proti spoločenskému poriadku, ktorý nastolil cisár Čchin.Ten zhabal knihy v skromnom vlastníctve a spálil ich. Tí, ktorí bránili Konfuciovo učenie boli buď popravní, alebo poslaní stavať Veľký múr.
TAOIZMUS
Taoizmus vnikol podobne ako konfucionizmus v Číne. V súčasnosti sú vyznávači tohto náboženstva vo väščej miere v Číne, Japonsku a Singapure. Zakladateľom taoizmu bol Lao-ce, ktorý žil v 3. alebo 4. storočí pred Kr. Tao je cesta, ktorá vedie k harmónii medzi ľuďmi a vesmírom. Veriaci sa jógovými cvičeniami dostávali do tranzu, aby sa celkom stratili v tao. Nekonať je lepšie ako konať, tao treba nechať voľný priebeh, sústredenie a očakávanie býva vhodnejšie ako činy. O živote Lao-ce sa toho vie veľmi málo. S písomných prameňov sa dozvedáme, že opustil svoju prácu v knižnici v Čou, aby sa moho odsťahovať do pokojnej odľahlej krajiny. Na prosbu istého colníka napísal mudrc dvojdielnu knihu – Tao-te-ťing ( Kniha o ceste a cnosti ). Tao je cesta prírody a zároveň cesta k múdremu životu. Človek je súčasťou prírody, ale vo feudálnej spoločnosti sa od prírody vzdialil, vzdialil sa od pôvodnej jednoty.
Dokonalý človek sa preto musí utiahnuť zo spoločnosti, aby našiel v mlčaní a jednoduchom živote znovu harmonický pokoj.
JUDAIZMUS
Judaizmus, alebo židovské náboženstvo, vzniklo pôvodne v Ázii, ale dnes sú príslušníci tohoto náboženstva iba v Izraeli.
Náboženstvo vzniklo v Jeruzaleme, kolíske troch svetových náboženstiev: islamu, kresťanstva a judaizmu. Po celé storočia doprevádzali Židov predsudky, ktoré tvrdili, že sú moralistický, obmedzený a slepo dodržiavajú zákony. Nový zákon to tiež podporuje. Pritom sa prehliada, že niektoré skutočnosti sú v evanieliách vykreslené karikaturisticky. Dvanásť izraelských kmeňov v Kanaáne sa síce presadilo proti domácemu náboženstvu, ale ohrozovali ich Filištínci. Pri tomto vonkajšom ohrození sa postupne vyvíjalo národné povedomie Izraelitov, posilňované jednotným monoteistickým náboženstvom, ktoré sa podstatne odlišovalo od náboženských predstáv v okolitých krajinách. Okolo roku 1012 pred Kr. sa dvanásť kmeňov spojilo a pod vedením svojho prvého kráľa Saula utvorili jednotný štát. Saulov syn a nástupca Dávid založil roku 1004 pred Kr. prvú židovskú ríšu. Nová kráľovská ríša mala centrálnu správu, žoldnierske vojsko a rozvinula rozsiahlu stavebnú činnosť. Tieto kroky si vyžadovali vysoké dane. V tom čase vznikli prvé časti Starého zákona, ktoré informovali o izraelských dejinách a zmluve Židov s bohom Jahvem. V centre židovskej viery stojí príkaz „ Počuj, Izrael, Hospodin je Boh, Hospodin jediný. Budeš milovať Hospodina, svojho Boha, celým srdcom a celou svojou dušou a celou svojou silou.“ Ako Šema Jisra´el ukazuje toto najstaršie vyznanie viery stredobod židovskej teológie: výlučnou vierou v jedného Boha – a úplné plnenie jeho prikázaní nielen rozumom, ale i srdcom, dušou a silou. Tento vysoký nárok nie je žiadnou teologicky vyvinutou konštrukciou, ale výsledkom viacerých skúseností, ktoré izraelský ľud vo svojich dejinách spravil s Bohom.
Po usadení mnohých kmeňov v Palestíne sa tieto zlúčili v národ Izrael, ktorý svoj osud nevysvetľuje ako výsledok politických procesov, ale ako Boží zásah. Správy o sčasti pokojnom a sčasti vojnovom osídlení „zasľúbenej zeme“ boli zbierané po dobu piatich storočí a umelecky zhrnuté do celkového prehľadu, ktorého dôvera vo vieru tvorí dodnes židovskú a kresťanskú bibliu. Odvážny odchod praotca Abraháma z krajiny Ur, potom exodus z egyptského otrotctva, panovanie kráľov Šalamúna a Dávida – tieto udalosti by zo židovského hľadiska neboli možné bez Božieho zásahu.
Boh svojmu národu pomáhal pomocou zázrakov, a to ako v politických tak i v osobných záležitostiach: na tyranského faróna zoslal sedem rán, jeho vojsko nechal utopiť v mori, manželov Abraháma a Sáru obdaril i vo vysokom veku deťmi a v bezvýchodiskových situáciách ukazoval izraelskému ľudu cestu prostredníctvom snov.
Akú inú voľbu teda mal izraelský ľud než veriť v Boha a bojovať proti všetkým mdlobám, ktoré vyžadujú, aby sa im človek klaňal ako k Bohu? I veľké katastrofy príjmal Izrael ako spravodlivý Boží trest za neposlušnosť národa: vysídlenie celej židovskej hornej vrstvy kráľom Nabúkadnezarom v roku 587 pred Kr. do Babylónie bolo dôsledkom slabej viery Židov v ich Boha, ktorá bola už dlho predmetom nárekov prorokov. Zmluvu, ktorú s nimi Boh uzavrel na Sinaji, nakoniec porušili nedodržiavaním jeho prikázaní. Toto je jednoznačne napísané ako v Žalmoch, tak i v Knihe Jób.
Aby bolo možné obstáť pred Bohom, je dôležité dodržiavať nielen desať prikázaní ( dekalog ), ale taktiež nespočetné množstvo príkazov a zákazov zozbieraných v piatich knihách Mojžišových ( tóra ), zvlášť v knihe tretej, štvrtej a piatej. Predovšetkým piata kniha Mojžišova, Deuteronominum, neustále opakuje varovania pred ostatnými bohmi. Hospodin je jediný a jeden. On svoj ľud zachránil a chce byť uctievaný na mieste, ktoré si sám vyvolí. Židia vzťahujú tento príkaz na Jeruzalem. Patria k tomu tiež predpisy týkajúce sa modlitieb a oblečenia, výzva k odpočinku behom šabatu, rovnako ako zákaz jesť niektoré jedlá, napríklad bravčové mäso. Život Žida je zariadený predovšetkým prikázaním lásky k blížnym, ďalej pokynmi pre styk medzi mužom a ženou a medzi deťmi a starými ľuďmi.
Napriek tomu existoval i v dobe Ježiša spor o správny výklad zákona, ktorý na niektorých miestach nie je jednoznačný. Rabíni, židovskí učitelia, zastupovali rôzne smery a súperili medzi sebou. Najvýznamnejšími boli na prelome letopočtu školy jeruzalemských rabínov Šammaja a Hilléla. Zatiaľ čo Šammaj neuznával žiadne odchýlky od zákona, bol Hillél zástanca zhovievavejšieho výkladu. Nešlo mu o jednotlivosti, ale hlbší význam Božieho slova. Vychádzal pritom z presvedčenia, že Boha nie je možné popísať s univerzálnou platnosťou – každý jedinec prežíva svoje stretnutie s Bohom inak. Podstatu Hillélovho pôsobenia dobre vystihuje anekdotická legenda, podľa ktorej pohanovi, ktorý chcel prestúpiť na judaistickú vieru, pripomenul Hillél slová tretej Mojžišovej knihy, 19,18: „...budeš milovať blížneho svojho ako seba samého – to je celá tóra a to je ostatný výklad: choď a študuj!“
ŠINTOIZMUS
Šintoizmus je prastaré japonské náboženstvo, ktoré vzniklo už v rannom období rodového zriadenia.
Pôvodné náboženstvo dostalo pomenovanie až koncom šiesteho storočia. Nazvali ho šintó, čo v doslovnom preklade znamená cesta bohov. Pre šintoizmus je charakteristické uctievanie prírodných javov, ku ktorému sa neskôr pripojil kult predkov. Šintoizmus nie je učenie, ale len mytológia a zvyky. Najvyšším božstvom v japonskom panteóne je bohyňa slnka Amaterasu.
Podľa japonskej mytológie, ktorá je v porovnaní s gréckou podstatne jednoduchšia a primitívnejšia, cisár Džimmu, priamy potomok bohyne Amaterasu, po víťaznej výprave z ostrova Kjúšú do oblasti Jamato založil 11. februára roku 660 pred Kr. prvé cisárstvo. Japonský cisársky rod, ktorý vládne v krajine v nepretržitej genealogickej línii, tak odvodzuje svoj pôvod od bohov, čo sa stalo základom oficiálnej štátnej doktríny až do roku 1945.
Japonská mytológia bola spísaná v historických kronikách Kodžiky ( Kronika dávnych príbehov ) v roku 712 a Nihonšoki ( Japonská kronika ) v roku 720. Kodžiky je najstaršou pamiatkou japonského písomníctva. Ale mytologický materiál, ktorý obsahuje je značne selektovaný a upravovaný tak, aby vyhovoval potrebám vtedajšieho vládcu a potvrdzoval nadvládu cisárskeho rodu na základe nebeskáho posolstva. Šintoistické svätyne patria k najstarším architetonickým pamiatkam v Japonsku. Konštrukcia drevených budov je jednoduchá. Na nosných stĺpoch sú terasy, vyzdvihnuté vysoko na zemou. Prostriedkom terasy sa zábradlím vedú schody. V malej miestnosti s neveľkým výklenkom sú uložené symboly božstiev ( v Ise napríklad zrkadlo jata no kagami, ktoré je jednou z insígnií cisárov ). Strecha má chatakreristický vidlicovitý tvar z krížom kladených okrúhlych trámov a väčšinou je pokrytá kôrou. Typickým znakom je aj šintoistická brána torii, ktorá oddeľuje posvätné územie svätine. Šintoistické svätine sa pôvodne nenatierali. Až neskôr sa pod vplyvom budhizmu začala používať jasnočervené polychrómia. Jednou z najstarších svätín je Veľká svätina v Ise – Ise daidžingú, ktorú vybudovali v 4. storočí po Kr. a zasvätili bohyni slnka Amaterasu. Je ukážkou čistej, typicky šintoistickej architekrúry, ktorá sa zachovala až dodnes vďaka tomu, že ju pravidelne každých dvadsať rokov obnovovali a pri rekonštrukcii dôsledne zachvávali pôvodný tvar budovy.
Ďalšou významnou svätinou je Kasuga džindža, ktorá bola založená v prvých rokoch narského obdobia a patrila rodu Fudžiwara. Pozoruhodná je najmä tým, že na celom komplexe je badateľný výrazný vplyv budhistickej architektúry, čo najviac vidno na tvare strechy a použitej polychrómii. Ku svätini patria aj posvätné jelene a srnky, ktoré voľne pobehujú po rozľahlých narských parkoch.
Jedným z šintoistických symbolov je šimanawa z hrubého skrúteného povrazu, ozdobená poskladaným bielym papierom, ktorá je zavesený nad vchodom. Je znakom, že dom je čistý a má zabrániť zlým duchom vstúpiť doň. DŽINIZMUS
Najvýznamnejším učiteľom indického džinizmu bol Mahávíra. Žil pred rokom 477 pred Kr. a podľa neho je svätý všetok život. Každé konanie má následky v ďalšom živote.
Z toho kruhu putovania duší sa oslobodí ten, kto ovládne svoje trápenie a nerobí nič, čo by musel odčiniť v ďalšom živote. Džinizmus je odvodený z hinduizmu a vznikol v 6. storočí pred Kr. Kozmologické koncepcie džinizmu nájdeme v ilustrovamých pojednaniach o astronómii. Svet, loka, sa skladá z troch podsvetov. Horný svet, urdhva-loka, je nebeský svet so siedmimi oblohami: ponáša sa na tamburínu s vydutým stredom. Pozemský svet, stredný, madhya-loka, je vždy zobrazený spredu a podobá sa na kotúč. Dolný svet, adho-loka, pekelný svet, sa skladá zo siedmych pekiel, ktoré sú ako otvorené dáždniky uložené na sebe. SIKHIZMUS
Sikhizmus symbolizujú tri meče a kruh. V čase svojho vzniku predstavoval pokus o syntézu dvoch dominantných náboženstiev Indie – hinduizmu a islamu. Jeho zakladateľom bol guru ( náboženský a duchovný vodco ) Nának v 15. storočí. V poslednom období sa jeho radikálny súpenci zviditeľňujú najmä rozsiahlou teroristickou činnosťou namierenou proti indickej vláde.
Miestom zrodu tohto náboženského hnutia bola India. Vznik sikhizmu v 15. storočí sa časovo prekrýva s obdobím nástupu mogulských panovníkov Indie. Mogulovia, ktorých moc začala práve vtedy niečo znamenať, postupom času vytvorili najsilnejšiu moslimskú dynastiu v dejinách Indie. V období ich vlády existovali rôzne náboženské prúdy, ktoré nekládly dôraz na rozdiely medzi hinduizmom a islamom. Myšlienkam tolerancie medzi ľuďmi sa nebránilo ani v tom čase populárne hinduistické hnutie bhakiti, ktoré malo veľa spoločného s islamským ponímaním sveta. Jeho stúpenci hlásali absolútnu oddanosť bohu a lásku k nemu ( čo je vlastne význam slova bhakti ), rovnosť všetkých ľudí bez odľadu na kastu, pohlavie a vyznanie – teda myšlienky, ktoré sa neskôr stali súčasťou duchovného myslenia sikhizmu.
Guru Nának sa narodil roku 1469 v dedine Talvandi blízko mesta Lahore v dnešnom Pakistane. Uznával len jedého boha, avšak bližšie ho neurčil, jeho poslanie zhrnul do jedinej vety : „Keďže je iba jeden boh a ten je naším otcom, všetci musíme byť bratia.“ Nának ovládal niekoľko jazykov a na svojich cestách trávil veľa času rozhovormi s učenstvami rôznych náboženstiev. Práve toto učenie nadviazalo na myšlienku, ktorá odmietala rozdiely madzi ľuďmi vytvorené starým hinduistickým kastovým náboženstvom.
Nánakov následník guru Angad ( 1504-1552 ) bol verným pokračovateľom začatého diela. Odmietol arabské aj devanagarské písmo a zostavil nové, pandžábske ( gurumukhí ). Mogulský panovníci spočiatku sikhizmus podporovali, pretože vnímali ho ako sektu, ktorá sa usiluje zblížiť s hinduizmom a islamom.
So vzrastom majetku a moci úzkeho kruhu sikhských pohlavárov sa však začal ich postoj meniť. Za piateho guru Ardžana Deva sa už otvorene prehlbovalo nepriateľstvo medzi moslimskými panovníkmi a vedúcou vrstvou sikhov. Ako prvý na túto zmenu doplatil práve guru Ardžan, keď ho mogulský panovík Džahangár nechal umučiť. Sikhovia odpovedali ozbrojeným odporom, ktorý kulminoval za posledného, desiateho guru Góbinda Singha ( 1675-1708 ). Góbind Singh bol najvzdelanejší zo všetkých guru. Rovnako dobre ovládal meč i slovo. Za jeho vlády sa dovŕšila premena sikhskej náboženskej obce na elitné vojenské bratstvo – chálsu. Rozhodujúca zmena sa stala za dramatických okolností roku 1699 v Ánandpure na jarnom trhu. Na zhromaždení sikhov sa zjavil Góbind s vytaseným mečom a mávajúc ním žiadal hlavu jedného z prítomných. Po krátkom čase sa odhodlal jeden z kasty kaštrijov ponúknuť mu svoj život. Guru ho zobral do stanu odkiaľ bolo počuť úder a vidieť tečúcu krv. Singh sa opäť objavil pred zhromaždením a žiadal ďalšiu obeť. Znovu sa našiel dobrovoľník a táto scéna sa opakovala päť krát. Potom Góbind otvoril stan a vo vnútri bolo päť bezhlavých kôz a päť dobrovoľníkov oblečených v prekrásnych šatách. V nasledujúcom obrade dal guru všetkých pokrstiť a potom pokrstili oni jeho. Guru Góbind prijal krst od ľudí z nižších sociálnych kást – tkáča, holiča, nosiča vody a roľníka, a tento počin priviedol pod jeho zástavy viac ako 80 tisíc ľudí. Góbind Singh určil nové pravidlá a zákony chálsy, ktoré definitívne sformovali toto novovzniknuté vojenské náboženstvo, do ktorého mohli vstupovať aj ženy. Pod velením Góbinda Singha chálske bratstvo vybojovalo sériu výťazných bitiek, pričom v poslednej padli aj jeho dvaja synovia. Preto Góbind určil, že namiesto ďalšieho guru bude jedinou autoritou sikhov posvätná kniha Ádí Granth, ktorú nazývali aj Guru Granth Sahib. Spočiatku mierumilovná náboženská obec mala po tragických skúsenostiach dve možnosti : brániť sa, alebo sa rozplynúť v dvoch dominantných náboženstvách. Sikhovia si podľa chálsy zvolili tretiu možnosť – boj.
Dôležitým letopočtom pre neskorší vývoj sikhizmu bol rok 1799, keď Randžítovi Singhovi sa podarilo nielen dobyť centrum Pandžábu Lahore, ale neskôr aj samotný Pandžáb a spolu s ním priľahlé oblasti Multán, Kašmír a Péšávar. Utvoril sa centralizovaný štát, ktorý zanikol až v tedy, keď sa ho zmocnili britský kolonizátori.
Tento útvar bol považovaný za ríšu sikhov a na ňu sa v súčasnosti odvolávajú sikhský separatisti, ktorý sú za odtrhnutie Pandžábu od Indie a za vytvorenie nového nezávislého teokratického štátu Chálistan. Problém však spočíva i v odlišnom vývoji Pandžábu od ostatných častí Indie. Už počas birtského panstva, ktoré sa riadilo zásadou „ rozdeľuj a panuj “, boli vznesené prvé prekážky v hindsko-sikhských vzťahoch. Briti sa usilovali oslabiť súdtužnosť medzi týmito dvoma náboženskými skupinami a získať sikhov na svoju stranu, čo sa im viackrát podarilo. Sikhovia slúžili v koloniálnej armáde a ich jednotky boli lojálne voči britskej korune. Sikhský vojaci nosili svojich päť symbolov
~ dlhé vlasy a fúzy ( kéš )
~ hrebeň vo vlasoch ( kanghá )
~ krátke spodné nohavice ( kačchá )
~ železný náramok ( kara )
~ zbraň – meč alebo dýku ( kripán )
Tieto symboly zostali dodnes a spolu s turbanom sú ľahko rozpoznateľnou súčasťou sikhského odevu. Pre synov chudobných pandžábskych roľníkov bola služba v armáde výhodným povolaním, preto sa Pandžáb na krátke obdobie stal základňou Britov. Títo si to uvedomili a začali ekonomicky podporovať túto oblasť. Britská diplomacia, ktorá už v tom čase začala využívať náboženské rozpory vo svoj prospech, sa riadila heslom: „Ak chceš udržať Indiu, musíš udržať Pandžáb.“ Vďaka tajto politike sa v druhej polovici 19. storočia naraz stalo, že sa sikhovia počas protibriských povstaní indického obyvateľstva postavili na stranu kolonizátorov. V dvadsiatych rokoch 20. storočia však bola založená sikhská strana Akálí dál. Jej cieľom bol boj proti koloniálnej správe a proti fueuálnym vodcom sikhskej náboženskej obci. Neskôr práve predáci tejto strany prišli ako prví s myšlienkou odtrhnutia Pandžábu.
Po skončení britského koloniálneho panstva sa obrovské územie rozdelilo na dve časti – prevažne moslimské obyvateľstvo vytvorilo nezávislí štát Pakistan, pričom v Indii zostalo prevažne hinduistické obyvateľstvo. Táto zmena situácie mala za následok obrovskú migráciu obyvateľstva spojenú s veľkým krviprelievaním. Moslimovia sa húfne sťahovali do Pakistanu a hinduisti, no predovšetkým sikhovia sa zase hromadne presúvali do Indie. Najmä pre sikhov mal proces delenia neblahé následky - ich hlavné mesto Lahore a prevažná časť Pandžábu, v ktorom žila väčšina sikhov, pripadla moslomskému Pakistanu. A v ňom nebolo miesta pre sikhov, lebo stúpenci islamu ich prenasledovali a hromadne vraždili. Sikhovia však príkoria zo strany moslimov oplácali rovakám spôsom na opačnej strane hranice. Toto spôsobilo presun 17 miliónov ľudí, pričom zavraždených bolo okolo pol milióna osôb.
Vďaka utečencom z moslimského Pakistanu podiel sikhskej populácie vzrástol zo14 na 35 %. Jeho konečným rezulátom bolo vytvorenie ďalších komunít v ostatnej časti Indie, ale i vo svete.
Od roku 1947 sa sikhovia rozhodli spojiť svoje osudy s Indickou republikou. Hoci počas stáročí boli kultúrne, ale aj duchovne väčšmi zviazaní s hinduistickou časťou indickej populácie, postupne sa stali pôvodcami problému, ktorý nadobudol katastrofálne následky. Rozpory s indickou vládou a úsilie sikhov o vytvorenie vlastného, nezávislého štátu vyvrcholili v osemdesiatych rokoch, keď plameň konfliktu rozhorel vskutku naplno. V pandžábe tiekla krv, vládol tu teror a situácia sa zo dňa na deň zhoršovala. Vyvrcholením bolo zneúctenie Zlatého chrámu v Amritsare.
Napriek všetkým uvedeným skutočnostiam sa sikhovia nezmazateľne zapísali do dejín Indie a zostáva vskutku pozoruhodným faktom, ako sa táto na indické pomery hŕstka dokázala zviditeľniť pozitívným, no v poslednom období zásluhou niekoľkých extrémistov, žiaľ, aj negatívnym spôsobom. Talent, energia a pracovitosť sikhov in v spločnosti zabezpečili čestné miesto, ktoré by podľa svojho počtu nemohli zastávať. Vynikajú nielen vojenskými kvalitami a technickou zručnosťou, ale je ich možné vidieť na ulici ako obchodníkov, taxikárov a výrazne sú zastúpený v posádkach indických leteckých spoločností. Sú tiež najlepšími roľníkmi, vynikajúcimi remeselníkmi a športovcami. Vďaka svojej pracovitosti a solidárnosti aj tí najbiednejší z nich žijú nad hranicou chudoby a nie sú odkázaný na almužnu.
Duchovné centrum sikhizmu sa nachádza v meste Amritsar. V Jazere nesmrteľnosti, ako znie preklad tohoto mesta, bola za piateho guru postavená svätina Harimandir Sahib, neskôr prebudovaná na známy a povestný Zlatý chrám. Na rozdiel od hinduistických chrámov, ktoré majú iba jeden vchod, je pútnické miesto sikhov prístupné z každej svetovej strany a symbolizuje to otvorenosť pre príslušníkov všetkých štyroch hlavných náboženstiev Indie: moslimov, hinduistov, budhistov a sikhov. Zlatý chrám v Amritsare tvorí ucelený komplex, ktorý sa skladá z centrálneho chrámu uprostred malého jazierka a z priľahlých budov slúžiacich na ubytovanie pútnikov z celého sveta. Každý pocestný, ktorý sa zastavý v Zlatom chráme, tu môže zadarmo dostať stravu a nocľah minimálne po dobu troch dní.
Sikhské náboženstvo sa stalo nádejou pre budúcnosť tisícov chudobných ľudí, ktorí v čase jeho vzniku nemali šancu ovplyvniť a zmeniť svoj život.
V jeho hnutí sa spojili bohatí a chudobní, aby začali budovať vnútorný svet, ktorého člen mal povinnosti aj záruky. Hoci sikhská spoločnosť vytvorila uzavretú komunitu, navonok neprístupnú okolitému svetu, príznačnými znakmi pre ňu aj v súčasnosti zostávajú ohľauplnosť, vzájomná pomoc a zmysel pre kolektívne blaho. STARŠIE ORIENTÁLNE NÁBOŽENSTVÁ
KULT BOHA BAALA
Za vlády Omriho, ktorý založil domácu dynastiu Omriovcov v Izraeli, prenikli do krajiny cudzie náboženstvá, v prvom rade kult boha Baala. Tohto Boha uctievali v celom blízkovýchodnom starovekom svete. Podliehalo mu podľa jeho vyznávačov slnko a oheň, darúval šťastie a plodnosť vo vojne. Strediská Baalovho kultu boli v Sýrii, Fenícii a Kanáne, ale prevzali si ho aj iné národy. Keď sa niektorý národ presťahoval alebo ak dobyvatetia obsadili iný štát, museli podmanené územia prevziať od ich aj božstvá, ktoré v jeho krajine vládli. Egypťania miestne božstvá začleňovali do vlastného panteónu. Aj Baala prevzali a stal sa náprotivkom boha smrti a púšte Setha. I Izraeliti prevzali tohto boha v čase, kedy viera v jedného boha ešte nebola upevnená. Izraelský náboženský vodcovia, najmä Eliáš, bojovali proti kultu boha Baala. Odsudzoval hlavne ľudské obete, ktoré mu museli prinášať. Zaprisahávali národ, aby prestal s týmito zbytočnými obeťami a namiesto toho zachovávali prikázania boha Jehvu.
Baalovi sa obetovali predovšetkým deti. Spaľovali ich v jamách alebo v rozpálených železných oltároch v tvare boha. Dieťa položili na ruky sochy ( Molocha ) a vhodili ho pritom do útrob tejto pece. Výkriky obetí prehlušovali bubnovanie a zvuky píšťal. Boh Baal uprednostňoval šľachtických synov, ale tí sa obetovaniu snažili vyhnúť tak, že kupovali deti od chudobných ľudí. Tieto deti vyrastali u nich až do obetovania. Spaľovali aj vojnových zajatcov, pričom niektorých nechávali na žive na obety pred ďalšou vojnou, aby im Boh Baal daroval ešte väčšie výťazstvo. Moloch bol nenásytný. Každé väčšie mesto malo svoje vlastné miesto určené na spaľovanie ( tofet ), na ktorom „deti prechádzali ohňom“. Ľudské obete boli bežné aj pri osádzaní základných kameňov. Staviteľ domu pochoval svojho prvorodeného syna pod prah, aby si pre budúcich majiteľov domu vyprosil od boha Baala požehnanie. Baal mal právo na tzv. prvé obete: prvé zrno pri žatve
prvý chlieb
prvé jahňa
prvé dieťa.
Pri osobitných príležitostiach sa Baalovi obetovali najkrajšie býky.
KULT BOHA MITRU
Boh Mitra bol bohom svetla a Slnka. Bol to prezský boh, ktorý mal veľa vyznávačov i v Ríme.
Najviac vyznávačov mal v radoch vojakov. Mitra bol vykupiteľ, ústrednými témami jeho náboženstva boli nesmrteľnosť, znovuzrodenie a večný život. Stredobodom Mitrovho kultu bola predstava usmrtenia býka bohom Mitrom. Býk bol obeťou, ktorá má vykúpiť pre ľudstvo život a priniesť spásu. Chrámy zasvätené Mitrovi boli v podzemných kryptách, v ktorých museli nováčikovia podstúpiť často bolestivé príjmacie rituály. Obrady, na ktorých sa nesmeli zúčastňovať ženy, zaručovali po konci sveta zmŕtvychvstanie. Mitra bol tiež bohom mužských kmeňových spoločenstiev.
MANICHEIZMUS
Manicheizmus sa šíril od roku 240 po Kr. a jeho zakladateľ bol Mani ( 216 – 275 ). Bolo to gnostické učenie, pri ktorom sa človek nevykupuje obeťou, ale vedením, poznaním. V manicheizme sa uznávajú dva princípy – Svetlo a Tma, t.j. Dobro a Zlo, Boh a Hmota. Svet, tada Hmota, bol dielom satanských síl a treba ho odmietnuť. Na počiatku bolo Svetlo od Tmy oddelené, potom napadli ríšu Svetla démoni a pohltili ho. Odvtedy sú obydve substancie pomiešané, svetelná substancia je obsiahnutá v hmote. V druhej fáze stvorenia stvoril „Veľký otec“ „Živého ducha“, ktorý vytrhol pračloveka z pazúrov Tmy. Pračlovek bol síce zachránený, ale jeho duša ostala v temnote a bola poškvrnená. „Veľký otec“ poslal „Tretieho posla“, ktorý prinútil démomov, aby Svetlo vylúčili zo svojim semenom. Dobrí a múdri ľudia môžu askenickým životom oslobodiť zložky Svetla od hmoty a dospieť tak k vykúpeniu.
Mani sa vo svojom učení odvolával na Ježiša, Budhu a Zarathuštru. Podľa jeho mienky však ich náboženstvá nie sú dostatočne univerzálne a prívrženci ich deformovali. ZÁVER
Každá civilizácia má svoje náboženstvo. Či sa jedná o primitívne uctievanie prírodných duchov a zvierat, alebo o zložité učenie dávnovekých mudrcov. Pri sťahovaní obyvateľstva dochádzalo po stáročia k premiešavaniu kultúr, čím zanikli staré, vznikli nové a upravili sa niektoré náboženstvá. Preto pôvodný význam prastarých náboženstiev dnes už nepoznáme.
Náboženstvá sú potrebné. Pomáhajú ľuďom zabudnúť na svoje trápenia, ponúkajú nádej a silu pri ťažkých životných skúškach a v neposlednom rade tvoria vo väčšine prípadov i jadro celej spoločnosti. V mojej práci som sa snažila priblížiť vám nájvýznamnejšie náboženstvá, ktoré sa uctievajú v Ázii.
Ponúkla som vám desať náboženstiev, ktoré sú najviac zastúpené v krajinách Ázie, a taktiež tri staré náboženstvá, ktoré pomaly putujú do zabudnutia.
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
Buffetaut, E. a kol.: Od veľkého tresku k človeku
3. vydanie, Bratislava 1994
Birnstein, U. a kol.: Kronika křesťanství
1.vydanie, Praha 1998
Harenberg, B: Kronika ľudstva
1.vydanie, Bratislava 1992
Křivákovová, A.-Mendel,M.-Muller,Z.:Islam – ideál a skutečnosť
1.vydanie, Praha 1990
Kuťka, K.: Japonsko
1. vydanie, Bratislava 1989
časopisy:
Historická revue, ročník IX, číslo 10/98, str.
10-11
Terem, J.-História a súčasnosť sikhizmu
Historická revue, ročník X, číslo 2/99, str.22-23
Deák, D.-Myšlienkový svet hinduizmu
Historická revue, ročník XI, číslo 2/2000, str.22-23
Slobodník, M.-Dejiny z pera lámov a učencov
OBSAH
Úvod....................................................................................................................1
Metodika práce..................................................................................................2
Analýza problematiky.......................................................................................3
Islam...............................................................................................3
Kresťanstvo....................................................................................8
Hinduizmus....................................................................................9
Budhizmus....................................................................................13
Konfucianizmus............................................................................16
Taoizmus.......................................................................................17
Judaizmus......................................................................................18
Šintoizmus.....................................................................................20
Džinizmus......................................................................................21
Sikhizmus.......................................................................................22
Staršie orientálne náboženstvá.......................................................26
Kult boha Baalu.......................................................26
Kult boha Mitru.......................................................27
Manicheizmus..........................................................27
Záver.................................................................................................................29
Zoznam použitej literatúry.............................................................................30
Obsah.................................................................................................................31.