Môže veriaci človek myslieť? (úvaha)

Kategorie: Slohy (celkem: 413 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 3076×

Příbuzná témata



Môže veriaci človek myslieť? (úvaha)

Stvorenie človeka ako jedinečného druhu, ktorý túto planétu obdaroval nezvyčajne bohatým a pestrým zmyslom života, nám dáva jednoznačnú otázku pre žitie na tejto zemi. Od dávna sme sa my, ľudia, odlišovali mnohými charakteristikami a zmyslami pre život každého z nás. Od počiatku bolo jediným spojivkom nášho spolužitia kresťanstvo, ktoré vytváralo neoddeliteľnú súčasť života medzi nami. Tradície a schopnosť človeka uctievať Boha ako nadprirodzenú silu, ktorá si zasluhuje našu pozornosť nám vždy ukazovali tú správnu cestu. Nebola to len cesta, po ktorej sme záväzne museli kráčať všetci so sklonenými hlavami, ale predovšetkým úcta k bohom a rovnosti v spoločenstve ľudskom, teda bytostnom správne poukazovali na spolupatričnosť k ľudskému rodu. Človek veril a veriť neprestane. Veriaci človek sa vždy spoliehal a obetoval naozaj často krát aj to posledné vo viere v lepší život ako aj spokojnosť bohov. Akákoľvek spojitosť s touto vierou sa niekedy samotná vymykala z pod myšlienok na rozum, ktorý bol v pozadí za vierou. Vernosť a samoľúbosť človeka neraz zakryla myšlienky na reálne postavenie vo sfére ľudského žitia. Ak sa pozrieme do minulosti môžeme badať akési neracionálne postavenie človeka ako obraz medzi zemou a nebom. Všetky tie poklony a obety pre niečo čo nám malo priniesť väčšiu spokojnosť na tomto svete nám neustále aj niečo zvestovali. Tá zvesť vychádzala nielen zo života, ktorý sme pod ochrannou rukou Boha mali prežiť v pokoji, ale aj z pocitu ako to bude potom, v nebi.
Z histórie vplýva, že vernosť v nadprirodzené sily ako aj v Boha boli skôr niečím čo bolo dané pri narodení do vienka. Nikto sa nepozastavoval nad tým prečo to tak je a prečo by teda aj ďalší ľudia mali pokračovať v tomto „nastavenom“ smere. Bol to jednoducho fakt, ktorý bolo nutné „pripomenúť“ a iná možnosť takzvane neexistovala. Postavenie človeka teda bolo jednoduché v ponímaní Boha ako stvoriteľa i nebe. Nebolo by však vhodným myslieť si, že človek v minulosti bol len akým si vykonávateľom myšlienok, ktoré mu niekto predpísal. On sám si totiž uvedomoval svoju váhu i silu myšlienok ako nástroja k vykonávaniu všetkého čo obohacovalo jeho žitie. On sám zdokonaľoval svoju lásku k Bohu až tak, že sám si predpísal spôsob tejto komunikácie k nemu. Spôsob tejto idealistickej podoby poznania sa sám dostáva, v minulosti, na postavenie niečoho mystického. Počas celého obdobia človek veril, že vznikol z niečoho čomu je povinný preukazovať svoju priazeň len v tej najvznesenejšej podobe.

Nebola to však vďaka za dar života, ale predovšetkým snaha o každodennú spásu a vieru v posmrtný život, ktorý prináša bez rozdielu na ľudskú individualitu jedinečnosť a prejav dobrosrdečnosti pre každého človeka. Celé obdobie sa nieslo v podobnom duchu, a ináč tomu nieje ani v súčastnosti.
Vedel však človek, bez ohľadu na hĺbku svojej viery, myslieť súčastne s pocitom „zviazanosti“ s Bohom? Dokáže s povzniesť ponad tie silnejúce putá, ktoré ho tak k Bohu silno zovreli? Alebo je to len zaslepené „mátoženie“, ktoré človeka tak dokonale spojili s vierou, že nieje schopný premýšľať nielen o svojej existencii?
Myšlienky spolužitia a viery úzko súvisia. Človek, aj keď na toľko zviazaný s Bohom, nieje len nejakou bábkou vo svete bez vlastnej identity. Myšlienky, bez ohľadu na dobu, sú úzko navzájom prepletené nitkami kresťanskej „ideológie“, ktorá naplno dokazuje, že človek nielen verí ale aj myslí. Za slovom veriť teda musíme vidieť aj človeka, ktorý tým že verí predovšetkým aj premýšľa. Premýšľa o svojom bytí, existencii, spôsobe žitia ale aj zmyslu zotrvania na pozemskom svete. Veriaci človek sústredí pozornosť na zodpovednosť voči svojim blížnym ako niečomu čo si zaslúži úctu a význam v ponímaní obrazu, ktorý znázorňuje aj ten „kus“ z nás samých. Prenosom, veľmi stručnej, podoby histórie a kresťanstva ako znázornenia veriacich a viery sa dajú priblížiť princípy myslenia. Tieto kresťanské princípy tvoria základ v ďalšom myslení veriacich smerom ku kresťanstvu a lásky k Bohu. Princíp stvoriteľsko-paternalisticky (zodpovednosť za dar stvorenia), princíp sebaobetujúcej sa lásky (v nasledovaní Krista) a princíp kolektívnej singularity (potreba zmysluplného spoločenstva a spolupráce). Tu možno badať nielen vytýčenie nejakých princípov a z nich plynúce ciele, ale aj spôsob v myslení a druh myslenia človeka k Bohu. Širokospektrálne postavenie tejto témy mi dovoľuje poukázať na myslenie veriacich ľudí ku kresťanstvu a viere v neho a na myslenie ako také, ktoré sa nevymyká mysleniu napr. neveriaceho človeka. O stvoriteľsko-paternalistickom princípe a jeho potreby aj v minulosti sme už poukázali na príklade z nej. Kolektívna singularita bola tiež z jedných cieľov, ktorým sa veriaci človek prejavoval svojou láskou k Bohu. A sebaobetujúca láska bola predsa samozrejmým prejavom človeka, ktorý veril. Ak vezmeme do úvahy slovenské (katolícke) kresťanstvo, tak musíme poukázať na dvojaké neblahé dedičstvo, ktoré si sebou nesie z 20. storočia. Je to jednak dedičstvo predvojnového, patriarchálneho a apologetického katolicizmu 19. a prvej polovice 20. storočia, a potom dedičstvo spolužitia takéhoto katolicizmu s komunistickým režimom.

Nie náhodou spomínam tieto fakty, aj keď práve zo Slovenska, ale chcem poukázať aj na to, že myslenie veriacich sa mení aj s realizáciou ktoréhokoľvek obdobia a postavenia cirkvi. Veď sami musíme priznať, že komunistický režim nielen značne prispel k zakonzervovaniu nášho kresťanstva, ale aj že ho aj naklonoval svojou mentalitou. V tomto postavení kresťanstva, v zmenách jednotlivých spôsobom spolužitia, badať aj zmenu v prístupe myslenia a realizovania viery. Pre podstatu kresťanstva sa stratil cit, ktorý tvorí spojenie slobody človeka a jeho väzby na autoritu Boha, ktorá poskytuje domov. Nemožno si predstaviť človeka, ktorý by nemyslel. Nemožno si tak predstaviť veriaceho, ktorý by nemyslel. Samotné založenie viery je totiž postavené na niečom čo nám dáva minimálne odpoveď naspôsob myslenia veriaceho, aj keď ten nemusí byť smerodajný. Spôsob prejavu tohto procesu myslenia a jeho previazanosti na kresťanstvo je na uváženie. Možno to chápať ako myslenie, ktoré je na veriaceho skrz kresťanstvo prenesené? Nedá sa určiť rozdielnosť veriaceho človeka v celkovej prístupnosti na kresťanstvo a vplyvu nielen na neho, ale aj široké okolie. Veriaci človek dokáže myslieť a dokáže rozmýšľať vo väčších dimenziách vzhľadom na vieru a jej zákonitosti. Je nespochybniteľná jeho idealizovanosť toho v čo verí, no taktiež aj širšie pomenovanie životných skúseností týkajúcich sa života ako niečoho výnimočného.
Každé historická epocha a s ňou spojené kresťanstvo prinášalo veriacim možnosť myslenia. Ponímanie človeka ako autonómny, rozumný a dospelý objekt (v období novoveku) alebo človeka ako osobu požadujúcu autoritu slobody a spravodlivosti (v období osvietenstva) sa musí chápať všeobecne, teda aj z rozdielnym myslením a spôsobom spätosti s vierou v kresťanstvo. Myslenie veriaceho človeka musí náležito dokázať spájať tieto širšie súvislosti, pravdaže aj v ponímaní všetkých historických období, so spojením s vierou. Tá je totiž samotná príznakom myslenia veriaceho človeka vo veci pozemské i svetské. Úsudok v prospech veriaceho človeka a jeho myslenia je teda na mieste. Nielen v smerovaní bližšie k Bohu a náuke o ňom ako aj o nás samotných, ale predovšetkým aj v rozdielnom chápaní určitých období, ktoré tiež zanechávajú rôzny možný výklad na veci týkajúce sa viery v niečo alebo niekoho. Človek v tejto viere je posadnutý aj sám sebou, pretože bez viery v seba samotného a myšlienok na to čo robím, čo je všetko okolo mňa, ako sa mám správať či ako správne žiť nie je možné jasne profilovať svoj vzťah k svojej viere ako aj vzťahu k myšlienkam na okolitý svet.

Zostavenie celých súborov myšlienok kresťanov sú predsa zosnované a opísané v mnohých knihách, ktoré celý svet považuje za knihy premúdre, ktorými na seba upozornili práve veriaci ľudia. Ľudia veriaci v tento svet, svet ktorý neraz udáva tón nášho žitia a dáva nám tak o dôvod naviac na zamyslenie sa nielen nad sebou samým, ale aj na to všetko čo je vôkol nás, na našich blížnych, stromy, lúky, zvieratá, veci a myšlienky plynúce v nás a našich snoch. Človek je povolaný k plnosti života, ktorý presahuje rozmery jeho pozemskej existencie, pretože spočíva v účasti na samom živote Boha. /Ján Pavol II.:Evangelium vitae,2/.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?