„Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého.“ (J. J. Rousseau)
Kategorie: Slohy (celkem: 413 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 6643×
Příbuzná témata
„Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého.“ (J. J. Rousseau)
„Moja sloboda sa končí tam. Kde sa začína sloboda druhého.“ Na tomto výroku Jeana Jacquesa Rousseaua je založený demokratický systém, v ktorom žijeme. Preto je dôležité, aby sme chápali, čo tento výrok znamená.Aby sme si svojou osobnú slobodu mohli dať do súvisu so slobodou ľudí okolo nás, musíme najprv vedieť, čo samotný pojem sloboda znamená. Podľa Ericha Fromma je sloboda dôkazom našej ľudskosti. Podľa neho sa ľudská existencia začína, keď nedostatok organizácie činnosti riadenej inštinktami spôsobí, že prispôsobovanie sa prírode stráca nátlakový charakter a dedične dané mechanizmy už neurčujú spôsob činnosti. Čiže sloboda a ľudská existencia sú od začiaku úzko späté, keďže člověk sa stáva človekom oslobodením sa od pudového riadenia svojej činnosti. Z metafyzického hľadiska je sloboda možnosť samostatne rozhodovať o svojom konaní. Človek tak robí na základe svojej vôle, ktorou hľadá dobro či už v predmetoch alebo v konaní. Toto dobro je však subjektívne, čiže hodnotené z individuálneho hľadiska. Následkom toho sa názory na to, čo je dobré u ľudí často rozchádzajú. Je preto dôležité hľadať dobro objektívne, a tým zároveň meniť svoje nazeranie na slobodu, respektíve klásť dobro objektívne nad dobro subjektívne. Samozrejme, že realita je trochu iná a ľudia sa dostávajú do konfliktov, keď každý chce presadiť svoju pravdu, a to čo je pre toho-ktorého človeka individuálne najvýhodnejšie. Aby ľudia mohli žiť jeden vedľa druhého musia dospieť do štádia, keď všetci poznajú objektívnu pravdu a nepresadzujú pravdu subjektívnu. Toto je však ťažko uskutočniteľné z dvoch dôvodov. Prvým z nich je, že človek nikdy nemôže poznať absolútnu objektívnu pravdu, pretože samotný proces jej poznávania je subjektívny, čo pramení z podstaty človeka. Nahliadanie dvoch ľudí na tú istú vec a jej chápanie je vždy rozdielne. Absolútna autenticita vnímania vecí u dvoch ľudí je absolútne vylúčená. Z toho vyplýva, že i u človeka hľadajúceho objektívnu pravdu bude táto čiastočne skreslená subjektívnym vnímaním. Ak by však všetci ľudia hľadali objektívnu pravdu, dospeli by do stavu, kedy by sa ich záujmy natoľko priblížili, že každý by bez väčšieho obmedzenia mohol uplatňovať svoju slobodnú vôľu. Žiaľ nie každý človek túži nájsť objektívnu pravdu a veľmi často sa uspokojí s vlastnou, čiže subjektívnou, pravdou. Mnohí ani nepociťujú potrebu objektívnu pravdu hľadať. Samotná filozofia je výsledkom hľadania ľudí, ktorí sa objektívnu pravdu pokúšali nájsť.
V rámci filozofie sa hľadaním toho čo je správne zaoberá etika. Etika je akoby návodom ako správne žiť. No i v etike sa prejavuje diverzita názorov, ktorá vyplýva z už spomínaného subjektívneho vnímania skutočnosti. Ďaľšou, a ľahšie uskutočniteľnou, cestou k súladu medzi ľuďmi je čiastočné obmedzenie slobody človeka. Nejde však o výrazné zasahovanie do individuálnho rozhodovania. Tento malý zásah má priam opačný efekt. Tým, že každý človek obmezí presadzovanie svojich osobných záujmov na úkor ostatných docieli to, že on sám nebude výrazne obmedzovaný ľuďmi okolo seba, čo by pri počte ľudí tvoriacich spoločnosť mohlo mať výrazné negatívne následky na jednotlivca. Ak by si napríklad každý člověk chcel zobrať niečo z majetku druhého len na základe toho, že sa tak rozhodne, bolo by to preňho spočiatku príjemné, no vzápätí by si jeho vlastný majetok rozobrali stovky ďaľších ľudí, ktorí by zmýšľali podobne a nič by im nebránilo tak aj urobiť. Na tomto príklade môžme vidieť aké negatívne dôsledky by malo neobmedzené uplatňovanie slobodnej vôle voči ostatným. V samotnej histórii ľudstva vidíme ako sa spoločnosť vyvýjala od bezprávnej až po spoločnosť riadenú a usmerňovanú zákonmi. S určitosťu môžme konštatovať, že tento vývoj smeroval k zdokonaleniu spoločnosti, a teda zákony, ktoré čiastone obmedzujú slobodu človeka sa preukazujú ako pozitívne. V protiklade k tomuto názoru stojí anarchizmus, ktorý odmieta akýkoľvek inštitucionalizmus, a tým aj prostriedky na presadzovanie zákonov. Myšlienka, že ľudia sú schopní žiť spoločne len na základe dohody v dnešnej dobe vyznieva značne utopisticky. V človeku by sme len ťažko našli dostatok sebadisciplíny, ktorá by ho držala za hranicou kde sa začína obmedzovanie slobody iných. Možno v budúcnosti, keď naša civilizácia vyspeje natoľko, že každý sa priblíži k objektívnej pravde, bude takéto fungovanie spoločnosti možné. Dovtedy sa každý z nás musí zriecť kúska svojej slobody a nechať si spoločenskou dohodou určiť hranicu, po ktorú smie v uplatňovaní svojej slobody zájsť.