Michail Gorbačov životopis
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 06. února 2007
- Zobrazeno: 7247×
Příbuzná témata
Michail Gorbačov životopis
Gorbačovova raná politikaMichail Gorbačov sa stal v marci 1985 vedúcim predstaviteľom Sovietskeho zväzu.
Aj heslá Gorbačovej politiky naznačovali len postupnú zmenu cieľov. Na začiatku bolo uskorenie, potom perestrojka. Aj keby nimi dosiahol výsledky, neboli také ďalekosiahle ako úplná reforma. Ako vyplýva zo samostatných pojmov, začiatočné ciele boli obmedzené. Vo voľbách mali kandidovať viacerí, v priemysle sa mali vytypovať priority, umelci mali dostať slobodu tvorby. No všetko sa malo udiať v rámci jestvujúceho systému, a ten mal ostať socialistický. Predpokladom úspechu domácich reforiem, ktoré chcel Gorbačov zaviesť, bolo zlepšenie vzťahov so Západom. Ak sa mali znížiť výdavky na obranu, museli sa uzavrieť zmluvy o kontrole zbrojenia. Na to sa však musela obnoviť dôvera medzi veľmocami. Navyše, užšia vzájomná spolupráca by opäť oživila už vyschnuté pramene obchodných stykov, najmä v dovoze najmodernejších technológií. A tak Gorbačov pochopil, že nastal čas vrátiť do života uvoľňovania medzinárodného napätia. Gorbačov bol pripravený urobiť aj výrazné ústupky. To, že sa chystá uskutočniť dôležité zmeny nenaznačovala spočiatku ani Gorbačovova politika. Predstavoval si, že najprv treba so Spojenými štátmi obnoviť spoluprácu na úrovni odzbrojenia, z toho že sa odvinie všetko ostatné.
Gorbačov si uvedomil, že všetko je navzájom úzko previazané. Že sa nedá tvrdiť, že ľudské práva sú vnútornou záležitosťou a nikto do toho nemá čo hovoriť a zároveň chcieť pokračovať v odzbrojovaní. Pochopil, že všetko treba riešiť spolu. Toto všetko prispelo ku najväčšiemu prielomu v jeho zahraničnej politike. Dva roky pred týmto prielomom Gorbačov urobil jeden zo svojich brilantných kúskov, keď namiesto veterána studenej vojny Andreja Gromyka, ktorý bol ministrom zahraničných vecí 28 rokov, vymenoval Eduarda Ševardnadzeho. Prvé iniciatívy v zahraničnej politike na jar a v lete 1985 zahŕňali zmrazenie ďalšieho rozmiestňovania rakiet stredného doletu v Európe a moratórium na skúšobné jadrové pokusy pod zemou. Hoci obidva tieto kroky mali vyvolať väčšiu dôveru, ani jeden z nich nebol radikálny, podobné návrhy ponúkli už predchádzajúci predstavitelia. A Reaganova bola zameraná príliš antikomunisticky. S presviedčaním priamo osobným stykom sa začalo v Ženeve v novembri 1985. Od stretnutia Brežneva s Carterom vo Viedni to bola prvá sovietsko - americká schôdzka na najvyššej úrovni po šiestich rokoch. Ženevské vrcholné stretnutie neprinieslo žiadne podstatné výsledky.
Druhé stretnutie Reagana a Gorbačova na najvyššej úrovni sa uskutočnilo v Reijkijavíku v októbri 1986. Po ňom sa vzťahy medzi Gorbačovom a Reaganom výrazne zlepšili. Stalo sa jedným z najdramatickejších stretnutí tohto druhu, lebo na návrh amerického prezidenta, aby Washington a Moskva v priebehu 10 rokov zlikvidovali všetky svoje balistické streli, odpovedal Gorbačov nečakane protinávrhom, aby sa zlikvidovali všetky jadrové zbrane. Oboch sklamalo, že nedospeli ku dohode. Gorbačov totiž trval na tom, že práce v rámci SDI by sa mali obmedziť na laboratórny výskum a Reagan nebol na takýto krok pripravený. A predsa priniesol rok 1986 dôležitú dohodu, ktorá významne znížila napätie v Európe. Mesiac pred začiatkom vrcholnej schôdzky v Reykjavíku sa v Štokholme zišli na zasadnutí Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe ( KBSE ) predstavitelia 35. štátov aby odsúhlasili opatrenia, ktoré mali zvýšiť dôveru vo vojenskej oblasti. Jedným z nich bolo ustanovenie, že sa musí dopredu oznámiť akýkoľvek väčší pohyb vojenských jednotiek. Po prvý raz súhlasili krajiny Varšavskej zmluvy s povinnou inšpekciou svojich vojsk priamo na mieste zástupcami NATO a neutrálnych štátov. Bol to odraz Gorbačovej politiky - otvorenosti, ktorá si aj v Sovietskom zväze rýchlo získavala podporu.
Skutočná zmena vo vzťahoch medzi Východom a Západom sa začala po fiasku v Reykjavíku. " Posun v zahraničnej politike môžeme napísať na začiatok roka 1987 " - hovorí Anatolij Čerňajev. Definitívne sa to ukázalo počas Gorbačovej návštevy v Spojených štátoch v decembri 1987.
Nové myslenie Michaila Gorbačova malo skončiť nepriateľstvo medzi Východom a Západom počas celej studenej vojny. Doslova malo nahradiť súťaž dvoch blokov, ktorá prebiehala aj v čase uvoľňovania medzinárodného napätia, pravým priateľským vzťahom.
Michail Gorbačov si uvedomil nielen to, že staré ideologické myslenie už neodráža skutočnosť, ale aj nebezpečnosť takéhoto názoru, pretože vyžadoval konfrontáciu. Jedným z míľnikov nového myslenia bola Washingtonská schôdzka. Na nej sa podpísala Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu ( INF ), ktorou sa Spojené štáty a sovietsky zväz zaviazali úplne zlikvidovať ich rakety stredného doletu umiestnených na zemi. Tým, že sa odstránil jeden druh zbraní, Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu ďaleko presiahla rozsah zmlúv SALT 1 a SALT 2, ktoré určili iba strop na rozmiestňovanie strategických zbraní.
Podmienky podpísania Zmluvy o jadrových zbraniach stredného doletu stanovil prezident Reagan, lebo zmluva vyjadrovala jeho nulový variant, ktorý po prvýkrát navrhol v roku 1981. Jej podpis umožnili tri ústupky zo strany Gorbačova. Prestal naliehať, aby sa obmedzili práce na SDI na laboratórny výskum. Nevyžadoval, aby sa do zmluvy zahrnuli britské a francúzske jadrové zastrašovacie prostriedky. A napokon zaviazal sa, že na Sibíri nerozmiestni už demontované rakety SS-20, lebo návrat k nim by americký spojenci v Ázii a Čína považovali za ohrozenie svojej bezpečnosti. Prijať túto podmienku umožnilo zlepšenie vzťahov medzi Moskvou a Pekingom. Desať rokov boli sovietské rakety SS-20 namierené na západ. Celé desaťročie trvalo, kým sa podpísala dohoda o ich demontáži výmenou za demontáž amerických rakiet Pershing 2 a letúnových striel Cruise. Zmluvu o jadrových zbraniach stredného doletu sprešvádzali viaceré významné dohody o kontrole zbrojenia. O konvenčných zbraniach sa diskutovalo 15 rokov, od roku 1973 do roku 1988.
Tempo znižovania stavov výzbroje sa udržalo až do konca vlády Michaila Gorbačova a pokračovalo aj potom. Koncom júla 1991 sa podpísala zmluva START 1 o 30 % znížení arzenálov jadrových hlavíc Spojených štátov a Sovietskeho zväzu do konca roku 2000. Po 18 mesiacoch ju nahradila zmluva START 2, ktorá určila, že každá strana zníži počet jadrových hlavíc o ďalšie dve tretiny, aby sa do roku 2003 znížil ich počet na 3000 až 3500. Úplne sa majú odstrániť aj všetky medzikontinentálne balistické strely s viacerými hlavicami, ktoré boli hlavnou oporou sovietskych zastrašovacích prostriedkov. O zmene vzťahov medzi superveľmocami vypovedá už skutočnosť, že Sovietsky zväz a Spojené štáty sa začali koncom 80. rokov k sebe správať nie ako protivníci ale ako partneti. Gorbačov a východná Európa
Gorbačov chcel dať vzťahom so socialistickými krajinami nový rozmer. " Chcel aby boli pružnejšie, rovnoprávnejšie a aby si medzi sebou navzájom pomáhali " - hovorí Valerij Musatov, ktorý bol v tom čase odborníkom ustredného výboru komunistickej strany pre Východnú Európu. Zmena v prístupe Moskvy k jej spojencom sa udiala takmer okamžite po zvolení Michaila Gorbačova na uvoľnený post generálneho tajomníka strany po Černenkovej smrti. " Do roku 1985 mohli mať vzťahy iba jeden rozmer " - hovorí Gorbačov. Socialistické krajiny museli nasledovať svoj vzor - Sovietsky zväz, či sa im to páčilo alebo nie.
Krátko po rozmiestnení letúnových striel Cruise a rakiet Pershing 2 v západnej Európe v roku 1984 sa najvyšší východonemecký predstaviteľ Erich Honecker chystal navštíviť západné Nemecko, pretože mu veľmi záležalo na obchodných kontaktoch jeho krajiny s Bonnom. V tom čase však Moskva na znak nesúhlasu s rozmiestnením amerických rakiet v západnej Európe zmrazila vzťahy medzi Východom a Západom a oznámila Honeckerovi, aby plánovanú návštevu zrušil. Keď sa v roku 1986 opäť pokúšal vymámiť od Sovietov súhlas na návštevu Bonnu, Gorbačov namietal slovami, že nie je možné robiť dohody s raketovými Nemcami. Problémy so spojencami Varšavskej zmluvy však nespočívali v ich túžbe nadväzovať kontakty zo Západom. Pre Gorbačova bolo najväčším problémom, aby prijali zásady jeho perestrojky vo vzťahu k Sovietskemu zväzu, ale i na domácej pôde. Poľský prezident Wojciech Jaruzelski ( od roku 1981 ) a Maďarský prezident János Kadár ( od roku 1956 ), boli jediný ochotný prijať tieto reformi. Pomali ale iste sa Gorbačov rozchádzal s praxou svojich predchodcov - diktovať východoeurópskym súdruhom, ako majú vládnuť a vymienať neposlušných. Namiesto toho zvolil diplomaciu. Rozpad sovietskeho impéria
S Kadárom sa dva razy rozprával o potrebe prijať do maďarského vedenia nových ľudí. S českým prezidentom Gustavom Husákom to bolo rovnaké. Hovorilo sa veľmi priamo, ale Gorbačov nebol brutálny. Iba poznamenal niečo o zodpovednosti za budúcnosť. Rozhodnutia už urobili príslušné politbyrá. Prvý odišiel zo svojej funkcie Husák. Jeho zástupca Miloš Jakeš však nebol nič väčším reformátorom ako jeho predchodca. Oveľa väčší význam mal odchod Jánosa Kádára z vedenia maďarskej strany v máji 1988. Táto zmena urobila z Maďarska lakmusový papierik reforiem, ktoré v tejto krajine veľmi rýchlo prekročili tieň Gorbačovej perestrojky. Druhým políčkom na tom istom lakmusovom papieri bolo Poľsko. Zmeny v týchto dvoch štátoch sa stali predzvesťou skutočného prechodu k demokracii. Poľské odborové hnutie Solidarita prenasledovali komunistické orgány sedem rokov. Potom, koncom roka 1988 sa generál Jaruzelski rozhodol pod tlakom rastúcej nespokojnosti verejnosti vyskúšať namiesto represívnej politiky politiku kompromisov. Solidaritu uznali za rovnocenného partnera a júni 1989 sa konali čiastočné slobodné voľby. Nad ich výsledkami onemeli vládnuce kruhy od úžasu. Solidarita získala v parlamente okrem jedného všetky kreslá, o ktoré sa mohla uchádzať. Hneď na to opustili všetky strany, ktoré boli dovtedy v područí komunistickej strany, jej všeobjímajúcu náruč, a to viedlo k vymenovaniu vlády bez komunistov. Vo Východnej Európe sa to stalo po prvý raz po viac ako 40 rokoch.
Moskva nezasiahla, a to vyvolalo aj v ostatných krajinách nádej na koniec sovietskej nadvlády. Historické zmeny prebiehali aj v Maďarsku. V októbri 1989 sa maďarská komunistická strana premenila na sociálno - demokratickú stranu západného typu. V máji 1989 sa vybrali maďarskí a rakúski predstavitelia na spoločnú hranicu, aby sa stretli z oboch strán ostnatého drôtu. Oficiálne a spoločne vystrihli kliešťami prvú dieru do železnej opony. Keď sa potom v septembri zhromaždili v Maďarsku desaťtisíce východných Nemcov, aby mohli ujsť do západného Nemecka, Budapešť opustila praktiky východného bloku a umožnila utečencom slobodný odchod do Rakúska. Hoci svoju krajinu opúšťali davy východných Nemcov, Erich Honecker neoblomne trval na tom, že nepripustí žiadne reformy. Nepomáhalo ani Gorbačovo presviedčanie. Tento stav trval do októbra. " Gorbačov nechcel ísť do Berlína, ale nedalo sa neísť. Oslavovalo sa 40. výročie vzniku jedného z najbližších spojencov " - vysvetľuje Valerij Musatov. " Jeho rozhovor s Honeckerom dopadol veľmi zle. Východonemecký režim sa pokúsil zastaviť exodus svojich občanov zákazom ciest do Maďarska. Zahraničné cesty východných Nemcov obmedzil len na komunistický štát, ktorý stále uplatňoval tvrdú líniu - na Československo. Utečenci z výhodného Nemecka teda zmenili svoj smer na západonemecké veľvyslanectvo v Prahe. Nakoniec utečencom povolili odchod do západného Nemecka. Medzitým vo východnom Nemecku každý týždeň demonštrovali státisíce ľudí. Žiadali demokraciu a právo cestovať. Honecker odstúpil 10 dní po Gorbačovej návšteve. Začiatkom novembra padla východonemecká vláda. Na druhý deň 9. Novembra oznámil Gunter Schabowski, že počnúc druhým dňom môžu ľudia slobodne cestovať voľne do zahraničia. Veľa východných Nemcov to pochopilo ako výzvu na zbúranie Berlínskeho múru.
Po prvý raz od roku 1961 sa mesto opäť zjednotilo. Berlín zachvátila eufória. Odhaduje sa, že v priebehu niekoľkých dní prekročili hranicu do západného Berlína asi 3 milióny východných Nemcov. Tisícky ľudí začali rozoberať múr pomocou kladív, čakanov, dlát. Spočiatku Moskva dúfala, že demokratické východné Nemecko prežije. No čoskoro sa ukázalo, že pohyb k zjednoteniu Nemecka sa zastaviť nedá. To prinútilo Gorbačova k súhlasu, že Sovietsky zväz nebude robiť prekážky nemeckému zjednoteniu. Zástancovia tvrdej línie v sovietskom vedení však boli stále proti.
V tom čase bol Gorbačov na vrchole svojej moci. V zahraničí mal obrovskú prestíž, ktorá sprevádzala celé jeho pôsobenie vo funkcii generálneho tajomníka strany.
A opozíciu, ktorú tvorili prívrženci tvrdej línie, zachvátila panika. Zjednocovací proces pokračoval podľa plánu. Na rokovaniach sa zúčastňovali štyria spojenci z čias druhej svetovej vojny a oba nemecké štáty. Ich výsledkom boli medzinárodné záruky pre zjednotené Nemecko. Kým sa Nemecko rútilo k zjednoteniu, tým dňom sa stal 3. október 1990, zvyšok sovietskeho bloku sa rozpadával na kusy. Po zbúraní Berlínskeho múru nasledovala zamatová revolúcia v Československu, antiživkovský prevrat v Bulharsku a krvavá revolúcia v Rumunsku, ktorá sa skončila zvrhnutím a popravou prezidenta Ceausesca. V prvej polovici roku 1990 sa vo všetkých európskych krajinách sovietskeho bloku konali voľby. Zúčastnilo sa na nich veľa politických strán. A občania tejto oblasti začali zápasiť so záležitosťami demokracie. Svoj obchod chceli preorientovať na Západ, lebo hospodárske podmienky sovietskom zväze boli ešte katastrofálnejšie ako v iných krajinách východnej Európy. Rovnako chceli zrušiť Varšavskú zmluvu, ktorá bola základným kameňom sovietskeho impéria vo východnej Európe. Po viac ako štyroch desaťročiach nadvlády Moskva konečne dovolila krajinám východnej a časti strednej Európy, aby išli vlastnou cestou. Ale nepovzbudzovali ich. Keď nová sovietska politika priznala svojim spojencom právo na sebaurčenie, logicky dospela k vlastnému koncu. Udržiavať impérium bolo nákladné. A náklady v priebehu desaťročí stále rástli. A tak sa Moskva pokojne prizerala, ako sa v strednej a východnej Európe rúca komunizmus. Lenže rovnaký zvon odbíjal zmenám aj v našej krajine. Odbíjal poslednú hodinu komunizmu v samotnom Sovietskom zväze. Na konci roka 1991 sa Zväz sovietských socialistických republík rozpadol. Prezident Gorbačov, ktorého politika tak veľmi prispela k oslabeniu a potom i ukončeniu studenej vojny, zostal bez krajiny, ktorú by mohol viesť.