Manažment verejnej správy

Kategorie: Ekonómia (celkem: 556 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 11154×

Příbuzná témata



Manažment verejnej správy

Vývoj verejnej správy v SR v rokoch 1918 – 1945

Charakteristika a vývoj vo VS od roku 1918 – 1945
Charakteristika a vývoj vo VS od roku 1945 – 1990

Vychádzame z Rakúsko – Uhorskej monarchie

Hradská komitátna organizácia, kde na čele kokomitátov (žúp) stál župan alebo kráľovský úradník. Orgánom komitátnej samosprávy boli komitátne zhromaždenia šľachty tzv. kongregácie. Na čele obcí v tej dobe stáli starostovia. Autonómia miest ako aj župnej samosprávy sa udržala až do roku 1848.
Tesne pred vznikom ČSR Slovensko ako súčasť Uhorska až do roku 1918 netvorilo osobitný štátny alebo správny celok. Jeho administratívne členenie ako aj územná organizácia sa menila v rámci celouhorského vývinu.
Na území Uhorska v tej dobe bolo 63 žúp z čoho 16 bolo na Slovensku. Komitáti sa v 2. polovici 13. storočia začali meniť na stolice. Na Slovensku po Bachovom absolutizme (minister vnútre Rakúsko – Uhorska do roku 1848) sa župy zmenili na stolice. Vznik ČSR
Po vzniku ČSR formovanie štátnej správy a samosprávy prebiehalo veľmi zložitým procesom pretože:
- prebiehala integrácia ČSR,
- veľa predstáv a diskusie,
- okupácia Slovenska a vyhlásenie Slovenskej republiky.
Prvé administratívne členenie Slovenska nasledovalo až po 1. svetovej vojne v roku 1923. Vzniklo 79 okresov a 6 žúp. Celé administratívne členenie Slovenska bolo trojstupňové obec – okres – župa .
V roku 1928 boli župy zrušené a ostala len jedna Krajina. V roku 1938 po vzniku Slovenského štátu - do územného členenia u nás rušivo zasiahla Viedenská arbitráž (2.11.1938), jej dôsledkom Maďarsko zabralo veľkú časť Slovenska na juhu a juhovýchode Slovenska.
Od začiatku roka 1940 bola obnovená dvojstupňová politická správa podľa ktorej sa Slovensko rozdelilo opäť na 6 žúp a 59 okresov. Po obnovení ČSR v roku 1945 sa okresy vrátili k stavu z roku 1938 (79 okresov), ale len do roku 1948. V roku 1948 vznikol nový model územnej organizácie.

Vývoj verejnej správy v rokoch 1945 – 1990

Do konca roku 1948 sa nadväzovalo na dovtedajšie územné členenie, ktoré nebolo rovnomerné napr. v Čechách bolo krajské zriadenie a 3.stupňová organizácia (kraje-okresy-obce) a na Slovensku bola 2.stupňová organizácia (okresné úrady-obce). 3.stupeň plnili Slovenské národné orgány.
Po februári 1948, v tejto dobe išlo predovšetkým o to, aby celý štátny aparát a aj miestne orgány štátnej moci a správy boli uspôsobené tak, aby ich politicky mohol usmerňovať jeden centrálny ústredný orgán (bol zodpovedný KSČS).

Hneď po prijatí ústavy v roku 1948 bol prijatý zákon 208 o krajskom zriadení. Zrušil krajiny a územie republiky rozdelil na 10 krajov, z toho 3 na Slovensku. Neskoršie boli reorganizované aj okresy – ich počet sa zvýšil. Podľa vládneho nariadenia 14 z roku 1950 o organizácii miestnych národných výborov. Podľa toho sa MNV členili na 4 kategórie podľa počtu obyvateľstva. V rámci MNV bolo plénum a výkonné zložky pléna (rada, predseda, referenti, referáti, komisie). Plénum určovalo základný smer činnosti MNV a jeho zložiek. Činnosť rady bola zameraná na výkon uznesení MNV, predseda zodpovedal za činnosť MNV a rady, referenti stáli na čele referátov (11). Vládne nariadenie z roku 1958 č. 33 o organizácii výkonných orgánov MNV zákon č. 36/1960 o územnom členení štátu – bola ponechaná 3.stupňová sústava, ale znížil sa počet krajov na polovicu a počet okresov skoro na tretinu. Obce neboli riešené v žiadnom zákone. V 60-tych rokoch prebiehal proces vytváraní strediskových obcí. Vymedzenie pojmu verejnej správy

Podstata verejnej správy
VS vo svojej podstate prestavuje správa verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci v štáte. Pre túto výkonnú moc je charakteristické, že ide predovšetkým o verejnú moc, ktorou nedisponuje len štát ale aj ďalšie neštátne subjekty vykonávajúce správu verejných záležitostí. V tomto zmysle má aj verejná moc svoj základ v štátnej moci a prejavuje sa ako decentralizovaná štátna moc.
Jej subjekty spolu so štátom zabezpečujú správu štátu ako verejnú správu. Verejná správa sa viaže na existenciu právneho poriadku t.j. môže spravovať a vykonávať len to, čo je určené a stanovené právnym predpisom. VS sa vymedzuje v organizačnom a funkčnom pojatí. V organizačnom pojatí predstavuje VS štát reprezentovaný vlastnými orgánmi, verejnoprávnymi subjektami ako nositeľmi verejnej moci. Vo funkčnom pojatí VS rozumieme výkonnú činnosť štátu ako základného verejnoprávneho subjektu zabezpečovanú prostredníctvom jeho orgánov ale tiež aj ako výkonnú činnosť ďalších verejnoprávnych subjektov a ich orgánov pri spravovaní verejných záležitostí. VS správa verejných záležitostí, správa vo verejnom záujme a subjekty ju vykonávajú ako právom uloženú povinnosť.
Súkromná správa spravuje len súkromné záležitosti, vykonávajú je len súkromné subjekty, ktoré sledujú vlastné ciele. VS v užšom slova zmysle môžeme definovať ako správnu činnosť, ktorá je vykonávaná zákonom zmocnenými subjektami na základe zákona a v rozsahu prikázanej pôsobnosti a právomoci.

VS v širšom slova zmysle predstavuje organizáciu záležitostí celého štátneho spločenstva.

Teoretické a metodologické východiská VS

Základom VS je najmä vzťah štátu a spoločnosti, vzťah občana a štátu ako celku k jeho teritoriálnym a regionálnym celkom a častiam. VS môžeme chápať aj ako samostatnú vednú disciplínu. VS predstavuje v demokratickom štáte významnú organizátorskú silu zabezpečujúcu plnenie stanovených sociálno-ekonomických úloh spoločnosti, ktoré sú konkretizované v právnom poriadku štátu (ústava, ústavné zákony, zákony, nariadenia, vyhlášky).
Novo koncipovaná demokratická VS má teoreticko-metodologický základ v náuke o VS. Tá sa formuluje ako ekonomicko-správna vedná disciplína. Dôležité miesto má správne právo.
V náuke o VS za predmet vedeckého bádania považujeme jednak konkrétnu, skutočnú pracovnú činnosť v procese jej fungovania v konkrétnom spoločenskom zriadení, historických podmienkach a jednak organizačnú štruktúru a manažment VS.
Náuka o VS skúma činnosti, funkcie a druhy zložiek VS, ktorými sú štátna správa, samospráva a verejnoprávne inštitúcie. VS členíme na: štátna správa, samospráva a verejnoprávne inštitúcie. Predmetom skúmania náuky o VS ako samostatnej disciplíny sú najmä okruhy problémov:
- poslanie náuky o VS,
- metodologické otázky náuky o VS,
- základné vývojové tendencie,
- teória tvorby organizačnej štruktúry,
- metódy a formy činnosti VS v systéme manažmentu,
- materiálne a technické zabezpečenie VS,
- tvorba a využitie informačných systémov VS,
- ekonomiku, racionalizáciu, efektívnosť VS,
- personálny manažment vo VS,
- rozhodovanie vo VS,
- pragmatické metódy uplatňované vo VS,
- kontrola vo verejnej správe.

Organizačná štruktúra vo VS
VS v širšom slova zmysle u nás zahŕňa: zákonodarná moc, výkonná moc, súdna moc, verejná správa v užšom slova zmysle ???


Základné zložky VS
Štátna správa, samosprávy (mestá, obce, VÚC), na regionálnej úrovni VÚC, na miestnej úrovni verejnoprávne inštitúcie.

Štátna správa predstavuje jednu zo základných zložiek VS. Pojem štátnej správy je jedným zo základných pojmov vedy správneho práva, ktorý vychádza z podstaty štátnej správy ako súčasti riadenia spoločnosti, ale skúma aj osobitný druh štátnej činnosti. Štátna správa je najrozsiahlejším druhom štátnej činnosti. Výkonom štátnej správy sa zabezpečuje realizácia všetkých funkcií štátu: vnútorných a vonkajších. Vnútornou funkciou je napr. ochrana majetku, obrana štátu, polícia, pred živelnými pohromami, súdnictvo. Vonkajšie: obrana pred vonkajším napadnutím štátu, zahraničná politika. Zabezpečujú ich orgány štátnej správy.

Ústredná štátna správa – vláda a ústavné orgány štátneho aparátu, na čele je člen vlády.
Ostatné orgány štátnej správy – protimonopolný úrad, úrad vlády SR, úrad pre normalizáciu, štatistický úrad, úrad geodézie, úrad priemyselného vlastníctva, úrad jadrového dozoru,
Miestna štátna správa – miestne orgány štátnej správy, pri vymedzovaní pojmu miestnej štátnej správy môžeme uplatniť dva prístupy:
- prístup, ktorý preferuje jej ponímanie ako sústavu miestnych orgánov štátnej správy
- preferuje jej ponímanie ako určitú činnosť na časti štátneho územia. Miestne orgány štátnej správy – krajské, okresné úrady.

Samospráva
- územná samospráva – orgány územnej samosprávy
- záujmová samospráva – orgány záujmovej samosprávy
Základom územnej samosprávy sú miesta a obce. Základnými orgánmi samosprávy obcí sú: obecné zastupiteľstvo, starosta obce, obecná rada, obecná úrad, komisia.
Záujmová samospráva – jej existencia je založená na určitom profesionálne odbornom zameraní, orientácii istého okruhu osôb a to buď fyzických alebo právnických.
Inštitúcie 2. samosprávy majú vo svojej štruktúre územný aspekt spojený najmä s organizačnými stupňami samosprávy. Ide o nezávislé organizácie a orgány. Pojem verejnoprávna inštitúcia je spätý s jej podnetom na verejnej moci. Vznikajú s cieľom poskytovať svoje služby verejnosti a uplatňujú sa ako forma správy štátneho vlastníctva.

Organizácia verejnej správy
Podstata vládnych systémov, formy štátu

Vedecky chápaný pojem moci – zaoberá sa ním politická veda, štátoveda.
Bežne vymedzený pojem moci – moc slova, moc rozumu, moc argumentov, moc osobnosti, moc politických strán.
Moc môže byť realizovaná alebo nerealizovaná. Moc:
- je schopnosť dosiahnuť určitý efekt,
- je vplyv, ktorý uskutočňuje jedinec alebo skupina, akýmikoľvek prostriedkami na iných ľudí, aby sa správali želateľným spôsobom,
- je možnosť realizovať určité cielené konanie,
- je schopnosť, ktorú jednotlivec alebo skupina má k tomu, aby vytvárali také vzťahy s inými ľuďmi a skupinami, ktoré zodpovedajú ich záujmu a želaniu,
Moc – ako zvláštny spôsob správania, ako vytváranie plánovaných následkov, ako spoločenský vzťah medzi ľuďmi alebo ako usmernený vplyv.
Základné aspekty moci:
- prevaha a vplyv,
- vedenie a poslušnosť,
- nadriadenosť a podriadenosť,
- prestíž a autorita,
Kategorizácia moci - realizuje sa na základe týchto kritérií:
- podľa subjektu moci rozlišujeme – moc osobnú, rodinnú, skupinovú, stranícku, štátnu, svetskú, cirkevnú apod.,
- podľa oblasti spoločenského života (základné kritérium) – rozlišujeme moc – ekonomickú, politickú, vojenskú, ideologickú apod.

Štátna moc a jej deľba – z pohľadu verejnej správy chápeme štátnu moc ako zvrhovaný mechanizmus, ktorý spravuje vývoj na danom území. V demokratickom štáte má štátna a politická moc rovnaký význam. V nedemokratickom štáte má štátna moc nielen politickú, ale aj ekonomickú a duchovnú moc.
Dôležitú úlohu pri uplatňovaní moci zohráva deľba moci – zabezpečuje nemožnosti zneužitia štátnej moci proti občanom.

Z tohto hľadiska sa štátna moc delí na:
- zákonodarnú (legislatívnu), ktorá je v rukách parlamentu (NR SR). NR SR schvaľuje a vydáva zákony. V demokratických režimoch parlament zostavujú občania svojim výberom, pri rešpektovaní zásad politického pluralizmu. Funkčné obdobie 2-5 rokov, u nás 4 roky. Dvoj komorový parlament – členovia zákonodarnej komory sú za svoju činnosť zodpovedný voličom. Členovia druhej komory sú zodpovedný územiu, ktoré zastupujú. - exekutívna (výkonná) prináleží vláde a prezidentovi. Jej právomocou je zákony vykonávať a realizovať. Najvyšší orgán je vláda. U prezidenta podľa toho, či má výkonnú alebo ceremoniálnu právomoc rozlišujeme tieto hlavy štátu: reálnu hlavu štátu (USA, Francúzsko, Poľsko) a nominálnu hlavu štátu (Nemecko, Maďarsko, SR + konštitučné monarchie). Prezident sa volí buď priamo občanmi alebo v parlamentných voľbách.
- súdna (juristikcia), ktorej najvyššia moc patrí ústavnému súdu, jej právomocou je zákony interpretovať.

Deľba moci – v spoločenskej praxi verejnej správy môžeme rozoznávať:
- horizontálnu deľbu štátnej moci – patrí medzi najprepracovanejšie mechanizmy fungovania štátnej moci; základnou úlohou je čo najpresnejšie definovať kompetencie, zaručiť efektívny vývoj štátu a vzájomnú kontrolu, zabraňovať kumulácii funkcií a zneužitiu moci. Podstatou tejto deľby štátnej moci je rozdelenie centra moci štátu na tri zložky (zákonodarnú, výkonnú a súdnu).
- vertikálna deľba štátnej moci – jej podstatou je určiť kompetencie štátnych orgánov – vymedziť podriadenosť a nadriadenosť orgánov štátnej moci. Pri vertikálnom členení – centralizovaný model, federalizmus, konfederácia.

Forma štátu je vymedzená:
a.) štátnym režimom – metódy realizácie štátnej moci (aj podľa stupňa vplyvu občanov na politický život). Na základe toho rozdeľujeme štáty na demokratické a nedemokratické, pluralistické (riadia sa formou zastupiteľskej politiky) a totalitné (cieľom je likvidácia pluralistiky),
b.) formou vlády – sústava štátnych orgánov a ich vzájomné vzťahy ako aj vzťahy medzi štátnou mocou a obyvateľstvom. c.) podľa hlavy štátu a jej vplyvu (monarchia, republika) – prevládajúcou formou štátu je republika, kde na čele stojí prezident.

Monarchia – konštitučná – obmedzená, ako model štátu je uplatňovaná skoro v tretine európskych štátov; monarcha je síce oficiálnou hlavou štátu, ale jeho vplyv je obmedzený volenou časťou štátnej štruktúry; Monarchia – dedičná – dedičný majetok monarchu, prevažne v oblasti Afriky a Ázie.
d.) formou usporiadania štátu – štáty unitárne, federácie, konfederácie apod.

Rozlišujeme formy vlády:
a.) parlamentná – je charakterizovaná prevaha zákonodarnej moci nad výkonnou. Prejavuje sa mocenským postavením parlamentu, ktorý určuje zloženie vlády a aj jej politiku. Parlament schvaľuje vládny program, posudzuje jednotlivé kroky vlády a pod. Politická scéna vo väčšine pluralistickým demokracií nie je homogénna. Typickým predstaviteľom tejto formy vlády je Holandsko, SR, ČR,
b.) kabinetná – vzniká vtedy, keď dominantné postavenie medzi jednotlivými zložkami štátnej moci získava vláda – zbor ministrov – o tom, kto zostaví vládu rozhodujú výsledky volieb, ale parlament prostredníctvom zákonov ohraničuje priestor pre vládu. Hlavým predstaviteľom je šéf exekutívy (premiér) napr. Nemecko, VB,
c.) prezidentská – moc je v rukách prezidenta, táto forma vlády je najmenej rozšírená, podstatou je výnimočné postavenie prezidenta v politickom systéme danej krajiny.

Verejná správa, jej organizácia, základné funkcie a princípy jej výstavby

Funkcie:
- právna – udržanie právneho, politického, spoločenského a hospodárskeho poriadku,
- bezpečnostná a obranná – obrana a ochrana štátu, občanov, práv a slobôd pred nebezpečenstvom ako zvonku tak aj zvnútra,
- sociálna,
- kultúrna, soc. + kult. Zabezpečenie slabších členov spoločnosti, zdravotnícky systém, starostlivosť a vzdelanie, veda a výskum
- ekonomická – štát ňou zabezpečuje vytvorenie vhodných podmienok pre vytvorenie trhového prostredia takého, ktorý vytvorí rovnaké šance pre všetky podnikateľské subjekty.
Spravovanie hospodárskeho a politického diania v štáte sa spravuje správou štátu – zabezpečovanie uvedených funkcií pomocou orgánov, organizácií a inštitúcií. Verejná správa je viazaná právnym poriadkom štátu.

Technicko-organizačné princípy výstavby VS – určité zásady a organizačné možnosti, ktoré využívame pri budovaní jednotlivých orgánov verejnej správy. Rozdeľuje sa:
- územné – predstavuje vybudovanie orgánov verejnej správy podľa územného hľadiska,
- odvetvové – vyžaduje, aby sa orgány štátnej správy utvárali podľa ucelených odvetví verejnej správy,
- funkčné – obsahuje požiadavku, aby sa budovali orgány verejnej správy prierezovo,
- kolegiálny a monokratický, kolegiálny sa vyznačuje rozhodovaním členov orgánov verejnej správy, monokratický – orgán verejnej správy s jediným zodpovedným vedúcim,
- volebný a vymenúvací – predstavuje spôsob ustanovenia osôb do funkcií jednotlivých orgánov verejnej správy,
- centralizácie, decentralizácie, koncentrácie, dekoncentrácie,

Správne právo je jedným z najvýznamnejších odvetví právneho poriadku.

Jeho poslaním je upravovať postavenie a správanie subjektov práva vo vzťahoch, ktoré vznikajú a uskutočňujú sa v súvislosti s realizáciou výkonnej moci v štáte a sfére verejnej správy.
Črty správneho práva – ide o právne odvetvia, ktoré plní spoločenskú funkciu v oblasti verejnej správy. Vzťahy vo verejnej správe sú pre správne právo základom existencie. Správne právo je dynamicky sa odvíjajúce právne odvetvie tzn. Že dynamický vývoj správneho práva je determinovaný častými organizačnými zmenami.
Správne právo je odvetvie práva, ktoré reglementuje (právne upravuje) široký okruh spoločenských vzťahov.

Objekt verejnej správy – rozmanité spoločenské vzťahy vrátane spoločenského života a správania fyzických a právnických osôb vo vzťahu k veciam verejným.
Subjekt verejnej správy – sú ním štátne orgány reprezentované orgánmi štátnej správy, ak aj ďalšie verejnoprávne orgány a tiež ďalšie organizácie s verejnoprávnou povahou.
Subjekty správneho práva – začleňujeme sem orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby, právnické osoby apod.


Pojmové vymedzenie štátnej správy
Štátna správa :
- ústredná štátna správa – vláda, ústredné orgány štátnej správy, ostatné orgány,
- miestna štátna správa – krajské úrady, okresné úrady.
Pojmové vymedzenie štátnej správy nie je jednoznačne ustálené. V rámci reformy môže dôjsť k zmenám tohto pojmového vymedzenia. Pri vymedzení pojmu štátnej správy sa vymedzili dva základné prístupy:
1.) štátna správa sa chápe ako sústava orgánov,
2.) štátna správa sa chápe ako činnosť.
Štátna správa je samostatný a najrozsiahlejší druh organizovanej činnosti štátu, ktorá má výkonný a nariaďovací charakter a uskutočňuje sa v mene štátu a za pomoci jeho donucovacej sily. Ciele, metódy a formy uskutočňovania štátnej správy reguluje právo. V medziach tohto práva sa uskutočňuje aj iniciatívny prvok štátnej správy a vymedzujú sa interné normatívne akty. Činnosť štátnej správy uskutočňujú predovšetkým orgány štátnej správy v rámci zákonného zmocnenia, štátne a iné organizácie.
Štátna správa sa označuje aj ako podzákonná činnosť. Možno ju uskutočňovať len v rámci právom ustanovenej kompetencie.
Pri sústave orgánov je treba si uvedomiť, že orgánom štátnej správy môže byť len taký orgán, ktorého činnosť má charakter štátnej správy. Štátna správa je jadrom verejnej správy.
Pojem orgán štátnej správy sa používa v užšom aj širšom vymedzení. V užšom: medzi orgány štátnej správy patria tie štátne orgány, ktoré sú ako orgány štátnej správy výslovne označované právnymi predpismi.

V širšom: patria sem nielen orgány štátnej správy, ale aj ostatné orgány, ktoré musia disponovať správno právnou aktivitou – patria do verejnej činnosti a sú právne stanovené.

Črty orgánov štátnej správy
Orgány štátnej správy charakterizujú tieto črty:
1.) vykonávajú svoju činnosť v mene štátu,
2.) ich kompetencia je stanovená právom,
3.) ich organizačná štruktúra je regulované právnom,
4.) vyznačujú sa materiálnou a personálnou základňou.
Orgán štátnej správy – orgán verejnej správy.
Pod správnym orgánom sa rozumie orgán, ktorý uskutočňuje výkon štátnej správy. Správny orgán je pojmom širším ako pojem štátny orgán, lebo okrem orgánov štátnej správy sa týmto pojmom označujú aj tie orgány alebo organizácie, ktoré boli zákonom zmocnené na výkon štátnej správy napr. verejno-právne inštitúcie a orgány územnej samosprávy. Činnosť orgánov štátnej správy je treba rozlišovať kompetencie a právomoci týchto orgánov. Kompetenciou orgánu štátnej správy rozumieme vymedzenie okruhu štátnych vecí, v ktorých má byť orgán činný. Právom stanovená aktivita orgánu štátnej správy.
Právomocou orgánu štátnej správy rozumieme súhrn štátnomocenských oprávnení, ktorými uvedený orgán reguluje spoločenské vzťahy.
Štátnu správy môžeme charakterizovať z aspektov:
1.) z aspektu ich postavenia v spoločnosti – ide o to, že orgány štátnej správy, ktoré majú znaky štátnych orgánov sú na to vymedzené pôsobnosťou a právomocami a majú možnosť využiť prostriedok štátneho donútenia, majú mocenskú právomoc,
2.) z aspektu osobitného druhu štátneho orgánu – osobitosť vyplýva z toho, že ide o druh činnosti štátu,
3.) z aspektu organizačného – z tohto aspektu sa orgán štátnej správy chápe ako samostatná organizačná jednotka, čo je vyjadrením jeho administratívno-správnou subjektivitou.
Jednotlivé orgány štátnej správy ďalej rozlišujeme podľa toho, z akých hľadísk ich budeme klasifikovať:
1.) kritérium tvorby orgánov štátnej správy – orgánmi štátnej správy môžu byť konštituované na základe právneho poriadku štátu,
2.) vecný rozsah pôsobnosti orgánu štátnej správy – dve základné druhy orgánov: 1.) orgány so všeobecnou pôsobnosťou (vláda, krajské úrady, okresné úrady), 2.) orgány so špecifickou pôsobnosťou (orgány s funkčnou prierezovou pôsobnosťou – ministerstvá, daňový úrad..

– a s odvetvovou pôsobnosťou – ministerstvo školstva, zdravotníctva....),
3.) územný rozsah pôsobnosti orgánu štátnej správy – orgány členíme na: s pôsobnosťou na celom území SR a s pôsobnosťou na vymedzenej časti územia,
4.) z hľadiska zloženia orgánu spôsobu rozhodovania vo veciach svojej pôsobnosti – orgány kolegiálne (vláda) alebo zborové a na monokratické (ministerstvá).
Hľadisko tvorby orgánu štátnej správy – z pohľadu tvorby personálneho obsadenia štatutárnych funkcií štátnej správy poznáme orgány menované (ministerstvá, prednostovia) a volené (orgány samosprávy, starostovia).
Okresné a krajské úrady vykonávajú miestnu správu podľa osobitných predpisov a spolupracujú s inými štátnymi orgánmi a obcami pri plnení úloh: ochrana práv a právom chránených záujmov obyvateľstva, pri zabezpečovaní starostlivosti o zdravé životné prostredie, pri zabezpečovaní bezpečnosti a poriadku.

Kompetencie orgánov štátnej správy
Vláda a ústredné orgány štátnej správy – ich úlohou je vykonávať štátnu správu a zabezpečovať jej výkon na celom území SR. Vláda ako najvyšší orgán výkonnej moci zabezpečuje medzinárodné, politické, ekonomické, obranné a iné záujmy štátu. Zabezpečuje predovšetkým také úlohy, ktoré sú spojené s realizáciou funkcií, ktoré sú na úseku hospodárskej výstavby. Na výkon rozhodovacej činnosti si vláda zriaďuje predsedníctvo vlády. Úrad vlády sa zriaďuje????????????? na materiál????????????????????????,
Pre širšie odborné posúdenie rôznych návrhov, ktoré majú byť prerokované a rozhodnuté vo vláde sú vytvorené rôzne úseky a okruhy problematiky pôsobnosti vlády – poradné orgány vlády (legislatívna rada vlády, rada pre národnosti, hospodárska a sociálna rada).
Medzi ústredné orgány štátnej správy patria aj ministerstvá – rozdeľujeme ich do troch skupín:
1.) ministerstvá, ktoré vykonávajú pôsobnosť v oblasti hospodárstva napr. min. hospodárstva, pôdohospodárstva, pre správu a privatizáciu národného majetku,
2.) ich pôsobnosť patrí do administratívno politickej oblasti štátu, aj do oblasti riadenia a spravovania miestnych orgánov štátnej správy – min. vnútra, zahraničných vecí, obrany...
3.) zabezpečovanie plnenia úloh v kultúrno sociálnej oblasti – min. školstva, kultúry, práce, soc. vecí a rodiny.
Ostatné orgány štátnej správy – ich predstavitelia nie sú členom vlády napr. protimonopolný úrad, štatistický úrad, NKÚ, NÚP.
Miestna štátna správa – krajský úrad – vykonáva štátnu správu vo svojom územnom obvode. Svoju činnosť vykonáva na úsekoch obrany štátu, všeobecnej vnútornej správy, živnostenského podnikania, požiarnej, civilnej ochrany, tvorby a ochrany ŽP, financií, cien a správy majetku štátu, poľnohospodárstva, lesného hosp., štátnej veterinárnej starostlivosti, dopravy a cestného hosp., zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí, stratégie regionálneho rozvoja a medzinárodnej spolupráce.
Predmet pôsobnosti KÚ je vyšpecifikovaný v prílohe zákona 222/1996 i organizácii miestnej štátnej správy. KÚ vykonáva správu v 2.stupni, kde v správnom konaní v 1.stupni konajú Okresné úrady, riadi a kontroluje výkon štátnej správy uskutočňovanej OÚ, zastupuje štát pri prerokúvaní územného plánu hlavného mesta a Košíc.

- KÚ plní a kontroluje úlohy spojené s mobilizačnými prípravami štátu a komplexným záchranným systémom.
Zriaďovateľské pôsobnosti KÚ sú:
1.) na úseku školstva : SŚ, SOU, špeciálne školy, špeciálne materské školy, špeciálne výchovné zariadenia, školské jedálne a kuchyne, strediská odbornej praxe, školské výpočtové strediská, pedagogické poradne,
2.) na úseku požiarnej ochrany : zriadenie jednotky zboru požiarnej ochrany na plnenie osobitných úloh,
3.) na úseku sociálnej starostlivosti : ústavy sociálnej starostlivosti, detské domovy, dojčenské ústavy,
4.) na úseku zdravotníctva : rôzne ambulancie vrátane ambulancií v ústavoch sociálnej starostlivosti a detských domovoch, agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, zdravotné strediská, polikliniky, nemocnice a nemocnice s poliklinikou 1.typu, liečebne pre dlhodobo chorých, geriatrické centrá, lekárne,
5.) na úseku kultúry : krajské knižnice, múzeá, galérie, divadlá.
Okresné úrady:
- vykonávajú štátnu správu v okrese – vykonáva sa na jednotlivých úsekoch, ak jej výkon nie je zverený inému orgánu štátnej správy,
- zastupuje štát pri schvaľovaní jednotlivých oblastí života v obci,
- vypracúva programy sociálno-ekonomického rozvoja okresu,
- koordinuje iniciatívy PO a FO v rámci programu soc.-ek. rozvoja,
- je odvolávacím orgánom vo veciach, v ktorých v právnom konaní rozhodovala obec v 1.stupni,
- poskytuje na požiadanie obciam údaje z evidencie,
- upozorňuje obce na nedostatky ich činností, mobilizačné prípravy štátu a komplexný záchranný systém
Zriaďovateľské pôsobnosti OÚ:
1.) na úseku školstva : ZŠ, ZUŠ,
2.) na úseku požiarnej ochrany : jednotky zboru PO,
3.) na úseku civilnej ochrany : jednotky, zariadenia alebo osobitné pracoviská civilnej ochrany pre potreby územia,
4.) na úseku sociálnej starostlivosti : domovy pre matky s deťmi, osobitné zariadenia na výkon pestúnskej starostlivosti, stanice opatrovateľskej služby pre deti, azylové centrá a prechodné ubytovania, zariadenia opatrovateľskej služby pre ťažko postihnutých a starých ľudí,
5.) na úseku kultúry : okresné knižnice.

Samospráva, jej organizácia a riadenie
Zväzky ľudí sa vytvárajú na základe dobrovoľnosti alebo vynútením. Verejné zväzky:
- územné - miestne verejné zväzky spájajúce obyvateľstvo určitého územia, okres, kraj,
- záujmové – združujú ľudí rovnakého povolania, rovnakých spoločenských záujmov, lekárske komory, obchodné komory...
Verejné úlohy podľa toho ako sa rozdeľujú vznikajú – sústava štátnych orgánov a sústava samosprávnych orgánov.
Samospráva je jeden z ďalších komponentov, ktoré tvoria verejnú správu. Samospráva z politického hľadiska predstavuje formu ľudového vládnutia. Samospráva je vykonávaná právnickou osobou, vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť a na základe zákona. Zákon upravuje základné vlastnosti a atribúty samosprávnych organizácii, ku ktorým patrí predovšetkým pôsobnosť, postavenie, právomoc, organizačnú štruktúru, orgány samosprávy, výkonné mechanizmy, práva združenia, práva a povinnosti členov, vzťah k štátu a iným subjektom pôsobiacich na danom území.
Pojmové vymedzenie samosprávy
Podstata pojmu – myšlienka vzniku, vznik a vývoj sú spojené s formovaním občianskej spoločnosti. Samospráva je osobitnou formou vyjadrenia plurality názorov na miestnej úrovni v danej spoločnosti, je významnou zložkou právneho štátu.
Organizácia a uskutočňovanie verejných záležitostí na úrovni miest a obcí majú osobitný význam pre každého obyvateľa obce či mesta. V Anglicku vznikla územná samospráva. Je typická tým, že išlo o decentralizáciu štátu v období prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu.
Vo Francúzsku to bolo ovplyvnené buržoáznou revolúciou.

Došlo k zásadnej zmene územnej organizácie krajiny – vznikli departmenty na vyššom stupni a obce na nižšom.
V Prusku pri silnej centralistickej štátnej správe sa umožňoval tzv. laický živel v niektorých útvaroch štátnej správy – prísediaci v orgánoch štátnej správy, prísediaci na súdoch.
V súvislosti s postavením samosprávy v politickom systéme spoločnosti sa uplatňujú 2 základné koncepčné prístupy:
1.) štrukturálna teória – územná samospráva sa chápe ako súčasť orgánov, súčasť cieľov a procesov národa resp. republikovej vlády. Existencia lokálnej samosprávy závisí od vôle štátu, parlamentu.
2.) historicko-organická teória – chápe územnú samosprávu ako samosprávu časti obyvateľstva skúmanú s dôrazom na historickú, mravnú a politickú stránku. Každá územná jednotka je podľa tohto prístupu posudzovaná z hľadiska vlastnej výnimočnosti. Má svoje vlastné práva a subjektivitu. Územná samospráva je chápaná ako zoskupenie jednotlivých komunít fungujúcich na princípe samosprávy – uplatňovaná v škandinávskych štátoch.
Vo všeobecnosti možno pod pojmom samospráva chápať určitý systém riešenia verejných záležitostí v štáte.
V inštitucionálnom zmysle je reprezentovaná sústavou samosprávnych orgánov, ktoré garantujú záujmy obyvateľstva, pričom ide o územnú a záujmovú samosprávu.
Základ samosprávy spočíva v kompetenciách vymedzených príslušným zákonom. Okrem vymedzenia územnej pôsobnosti základ samosprávy tvoria aj osobitné a ekonomické stránky fungovania. Osobitným základom samosprávy rozumieme, že je tvorí komunita ľudí, ktorí majú ne jej území trvalý pobyt a naviac po dovŕšení 18 rokov sa môžu zúčastniť na všetkých aktoch daných zákonom.
Územný základ samosprávy je daný katastrálnym územím, čiže hranicami, v ktorých správa pôsobí.

Ekonomický základ samosprávy – stanovujú ho osobitné právne normy, na základe ktorých samospráva, obec, mesto vykonáva a samostatne hospodári so svojím majetkom a finančnými zdrojmi, zostavuje rozpočet a hospodári aj inými hospodárskymi prostriedkami, ktoré sú jej prideľované na krytie jednotlivých činností.
Postavenie obce – základom samosprávy, právnická osoba, subjekt, ktorý vo veciach územnej samosprávy rozhoduje samostatne.
Oprávnenie obce – obec má právo združovať sa s inými obcami a má právo vydávať všeobecno-záväzné nariadenia vo veciach územnej samosprávy.
Spôsob uskutočňovania samosprávy – môže sa vykonávať zhromaždením, hlasovaním obyvateľov obce a orgánmi obce.
Zákony 138/1991, 564/1991, 146/1990, 377/1990, 401/1991,ä
Záujmová samospráva – existencia záujmovej samosprávy je založená na určitom profesionálnom odbornom zameraní alebo orientácií určitého okruhu osôb fyzických alebo právnických a tiež charakter môže byť dobrovoľný alebo vynútený.
Výkon odborných zoskupení vyplýva z nevyhnutnosti – kluby, spolky, združenia - na báze dobrovoľnosti.

Charakteristické črty samosprávy:
1.) demokratický výkon moci – územná samospráva má nielen práva, ale aj povinnosti regulovať verejné záležitosti na úžitok miestneho spoločenstva,
2.) miestna autonómia – je charakterizovaná kompetenciami obce, ktoré sú vymedzené zákonom. Ide o záležitosti patriace do pôsobnosti obce,
3.) široký rozsah samosprávnej pôsobnosti – obec má podľa zákona postavenie samostatného právneho a ekonomického subjektu, ale nemá len práva, ale aj povinnosti,
4.) optimálna kombinácia samosprávnych a štátoprávnych funkcií.

Kompetencie orgánov samosprávy:
- obecné zastupiteľstvo – jedná sa o zbor poslancov zvolených v priamych voľbách na obdobie 4 rokov (od 9 do 90 poslancov). Keď má obec menej ako 40 obyvateľov môžu byť aj 5 poslanci.
- obecná rada – je to fakultatívny orgán – nemusí byť. Pokiaľ je zriadená mala by v nej byť tretina poslancov. Volí ju zastupiteľstvo na celé funkčné obdobie, je výkonným a kontrolným orgánom.
- komisie – fakultatívny orgán – zriaďujú sa podľa potreby. Obecné zastupiteľstvo ich môže zriadiť ako stále komisie pôsobiace počas celého volebného obdobia alebo dočasne. Funkcie – poradná, iniciatívna, kontrolná.
- obecná polícia – ide o fakultatívny orgán. Na čele je náčelník, ten je podriadený starostovi.
- starosta – predstavený obce, najvyšší výkonný orgán, ktorý zastupuje obec vo vzťahu ku štátnym orgánom, k iným obciam, k ďalším FO a PO,
- zástupca starostu – spomedzi poslancov zastupiteľstva, na celé funkčné obdobie, je obligatórna funkcia, obecné zastupiteľstvo ho môže kedykoľvek odvolať,
- hlavný kontrolór – fakultatívna funkcia,
- obecný úrad – obligatórny orgán, výkonný orgán pre obec zastupiteľstvo a starostu obce, zabezpečuje administratívne a organizačné činnosti spojené s výkonom samosprávnych funkcií obce.

Manažment verejnej správy

Verejná správa zahŕňa dôležitú úlohu v rozvoji demokratickej spoločnosti. Základnou úlohou verejnej správy je realizácia verejnej politiky.
Manažment sa považuje za jednu z najdôležitejších cieľavedomých činností, ktoré budú mať stále rozhodujúci vplyv na ekonomický a sociálny rozvoj spoločnosti. Úroveň manažmentu významnou mierou ovplyvňuje plnenie ekonomických, sociálnych a politických cieľov. Každá spoločnosť si tieto ciele vytyčuje v jednotlivých etapách svojho vývoja. Manažment je umenie riadiť a dosahovať stanovené ciele.

Môžeme ho chápať v 2 podobách:
- funkčná podoba – proces riadenia – zahŕňa prístupy, metódy a techniky, ktoré sa využívajú v riadení,
- inštitucionálna podoba – riadiaci aparát – kladie dôraz na riadiaci aparát, na pracovníkov, ktorí sú zodpovedný za riadenie.
Základné funkcie riadenia čiže funkcie manažmentu sú: plánovanie, organizovanie, vedenie ľudí, kontrola.
V systéme manažmentu sa využíva aj iné členenie jeho funkcií: riadenie ako plánovací proces, riadenie ako vedecká práca, riadenia ako kontrolný proces, riadenie ako informačný proces, riadenie ako komunikačný proces, riadenie ako motivačný proces, riadenie ako výchovný proces, riadenie ako rozhodovací proces.
Marketing súvisí s manažmentom a jeho znalosť ako vednej disciplíny je pre manažéra súčasťou a potrebou pre jeho prácu. Marketing – schopnosť orientovať sa v prieskume trhu a v ovplyvňovaní výroby z hľadiska potrieb a dopytu, teda aj v tom, aké verejné záujmy sú pre občanov relevantné.
Z týchto uvedených činností vyplýva aj osobnosť manažéra. Ten je nositeľom širokého spektra činností, vedie, riadi, rozhoduje, koordinuje, kontroluje. Mal by mať tieto vlastnosti: iniciatívnosť (schopnosť tvorivo vytyčovať ciele), samostatnosť, rozvážnosť, cieľavedomosť, zodpovednosť, zásadovosť, disciplinovanosť, vytrvalosť a húževnatosť, optimizmus, fantázia, predstavy a vízie do budúcnosti, emocionálna a citová vyrovnanosť, nepodliehať negatívnym emóciám. Vrodené a získané predpoklady. Získané – výchovou, sebakontrolou, výcvikom, vzdelaním.
Moderná teória manažmentu kladie dôraz na hodnovernosť a etické princípy.

Politická veda – zaujíma sa o verejný aj súkromný záujem.
Verejná politika – analyzuje formovanie a presadzovanie verejného záujmu vo verejnom sektore. Politika ako taká, sprostredkováva, moderuje, zasahuje obe.
Verejná správa v sebe zahŕňa zabehnuté, rutinne sa opakujúce činnosti v rámci určených ragulatív.
Verejná politika je tvorbou niečoho nového, prekračujúceho súčasnú prax uplatňovania verejného záujmu inštitúciami verejného sektora.
Problém politizácie verejnej správy – neustále sa objavujúca požiadavka jej depolitizácie, tendencie byrokracie zasahovať do politiky a ďalšie vzťahy v našej spoločnosti existujú a je to aktuálne aj v ostatných postkomunistických krajinách.
Základné charakteristické rysy verejnej správy:
- výkon verejnej správy orgánmi štátnej správy,
- zvýšená úloha práva hlavne verejného, ktoré vymedzuje postavenie a činnosť verejnej správy,
- verejná kontrola a záruka zákonnosti rozhodovania a jednania vo verejnej správe,
- verejná správa má slúžiť všetkým občanom bez rozdielu
- výkon verejnej správy by mal byť založený na odbornosti.

Ovplyvňovanie verejnej správy politickými stranami a nátlakovými skupinami je nezlučiteľné s jej poslaním.

P7
A.) Región a regionálny rozvoj
1. REGIÓN /rôzne názory/
- územie štátov alebo národov,
- územie alebo časť krajinnej sféry, región má 2 zložky : fyzicko-geografickú a socio-ekonomickú, región je súhrn stavov a javov, ktoré sa odlišujú od susedných prípadne ďalších oblastí,
- pojem región by mal zdôrazňovať jeho komlexnosť.

Komplexno geografické celky sú také územné celky, v ktorých geografický komplex v oblasti živej, neživej prírody a kultúrnej zložky sa tak vzájomne podmieňujú, že tvoria vzájomný systém. . . . . . . . . .
- pojem región možno vysvetliť pomocou krajiny, tzn., že región je dynamický priestorový sastém prírodnej a soc.-ekonomickej povahy, ktorý sa viaže k zemskému povrchu,
- región je zložitý dynamický priestorový systém, ktorý vznikol na zemskom povrchu na základe interakcie prírodných a socio-ekonomických javov. Táto definícia nezdôrazňuje skutočnosť, že región neexistuje len sám pre seba. Reaguje aj na vonkajšie podnety a ovplyvňuje aj svoje okolie.
- Konečná podoba definície – región = zložitý dynamický priestorový systém, ktorý vznikol na zemskom povrchu na základe interakcie prírodných a socio-ekonomických javov, je otvorený voči okoliu ale aj vnútorne spätý a interakujúci.

2. REGIONÁLNY ROZVOJ
- možno stotožniť s hospodárskym rozvojom, rastom.
- z hľadiska geografie môže byť kladný aj záporný,
- Je to súbor sociálnych a hospodárskych procesov a vzťahov prebiehajúcich v regióne. Tieto procesya vzťahy ovplyvňujú všetky zložky regiónu. - Pohľad na regionálny rozvoj sa postupne menil. V mimulosti vychádzal z ekonomického aspektu, postupne bol obohatený o priestorovú zložku, neskôr nadobúda sociálny aspekt a v súčastnosti aj ekologický a politický. - ekonomický aspekt, ktorý je podstatný v regionálnom rozvoj,i mali lokalizačné koncepcie regionálneho rozvoja Pri lokalizácii soc.-ekonomických prvkov do regiónu sa pretvárala jeho priestorová štruktúra a zohľadňoval náklady. - polarizačné koncepcie – orientovali sa na potreby ľudskej spoločnosti, mali výrazný sociálny aspekt.
- v ekonomike zavádzanie nových technológií, nové prvky do výroby zvyšujú produkciu.
- Geografická koncepcia opiera sa o služby
- zavádzanie nových prvkov do regiónov, inovácie v oblasti geografie – nová pred tým nepestovaná plodina, nový pred tým nezavedený druh dopravy, noví prisťahovalci. Inovácia alebo inovačné koncepcie nemusia rozvoj regiónu ovplyvňovať len kladne. - inovácie sa šŕia ďalej z regiónu, ovplyvňujú rozvoj iných regiónov napr. záporne (pľúcne choroby) – nastávajú difúzne procesy /priestorové difúzie inovácií/. Príkladom priestorovej difúzie inovácií môže byť sťahovanie z vidieka.

Regionálny rozvoj možno chápať ako ekon.-sociálne procesy prebiehajúce v prírodno-spoločenskom prostredí regiónu. Tieto procesy by mali využívať a rešpektovať podmienky a zvláštnosti prostredia.

B.) Rozmiestnenie obyvateľstva a regionálna politika
1.

ROZMIESTNENIE OBYVATEĽSTVA
Počet obyvateľov na km2 – H = S/P, S – počet obyvateľov, P – plocha územia
Faktory ktoré diferencujú rozmiestnenie obyvateľov:
a. spôsob výroby ako jednotka výrobných vzťahov a výrobných síl ( stupeň ekonomického vývoja ).
b. Fyzicko-geografické faktory ( klíma, vegetácia, pôda, geografická poloha ).
c. Osobitosti historického vývoja ( osídlenie územia ).
d. Populačné faktory ( regionálna diferencovanosť prirodzeného a mechanického pohybu obyvateľstva ).
e. Nadmorská výška ( najvýhodnejšie na osídlenie – do 200 m.n.m ).

SR – 1. nížiny –28 % ( vyše 2 ml. obyvateľov )
2. kotliny – 16,5 % ( významná zložka v regionálnej sídelnej štruktúre SR )
3. pohoria – 55,2 % ( nižšia koncentrácia obyvateľstva )

Regionálne jednotky SR delíme na 2 skupiny:
1. Žilinská, Žiarska, Hornonitrianska, Turčianska, Zvolenská, Liptovská, Považská. . . . kotlina,
2. Podunajská, Východoslovenská nížina, Ipeľská, Lučenská, Rimavskosolotská kotlina,

Komunikačná sieť = základný faktor ovplyvňujúci rozloženie aktivít obyvateľstva.

C.)
1. Miestna - mesto
2. Regionálna -VÚC
3. Celoštátna úroveň - štát

Krízový manažment
4 hlavné rozpory :
- rozpor medzi človekom a prírodou,
- rozpor medzi človekom a technikou,
- rozpor medzi človekom a ľudským spoločenstvom,
- rozpor medzi ľudskými spoločenstvami navzájom.
Vývoj krízového manažmentu
Pri vzburách otrokov bola armáda použitá aj vnútorne – tu začali prvé opatrenia krízového manažmentu.

Krízy vznikajúce pôsobením prírodných síl – vznikajú krízové situácie.
Kríza – rozhodný okamih alebo časový úsek, po ktorom nasleduje zásadná zmena vo vývoji, predstavuje zložitý, ťažko prekonateľný a nebezpečný stav v živote spoločnosti, v prírode alebo v technologických procesoch.
Rozdelenie rizík:
a.) podľa priestoru výskytu – miestne, regionálne, národné, medzinárodné, svetové,
b.) podľa úrovne ohrozenia – krízy vyššej a nižšej úrovne,
c.) podľa tvrdosti krízy – okamžitý a ničivý účinok,
d.) podľa rýchlosti vzniku – pomalé, rýchle, katastrofické,
e.) podľa počtu obyvateľov zapojených do krízy – veľké, stredné, malé,
f.) podľa predmetu, na ktorý pôsobia – v hospodárstve, vo verejnej správe, v životnom prostredí, v spoločnosti.
Krízové situácie v hospodárskej oblasti
- náhle zmeny trhov,
- rozsiahle zlyhanie výrobných procesov,
- poruchy počítačových sietí,
- poruchy komunikačných systémov,
- zraniteľnosť zavádzaných ekonomických projektov,
- zlyhanie nadnárodných ekonomických projektov,
- napätie a konflikty v manažmente firiem,
- podnikové reorganizácie a reštrukturalizácie,
- konverzie zbrojného priemyslu,
- formálna revitalizácia,
- existencia vysoko rizikových technológií,
- preprava toxických a jadrových odpadov,
- nedostatok surovinových zdrojov,
- bojkoty a hospodárske embargá,
- sabotáže výroby,
- terorizmus a únosy zamerané do ekonomickej a finančnej sféry,
- štrajky vo výrobe a doprave.
Krízové situácie vo verejnej správe
- náboženské, etnické a rasové napätie,
- živelná migrácia obyvateľstva,
- problémy rozširovania veľkomiest,
- sociálno-politické problémy,
- výtržníctvo,
- mládežnícke hnutie s negatívnou filozofiou,
- terorizmus,
- medzinárodný organizovaný zločin,
- politické aféry,
- drogová závislosť.
Rozdelenie kríz podľa faktorov, ktoré ich spôsobujú:
1.) krízové situácie prírodného charakteru – zemetrasenia, záplavy, suchá, lavíny,
2.) krízové situácie spôsobené človekom – vojny, terorizmus, ekologické havárie, panika,
3.) sekundárne krízové situácie – napr. v Etiópii bol vznikol v dôsledku občianskej vojny a politického prevratu hladomor, ďalej napr. epidémie, drogovo závislí, BSE, AIDS...
Krízový manažment je na všetkých stupňoch verejnej správy.
Hlavná úloha krízového manažmentu:
1.) prevencia – predchádzanie kríz a krízových situácií,
2.) adekvátna reakcia na krízu a krízovú situáciu – vytvorenie predpokladov na jej riadenie,
3.) pripravenosť na zásah na všetkých úrovniach – riadiace a organizačné zložky krízového manažmentu musia okamžite reagovať na vzniknutú situáciu.
Cieľ krízového manažmentu:
1.) posudzovať možné riziká a analyzovať podmienky vzniku kríz,
2.) sformulovať predpokladaný vývoj a priebeh kríz, vypracovať varianty vývoja krízy a krízovej situácie,
3.) prijať adekvátne riešenia, ktoré by boli použité v prípade vzniku krízy,
4.) dostať krízu pod kontrolu a minimalizovať straty.
Zásady, ktorými sa riadia krízový manažéri:
- premyslieť a naplánovať možné varianty riešenia krízovej situácie,
- vždy byť pripravený na riešenie najhoršieho variantu,
- vždy preberať iniciatívu ( v podávaní informácií o kríze, informovať médiá, informovanosť riadená z jedného zdroja),
- zabrániť šíreniu paniky,
- prijímať preventívne opatrenia voči stupňovaniu a šíreniu krízy,
- každú situáciu hodnotiť z viacerých aspektov,
- zaoberať sa len riešením krízy v jej priebehu,
- venovať pozornosť otázkam spojenia,
- priebeh každej krízy sa dá riadiť – musí si to uvedomiť,
- krízy nie sú nevyhnutné a nie je im možné úplne predísť,
- pokiaľ sú vytvorené podmienky pre zrušenie, tak po skončení krízy obnoviť pôvodnú situáciu.
Oblasť riešenia krízovej situácie – krízový manažment riadi krízové situácie a riadi ich v konkrétnych časovo a obsahovo vymedzených fázach:
1.) prevencia – dominantná úloha krízového manažmentu,
2.) plánovanie – treba spracovať podrobné krízové plány a plány nasadenia síl a prostriedkov,
3.) reakcia – kvalifikované rozhodnutie – vyžaduje si centralizáciu a koordináciu riadenia na najvyššej úrovni,
4.) obnova – návrat systému do stabilizovaného stavu, konsolidácia podmienok, ktoré boli pred krízou ale aj urýchlenie vývoja
Krízové situácie sa spracúvajú:
1.)
2.)v rámci rezortov na ministerstvách,
3.) v rámci kraja na krajskom úrade,
4.) v rámci okresu na okresnom úrade,
5.) v rámci obce a mesta na obecnom a mestskom úrade,
6.) objekt napr.

zdrojov pitnej vody, jadrových elektrární.

Rada národnej bezpečnosti – na každom krajskom úrade je Rada bezpečnosti kraja, na okresoch Rada obrany okresu.
V rámci ministerstva vnútra – ústredná havarijná komisia (záchranné pluky civilnej ochrany, ozbrojené sily, železničné vojsko, centrálne riadené zložky policajného zboru).
Krajská havarijná komisia – policajný zbor, zdravotnícke zariadenia, banské záchranné stanice,
Okresná havarijná komisia – útvary civilnej ochrany, policajný zbor, dislokované jednotky ozbrojených síl a železničnej polície, záchranný systém Slovakia, lekárske služby prvej pomoci. V rámci OHK je zriadené ohlasovacie stredisko.
Havarijné komisie v samosprávach – vodné záchranné služby, horské záchranné služby.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?