Madame de Pompadour životopis

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 07. dubna 2007
  • Zobrazeno: 6900×

Příbuzná témata



Madame de Pompadour životopis

To, že sa Jeanne-Antoinetta Poissonová stala metresou Ludovíta XV., bolo skôr výsledkom dlhoročnej práce a strategického plánovania, ako dielom náhody. Známa jasnovidka jej už v útlom veku prezradila, že raz bude viac než kráľovná. To mohlo v tej dobe znamenať len jedno – Jeanne- Antoinetta sa raz stane kráľovou metresou. Od tej doby robila jej ctižiadostivá matka všetko pre to, aby sa táto fantastická predpoveď splnila.
To však nebolo také jednoduché. Jeanne-Antoinetta sa narodila 29. decembra 1721 do bohatej parížskej meštiackej rodiny. Žili spokojne a v dostatku, až pokiaľ jej otec nespreneveril vysokú časť peňazí a musel utiecť za hranice. Jej matka si však z toho veľa nerobila a veselo sa stýkala s bohatými meštiakmi, alebo šlachticmi, kedže bola široko daľeko známa svojou krásou, a nechala sa od nich vydržovať.
Najmä jeden starý priateľ veľmi ochotne nahradil strateného manžela a otca, možno preto, že mu obratná pani Poissonová naznačila- či už právom, alebo neprávom- že dievča je jeho dcéra. Pravdepodobne to nevedela ani ona sama, ako rýchlo sriedala milencov. Pán Lenormand de Tournehem bol bohatý nájomca daní a riaditeľ Západoindickej spoločnosti, presne to, čo potrebovala.
Pán de Tournehem si malú Jeanne-Antoinettu zamiloval a nadšene sa ujal jej výchovy. Najprv ju v roku 1729 umiestnil v kláštore uršulínok v Poissy, kde sa prejavila ako ctižiadostivá a talentovaná žiačka. Po podivuhodnej predpovedi potom starostlivosť o jej výchovu ešte vzrástla. Boli najatí najlepší vychovávatelia, aby ju vyučovali spev, tanec a literatúru. Slečna Poissonová dostala vzdelanie, aké mali v tej dobe len dcéry z aristokratických rodín, takže v dvadsiatich rokoch z nej bola dokonalá dáma, nielen krásna, ale i vzdelaná a duchaprítomná.
Tournehem bol svetaznalý muž, pohybujúci sa v najvyšších kruhoch. Jeho prostredníctvom vstúpila slečna Poissonová do vznešenej spoločnosti. Prijímali ju v najlepších salónoch tých čias, kde sa viedla duchaplná konverzácia o literatúre, politike a osvietenstve. Tam sa tiež Jeanne-Antoinetta zoznámila s vedúcimi osobnosťami nového prúdu, ako boli Voltaire a Montesquieu. Aj tak však nedosiahla vytýčených cieľov, pretože sa pre ňu nenašiel šľachtický manžel. V očiach aristokratov totiž ostávala tým, čím bola- meštiačkou. V polovici 18. storočia bol pôvod dôležitejší ako peniaze. Našťastie Tournehem, problém vyriešil tak, že jej proste prihral svojho synovca.

Charles-Guillaume Lenormand d´Etoiles nebol síce aristokrat, ale pochádzal z bohatej úradníckej šľachty a okrem toho bol do svojej ženy beznádejne zamilovaný a rozmaznával ju, ako sa len dalo, kupoval jej drahé šaty a zahŕňal ju šperkami. V zámku v Etoiles, neďaleko Versailles, si zanedlho vytvorila vlastný salón, ktorý sa skoro stal stredom spoločenského života celého okolia. Bol známy nielen pre svoju atraktívnu, duchaplnú zámockú pani, ale i tým, že sa tu stretávali básnici a spisovatelia. Veľký Voltaire sa tu cítil ako doma, rovnako ako vtedy ešte neznámi umelci, ktorí sa preslávili najmä vďaka protekcii neskoršej madame de Pompadour. Porodila dve deti. Jej synček zomrel už o niekoľko málo mesiacov, a tak venovala všetku svoju starostlivosť dcérke Alexandrine, ktorú z celého srdca milovala a strážila ju ako oko v hlave.
Konečne nadišla chvíľa, na ktorú dlho čakala. Jej bratranec Binet, kráľov komorník, jej poslal správu, že Ľudovít XV. chystá hon v Sénartskom lese neďaleko zámku Etoiles. Jeanne neváhala ani chvíľu a urobila všetko na upútanie kráľovej pozornosti. To sa jej dokonale podarilo, keď jedného dňa skrížila cestu kráľovi v otvorenom ružovom kočiari v nebesky modrých šatoch a druhý deň v modrom kočiari a v ružovom kočiari. Kráľ si ju všimol, ale všimla si ju tiež jeho vtedajšia metresa, vojvodkyňa z Chteauroux, ktorá dala pani d´Etoiles hneď najavo, aby sa neobjavovala v kráľovej blízkosti. Musela sa teda stiahnuť.
Svoju hru dotiahla do konca na maškarnom plese pri príležitosti svadby dauphina Ludovíta so španielskou infantkou Mariou Tereziou Antoinettou, kde mali prístup všetky stavy. Očarený Ľudovít, podporený Binetom, dal zavolať madame d´Etoiles do svojich súkromných komnát. Nadišiel okamih, po ktorom Jeanne túžila celý život. Ľudovít XV. pravdepodobne už vtedy cítil, že táto nevšedná žena ovplyvní celý jeho ďalší život. Táto krehká osoba s hlbokými očami bola iná ako všetky doterajšie milenky, ktoré nešetrily pôvabmi, ale ktoré zakrátko skončily.
Jej manželovi sa dalo na vedomie, aby sa odobral na vidiek a istý čas tam pobudol. Chudák sa z toho nikdy celkom nespamätal. Ale nová favoritka vyvolala v celom Francúzsku obrovský ohlas. Šľachta bola jej osobou pobúrená a urazená, ale aj ľud dráždila meštiacka milenka. Pre versailleských dvoranov, posadnutých mocou bola nová milenka hrôzostrašným zjavením. Jeanne-Antoinetta d´Etoiles, rodená Poissonová, meštiačka z rodiny bez akejkoľvek reputácie, žena z ľudu, sa stane novou metresou kráľa! Nepatrila prirodzene ku žiadnej zo známich vĺn a nikto nemohol predvídať, aký vplyv bude mať na kráľa. Jediní, kto boli novou favoritkou nadšení boli umelci a spisovatelia, básnici a vedci.

Konečne sa kráľovou dôverníčkou stala bystrá žena, ktorá podporovala umelcov.
Kráľ jej pripísal markízstvo a menoval ju markízou de Pompadour. Týmto vysokým titulom získala prístup ku dvoru. No kráľova rodina ju doslova nenávidela. Najmä jeho jediný syn priamo chrlil nenávistné tirády, kedykoľvek ju uvidel. Dcéry s ňou odmietali hovoriť, len sama kráľovná Maria Leszczińská sa hrdinne podvolila svojmu pokorujúcemu osudu. Jeanniny predchodkyne v kráľovej posteli sa k nej chovali krajne arogantne a dávali jej pri každej príležitosti najavo svoj triumf. Madame Pompadour však teraz preukázala svoju inteligenciu a bystrosť a robila všetko pre to, aby sa kráľovnej zapáčila. Okrem veľkej fyzickej príťažlivosti totiž mala nadanie pre mimoriadne láskavé chovanie k ľuďom. Ku kráľovnej nikdy nebola pyšná alebo arogantná a primela aj Ľudovíta, aby bol k manželke vrelejší a láskavejší. Lebo ten keď pred časom oddelil jej spálne od svojich, choval sa k nej nielen chladne a nezdvorile, ale priam sadisticky a ona to vo svojej pokore všetko znášala. Často ju ponechával tak dlho stáť, že bola blízko k mdlobám, zatiaľ čo on sa pohodlne rozvaľoval v kresle. A tak kráľovná prehlásila: „Keď už metresu, tak radšej túto, ako všetky ostatné.“
Madame de Pompadour, ktorá sa postupom stala takmer kráľovninou priateľkou, si musela dávať pozor na každý svoj krok, pretože dvorská kamarila rozprestierala svoje siete, kde len mohla a kladla pasce, do ktorých mala nová favoritka padnúť. Vo dne v noci číhali dobre platení špicli, ktorí okamžite roztrubovali sebemenšie pochybenie madame Poissonové (obzvlášť radi si robili posmech z jej mena, ktoré v preklade znamená Rybová). Zlomyseľne prekrúcali každé slovo, ktoré vyslovila a vystavovali ju takto posmechu. Lebo aj keď sa jej dostalo dobrej výchovy, nemysleli učitelia na to, že raz bude musieť obstáť u dvora, a tak sa niekedy stalo, že sa preriekla. Denne po dvore kolovali pamflety, takzvané „poisonády“, v ktorých markízu hanobili a zosmiešňovali.
Markíza začala s veľkými prestavbami za pomoci najlepších umelcov, ktorých poznala už ako madame d´Etoiles, a tak vytvorili nový ľahší hravý štýl, ktorý nahradil ťažkopádny barok- rokoko. Umelci, ktorých protežovala, boli podporovaní bohatými darmi a mohli, zbavení všetkých starostí žiť v komfortných domoch a venovať sa svojím úlohám. Vytvorila pre seba a kráľa vlastný svet, do ktorého mali vstup len niekoľkí vyvolení. Taktiež otvorene podporovala osvietenstvo.

Koľko tento luxus stál francúzske obyvateľstvo, o tom sa len opatrne šepkalo, pretože nikto sa neopovážil vysloviť nahlas šialenú čiastku 23 miliónov frankov.
Postupne sa čoraz viac začala miešať i do politiky. Kráľ nad tým len mávol rukou. Markíza ho rozptyľovala večierkami a slávnosťami, takže mu vôbec neostal čas pre politiku. Čoskoro mala v rukách takmer neobmedzenú moc. Ľudovít si už dávno zvykol potvrdzovať všetky markízine rozhodnutia krátkym, ľahostajným prikývnutím. Madame de Pompadour za neho myslela i jednala. Slabý a labilný kráľ bol štastný, že si nemusí lámať hlavu vecami, ktoré boli pre jeho vlastný život úplne bezvýznamné. Vládu nad krajinou odovzdal svojej rade, ktorú markíza ovládla. A preto, kto chcel niečo dosiahnuť, musel podlizovať markíze, u ktorej sa zbierali všetky nitky moci, zatiaľ čo kráľovná bola pre všetkých len bezvýznamná starnúca matróna. S telesnou hygienou v tých časoch to bolo veľmi zlé. Horných desať tisíc sa vyslovene bálo vody a skoro sa nekúpalo. Keď sa chceli vznešení ľudia raz do roka očistiť, priniesli im do paláca vaňu, kde po niekoľkých hodinách rozpustili vrstvu špiny a vaňa sa odviezla. Pred obzvlášt dôležitými sviatkami si dávali čistiť uši a nechty. Nebolo zvykom ani umývať si nohy. Vravelo sa, že nadmerné umývanie škodí a nesvedčí potešeniu. Hlasy rozumných lekárov boli hlasom volajúceho v púšti a nenachádzali odozvu. A tak vznešní ľudia liali na seba najdrahšie a najvoňavejšie voľavky po celých fľašiach, aby prekryli svoj odpudzujúci telesný zápach. Kráľova ranná hygiena spočívala v tom, že si namočil v zlatej miske končeky prstov a orosil si nimi oči. Dámy si natierali tvár silnou vrstvou krikľavého rúžu a olovenej beloby, aby vyzerali mlado a sviežo, takže vyzerali ako namaľované strašidlá. Za takúto hygienu potom doplácali mnohými chorobami. Cena, ktorú zaplatila madame de Pompadour za svoj vzostup bola vysoká. Udržať si postavenie prvej favoritka bolo obzvlášť namáhavé pre ženu tak krehkého zdravia ako bola ona. Musela stále vyzerať zdravo a sviežo, i keď čoraz častejšie pľula krv, podľa čoho sa predpokladá, že umrela na tuberkulózu, a užívala tajuplné lieky, aby aspoň zmiernila horúčku, ktorá sa jej ustavične vracala a oslabovala ju. Bola vyčerpaná a často sa dokázala ovládať len s krajnou námahou. Pretože nebola práve zmyselne založená a jej telo bolo oslabené nemocou, stávali sa pre ňu kráľove nežnosti čoraz viac záťažou ako potešením. Jeho žiadostivosť ju zmáhala. Oslabovala sa i častými potratmi. Pretože na rozdiel od svojich predchodcov Ľudovít XV. keď videl, že jeho milenka je v druhom stave, dostala síce zaopatrenie, ale musela okamžite odísť.

A tak vzrastal obchod s pochybnými prípravkami a krvavými zákrokmi, ktoré často končili i keď nie smrťou, aspoň veľkou ujmou na zdraví. Jej zdravotný stav si všimli všetci okrem kráľa. Každá sebemenšia vráska sa stala okamžite terčom dvorných klepov a potešila jej odporcov. Madame de Pompadour ešte ani nedosiahla tridsiatky a už pôsobila povädnutým dojmom ako stará žena. Každým rokom sa stávala jej tvár prepadnutejšia a už len závistlivo pozerala na kypré mladé dievčatá. Až príliš dobre vedela, čo kráľ potrebuje. Jeho neúnavná túžba jej bola čím ďalej tým nepríjemnejšia, ba dokonca odporná. Ale predstierala lásku a vášeň, ako len mohla, i keď jej to prišlo zaťažko.
Hrozila jej v najbližšej dobe strata postavenia. U dvora už na to dávno čakali. Kráľ začal pokukávať po mladých dievčatách a markíza sa mohla len prizerať. No i tu preukázala svoju chytrosť. Nebránila mu v tom, naopak, uprostred parku Jelenie obory mu dala postaviť útulný domček, kde sa mohol nerušene oddávať radovánkam. Sama mu vyberala dievčatá z ľudu, prosté, mladé krásne dievčatá a prirodzene- panny. V ich náručí sa Ludovít vyčerpá a nehrozí žiadna konkurencia, ktorá by ju mohla vyhodiť zo sedla. Dievčatá museli spĺňať všetky prísne kritéria- od pevných ňadier až po úzke kotníky. Potom boli prizvaní lekári, ktoré dievča dôkladne prezreli. Aj jej rodina bola podrobená prísnej kontrole, aby sa predišlo akémukoľvek riziku nakazenia smrteľnou chorobou. Ak všetko dopadlo dobre, bola dohodnutá ročná apanáž. Keď dámy doslúžili, bolo o ne dobre postarané. V roku 1754 osud uštedril markíze ďaľšiu tvrdú ranu. Jej milovaná dcéra Alexandrina umrela vo veku 10 rokov na zápal pľúc. No musela zdvihnúť hlavu a tváriť sa veselo, pretože kráľ nerád videl smutné tváre. Z tejto straty sa však nikdy nespamätala. Láska kráľa a madame de Pompadour sa asi po ôsmich rokoch, teda od roku 1753 zmenila na úprimné priateľstvo. Ľudovít XV. pochopil, ako veľmi markízu potrebuje. Čím ďalej, tým bol ich vzťah hlbší a pevnejší. Ešte častejšie ako predtým ju žiadal o radu v štátnych záležitostiach a bral ju na zasadanie svojich ministrov. Markízin vplyv na francúzsku zahraničnú politiku geniálne využil český šľachtic v diplomatických službách Márie Terézie, knieža Kaunitz. Veľmi dobre pochopil, že nemá do činenia s obyčajnou dočasnou metresou, ale s bystrou, jasne uvažujúcou ženou, s ktorou bolo možné zmeniť osudy Európy. To chcel využiť v prospech Rakúska. Chceli sa spojiť s Francúzmi proti nenénávidenému Prusku. K všeobecnému prekvapeniu teraz vystúpil na scénu Ľudovít XV., ktorému sa markízine predstavy nepáčili.

No čím viac sa v olóniach zostrovala vojna s Anglickom, tým viac sa nimi zaoberal. Prečo by si mal vlastne lámať hlavu nad tým, na ktorej strane bude Francúzsko v budúcnosti stáť a na ktorom bojisku budú jeho vojaci zomierať? Obmedzený pruský kráľ mu svojím sparťanským spôsobom života nikdy nebol sympatický. Ale na druhej strane ani Mária Terézia ho zvlášť nepriťahovala- večne bola tehotná a to u žien vôbec neznášal. Ale keď mal zvažovať svoje sympatie, Rakúšania mu boli predsa len sympatickejší. 1. mája 1756 bola vo Versailles podpísaná medzi Rakúskom a Francúzskom zmluva o neutralite a vzájomnej obrane. Tým dosiahla vážnosť markízy svoj vrchol. Mária Terézia neskrývala svoju vďačnosť a poslala markíze ďakovné listy a dary. Markíza sa však dlho netešila zo svojich domnelých zásluh. 26. augusta 1756 vpadli Prusi bez vypovedania vojny do Saska, spojeného s Rakúskom a hneď nasledujúcu jar prenikli tiež do Čiech. Začala takzvaná sedemročná vojna, v ktorej sa úprejavili tienne stránky spojenectva s Rakúskom. Na čelo armády sa postavili neschopní vojvodcovia, protežovaní markízou de Pompadour, ktorí prepásli najpriaznivejšie príležitosti pre rozhodujúcu bitku. Francúzska šľachta videla v tom čase vojnu ako príjemné spestrenie monotónneho života. Do poľa tiahli s kuchármi, sluhmi a do noci sa bavili divadelnými predstaveniami a v náručí šarmantných dám. Vojaci nemali chuť položiť život kvôli rozmarom kráľovej milenky, a tak sa stalo, že už 5. novembra 1757 utrpelo Francúzsko zničujúcu porážku v Rossbachu. Francúzsko však muselo čeliť aj ďaľšiemu nepriateľovi- Anglicku v kolóniach a svetových moriach. Napriek pomoci Španielov sa nemohli skvelému anglickému loďstvu vyrovnať a nepomohli ani narýchlo budované lode. Konečne vo februári 1763 sa skončilo krviprelievanie uzavretím dvoch mierových dohôd. Mier z Hubertsburgu obnovil v Európe stav z roku 1756 a v parížskom mieri sa muselo Francúzsko zmieriť s ťažkými stratami na mori: stratili takmer všetky dŕžavy v Severnej Amerike a Indii a významné oporné body v Afrike.
Najviac tým utrpel, samozrejme, prostý ľud. Dávno bolo známe, na koho zvaliť vinu a ako sa volá pôvodkyňa všetkého toho zla! V očiach ľudu nebol kráľ letargickým ničomníkom a nerozhodným parazitom. Všetkému bola na vine len Pompadourka. Stala sa najnenávidenejšou osobou Francúzska. Na jej kočiar zúrivý dav neraz zaútočil kemeňmi a blatom. Denne bola bombardovaná urážkami a pamfletmi.
Duševná záťaž, ktorú musela madame de Pompadour znášať, sa zničujúcim spôsobom prejavila na jej, beztak krehkom zdraví.

V roku 1763 mala 42 rokov, vyzerala ale omnoho staršie. Schudla, jej pleť zožltla a ani hrubá vrstva líčidla už nedokázala prekryť tmavé kruhy pod očami a hlboké vrásky okolo úst. Mala stále problémy s dychom, preto jej vo Versailles zriadili akýsi výťah, stoličku, na ktorej ju mohli vytiahnuť na prvé poschodie, aby už nemusela chodiť po schodoch. Bola už na konci svojich síl. Smrť už po nej dávno naťahovala ruku. Na kvetnú nedeľu 15. apríla 1764 sa jej však už neubránila. Ako vždy v uplynulých rokoch i v poslednej hodine preukázala obdivuhodné sebeovládanie. Trochu namaľovaná prijala naposledy návštevy a keď nadiktovala svoju záveť, rozlúčila sa s priateľmi. Po udelení posledného pomazania zomrela. Kráľ, ktorý ju chodil každý deň navštevovať, neprišiel. Nemohol ju vidieť zomierať. Uvedomil si, že jej smrťou skončil úsek, ktorý markíziným vplyvom, energiou, ale i láskou patril k najšťastnejším v jeho živote. To, čo si Ľudovít XV. v slabosti nechcel priznať, vyjadril starý Voltaire. Napísal: „Smútim za ňou z vďačnosti. Od narodenia úprimná, milovala kráľa pre neho samého. Mala v duši dobrotu a v srdci spravodlivosť. S niečim takým sa nestretávame každý deň.“
Jeanne-Antoinette Poissonová, vydatá madame d´Etoiles, markíza de Pompadour sa nevymazateľne zapísala do histórie nielen ako milenka kráľa, ale aj ako politička evropského formátu, mecenáška umení, ktorá určovala epochu i ako intrigánka a nehanebná vykorisťovateľka ľudu, ktorá úplne ožobráčila francúzsky národ. Bola človekom, s vynikajúcimi prednosťami a priepastnými neresťami, ženou, stelesňujúcou všetky dobré i zlé stránky ľudskej prirodzenosti.
Uviedla do pohybu mnohé veci, prispela ku zvýšeniu úrovne divadla vo Francúzsku, pomohla encyklopedistom k presadeniu, inšpirovala celý umelecký smer, vošla do dejín ako zakladateľka vojenskej školy Ecole militaire, z ktorej potom vzišla pre Napoleona najlepšie riadená a vycvičená armáda v Európe. Založila porcelánku v Sévres a ryteckú dielňu vo Vincennes. Svojím vplyvom na kráľa dosiahla, že sa preklenulo storočné nepriateľstvo s Habsburgami a priaznivo si naklonila Máriu Teréziu. Prispela však tiež k ožobráčeniu Francúzska. Jej vinou stratili obrovské územia v kolóniach v prospech Anglicka. Vážnosti štátu vo svete bola zasadená ťažká rana. Jej posledným činom bolo, že na základe jej intervencie bol vo Francúzsku zakázaný jezuitský rád. Ľud hladoval a preklínal nádheru zámkov, krásu obrazov, jemnosť porcelánov a uhladené slová básnikov- nesmrteľné dielo markízy na neskoršie časy.

Životný štýl, užiť si dnešok a nemyslieť na zajtrajšok, dosiahol počas jej pôsobenia vrchol. Heslo „Za nás to ešte vydrží a po nás potopa“ bolo najcynickejším vyjadrením neutešeného stavu financií, ekonomiky a morálky na francúzskom dvore. Trest, ktorý mal prísť, však zastihol až ďaľšiu generáciu.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?