Ludwig Beethoven Sonáta C dur
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 21. ledna 2007
- Zobrazeno: 3784×
Příbuzná témata
Ludwig Beethoven Sonáta C dur
Ludwig van Beethoven sa narodil 17. decembra 1770 v Bonne. Mladosť prežil v rodnom meste, kde dostal aj prvé hudobné vzdelanie. Nejakú dobu bol mladý Beethoven zamestnaný ako čembalista. Jeho Bonnské obdobie nebolo radostné. Otec prepadol alkoholu. Hrubo zachádzal so svojou ženou aj s detmi. Prechod do Viedne, ktorá bola hudobnou metropolou vtedajšieho sveta a sústreďovala v sebe najlepších hudobníkov, znamenal vtedy pre nadaného mladého muža zmenu k lepšiemu. Stalo sa tak v roku 1792, keď už mal Beethoven 22 rokov. Študoval u Schenka, ale hlavné vedomosti chcel získať u Haydna. Ten však nemal v danom momente na učenie čas, tak sa Beethoven obrátil na Albrechtsbergera, u ktorého pracoval s kontrapunktom. Avšak jeho hlavným zdrojom vedomostí boli geniálne diela oboch jeho predchodcov - Josepha Haydna a Wolfganga Amadea Mozarta, na ktorých sa prakticky najviac naučil a ktoré až do roku 1800 mali výrazný vplyv aj na jeho vlastnú tvorbu. Rast jeho skladateľským možností bol rýchly. Veselá Viedeň prispievala podstatne k tomu, že Beethoven spoznával aj tie príjemnejšie stránky života, ktoré mu po celú mladosť boli odoprené. Postupne však začal strácať sluch, až kým okolo tridsiateho roku života úplne neohluchol. Aj napriek tomu neprestáva tvoriť, lebo tvorba ide zvnútra. Prirodzene že ho to stojí nesmierne úsilie, a jeho intenzita sa odrazí v hudbe. Hluchota ho postupne odlučuje od sveta. Ďalšia kríza okolo pädesiatky sa odrazí v jeho živote a tvorbe. Je to východisko jeho posledného tvorivého obdobia, keď dielo nadobúda zvláštnu múdrosť, a keď človek hovorí sám k sebe v najdôvernejšej chvíli na konci cesty. Beethoven zomrel 26.marca 1827.V záujme úplnosti a pochopenia Beethovenovej sonátovej tvorby treba pripomenúť niekoľko základných faktov. Sonátová forma sa rodila postupne úsilím generácií. Jej východiskom bola v podstate dvojdielna forma, do ktorej sa dostala hlavne zásluhou mannheimskej školy - Jána Stamica a Františka Xavera Richtera predovšetkým - druhá kontrastná myšlienka. Nábehy ku dvom témam sa dajú zistiť už u Pergolesiho v prvej polovici 18. storočia a u Corelliho nachádzame zárodok sonátovej formy v trojdielnej forme (ABA). Druhým znakom sonátovej formy je rozvedenie. Táto stredná časť sonátovej formy individuálne spracúva daný materiál. Rozvedenie je akýmsi dramatickým stredom sonátovej formy. U Philippa Emanuela Bacha sa vyskytujú sonáty trojdielne s rozvedením aj dvojdielne bez neho.
Ani sonáty Bachovho predchodcu Johanna Kuhnaua nie sú sonátami v technickom zmysle. Striedajú len značne ľubovolné pomalé a rýchle časti. Sonáty u Domenica Scarlattiho sú jednočasťové skladby v dvojdielnej piesňovej forme bez rozvedenia. Sonáta sa vykryštalizovala do konečného tvaru až u viedenských klasikov. Táto dokonale premyslená forma obsahuje pestrosť a je zároveň prehľadná. V sonátovom cykle sa sonátová forma používa najmä ako prvá časť. Po nej nasleduje časť pomalá. Môže byť vo forme piesňovej, rondovej alebo i sonátovej či variačnej. Dojem z jej vážnosti vyvažuje tretia časť, ktorá je tanečného charakteru. Môže to byť menuet alebo scherzo. Má z pravidla trojdobý rytmus a taktiež jeho forma ja trojdielna. Posledná časť finále môže byť vo forme rondovej, sonátovej, prípadne variačnej.
Beethoven prevzal sonátovú formu od Haydna a Mozarta, ktorí ju už priviedli k dokonalosti. S tým sa však Beethoven neuspokojil, že by plnil jej predpisy doslova, ale prispôsoboval si ju. Tieto zmeny nie sú svojvoľné, ale vyplývajú z kompozičných zámerov a tvorivej nutnosti. Všetky Beethovenove diela sa vyznačujú dokonalosťou. To platí tiež aj o klavírnych sonátach. Na rozdiel od sonát Josepha Haydna a Wolfganga Amadea Mozarta, ktorí tvorili s ľahkosťou a nesnažili sa každú skladbu individualizovať, dáva Beethoven všetkým osobný charakter. Autor ich vydal z ruky až vtedy, keď úplne spĺňali jeho predstavu a nedali sa v ničom opraviť. Na klavírnych sonátach Beethovena môžeme sledovať jednotlivé etapy jeho vnútorného vývoja. Jeho umelecký prejav bol vyvolaný väčšinou zlým osudom, lebo umenie a život človeka spolu súvisia. Po klavírnej stránke prinášajú Beethovenove sonáty vo svojej dobe nový štýl. Prvé tri sonáty sú venované Josephovi Haydnovi a vyšli v marci 1796. Beethoven ich napísal po odchode z Bonnu do Viedne v dobe, keď sa stýkal s Haydnom. Práve medzi nimi je sonáta C dur opus 2, číslo 3. Opiera sa v nej často o svoje staršie kompozície. Beethoven v nej použil materiál hlavne z klavírnych kvartetov z roku 1785.
Prvá časť sonáty je vytvorená skoro celá z prvej časti klavírneho kvarteta v C dur. Tento postup dovoľuje nahliadnuť do kompozičnej dielne skladateľa a už v ranom období nás presvedčuje o silnom kryštalizačnom procese, ktorý prebiehal v tvorivej práci skladateľa. Zaujímavosťou je i molová varianta druhej témy, ktorá je akousi reminiscenciou na mannheimský vplyv. Prvá časť je veľmi temperamentná a je veľmi účinným vstupom do sonátového cyklu.
Ako aj predchádzajúca sonáta A dur, op.2, č.2 neušla ani sonáta C dur, op.2, č.3 často tvrdým kritikám, ktoré hlavne prvej časti vyčítali zmes haydnovského a mozartovského štýlu a dokonca jej popierali akýkoľvek hudobný význam. Túto sonátu vnímali ľudia veľmi svojrázne. Ale úsudky nič nezmenili na životaschopnosti tohoto diela. Táto časť vlastne pripravuje veľké Adiago, ktoré po nej nasleduje. Adiago v E dur tónine je nádherný monológ, ktorý je veľmi ľudský, ale pri tom aj ušľachtilý a noblesný, že sa nikde nedostane do precitlivelosti , zachováva vždy mieru výrazového vkusu a nestráca nikde na najhlbšej presvedčivosti. Riemann ju považuje za rondovú formu, pretože hlavná téma sa objavuje na začiatku, v prostriedku a aj na konci.
Scherzo je rýchle allegro, ktorého tempo je vyvážené triom, ktoré beží v triolách (melódia je v nich daná najhlbšími a najvyššími tónmi triol). Po zopakovaní scherza končí táto časť kódou s oktávovými skokmi, ktoré sa zdržujú na dominante a na koniec sa rozvedú v pianissime do toniky.
Aj záverečná časť - Allegro assai - je temperamentná a technická. Rondová forma sa tu približuje forme sonátovej. Zaujímavý je hneď na začiatku beh nahor v trojzvukoch hlavnej myšlienky, proti ktorým sú volené kontrastné techniky ďalších myšlienok: šestnástinové figurácie v behoch, legátové melódie doprevádzané rozloženými akordmi v basoch, oktávové postupy, rýchle unisona, trilky. Celok dáva búrlivú záverečnú časť, veľmi vtipnú, honosnú, istú svojim efektom. Tento trojdielny opus 2 nám predvádza nového génia, ktorý vyniká vo svojej dobe. Má mnoho z jej znakov, ale už tu sa ukazuje ako samostatná a nová osobnosť. Ale taktiež aj ostatné sonáty, hoci nepatria medzi obmedzený okruh, ktoré si klaviristi vyberajú na verejné prevedenie, nesú znaky Beethovenovho génia a tvoria súvislú reťaz. Beethoven musel prejsť zlým detstvom, hluchotou, osamelosťou a politickým nesúhlasom, aby dosiahol výšin svojej tvorby. Zlá existencia vyvolala dielo pozitívne, kladné, silnejšie ako ničivé sily života. Preto má väčšina všetkého, čo Beethoven vytvoril, mimoriadny ráz, vybojovaný na sebe samom, individualizovaný.
Pre vtedajších ľudí bol klavirista Beethoven asi veľmi problematický zjav, pretože ich vkus a zvyklosti boli zvyknuté na mozartovskú estetiku. Po vzdušnej ľahkosti nastúpila veľká výrazovosť a smelosť novej techniky, na ktorú si museli poslucháči najprv zvyknúť. V roku 1805 zvolal Pleyel pri počúvaní jeho hry: „Nemá to kultúru, toto predsa nie je klavirista!“ Ale Václav Tomášek videl do veci hlbšie, keď povedal: „Je pánom klavíru.“.