Liturgia Veľkej Moravy (SOČ)
Kategorie: Literatúra (celkem: 527 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 2392×
Příbuzná témata
Liturgia Veľkej Moravy (SOČ)
ÚVODNa prednáškach o cirkevných dejinách, pokiaľ sa hovorilo všeobecne, získaval som pocit pokoja. Keď sa začala preberať byzantská misia na Morave v 9. storočí, začal som byť vnímavejší. Išlo o misiu, ktorej obrad sa tu na východnom Slovensku praktizuje. Pretože dejiny tejto miestnej Cirkvi sa po založení uhorského kráľovstva odsunuli na vedľajšiu koľaj a nastúpil na prvé miesto latinsky obrad, ostali sme gréckokatolíci v Uhorsku – „v tieni“.
Preto som si zvolil túto tému, lebo v časoch po založení Matice slovenskej v minulom storočí sa o tom začalo písať. Vtedajší Slováci – národovci sa prihlásili k cyrilo - metodskej tradícii. No tento historický pohyb udusila plánovitá maďarizácia. A gréckokatolícke biskupstvá v Mukačeve a v Prešove nevyvinuli nijaký povšimnutiahodný elán. Preto dodnes nemáme solídne dejiny gréckokatolíkov. Takýto historický elán potrebuje historický výskum starého Uhorska a vatikánskych archívov. Poúnijné fondy z archívu Urbaniány sú už vyexcerpované. A preto si myslím, že to čo je naše, si treba aj obrániť. Veď nenadarmo Cyril a Metod zostavili pre našich predkov jazyk a liturgiu blízku reči našich predkov, ktorý dovtedy boli pre okolité národy pohanským národom. Ja som gréckokatolík a veľmi rád poznávam svoju identitu a chcem, aby ju spoznali aj tí, čo sú tiež gréckokatolíci a ešte nevedia, alebo si mýlia svoju identitu. Nech táto moja práca im všetkým poslúži na to, aby vedeli, že tá naša minulosť je pestrá a bohatá. Chráňme si, čo je naše a nedopusťme, aby ešte po tom všetkom túto našu identitu niekto popieral, ako to bolo doteraz a je žiaľ i v dnešnej dobe napriek toľkým dôkazom. Pripravené práce na vydanie Dejín gréckokatolíckej cirkvi sú ukončené a viem, že k miléniu vyjdú knižne.
Moja práca sa venuje uhorskému obdobiu.
1./ Aká liturgia sa používala na Morave a v Uhorsku.
2./ Konštantínova hlaholika na Morave.
Či bol Konštantín biskupom ako hlava byzantskej misie
3./ Obdobie po zániku Veľkej Moravy až po Užhorodskú úniu.
Obsah
Úvod 2
I. Aká liturgia sa používala na Veľkej Morave 3
II. Konštantínova hlaholika na Veľkej Morave. Či bol Konštantín biskupom a hlava 6 byzantskej misie
2.1 Konštantínova hlaholika 7
2.2 Cyril a Metod v Ríme u Hadriána 7
2.3 Či bol Konštantín - Filozof biskupom 8
2.4 Argumenty sa dajú zhrnúť v časovej následnosti 8
III.
Existencia Metodovej gréckej cirkvi v Uhorsku 9
3.1 Termíny: graecus, christianus, Graeci et latini 9
3.2 Bol kráľ Štefan nepriateľ gréckeho obradu? 9
3.3 Postup kráľa Kolomana 11
3.4 Kňazi gréckeho obradu 12
3.5 Udalosti na začiatku 13. storočia 12
ZÁVER 13
Použitá literatúra 14
I. Aká liturgia sa používala na Veľkej Morave
Veľkomoravské legendy a povesti [1] hovoria jasnou a presnou rečou : preložili Evanjeliár (perikopy na nedele a sviatky) a Apoštola (listy apoštolov). A keď prišli na Veľkú Moravu, Rastislav ich veľkolepo privítal, a odovzdal im prichystané stredisko - kláštor „Na Klimentku pri Osvětimanoch“ na západ od Starého Mesta. [2] Ide o veľmi praktické riešenie : Rastislav chcel mať vlastnú hierarchiu a pod právomocou Ríma. [3] Lebo Hadrián to nezabudol zdôrazniť, nakoľko jeho predchodca Mikuláš I. tvrdo bojoval o právomoci, ktoré Huni, Bulhari a Avari v Ilyriku a v Panómii svojou devastáciou krajov zlikvidovali. [4] Oni však (Cyril a Metod), keď poznali, že vaše kraje (moravské) patria Apoštolskej Stolici, proti kánonom nič neučinili, [5] ale prišli k nám a priniesli ostatky sv. Klimenta. Oni však dobre vedeli, kam patria relikvie sv. Klimenta. [6] Samotný Rastislav, keď nepochodil v Ríme, [7] muselo tam jeho posolstvo povedať, že sa obrátia na Carihrad. O tom sa zmieňujú nielen VMLP, [8] ale aj list Mikuláša I. Michalovi III. , v ktorom pápež ho chváli, že našiel vhodných ľudí pre moravskú misiu. Tam sa uvádza, že vedeli o tom, že pôjdu do Carihradu. [9] Tu pasáž zámerne uvádzam, aby bolo dôkladne objasnenia problematika Byzantskej misie na Morave. „Lebo nielen u toho kňazského prestolu ste prosili učiteľa, ale aj u pobožného cisára [10] Michala III. . A poslal vám blahoslaveného filozofa Konštantína i s jeho bratom, keď sme my ešte nemohli“. Po príchode na Moravu a po ich privítaní, usadili sa na tichom mieste, vo vybudovanom kláštore na vŕšku u Osvětinam. [11] Na Morave pripravili preklad podľa carihradského úzu, Menológium služieb, Časoslov zo Žaltárom. Okrem toho aj celé evanjeliá a Skutky apoštolské. [12]
Zhrňujem : Prišli na Moravu, na ktorej franskí kňazi misionárčili ďalej. Preto aj tie dišputy vedené s nimi. Z Carihradu ani nemohli inú liturgiu priniesť a používať ako sv. Jána Zlatoústeho. Každá misia mala tú liturgiu, ktorá sa používala v ich krajine. Takto robili Nemci (Frankovia), tak to robili Vlasi (Itália). Tá, čo prišla „z Griek“ to nebola carihradská, ale dalmatínska. [13] Akú liturgiu používali nateraz nevieme, ale tam vývoj v kláštoroch (najmä na ostrovoch) mal sklon používať latinské predlohy na preklady.
V čase príchodu misie na Moravu pýcha carihradského dvora proti Rímu naberala stúpajúci trend (laik Fócius v priebehu troch dní bol - mimo „prosobné dni“ - vysvätený na diakona, kňaza, biskupa). [14] Okrem toho po násilnej smrti cisára Michala III. Bazil I. si pozval arcibiskupa Metóda do Carihradu, aby mal prehľad o misii na Morave. A od sv. Metóda prijal liturgické knihy v staroslovenskom jazyku a aj jedného kňaza a jedného diakona. A celkove nikde v historickom staroslovenskom materiály sa liturgia ako sporný problém nespomína. Vychádza sa len z miesta legiend vo VMLP, kde sv. Metod pozýva Svätopluka na sviatok sv. Petra na liturgiu. Spisovatelia latinského obradu o prevrátili na populárnu frázu „pozval ho na omšu sv. Petra“, čiže podľa gréckeho, rítu – „na liturgiu“ (sv. Petra). Jeden zachovalý preklad je zo 17. storočia. Kardinálny
argument proti existencii a používaní liturgie sv. Petra je v bule Inocenta IV. z roku 1243, ktorú poslal uhorskému kráľovi Belovi IV. po odchode Tatárov z Uhorska, keď sa život civilný aj cirkevný obnovoval. Tam jasne obraňuje všetkých príslušníkov gréckeho obradu (Slavi, Rasciani, Valachi, Hungari) a liturgie, keď tam píše, že to právo im udelil Hadrián II. a Ján VIII., pokiaľ ide o liturgickú reč a obrad. Má ich napomáhať vo svojej krajine. A príslušníci gréckej cirkvi v Uhorsku používali aj za Metoda a jeho nástupcov i v rannom Uhorsku len tú liturgiu, ktorú aj dnes používame. [15] Spätne to platí až ku sv. Metodovi. Z toho vyplýva, že príslušníci gréckeho obradu majú v Ríme označenie „ Graeco – Catholici “ a používajú grécky obrad neporušene dodnes a liturgiu sv. Jána Zlatoústeho. Problém liturgie používanej na starej Morave a v Uhorsku považujem za rozriešený.
V literatúre často vyskakuje misia „iz Griek“. Bola to z gréckej Dalmácie. Ide o dalmatínskych mníchov, ktorí od čias sv. Hieronyma existujú dodnes. Meno glagolitae – dostali len v minulom storočí. Predtým mali stále len názov : caluger, calugeri (calugerius). V starom latinskom a gréckom spise je to termín na slovanských mníchov v Dalmácii pred sv. Benediktom. Potom prijali benediktínsku regulu, ale vzhľadom na grécky obrad ich evidovali len pod menom „calugeri (calugerii)“. Názov je spojený s menom mnícha Calugeros, ktorý z okolia Carihradu odišiel na púť k hrobom apoštolov (Konštantínova prvá bazilika). Cestou cez Dalmáciu sa stretol s týmito mníchmi, ktorí boli v kontakte so sv. Hieronymom. Ten sa narodil v pohraničnom dalmatínskom meste Stridone na hranici Ilyrika a Panónie dnešná južná hranica Slovenska, ktoré patrilo už do Panónie.
Staroveké národy, ktoré hovorili ilýrskou rečou sú: Géti, Dákovia, Trúci, Dardani, Tribali, Mýzijci, Panóni a Korutánci. Sasinek to vyexcerpoval to z Herodota, Strabónia a Plínia Staršieho. Podrobne v „Slovesnosti“, Skalica 1863, s. 28.
Ilýrska reč sa objavuje aj pod novoobjavenou mozaikou sv. Cyrila a Metoda v Ríme v sieni Sixta V. (z roku 1589 – 1590). Ten ako ostatní je zobrazený ako veľký misionári a prekladatelia sv. Písma a má pod sebou epitaf: „Aliarum illyricarum literarum auctor. Autor inej (druhej) ilýrskej, čiže staroslovienskej abecedy. To je nový objav pre cirkevné dejiny ako aj pre slavistiku. (J. Hnilica: Svätí Cyril a Metod, Bratislava, 1990, s. 80). II. Konštantínova hlaholika na Veľkej Morave. Či bol Konštantín biskupom a hlava byzantskej misie
2.1 Konštantínova hlaholika
Blažení Konštantín ani netušil, že moravské knieža Rastislav poslal posolstvo k pápežovi Mikulášovi l. s prosbou o vyslanie misie na Moravu. Tento pápež aj poslal zdvorilostný list cisárskemu dvoru, v ktorom prejavuje radosť, že Carihrad bol schopný vyhovieť Rastislavovi. Preto aj jeho nástupca Hadrián ll. S radosťou konštatuje, že aj keď sme v Ríme takého muža nemali (a boli u nás), vy ste im takého vydali (biskupa a učiteľa). A navyše svätí bratia vedeli, že sú na území rímskeho patriarchátu. Panónia v širšom zmysle sú všetky kraje pod oblúkom Karpát - od Dácie cez staré Slovensko a Moravu. Z audiencie na carihradskom dvore po vypočutí moravského posolstva, „Odišiel teda Filozof a podľa obyčaje oddal sa modlitbe aj s inými pomocníkmi“. Čoskoro sa mu zjavil Boh, ktorý vypočúva modlitby svojich sluhov a ihneď zložil písmená a začal písať slová (Jánovho) evanjelia : „Iskoni be Slovo...“
Toto je typické miesto z Konštantínovho životopisu, keď Boh hneď „zasahuje“. To naznačuje, že s apoštolovaním medzi slovanskými kmeňmi mali cisári starosti, lebo časti Macedónie, ktorá bola časťou gréckeho impéria už za Filipa Macedónskeho a jeho syna Alexandra Veľkého patrili Carihradu. Centrom Macedónie bol Solún ( Thesaloniké, dnes Saloniki ). Aj dnes grécka vláda je proti vzniku slobodnej Macedónskej republiky, lebo to povzbudzuje Macedóncov v severnom Grécku k iredente. Ten istý jav je aj v západnom Bulharsku, kde žijú Macedónci. O tých Bulhari úradne píšu, že sú to „Bulhari“ s macedónskym nárečím.
Blažený Konštantín vedel, že v Dalmácii žijúci Sloveni majú svoje písmo (hlaholiku) už od čias sv. Hieronyma. A túto glagoliku („hranatú“ alebo „pologuľatú“) upravil, zosystemizoval a upravil do slovného veršíka: „Az, buki…“. Navyše pôvodne prvé písmeno zamenil znakom kríža.
Dnes je to už takmer celé preskúmané. V Ríme pri renovácii v sieni Sixta V. po odstránení skríň a políc, našli nástenné fresky svätcov - zakladateľov abecedy, prekladateľov Biblie a veľkých misionárov. Tam je blažený Cyril vyobrazený ako biskup a pod obrazom je epitaf: „Toto je autor druhej illýrskej (slovienskej) abecedy.“ [1]
Hieronymus Sophronius Eusebius sa narodil v hraničnom meste severného Ilyrika roku 340. Na vŕšku bol glagolský slovensko - dalmatínsky kláštor, kde sa naučil čítať a písať po glagolsky. [2] Tento svätec, ktorého si Chorváti uctievajú ako svojho národného svätca slovienského pôvodu, bol vzdelaný aj v latinskom i v gréckom jazyku. Preložil Zemepis sveta (Geographia) od Aethica do latinského a slovienskodalmatínskeho jazyka, ako to píše sv. Virgil, soľnohradský biskup (r. 800) v dodatku ku latinskému textu Zemepisu sveta, lebo tam uviedol aj túto starú glagoliku. [3]
On preložil aj Sväté písmo do spisovnej latinčiny (Vulgata z pôvodnej Italiky) a do slovienskej dalmatčiny. („.. et s. Hieronymi translatoris, interpretisque sacre Scripture de Ebraica in latinam et slavonicam linguas...“ - Zakladajúca listina pražského kláštora Emauzy na Slovanech). A tak túto kapitolu môžeme ešte doplniť zachovanými glagolskými pamiatkami zo sinajského kláštora sv. Kataríny (Egypt), z Jeruzalema a z kláštornej republiky Atos. Všetky sú napísané dalmatínskou hlaholikou, lebo na Sinaj odišla glagolská misia okolo r.1000 a podobne aj do Jeruzalema a na Atos. Boli tam až do r. 1200, keď križiaci obsadili Carihrad, polatinčili ho a vyvolali veľkú nenávisť voči Rímu. Glagoláši, ako priaznivci Ríma, sa vrátili na Jadran do svojich materských monastierov. [4]
Po benediktínoch, za krízy tejto rehole na konci prvej polovice 13. storočia, nastúpili františkáni. Tí držali túto tradíciu, po glagolsky slúžili veriacim nielen v Dalmácii, ale aj ostatnom Chorvátsku, Bosne - Hercegovine ako aj vo Valachii (po pripojení k Uhorsku), v južnom Slovinsku ako aj v Sedmohradoch a Sabolčskej župe (Hajdudore), kam sa Chorváti, Srbi, Bosniaci presťahovali pred tureckou vojenskou expanziou. Ani dalmatínski benediktíni neboli vedení vo svojom centre na Monte Cassine ako „monachi benedictini“ podobne spomínaní františkáni, ale podľa starého predbenediktínskeho pomenovania „calugeri“. A v celej latinskej spisbe majú aj explikáciu: calugeri - monachi greco - catholici. To môžeme sledovať pred r. 1000 ako aj po ňom. [5]
A tak môžeme skonštatovať že, glagolika je staršia ako blažený Filozof Konštantín.
On sa preslávil tým, že na používanie tejto abecedy sformuloval solúnsky slovienský dialekt ako spisovný jazyk. Upravil preň gramatiku a štylistiku, a to podľa vybrúsenej spisovnej gréčtiny tých čias.
2.2 Cyril a Metod v Ríme u Hadriána
Aeneas Silvus: „hovorí“, že Cyril, keď sa v Ríme zdržiaval, prosil rímskeho pápeža, aby mohol užívať sloviensky jazyk u toho ľudu, ktorý pokrstil. O tejto veci, keď vo svätom zasadaní sa rokovalo - a nemalo odporcov bolo, že bolo počuť hlas akoby z neba poslaný: „Každý duch chváľ Hospodina a každý jazyk dobroreč jemu!“ a preto dali Cyrilovi „dovolenie“. [1
2.3 Či bol Konštantín - Filozof biskupom
Odpoveď je jednoduchá: „bol“ ! V odbornej i populárno - vedeckej literatúre je to zamotané neodborným postupom aj zámerným spochybňovaním vedcov vychovaných v duchu pozitivizmu (protikresťanskom).
a/ skúmať cirkevné dejiny 9. storočia predpokladá poznať termíny, ktoré cirkev vo svojej praxi užívala. Nielen slovne, ale najmä po obradovej stránke. Merať a posudzovať 9. storočie laickým pohľadom je nevedecké. Prečo a ako? Jednoducho preto, že Rastislav žiadal v Ríme aj v Carihrade biskupa a učiteľa. Nejde o dve osoby, ale len o jednu : v miestnej biskupskej cirkvi (eparchia) iba biskup je učiteľom božieho ľudu. Na to má „učiteľskú katedru“. Na misijné cesty do toho – ktorého kniežactva alebo kráľovstva posielali patriarcháty biskupa, ktorý zo svojimi pomocníkmi (kňazmi, diakonmi, mníchmi) učí pohanov, zoznamuje ich z kresťanským učením a spravidla sa stavajú prvým biskupom a arcibiskupom, ak je to územie toho patriarchátu, alebo s ním susediacim, ktoré misiu vyslalo (napr. sv. Bonifác, sv. Benedikt „anglický“ ap.). Ak misijné územie patrilo inému patriarchátu, tak tam mohol „cudzí“ biskup – učiteľ pôsobiť podľa starodávneho zvyku len tri roky a potom musel ísť na návštevu, alebo k patriarchovi, alebo k hraničnému arcibiskupovi. [1] Takto bolo aj s carihradskou misiou: išli do najbližšieho patriarchálneho sídla v Akvileji a potom do Ríma, lebo boli na území latinského patriarchátu. [2] Konštantín – Filozof bol konsekrovaný za biskupa „in sacerdotium = episkopstvo = popovstvo“. Na kňaza nikoho nekonsekrujú len ordinujú „in presbyterum = sviaščenik, kňaz.
Biskup má apoštolskú moc svätiť kňaza pre sviatostnú službu (liturgia, spoveď, pomazanie nemocných) a ostatné na služby (službu) svätí len diakonov.
Konštantín – Filozof bol biskupom aj vzhľadom na tradíciu: v balkánskom slovanskom prostredí len jeho ako biskupa zobrazovali (Ochrid , Pliska, Trnovo ap.) a nie Metoda, lebo ten bol konsekrovaný „in sacerdotium“ – popovstvo, episkopstvo [3] v Ríme. Preto po roku 1050 negovali ako slúžiaceho latinskému biskupovi – pápežovi.
Navyše veriaci – stádo sa zveruje len biskupovi. Pretože pápež Mikuláš I. vedel, že z Ríma idú prosiť o biskupa – učiteľa do Carihradu [4] a tým bral na vedomie, že ak Carihrad má požadovaného muža (biskupa, znajúceho sloviensky jazyk), tak tam bude pôsobiť, ale nebude tam zriaďovať biskupstvo (eparchiu). Doklad o tom je vo Veľkomoravských legendách. [5] Pochybnosti o episkopstve Konštantína začali už v 17. storočí. [6] V Carihrade a v Bulharsku Konštantína – Filozofa vyobrazovali v chrámoch ako biskupa. To isté je aj v Ríme. Dokumentácia o jeho biskupskej hodnosti je zhrnutá v Kránobrodskom zborníku, I, 1996 1 – 2.
2.4 Argumenty sa dajú zhrnúť v časovej následnosti
a/ Každý cirkevný vyslanec oboch cirkvi (rímskej a carihradskej) bol pred svojou misiou konsekrovaný na biskupa a neraz povýšený na arcibiskupa, alebo poverený legátstvom. To sa praktizuje dodnes: exarchovia Carihradu a Moskvy pre západnú Európu sú pred odchodom na miesto určenia konserkovaní na biskupov.
b/ Pápež Mikuláš I. vo svojom liste do Carihradu píše, že Rastislavovo posolstvo v Ríme tiež požadovalo „biskupa a učiteľa“..., ale my sme tu v (Ríme) takého nemali. V liste vyjadruje radosť, že v Carihrade „takého“ mali (biskupa a učiteľa). c/ Preto blažený Cyril na smrteľnej posteli sa modlí za „stádo“, ktoré mu Boh zveril. [1] Z textu sa dá vyčítať aj to, že v Ríme (kde bolo centrum jurisdikcie pre Panóniu a Moravu) ho menovali za biskupa pre tie kraje. Len v Ríme mu mohli zveriť „stádo“. Lebo len biskup je pastier veriacich svojej eparchie, čiže stáda.
d/ Rímska tradícia po celý stredovek ctila si Cyrila ako biskupa. Tak isto i balkánska tradícia si ho uctieva od začiatku ako biskupa. Fresky pápežov a sv. Cyrila v katedrále sv. Sofie (v Ochride) uprostred východných svätých zachycujú hlavné problémy z doby 11. storočia v čase okolo rozkolu (1050) [2]. (viď pripojené vyobrazenie sv. Cyrila z Ochridu, ktorá sa našla pri obnove tohto soboru za pomoci Unesca v roku 1953, podobne aj vyobrazenie sv. Cyrila v sieni Sixta V. (V knihe Jána Hnilicu, Svätí Cyril a Metod, Bratislava, 1990). e/ V liste, ktorý píše Michal III. Rastislavovi na Moravu, sa píše vo veľkolepom štýle vzhľadom na postavenie hlavy misie takto: „a zanecháš (Rastislav) pamiatku svoju budúcim rodom ako veľký cisár Konštantín“.
Obyčajný kňaz by nebol hodný viesť takú misiu s takým – v liste – zdôrazneným účinkom.
III. Existencia Metodovej gréckej cirkvi v Uhorsku
3.1 Termíny: graecus, christianus, Graeci et latini
Pri tomto probléme, ktorý súvisí s našou gréckou identitou treba sa ponoriť do prameňov, ktoré túto cirkev Metodovu označujú za gréckeho obradu (graeci ritus) a veriacich tohto obradu (Slovákov, Maďarov, Rumunov a Srbov) pomenúvajú ako „graeco - catholicos“. V porovnaní s príslušníkmi latinského obradu sú terminovaní (obyčajne súhrne) ako: „Gaeci et Latini“. [1]Ak len trocha v duchu cirkvi uvažujeme nad činnosťou sv. Metoda a následne nad posolstvom Mojmíra II. do Ríma zo žiadosťou o vysvätenie nových biskupov, pochopíme závažnosť politickej a náboženskej situácie moravskej ríše. Zo západu neustále útočia Nemci v snahe dostať Moravu do vazalského – poplatného vzťahu (ročné poplatky v zlate, striebre, voloch) a z východu staromaďarské kmene, huckané proti Morave nemeckým cisárom Arnulfom. Vysvätenie štyroch nových biskupov pre moravskú dŕžavu a povýšenie jedného z nich na arcibiskupa znamenalo cirkevnú provinciu a povzbudenie pre vládnucu vrstvu i veriaci ľud. Títo biskupi vzhľadom na tradíciu a rozšírenie teritórium sa usadili do centier kniežactiev: Staré Mesto, Nitra, Krakov a na východe Spiš, Mukačevo, Jáger. To pokračovalo (s označením sídel kvôli vojne) celé 9. a 10. Storočie. Keď sa stabilizovala situácia v rannom Uhorsku na konci desiateho storočia (Gejzov dvor v Zadunajsku), dochádza k novým komplikáciám a intrigám na cirkevnom poli. Gejzov syn Štefan je stredobodom záujmu budúceho nemeckého cisára Otta III. Ten spoluštudoval zo slavníkovským Vojtechom na katedrálnej škole v Magdeburgu. Cisár videl, že mocensky neovládne ani Čechy, ani Poľsko, ani Uhorsko. „Drang nach Osten“ - prenikanie na východ bolo zastavené. Preto sa pokúšal aspoň oslabiť grécku Cirkev v Čechách, na Morave, v Poľsku a v Uhorsku latinizáciou prostredia. Aby Uhorsko malo priateľa zo strany Nemcov, ponúkol cisárov otec Henrich II. svoju dcéru Štefanovi za manželku, ale pod podmienkou, že obradove sa „obráti“ a zriadi latinské biskupstvá namiesto gréckych a väčšinové obyvateľstvo gréckeho obradu podriadi latinským biskupom. On to všetko vykonal medzi nástupom na miesto budúceho kráľa roku 998 – 1000. Roku 1000 po splnení požiadaviek bola svadba s kňažnou Gizelou a zároveň pápež ho dal korunovať za kráľa v Ostrihome arcibiskupom. Sám Štefan mal kresťanských rodičov gréckeho obradu. V tom si uhorskí historici neodporujú.
Nedá sa ani predpokladať, žeby nebol pokrstený a pobirmovaný (pomazaný myrom) podľa gréckeho obradu. Pražský biskup ho len „nanovo“ birmoval, aby bol pre cisára doklad, že sa už „obrátil“ („cum se converteret“). Prijal latinskú formu svojho mena Stephanus. Bolo to len do latinčiny preložené jeho pôvodné krstné slovanské meno: Stephanus = Venceslav (Vác, Vaik). Keď Vojtech prišiel do Ostrihomu, Štefan mal už 14 rokov. [2] To je dôkaz, že ho nemohol krstiť. Štefanova matka – Šarolta zo Sedmohradska mala pri jeho pôrode v bolestiach a upadnutí do tranzu videnie sv. Štefana – prvomučeníka. Preto ho aj pokrstili na meno Venceslav a familiárne mu prisadla maďarský asimilovaný formant tohto mena – Vaik.
3.2 Bol kráľ Štefan nepriateľ gréckeho obradu?
Nebol, ani si to nemohol dovoliť kvôli vzbure šľachty a veriacich gréckeho obradu, ktorí na počiatku jeho kráľovania tvorili takmer 100% počtu všetkého obyvateľstva. Vychádzal gréckej Cirkvi v ústrety. Bola to aj politická nevyhnutnosť. Oficiálne pod vplyvom cisára a svojej ženy (latinského obradu) nerobil nijaké násilie. To začalo až po jeho smrti, keď prišlo k rozkolu medzi východnou a západnou cirkvou (r. 1050 a následne). Rím začal upodozrievať kresťanov gréckeho obradu z možnej herézy. Preto aj Ján XIII. v roku 967 zriadil pražské biskupstvo len latinského obradu. Nechcel ani počuť, aby bolo gréckeho. Kráľ Štefan si ako u cisára tak aj u pápeža svojím prolatinským postojom získal sympatie a politickú podporu. Týmto jeho postojom latinská Cirkev, aj keď len formálne, získala si ďalšie kráľovstvo. Svojmu synovi dal spísať zásady vládnutia. V nich sa aj dotkol obradov a veľmi výstižne: „Ktorý Grék by riadil Latiníkov podľa gréckych mravov ? A ktorý Latinik by riadil Grékov latinskými mravmi ? Preto nasleduj moje zvyky, aby si doma medzi svojimi bol prvý a medzi cudzími vždy chválený“ (Išlo o obrad v krajine). [1]
K samostatnému zriaďovaniu biskupstiev sa historici nestavajú jednoznačne. Základný problém je v tom, že veriacich latinského obradu na počiatku bolo minimum a zväčša cudzinci (kňazi zo západu či juhu a nemeckí žoldnieri v službách Gejzu a Štefana). Podľa historikov sa biskupstvá zriaďovali len tam, kde pulzoval aktívny život gréckej cirkvi: a to boli silne zaľudnené oblasti okolo starých benediktínskych opátstiev s gréckym obradom (od čias sv.
Metoda) : išlo o Vesprínske údolie (vesprínske opátsvo), bakoňské údolie (bokoň opátstvo - Stoličný Belehrad ), kláštor na rieke Maroš v Sedmohradoch (Čanádske a Varadínske biskupstvo), prilišký kláštor (Jágerské biskupstvo), zoborský kláštor (Nitrianske biskupstvo), pätikostolský kláštor (Pätikostolské biskupstvo – Pécs), sriemský kláštor (Báčske biskupstvo), vyšehradský kláštor (Ostrihomské biskupstvo). Mnohé kláštory boli polatinčené, mnohé zanikli v reformácii luteránskej a kalvínskej. Často opáti mali celé údolia s dedinami na starosti po cirkevnej stránke, aby sa nešírili bludy a nepestovali staré povery a zvyky. [2]
Kráľ Štefan zakladal kláštory s benediktínskou regulou a gréckym obradom. Aj toľko spochybňovaná zakladajúca listina ženského kláštora vo vesprínskom údolí za mestom je jasná, keď celú skutočnosť skúmame. Listina bola napísaná v gréckom jazyku. Mníšky sú pomenované ako grécke. Neišlo iste o Grékyne, ale o benediktínky. Pomenovanie veriacich, alebo kláštora, mníchov a mníšok s titulom graecus, graecum sa vzťahuje vždy len na grécky obrad. Keď si prečítame históriu takzvaného kláštora, vidíme, že mníšky sa kráľovi odmenili darmi: vyšili mu parádny kráľovsky plášť (kepény) a krížom naň aj štólu (epitrachil) s citátmi zo žalmov a na meštek (peniaze) takisto vyšili modlitbu, ale v cirkevnoslovanskej reči a cyrilikou. [3] Nečudo, že po návrate kráľovských klenotov do Budapešti v roku 1972 a po následnej konzervácii bolo na budínskom hrade v klenotníci sprístupnené všetko okrem mešteka a plášťa na ktorých sú tie cyrilské texty. Úradná sprava znela v tom duchu, že neznášajú svetlo. Nezverejnili ani fotografie, (lebo je to zamerané proti Slovákom).
Kráľ Štefan nielen v Carihrade, ale aj v Jeruzaleme dal postaviť pre pútnikov hospice. Aj v Ríme dal postaviť komplex budov, kde pútnici mali útulok a kde boli uhorskí kňazi latinského obradu. A tešil sa nielen z kňazov gréckych (úplná prevaha v Uhorsku), ktorý doma Uhorsko vzdelávali. Radoval sa aj z toho, že tých ktorých poslal do Ríma, sa vzdelávali v latinčine. „In ea porro ecclesia principi apostolorum sacra natio Hungara ritu Latino ministrabat certo sacerdotum et clericorum numero definito, quem at Regis nutum supplebant alii, quoties aliis aut mori aut in patriam reverti contigisset. Fuit quidem ea in re praecipius Stephanus scopus, divini cultus propogatio, sed etiam avebant suos graecis literis eruditos Hungariam illustrare, non secus ac qui Romae operam dabat. [4] Zmysel: Kráľ Štefan sa radoval z gréckych kňazov (slovanských), ktorí doma Uhorsko vzdelávali, tak sa aj radoval z toho, že tí, ktorých poslal do Ríma, sa vzdelávali v latinčine. Ku klenotom - plášť, štóla a meštek - patril ešte dvojitý apoštolský kríž, ktorý hodnostári gréckeho obradu (do čias sv. Štefana biskupi) a potom opáti namiesto berly používali. Preto ho užíval aj kráľ Štefan.
Tento beh života gréckej Cirkvi v Uhorsku napriek občasným výpadom trval dve storočia. Väčšina kráľov v 11. a 12. storočí boli politicky probyzantskí: Štefan I., Belo I., Ladislav, Štefan II., Belo II., Gejza II., Štefan II., Belo III. a Imrich. Na konci 11. storočia „grécka viera“ ako „stará viera“ (aj „Metodiáni“) je tak zakorenená a určujúca, že aj kráľ trval na tom, aby cirkevné sviatky a pôsty sa dodržiavali podľa staroslovienského (vtedy už vyše dvesto rokov) gréckeho obradu. [5]
Uhorskí králi boli priateľmi gréckeho obradu v Uhorsku. V uhorskej Cirkvi gréckeho obradu najpočetnejšou národnosťou boli Slováci. Preto aj Maďari si svoj, politický, náboženský, vojenský, remeselnícky a jedálenský slovník doplnili len od Slovákov. Nielen mesiace, ktoré Slováci mali len v latinskej reči (doklad, že tu žili pod Kvádmi za Rimanov), ale aj dni týždňa nemajú pôvodne maďarské, ale slovenské upravené podľa maďarskej výslovnosti: szerda, péntek, szombat. Nedeľu si ponechali svoju, lebo si na siedmy deň ako kočovníci robili a chodili na trhy: vasárnap (trhový deň). Slovenský názov „nedeľa“ je totiž prastarý a pohanský, keď Slovieni žili pod nadvládou cudzích národov, tak odpočívali. Bol to deň odpočinku, keď sa „nedelalo“. Nečudo, že o Uhroch za Belu I. v uhorskej latinskej kronike píše kronikár Šimon z Kézy, že neboli ani pohanmi ani kresťanmi. Pojem „kresťan“ (christianus) si latiníci prisvojili pre seba. Na konci 11. storočia bojovné stanoviská rímskej Cirkvi proti Carihradu si osvojovali aj poprední muži v uhorskej cirkvi v latinskom obrade. V tom čase už bolo v Carihrade a v Ríme heslom: „Kto nepočúva Cirkev (carihradskú), nech je ako pohan a verejný hriešnik“ (anatéma) a v Ríme podobne! A tak, keď čítame východného historika, tak v Uhorsku vidíme kopy „pohanov a verejných hriešnikov“. Ak čítame latinských historikov, tak na východe sa to veselo hemží len samými pohanmi a rozkolníkmi, nekresťanmi. Jediné, čo popudzovalo veriacich gréckeho obradu, bolo prinucovanie platiť desiatok latinskému biskupovi. To bolo proti starodávnym zvyklostiam. Nečudo, že keď umrel kráľ Štefan a nastúpil po ňom Peter, syn jeho sestry, vydatej do Itálie, prišlo ku vzbure. Peter ako latiník a Ital doviedol so sestrou veľké mužstvo šľachty a kňazov i mníchov latinského obradu. Žiadal dodržať „latinský poriadok“. Preto poprední ľudia z južného starého Slovenska vyslali do Kyjeva posolstvo za Belom (v exile), aby prišiel za kráľa.
No medzitým už vypukla „pohanská vzbura“, ktorá nielen zmietla latiníkov z mocenskej roviny, ale poničila aj latinské chrámy činovníkov včítane biskupov (čanadský Gelert, nitiriansky biskup). Všetci domáci a zahraniční latinskí historici to označovali za uhorskú „pohanskú“ vzburu. Samozrejme, že zveličovali, lebo v Uhorsku v roku 1040 už pohanov nebolo. Išlo len o príslušníkov gréckeho obradu. Tento problém sa vyskytol z času na čas po stáročia. Štvrtý lateránsky snem pritvrdil prax latinskej Cirkvi, lebo vyhlásil „prednosť“ (praestantia ritus) latinského obradu. V 9. kánone sa výslovne tvrdí, že na území latinského biskupstva nemôže byť učenie iného katolíckeho biskupstva. Veriaci s vedením iného katolíckeho obradu musia byť podriadení latinským biskupom a ich prostredníctvom Svätej stolici v Ríme [6]. Ten „passus“ sa opakuje aj v bule Inocenta IV. r. 1243 uhorskému kráľovi Bélovi IV. Desiatky sa vyberali tvrdo aj za Ľudovíta Veľkého, lebo Anjuovci prišli takisto z juhu, z Neapola a pokračovali v latinizácii. Definitívne tieto desiatky v Uhorsku v „stredoveku“ zarazil až kráľ Matej na krajinskom sneme. Konečne zákonom boli oslobodení od tohto zdierania. 3.3 Postup kráľa Kolomana
V 12. storočí, hneď na začiatku, nový panovník - Koloman (1095-1116) uviedol latinského biskupa do slovenského priestoru vo Veľkom Varadíne, rodáka z dnešného Belgicka (r. 1000). Ten zakrátko sa rozhodol pre tvrdý postup. V tých dedinách, kde zemepáni prešli na latinský obrad, začal stavať latinské kostoly v románskom slohu (s dreveným stropom), bez veže a s drevenou zvonicou blízko kostola. Na to pozval murárov a majstrov z troch stavebných hút (firiem):
Z Benátska, Padovy a Florencie. V kráľovi mal veľkého pomocníka, ten sa pôvodne chystal na latinskú cirkevnú dráhu. Navyše sa oženil s Francúzskou a s tou prišiel nový zástup latinikov. Koloman chcel reformovať Uhorsko podľa západného vzoru, preto vydal aj prepracovaný a doplnený krajinský zákonník - Kniha zákonov.
Od čias kráľa Štefana v Uhorsku, v Česku, na Morave a v Poľsku zavádzaný panujúci latinský obrad (pod tlakom nemeckých cisárov) začal ponižovať grécky obrad aj tým, že grécke cerkvi sa mohli stavať len z dreva a latinské kostoly len z kameňa.
3.4 Kňazi gréckeho obradu
Východná Cirkev od začiatku svätila za biskupov, kňazov a diakonov aj ženatých mužov. Ale stávalo sa z času na čas, za krajinských zmätkov a vojen, že ovdovení kňazi sa aj druhý raz oženili. To už bola „bigamia“. Slovo „bigami“ v ustanoveniach Ladislavových nemá teda druhý význam.
Je to len, že kňazom napospol sa zakazuje dvakrát ženiť, zvlášť ale je, že archidiakonom, diakonom a presbyterom odporúča sa, aby ženy z druhého manželstva boli prepustené pod trestom suspenzácie. Ženatým pred ordináciou povoľujú manželky z prvého manželstva „pre jednotu“ Ducha Svätého ponechať. Hneď ďalej dodávajú, že biskupi a arcibiskupi k nerozlúčeniu takýchto manželstiev môžu privoliť. Dôkazom je aj Ostrihomská synoda z roku 1112, ktorá ešte toho času povoľuje presbyterom pred prijatím úradu oženiť sa. Táto synoda nechcela, aby slobodní presbyteri a diakoni sa oženili už ako svätení. Onedlho za kráľa Kolomana (1095 - 1144) zrušil túto obyčaj, lebo článok deviatej ustanovizne ukladá, aby všetci kňazi, ktorí sa druhýkrát oženili, boli suspendovaní. Zároveň biskupom sa prikazuje, aby nikoho nevysvätili, kto sa už oženil. Strach latinských predstaviteľov vždy sa vzbudzoval pri pri voľbe nového kráľa. Roku 1173 sa báli latinskí biskupi a kňazi, že Belo III. vychovaný v Carihrade, bude graecizovať a preto radšej hlasovali za Gejzu II. (1141-1161). Ten potom uviedol na Spiš a do Sedmohradska nemeckých baníkov a tak začala nemecká kolonizácia v Uhorsku. Nemci prispeli k latinskému vplyvu v Uhorsku.
3.5 Udalosti na začiatku 13. storočia
Na začiatku 13. storočia píše pápež Inocent III. uhorskému kráľovi Imrichovi o kláštoroch gréckeho obradu, lebo sú v dezolátnom stave. Po Imrichovi nasleduje Andrej II. Pápež Honorius III. píše kráľovi, že mu ostrihomský biskup napísal list, že benediktíni gréckeho obradu na Vyšehrade upadajú v mravoch. Pápež prosí kráľa, aby to dal prešetriť a keď je to pravda, nech ich vymení za latinských benediktínov a tých prvých nech dá inde, ale nech ich slušne zaopatrí. Pravdepodobne arcibiskup nerád videl, že v obľúbenom kráľovskom sídle majú slovo benediktíni gréckeho obradu. Uhorskí králi sa s obľubou zdržiavali na Vyšehrade. To iste stihlo aj kláštor benediktínok vo vesprímskom údolí, lebo kráľ Belo IV. tam dosadil dominikánov roku 1240. Tí pre to biskupstvo robili aj inkvizíciu. V polovici 13. storočia vyskočila v Dalmácii, pripojenej k Uhorsku, udalosť svojho druhu. Z pôvodných desať biskupstiev gréckeho obradu (glagoláši), po likvidácii gréckej civilnej moci, bolo prvoradé latinské biskupstvo v Splite. Na splitských synodách od roku 1050 do roku 1150 bol neustály pokus likvidovať biskupstvá gréckeho obradu a polatinčiť ich. Na túto akciu sa spájala svetská moc s cirkevnou. V roku 1050 ninský uhorský biskup intervenoval po synode v Ríme a pápež zrušil latinčenie. Avšak po roku 1243, keď nastúpil Ríme, Inocent IV., podporovateľ únie v Lyone, ostali z desať už len štyri.
Navyše s malým počtom farností (od 20 do 30). Boli to biskupstvá na ostrove Krk, v Zadare, v Splite a v Šibeníku. Pápež sa ich ujal a povolil im užívať práve, a to cirkevnoslovanskú reč a grécky obrad. Pre „Grékov“ v uhorskom kráľovstve to bolo povzbudenie odporu voči latinizácii. V tomto 13. storočí bolo „donášanie“ do Ríma aj so susednej Moravy: olomoucký biskup píše pápežovi Gregorovi o stave Cirkvi v Uhorsku: „toto sú naozaj nebezpečenstvá“, ktoré pochádzajú z uhorského kráľovstva,.. v tomto kráľovstve sa manifestačne proti kresťanstvu prejavujú bludári a rozkolníci, .. dve kráľovské dcéry boli zasnúbené rusínskym kniežatám, ktorí sú rozkolníci: sestra súčasného mladého kráľa je vydatá za nepriateľa Cirkvi. ZÁVER
Počiatky kresťanstva na území našej vlasti sú spojené s misiou svätých bratov Cyrila a Metoda. Kresťanstvo východného obradu, ktoré naši predkovia, starí Slováci – Slovieni, prijali v 9. storočí je charakterizované vernosťou tradíciám a duchovnému dedičstvu byzantskej cirkvi bytostne spätou s viditeľnou hlavou cirkvi s rímskym biskupom. Katolícka cirkev byzantského obradu v našej vlasti má viac ako 1100 históriu a jej životné osudy prešli počas stáročí rozličnými vývojovými etapami. Krátke obdobie nádejného rozkvetu cirkvi byzantského – staroslovienského obradu vo Veľkoslovanskej ríši v čase, keď jej prvý arcibiskup sv. Metod bol správcom lacnej provincie, bolo žiaľ násilne prerušené. Nové politické zmeny rozdelili pôvodné etnikum do dvoch štátnoprávnych celkov, Uhorska a Českej koruny. Ďalší vývoj, ktorý sa v sfére kultúrno – náboženskej orientácie prostredníctvom latinského jazyka prioritne priklonil k západnej forme kresťanstva, postavil aj katolíkov byzantského obradu na našom území do novej situácie.
Dnešné kvalifikované lingvistické a zvlášť archeologické výskumy svedčia o tom, že územie, na ktorom žijeme, patrilo od začiatku 9. storočia Veľkomoravskej ríši. V dobe Cyrila a Metoda obyvateľstvo, predkovia dnešných Slovákov, bolo pokrstené v byzantskom obrade a staroslovienčinu považovalo za svoj liturgický jazyk. Pomery po rozpade Veľkomoravskej ríše, zvlášť vyhnanie Metodových žiakov a nástup uhorskej štátnosti neotriasli vo východnej časti ríše naším byzantsko – staroslovienskym kresťanstvom. Historické dôkazy na našom území stále viac potvrdzujú, že prevažná časť etnika, ktorá sa hlásila k dedičstvu východnej kresťanskej tradície, sa nikdy vedome neodklonila od jednoty s Apoštolskou Stolicou.
Len vplyv neskorších migračných prúdov z Haliče, Volyňska, Bukoviny a Valašska vyvolal potrebu znovu proklamovať svoju trvalú katolicitu formou tzv. Užhorodskej únie (1646) a následných medziobradových dohôd. Prvý kontakt nášho územia s pravoslávím nastal v 13.–14. storočí, v čase, keď starouhorský kráľ Belo IV. sa pokúšal pripojiť k Uhorsku Haličske územie za Karpatami. Odtiaľ ho však vyhnali ako nepriateľa a s ním aj jeho prisluhovačov, ktorých potom usadil na slovanskom území v hornom Potisí. Takto sa na území Slovenska spojila – vliala do jednej Cirkvi tá časť obyvateľstva, ktorá mala svoj pôvod v 9.storočí z čias misie sv. Cyrila a Metoda a bola verná rímskej jurisdikcii s tou časťou obyvateľstva, ktorá sa do tejto oblasti prisťahovala s carihradskou jurisdikciou. Každý národ si má chrániť svoje dedičstvo, ktoré dostáva od svojich predkov. Je to povinnosť aj naša, ktorá sa od nás žiada, aby to, čo tu vybudovali naši otcovia, sme aj bránili a zachovali pre ďalšie pokolenie tak ako to zachovali aj pre nás naši predkovia. Bolo veľa tých, čo sa snažili našu identitu zničiť, ale aj tak sa im to nepodarilo, lebo vždy Boh našiel niekoho cez koho tomu zabránil. Preto buďme hrdí na to, čo máme a bráňme si to, čo je naše. Veď to nás urobilo národom s kultúrou a históriou. Cyrilometodská tradícia je byzantská čo do obradu a zvykov, ale katolícka a neporušená rozkolmi. Naši predkovia ju rozvíjali pod vedením svojich biskupov. Preberali všetko, čo bolo a dodnes je na osoh veriacich. Inkulturalizácia pod karpatským oblúkom – v starej Panónii (sensu lato) je prirodzený proces. Naši biskupi „všetko skúmali a to najlepšie prebrali“ (Pavol apoštol). Aj mladá generácia gréko-katolíkov na Slovensku si tvorí nové básne, legendy, spevy a svoj štýl a tým už predznamenáva pokračovanie tradície. Tá z času načas niečo staré (ako už nepotrebné) vypúšťa, niečo obmieňa a nové prvky – duchovné i civilizačné – absorbuje.
„Sláva Bohu na výsostiach za to, že nám poslal bratov, ktorý nám dali našu identitu“.