Lingvokulturológia
Kategorie: Literatúra (celkem: 527 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: janhorak
- Datum přidání: 27. dubna 2008
- Zobrazeno: 1946×
Příbuzná témata
Lingvokulturológia
Lingvokulturológia je odbor jazykovedy, ktorý sa zaoberá vzťahom medzi jazykom a kultúrou, ktorý vyplýva z hypotézy, že jazyk je ovplyvnený kultúrou. Vysvetľuje jazykové javy pomocou kultúrnych charakteristík. Sústreďuje sa na kultúrne špecifiká slovnej zásoby, najmä idiomatických výrazov.
Pojem vznikol v Rusku v 90. rokoch 20. storočia a používa sa zatiaľ najmä v rusistike.
Báza súčasnej lingvokulturológie
Koniec 20. a začiatok 21. storočia je poznamenaný fundamentálnymi zmenami vedeckej paradigmy v oblasti lingvistiky, ktorá tak ako mnohé iné rezultáty vedeckých bádaní okúsila v rámci svojej existencie zrod nových tendencií, smerov i metodologických prístupov v skúmaní kardinálneho objektu, no zároveň aj prípadný ústup novým, efektívnejším podobám interpretácie a budovania systematických výsledkov vedy. Klasický štrukturalizmus, odtrhnutý od „človeka v jazyku“ a „jazyka v človeku“ a jeho imanentný interný svet systému vystriedala nová paradigma, založená na principiálne „ľudských“ fenoménoch (kultúre, jazyku, mentalite a ich reláciách apod.).
Piliermi nových nasmerovaní lingvistických skúmaní sú nasledujúce:
* Antropocentrizmus, ktorý profiluje jazyk skrz prizmu „ľudského faktora“ a jeho predispozíciami je systematické osvojenie si jazyka, jeho elementov, textu, diskurzu.
* Kognitivizmus, z aspektu ktorého sa jazyk prezentuje ako rezultát kognitívnej aktivity človeka, spôsob organizácie a ľudskej pamäte poznatkov, priestor demonštrácie noetickej aktivity mysle a ducha.
* Lingvokulturologizmus, pretendujúci na hlbinné postihnutie relácie jazyka a jazykovej činnosti nositeľa jazykových kompetencií a kultúry národa.
Kardinálny aparát, ktorý operuje pojmami ako jazyková osobnosť, jazyková spôsobilosť, jazyková kompetencia a rečové správanie sa, disponuje lingvokulturologickým obsahom, formujúcim sa syntetickým poznaním etnopsychológie, sociológie, histórie apod. Metodologická báza sa realizuje v praktickej aplikácii metód analýzy jazykového materiálu, založených na „rozšírených“ interpretatívnych aktoch, umožňujúcich stanoviť relácie medzi jazykom, vedomím, spoločnosťou, osobnosťou a kultúrou. Fundamentálnym sa tak pre oblasť lingvokulturologických skúmaní stáva svetonázor, morálne normy, spôsoby poznávania sveta, umelecké diela, duchovné a materiálne hodnoty.
Lingvokulturologická tradícia je úzko spätá s aktivitou Ferdinand de Saussure, R. Jacobsona, Barthes, R., T. van Dykea. Prínosom pre rozvoj situatívno-kultúrnych modelov boli práce L.Wittgensteina, H.G.Gadamera, M.Heideggera, N.Chomského, K.Jaspersa. Počiatky skúmaní relácií svetonázoru, profilujúcom sa skrz jazyk boli dané prácami W.Humboldta (jazyk ako „duchovná sila“, „svet ležiaci medzi svetom vonkajších javov a vnútorným svetom človeka“), idey ktorého rozvíjali ruskí lingvisti (А.А.Потебня), no takisto A.Meyе, J.Wanderies, E.Benveniest apod. Postupne dochádza k etablovaniu sa rôznych interpretačných báz pre pochopenie a porozumenie problematike vzťahov medzi jazykom a kultúrou: antropológia, etnopsycholingvistika, sociolingvistka, psycholingvistika. V súčasnej rusistike došlo k vytvoreniu niekoľkých smerov v štúdiu jazyka a kultúry: Etnolingvokulturológia N.I. Tolstého, etnografické výskumy A.K.Baburina, J.V. Česnokova, P.M.Kožina, V.V.Vorobjova, štúdium jazykového obrazu sveta – N.D: Toporov, Aruťunovej, V.G.Gaka, J.D. Apresjana. V.V.Ivanova, E.A.Zemskej, V.N. Telija, A.D.Šmeleva apod. Dridze, Vereščagin, Kostomarov, Maslovová a iní.
Tendenčná kapacita lingvokulturológie sa formuje v súčasných smeroch:
* Historická lingvokulturológia
* Historicko-typologická lingvokulturológia
* Komparatívna lingvokulturológia apod.
V.A.Maslovová uvádza štyri lingvistické školy, ktoré sa sformovali na báze skúmaní jazyka a kultúry v moskovskej oblasti:
* 1. Škola lingvokulturológie J.S.Stepanova, blízka koncepciou pohľadom Benvenestea, cieľom ktorej je deskripcia konštánt kultúry v ich diachronickom aspekte, pričom verifikácia ich obsahu sa realizuje z pozície vonkajšieho pozorovateľa.
* 2. Lingvistická škola Aruťunovej, bádajúca v oblasti univerzálnych termínov kultúry, extrahovaných z textov rôznych časových epoch a národov.
* 3. Lingvistická škola V.N.Telia, resp.Moskovská škola lingvokulturologickej analýzy frazeologizmov, nasmerovaná na skúmanie jazykových podstát z pozície reflexie nositeľa živého jazyka, tj.jeho pohľad na disponovanie kultúrnou sémantikou bezprostredne skrz subjekt jazyka a kultúry. Táto koncepcia sa približuje ideám A.Wierzbickej, lingua mentalis, jazykové univerzálie, imitácia rečotvorných mentálnych stavov hovoriaceho.
* 4. Lingvistická škola Šakleina, V.V.Vorobjova, komparatívna lingvokulturológia, pokračujúca v koncepciách Vereščagina, Kostomarova a ďalších.
Zo spomínaného už svedčí a možno povedať, že ako sa napríklad vývin iných vied vzájomne prelínal, tak sa to deje i v súčastnosti v prípade lingvokulturológie.
V súčasnosti sa rozvíja táto disciplína aj na slovenskej pôde v podobe Prešovskej lingvistickej školy lingvokulturológie pod vedením Jozefa Sipka.