Kysucká vrchovina
Kategorie: Geografia (celkem: 1046 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 3101×
Příbuzná témata
Kysucká vrchovina
Geológia: Väčšina územia patrí do flyšového pásma. Flyš predstavuje niekoľko sto až tisíc metrov mocné súvrstvie prevažne paleogénnych hornín, v ktorom sa rytmicky striedajú vrstvy mäkkších ílovcov – bridlíc a tvrdších pieskovcov. Flyšové horniny na území patria k magurskej tektonickej jednotke. Sú to paleogénne horniny u ktorých sa tu vyskytujú zlínske vrstvy. Je to súvrstvie, v ktorom prevládajú ílovcové vrstvy mocné od niekoľko centimetrov do desať metrov. Pieskovce v zlínskych vrstvách vytvárajú polohy od 1 cm do 6 metrov. Sú jemno a strednozrnité a rôzne sfarbené.Vápence, dolomity a kremence starších druhohôr sú v južnej časti Kysuckej vrchoviny.
Vápence a slieňovce mladších druhohôr sú v juhovýchodnej časti Kysuckej vrchoviny
Reliéf: Pozorujeme tu formy troch eróznych systémov, t.j. zvyšky stredohorského a poriečneho systému, ako aj sústavu mladých údolných zárezov. V Kysuckej vrchovine, vo vnútri pohoria sa zachovali zvyšky stredohorského systému v širokých chrbtoch na dosť značných plochách v nadmorských výškach okolo 750 – 800 metrov a to vďaka odľahlosti od Váhu resp. Kysuce ako miestnych eróznych báz. Poriečna roveň sa uchovala na okrajoch vo výškach 550 – 600 m.n.m. Najmladší systém foriem – mladé doliny – sú hlboko vrezané do poriečneho reliéfu najmä na okrajoch ( 200 – 300 m), smerom do vnútra po niekoľkých kilometroch sa silne splytčujú a rozširujú v úvalinové formy. V menej exponovaných polohách vo vnútri pohoria je plochý reliéf s deniveláciami do 100 – 150 m, teda prakticky pahorkatina, ale rozrušené okraje pôsobia dojmom vysokej vrchoviny až hornatiny. V heterogénnom podloží prebiehal aj vývoj štruktúrno – eróznych bradlových foriem. Medzi najvýraznejšie patria vápencové bradlá typu „hog back“, vyvinuté najmä v 12 kilometrovom pruhu medzi Horným Vadičovom a Lalínkom, ako aj bradlá severne od Lysice. V prvej skupine vyniká Veľké Vreteno (821 m), Steny (912 m), Ľadonhora (999 m). Ďalšou typickou formou reliéfu Kysuckej vrchoviny sú brdalové tvrdoše. Medzi najvýraznejšie patrí Stránik (769 m), Magura (921 m), Okruhlica (932 m), Pupov vrch (1095 m), ktorý je najvyšším bodom Kysuckej vrchoviny a zároveň celého bradlového pásma Západných Karpát Ako protiklad opísaných foriem vyvinutých na odolných horninách (vápenve, pieskovce, zlepence), vystupujú erózne kotliny a brázdy vymodelované v mäkkých, bridličnato – sliezskych súvrstviach.
Oproti zovretým, prelomovým dolinám v bradlách a bradlových tvrdošoch dominujú v kotlinách úvalinovité doliny so silne zasutenými svahmi (hlinité a hlinito – kamenisté delúvia). V delúviach dosahujúcich mocnosť až 10 – 15 metrov sú časté výmole a sufizývne formy. Vápencové bradlá nesú často skalné zruby a ich úpätia lemujú osypy a lokálne fosílne kamenisté prúdy. Z tektonicky podmienených foriem sa tu prejavujú 250 – 300 metrov vysoké strmé svahy na zlomovej čiare, lokálne zložené zlomové svahy spadajúce k Žilinskej kotline.
Klíma: Zaradenie → okraje = mierne teplá, veľmi vlhká, vrchovinová klimatická oblasť, stred = mierne chladná oblasť.
Klimatogeografické typy → mierne chladná až chladná horská klíma s malou inverziou teplôt, vlhká až veľmi vlhká.
Teplota: Ubúdanie teploty s výškou udáva gradient, ktorý v priemere dosahuje hodnotu 0,6 oC na 100 metrov výšky. Maximum teploty v roku pripadá na júl a minimum na január. Priemerná júlová teplota vo vrcholových častiach pohoria dosahuje 11 – 12 oC a v podolí 16 – 17 oC. V januári je teplotný priemer na chrbtoch –7 oC.
Oblačnosť: Najväčšia oblačnosť je v zime a najmenšia koncom leta a začiatkom jesene (55%).
Oblačnosť vzrastá od septembra do decembra a potom klesá do augusta. Najväčší počet jasných dní je v auguste a minimum pripadá na október a november.
Zrážky: Vysokú kladnú zrážkovú anomáliu majú západné a severozápadné svahy. S výškou pribúda na 100 metrov asi 60 – 80 mm zrážok. Maximum zrážok pripadá na júl a minimum na január, prípadne február. Najvyššie denné úhrny zrážok sa vyskytujú v júli, júni a auguste. V priemere za rok padne 800 až 950 mm zrážok.
Pôdy: Pôdne typy: bradlá – rendziny a rendziny hnedé, litosoly, lokálne rendziny sutinové a hnedé pôdy na zvetralinách pevných karbonátových hornín
Flyš - Väčšina sú hnedé pôdy oglejené s tmavým humusovým horizontom, sprievodné hnedé pôdy oglejené a čiernice na zvetralinách pieskovcovo – ílovcových flyšových hornín. Na severnej strane pohoria sú hnedé pôdy nenasýtené kyslé, lokálne rankre a hnedé pôdy nenasýtené na zvetralinách flyšových hornín.
Na obrube Žilinskej kotliny sú pararendziny a sprievodné hnedé pôdy nasýtené na zvetralinách pieskovcovo – ílovcových a silikátovo – karbonátových hornín.
Pôdne druhy: Na obrube Žilinskej kotliny piesočnato – hlinité až hlinité pôdy. Väčšinou sú pôdy hlinité. Vo vrchných častiach ílovito – hlinité.
Rastlinstvo: Plošne najvýraznejším spoločenstvom boli v minulosti spoločenstvá kvetnatých bučín do výšky 800 m. Kyslé jedľobučiny rástli na svahoch s dostatočne hlbokým pôdnym krztom.
Na svahoch, ktoré budujú odolné horniny pozorujeme na plytkých skeletnetých pôdach javorové bučiny (prechodné spoločenstvá). Pri Žilinskej kotline boli pôvodne dubovo – hrabové lesy v južnej časti Kysuckej vrchoviny. Kvetnaté bučiny s pribudajúcou nadmorskou výškou postupne prechádzajú do kyslých bučín.
V stromovom poschodí prevláda buk lesný, bylinnom podraste metlica krivolaká, plavúň jedľovitý, čučoriedka obyčajná, veronika lekárska. Na nivách Kysuce, Váhu a Varinky rastú horské lužné lesy. Stromové poschodie tohto spoločenstva zväčša tvorí jelša sivá a sprievodnými sú vŕba krehká a vŕba biela. V súčasnosti najväčšiu časť územia tvoria sekundárne smrečiny, ktoré vznikli umelou výsadbou.
Živočišstvo: Biotop lesov : stromové poschodie : sýkorka uhliarka, sýkorka chochlatá, sýkorka čiernohlavá, ďateľ čierny, kolibkárik spevavý, jastrab lesný, jastrab krahulec, veverica stromová, plch lesný, kuna lesná
prízemná vrstva: tetrov hlucháň, jariabok lesný, vysoká zver, sviňa divá, líška hrdzavá, rys ostrovid
Biotop polí a lúk: hraboš poľný, zajac poľný, škovránok , vrana, hrdličky, kavka, havran
Biotop tečúcich vôd: rak riečny, pstruh potočný, hlaváč pásoplutvý, hrúz obyčajný, mrena, lipeň obyčajný, hlaváč obyčajný.