Konfucianizmus

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 2852×

Příbuzná témata



Konfucianizmus

Konfucius – zakladateľ konfucianizmu

Konfucius, najvplyvnejší čínsky mysliteľ a pravdepodobne najvplyvnejší zo všetkých filozofov, ktorí kedy žili, sa narodil roku 551 pred n.l. v štátiku Lu (v dnešnej šantugskej provincii). Jeho čínske meno znie Kchung-fu-c´, čo znamená majster z rodu Kchung. „ Konfucius“ je latinizovaná forma tohto mena, ktorú zaviedli európania. Deväť klasických kníh

Povedľa vypracovania vlastnej filozofie, ktorú však sám nikdy nevydával za pôvodný výtvor, preto ju vždy označoval len za vypovedanie toho, čomu sa naučil od bájnych cisárov najstaršej doby, je Konfuciovou veľkou zásluhou, že zhromaždil najstaršie podanie čínskej kultúry a zachoval ho potomstvu. Z päť takto vzniknutých ťing alebo kánonických kníh pochádzajú prvé štyri od Konfucia samého a z piatej sú pravdepodobne jeho dielom aspoň niektoré časti. Päť kánonických kníh: 1. Najstarší zachovaný dokument filozofického myslenia a filozoficky najvýznamnejší je I-ťing alebo Kniha premien. Podľa tradície je jej autorom istý cisár, ktorý žil a vládol takmer 3000 rokov pred n.l. Konfucius ju znova vydal a napísal k nej komentár. Jadrom knihy je osem tzv. trigramov, t.j. znakov zložených z troch plných alebo prerušovaných čiar. Každý trigram znázorňuje určitú prírodnú silu a zároveň symbolizuje nejaký element ľudského života. Plné línie majú predstavovať svetlý prvok – svetlo, pohyb, život (jang) a prerušované prvok temný – kľud, hmotu (jin). 2. Druhá z kníh vydaných Konfuciom sa nazýva Š´-ťing alebo Kniha piesní. Obsahuje okolo sto spevov, ktoré vznikli dávno pred Konfuciovou dobou. Povedľa ľudových piesní o prírode a láske tam nájdeme aj obetné spevy a politicky zamerané piesne. 3. Šu-ťing alebo Kniha listín je obsiahlym súborom najrôznejších dokumentov pochádzajúcich z 2000 rokov čínskych dejín až do Konfuciovej doby; najčastejšie sú tu zákony, výnosy atď. najrôznejších vládcov s pripojenými výkladmi a spojovacími textami.
4. Konfucius sám je auturom knihy Jar a jeseň, kroniky rodného štátu Lu pre roky 722 – 480 pred n.l. 5. Posledná z kánonických kníh – Li-ťing alebo Zápisy o rítoch – je najrozsiahlejšia. Vznikla až po Konfuciovi, niektoré časti však pochádzajú od neho. Zaoberá sa – v Číne zvlášť pestovanými – predpismi etiky, mravov a zvykov, napr. predpismi pre kult predkov a pre chovanie sa na dvore. Rovnako uznávané ako päť kánonických kníh sú i ďalšie, tzv. „klasické knihy“.

Ich autorom či vydavateľom už síce nie je Konfucius, ale obsahujú jeho náuku alebo učenie jeho najvýznamnejších žiakov. 1. Kniha Lun-ju obsahuje Konfuciove „Rozpravy“. 2. „Veľké učenie“ - Ta-sue – kniha, ktorej prvá časť snáď obsahuje i autentické Konfuciove výroky. 3. Čung-jung – „Náuka o zlatom strede“ – pochádza od Konfuciovho vnuka, ktorý k svojim výkladom uvádza aj výroky majstra. V konfuciánskej literatúre má táto kniha výsadné postavenie. 4. Autorom poslednej z nich je Mencius, najväčší Konfuciov žiak.
Štyri knihy sa stali základom čínskeho vzdelávacieho systému – študenti sa ich museli naučiť naspamäť skôr, ako sa pustili do štúdia Piatich kánonických kníh.
Päť kánonických kníh, niekedy známych aj ako Konfuciánsky kánon, tvorí najstaršie jadro čínskej literatúry. Štátni úradníci ich používali po niekoľko tisícročí (až do konca cisárstva v r. 1911) ako učebnice.
Všetky tieto knihy bývajú súborne označované ako „Deväť klasických kníh“. Svojou starobylosťou a významným obsahom vynikajú nad všetkou ostatnou filozofickou literatúrou Číňanov – s výnimkou Tao-te-ťingu – a dodnes sú základom konfuciánskej tradície.

Charakter konfuciánskej filozofie

Význačným rysom Konfuciovej filozofie – a vlastne základným rysom celého čínskeho filozofovania – je príklon k človeku a praktickému životu. Preto tiež nepredkladá žiadny prepracovaný a uzavretý systém logiky, etiky či metafyziky.
Logiku ako zvláštnu filozofickú disciplínu Konfucius nepozná. Neučil svojich žiakov všeobecné zákony myslenia, ale snažil sa ich neustálym ovplyvňovaním priviesť k samostatnému a správnemu mysleniu. Konfucius nezanechal ani prepracovanú metafyziku. Nerád sa vyjadroval k všeobecným metafyzickým problémom. Keď sa ho raz istý žiak spýtal na službu duchom a na smrť, majster mu odpovedal: „Keď ani nevieme, ako slúžiť ľuďom, ako by sme mohli vedieť, ako slúžiť duchom? Keď nevieme o živote, ako by sme mohli vedieť niečo o smrti?“ Preto je všeobecne pokladaný za agnostika, za človeka presvedčeného o tom, že o metafyzických otázkach a o tom, čo je za týmto svetom, nemôžme nič vedieť.
Na prvom mieste u neho bezpodmienečne stojí blaho ľudu. Preto je celá jeho náuka v podstate zbierkou zásad chovania a mravných príkazov, ktoré slúžia tomuto cieľu, t.j. je v zásade etikou a – pretože Konfucius v človeku nikdy nevidí len izolovaného jednotlivca, iba na neho vždy pozerá v kontexte rodiny, spoločnosti a štátu – zároveň spoločenskou náukou či politikou.



Mravný ideál

V súlade s doslova „humanistickým“ – tj.

na človeka orientovaným – charakterom konfuciánskeho myslenia nie je jeho ideálom od sveta odvrátený, asketický svetec, ale zrelý, sveta a človeka znalý mudrc, ktorý vo všetkom zachováva pravú mieru. Urodzeného človeka charakterizuje ustavičná sebavýchova, mravná vážnosť vo všetkom konaní a úprimnosť v jednaní s blížnimi. Postavením ani hmotnými statkami nepohŕda, ale vždy je ochotný sa ich vzdať v záujme svojich mravných princípov.
Dobro opláca dobrom, zlu čelí spravodlivosťou. Tým, že formuje svoj vlastný charakter, napomáha ho formovať aj druhým. Vonkajšia a vnútorná stránka je u neho v pravej rovnováhe, teda: „U koho obsah prevažuje nad formou, ten je neotesaný; u koho prevažuje forma nad obsahom, ten je pisár. Urodzený je ten, u koho sú forma a obsah v rovnováhe.“
Keď sa spýtali Konfucia na dokonalú cnosť, odpovedal výrokom, ktorý môžeme porovnávať s kresťanskou myšlienkou lásky k blížnemu a s ním sa ako so „zlatým pravidlom“ ľudského chovania môžeme stretnúť u najrôznejčích národov: „Čo sám nechceš, nečiň iným!“
Svoje požiadavky prísnosti, vážnosti, úcty k sebe a iným a vzorného chovania v každej životnej situácii Konfucius vraj sám naplňoval do tej miery, že pôsobil dojmom takmer stiesňujúcej dokonalosti.

Štát a spoločnosť

Pre život jednotlivca rovnako ako pre život celej spoločnosti žiada Konfucius poctivosť, vážnosť, príkladné chovanie vládcov a zachovávanie tradičných záväzkov.
K tomu, aby v ľudských hlavách a srdciach zavládol poriadok, je v prvom rade treba nazývať veci ich pravými a prostými menami. Podľa Konfucia je pre mier, poctivosť a blahobyt máločo tak zhubné ako zmätenie mien a pojmov. Otec nech je otcom, syn synom, vládca vládcom, služobník služobníkom! To je celé tajomstvo dobrej vlády. O čo by sa dnešná zmätená situácia sveta javila jednoduchšie a jasnejšie a o čo by pre milióny ľudí bolo jednoduchšie rozhodovanie, keby sa všade zamedzilo propagandistickému a heslovitému zneužívaniu pojmov, ako sú „sloboda“, „demokracia“, „socializmus“, „agresia“, „otroctvo“, a keby sa používali iba v ich jasnom pôvodnom význame. Viac než čisté vedomosti zdôrazňuje Konfucius význam zdokonaľovania umeleckého cítenia a výchovy k slušnosti a mravnosti. Vyzdvihuje užitočnosť písomníctva, ktoré rozvíja city, napomáha plneniu povinností a rozširuje obzor i znalosť sveta a ľudí, zvierat a rastlín. Prinajmenšom, rovnaký zmysel má pre neho hudba, ktorú prehlasuje za obtiažnejšiu súčasť všeobecného vzdelania. Hudba je spriaznená s dobrom, a ak sa ňou zaoberáme, stáva sa naše srdce dobrým, úprimným a prirodzeným.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?