Keynesova a neoklasická ekonomická teória
Kategorie: Ekonómia (celkem: 556 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 10449×
Příbuzná témata
Keynesova a neoklasická ekonomická teória
ÚvodDejiny ekonomických teórií sú dôležitým segmentom poznania ekonomickej vedy. Medzi najdôležitejšie teoretické smerovania patrili aj teória Johna Maynarda Keynesa a neoklasické teórie ekonomického a hospodárskeho rastu. Cieľom tejto semestrálnej práce je priblížiť a porovnať tieto dve etapy vývoja teoretickej ekonómie a popísať ukázať ich odozvu na moderné teórie dneška. I. Formovanie Keynesovej teórie
John Maynard Keynes (1883-1946) patril k najvýznamnejším ekonómom 20. storočia, ktorý teoreticky zdôvodnil nevyhnutnosť štátnych zásahov do trhového hospodárstva, čím nanovo nasmeroval makroekonomickú teóriu. Bol nielen teoretikom, ale aj úspešným podnikateľom. Dospel k názoru, že vtedajšej ekonomike môže z útlmu pomôcť len štátna regulácia. Ukázal na ktoré veličiny makroekonomického systému je potrebné sústrediť štátny dozor. Keynes sa usiloval nájsť súvislosti medzi dopytom po tovare, veľkosťou výroby a zamestnanosťou. Zistil, že ak v rámci celého hospodárstva dochádza k poklesu dopytu po tovare, podnikatelia znižujú výrobu a aj počet zamestnancov. Týmto zároveň odmietol klasickú teóriu zamestnanosti, podľa ktorej vzniká nezamestnanosť vtedy, keď dopyt po práci klesá v dôsledku neprimerane vysokej mzdy. Nedostatočný dopyt po investíciách vedie k multiplikačnému efektu, ktorý vyvolá ešte väčší pokles dôchodkov (zníži sa kúpyschopnosť) a zároveň vedie k rastu nezamestnanosti. Ako prvé to pocítia odvetvia primárnej sféry, ktoré znížia výrobu a zamestnanosť – klesne mzda týchto zamestnancov a tým klesne aj dopyt po spotrebných predmetoch, čím klesne výroba v sekundárnej sfére hospodárstva. Multiplikačný efekt funguje zároveň aj v opačnom prípade: Zvýšením investícií stúpne výroba a mzdy čo vedie k zvýšenej spotrebe. Na základe týchto poznatkov prišiel Keynes k záveru, že v prípade hospodárskeho poklesu štát musí zasiahnuť do hospodárstva a zabezpečiť tak potrebný objem výroby a zamestnanosti. Hlavným cieľom Keynesovho modelu bola najskôr úplná zamestnanosť (reálna), neskôr k tomuto cieľu pribudli aj ďalšie úlohy – zabezpečenie dlhodobého hospodárskeho rastu, cenová stabilita, rovnováha platobnej bilancie a rovnomerné rozdelenie dôchodkov. Podľa Keynesa je hlavnou príčinou recesie nedostatočný podnet podnikateľov investovať spolu s nedostatočne efektívnym dopytom.
Trhová ekonomika nie je schopná v každej situácii zabezpečovať taký efektívny dopyt, ktorý by umožňoval realizáciu reálneho národného produktu za ceny kryjúce výrobné náklady a zároveň zabezpečujúce podnikateľovi potrebný zisk v podmienkach úplného využívania všetkých výrobných zdrojov.
II. Keynesova makroekonomická teória
Na rozdiel od klasickej makroekonomickej teórie sústreďoval Keynes svoju pozornosť na problematiku efektívneho dopytu. Podstatou je predpoklad, že celková úroveň takých makroekonomických veličín akými sú HDP, výroba a zamestnanosť nie je podmienená celkovými výrobnými možnosťami danej ekonomiky, ale celkovým kúpyschopným dopytom, ktorého výška závisí od ziskových očakávaní podnikateľov. Rovnováha ekonomiky závisí od efektívneho dopytu, pričom táto rovnováha ekonomického systému nemusí zabezpečovať plné využívanie jestvujúcich výrobných zdrojov (práce a výrobných kapacít). Efektívny dopyt určuje úroveň celkovej výroby. Nedostatočne efektívny dopyt je obmedzením celkového rozsahu výroby, čo spôsobuje pokles príjmov všetkých hospodárskych subjektov. Celkový kúpyschopný dopyt spoločnosti tvorí národný produkt ako súhrn všetkých peňažných dôchodkov. Základnými zložkami dopytu sú výdavky domácností na spotrebu (dopyt po spotrebných statkoch) a výdavky podnikov a firiem na investície (dopyt po investičných statkoch) Na základe analýzy týchto aspektov prišiel Keynes k záveru o definičnej rovnosti úspor a investícií, ktorá vyplýva z matematického odvodenia. Keynes predpokladal pôsobenie základného psychologického zákona, podľa ktorého ak rastie dôchodok tak spotreba sa absolútne zvyšuje, ale jej podiel na dôchodku sa znižuje. Spotreba je teda funkciou dôchodku, ale klesajúcou (spotreba rastie pomalšie ako dôchodok). Nakoľko medzi úsporami a investíciami nepôsobí mechanizmus zabezpečujúci ich rovnosť, vzniká situácia, ktorú Keynes nazval medzerou úspor, t.j. uvažované investície sú nižšie ako úspory, respektíve medzerou investícií, t.j. uvažované investície sú vyššie ako úspory. III. Problematika zamestnanosti u Keynesa
Keynes podobne ako neoklasická ekonómia uznával existenciu dobrovoľnej nezamestnanosti. V tomto prípade dobrovoľne nezamestnaní pri danej úrovni miezd pred prácou uprednostňujú voľný čas, štúdium, starostlivosť o deti a iné. Rozdiel medzi Keynesom a neoklasikmi spočíva v tom, že Keynes ich nezáujem o prácu vidí v neochote pracovať za mzdu, ktorá zodpovedá hraničnému produktu práce, ak hraničná neužitočnosť práce je vyššia ako mzdy, kým neoklasici predpokladali len existenciu pružnosti cien a miezd, čo môže viesť k dobrovoľnej nezamestnanosti. Podľa Keynesa ponuka práce nemá rozhodujúci vplyv na výšku zamestnanosti, vyjadruje len jej maximálnu možnú úroveň.
Celková zamestnanosť závisí od úhrnného efektívneho dopytu, konkrétne od dopytu spoločnosti po spotrebných statkoch a dopytu po investíciách. Dôležitým poznatkom je, že o celkovom objeme zamestnanosti rozhodujú podnikatelia, presnejšie povedané objem veľkosť ich dopytu po práci. Preto aj celkový objem zamestnanosti závisí od celkového efektívneho dopytu v jeho členení, t.j. od výdavkov spoločnosti vynaložených na spotrebné statky a od výdavkov spoločnosti vynaložených na investičné statky. Podstatu Keynesovho pohľadu na zamestnanosť teda možno zhrnúť do okruhu problémov:
Pri daných vybraných zdrojoch, technológii a výrobných nákladoch je národný dôchodok funkciou zamestnanosti
Spotreba je tiež funkciou zamestnanosti, pretože sklon k spotrebe závisí od dôchodku
Zamestnanosť je funkciou spotreby a investícií a v konečnom dôsledku teda funkciou celkovej ponuky práce, sklonu k spotrebe a výšky investícií.
Rast zamestnanosti vedie k poklesu produktivity práce, ktorá určuje reálne mzdy. Preto je neefektívne udržovať vyššiu ako úplnú zamestnanosť (neexistencia prezamestnanosti)
Ak sa zvyšuje zamestnanosť, zvyšuje sa aj spotreba a rastú aj výdavky na spotrebu, ale pomalšie, ako sa zvyšuje celkový kúpyschopný dopyt.
Podnety k investíciám zaznamenávajú výkyvy, ktoré by mal korigovať štát – celkový objem zamestnanosti nemožno ponechať na podnikateľské subjekty, ale aj na štát.
IV. Peniaze a úrok u Keynesa
Podľa Keynesových predpokladov peniaze neovplyvňujú hospodárske procesy tak, ako to vyplýva z kvantitatívnej teórie peňazí, podľa ktorej zmena množstva peňazí v obehu vyvolá zmenu cien. V podmienkach nevyužívaných výrobných zdrojov zmeny množstva peňazí v obehu nevplývajú na výšku cenovej hladiny, ale dôsledky týchto zmien sa prejavia v novej úrovni celkovej výroby a zamestnanosti. Keynesovo chápanie peňazí je založené na teórii preferencie likvidity – peniaze predstavujú najvyššiu likviditu, pretože ich možno najjednoduchšie premeniť na inú majetkovú formu. Táto teória vysvetľuje príčiny držby peňazí hospodárskymi subjektami a príčiny ich dopytu po peniazoch. východiskom je predpoklad, že hospodárske subjekty v záujme plynulého fungovania trhovej ekonomiky musia mať k dispozícii určitý objem likviditných aktív (peňazí), ktoré budú plniť funkciu výmenného prostriedku, a zabezpečovať tak činnosť a fungovanie jednotlivých hospodárskych subjektov.
Preferencia likvidity súvisí s motívmi obehu, opatrnosti a špekulácie.
Motív obehu predstavuje z hľadiska domácnosti motív dôchodkový, ktorý vychádza z toho, že domácnosti dostávajú svoje príjmy v iných obdobiach, ako ich musia vydávať na uspokojenie svojich potrieb. Preto je vytváraná hotovostná peňažná zásoba (úspory), pomocou ktorej riešia časový rozdiel medzi príjmami a výdavkami. Veľkosť dopytu po peniazoch závisí od výšky dôchodku a od dĺžky časového intervalu medzi príjmom a vynaloženým dôchodkom.
Motív opatrnosti súvisí so snahou hospodárskych subjektov vyhnúť sa riziku, zabezpečiť sa pred rôznymi nepredvídanými udalosťami a pred neistou budúcnosťou. Preto je taktiež vytváraná istá zásoba prostriedkov, ktorá slúži na prekonanie nepriaznivých následky neočakávaných zmien a výdavkov, prípadne meškajúcich príjmov. V prípade absencie tejto rezervy hrozí insolventnosť (platobná neschopnosť). Poistná zásoba peňazí by mala byť tým vyššia, čím väčší je rozsah transakcií, ktoré daný subjekt uskutočňuje. Poistná zásoba sa zvyčajne s rastom dôchodku zvyšuje, pretože sa zvyšuje aj množstvo nepredvídaných platieb.
Najdôležitejším motívom preferencie likvidity je motív špekulácie. Hospodárske subjekty sa usilujú držať peniaze v likviditnej podobe na základe špekulácie. Tento motív súvisí s funkciou peňazí ako uchovávateľa hodnôt a zároveň so záujmom hospodárskych subjektov získať ďalšie bohatstvo nákupom a predajom rôznych aktív. Najrozšírenejšou špekuláciou je obchodovanie s cennými papiermi na burzách. Špekulačný motív teda bezprostredne závisí od výšky úrokovej miery. Subjekty zvažujú, či rezervy ponechajú vo forme peňazí alebo kúpia cenné papiere. Základom ich rozhodnutia je očakávaný vývoj úrokovej miery. Nevýhodou cenných papierov je ich nižšia likvidita ako peniaze, nakoľko predstavujú pohľadávky splatné až po uplynutí istého času. Rovnica úhrnného dopytu po peniazoch je uvedená v prílohe. (4)
Keynes odmietol neoklasickú interpretáciu úroku ako ceny, ktorá zabezpečuje rovnováhu medzi dopytom a ponukou po úsporách a tak automaticky zabezpečuje rovnosť úspor a investícií. Úrok je podľa neho odmena, ktorú treba vlastníkovi vyplatiť za to, že sa vzdáva výhod likvidity a preberá riziko spojené s vlastníctvom cenných papierov.
Dôležitým Keynesovým záverom v spojitosti s celkovou logikou jeho ekonomického modelu je, že zmeny v množstve peňazí v obehu môžu ovplyvniť celkový efektívny dopyt, najmä pôsobením úrokovej miery na investície.
V. Inflácia podľa Keynesa
Svoj postoj k inflácii zaujal Keynes na základe historických udalostí. V inflácii videl veľké nebezpečenstvo pre rovnovážny vývoj hospodárstva. Tvrdil, že neexistuje lepší spôsob ako zvrhnúť vládu, ako je znehodnotenie peňazí.
Jej príčinu videl v tom, že štátna pokladnica má nedostatok peňazí, čo sa vláda pokúša riešiť tak, že používa zahalené inflačné zdanenie. Rast množstva peňazí nie je zdrojom inflácie a taktiež ani rast cien nemusí byť jej následkom. Skutočná inflácia vzniká vtedy, keď ďalšie zvýšenie efektívneho dopytu nevyvoláva ďalšie zvýšenie objemu výroby, nakoľko skutočný produkt dosiahol úroveň potencionálneho produktu. VI. Keynesov úplný ekonomický model
Keynesov model fungovania trhovej ekonomiky má krátkodobý charakter, pretože vysvetľuje aký bude vývoj dôchodku v určitom čase, ak poznáme autonómne výdavky v tom istom čase. Tento systém predpokladá, že makroekonomický systém vytvárajú štyri agregátne trhy:
trh investičných statkov
trh spotrebných predmetov
trh práce
trh peňazí
Základnou podmienkou rovnováhy ekonomického systému je rovnosť úspor a investícií. Formulácia podmienok ekonomickej rovnováhy je síce veľmi jednoduchá, ale vzhľadom na ekonomickú realitu má zjavne statický charakter. Pokusy spojiť Keynesovu teóriu a závery neoklasickej ekonómie vyústili napríklad do známeho ekonomického modelu IS-LM. VII. Neoklasické teórie (hospodársky rast)
Pôvodná jednostranná orientácia neokeynesovcov (Domar, Kaldor a Harrod) na fiškálnu politiku sa ukazovala v hospodárskej praxi ako čoraz viac neudržateľná. Podstatou neoklasickej syntézy je snaha o interpretáciu keynesovej ekonomickej teórie v zmysle obsahu neoklasickej ekonómie. Neoklasicky orientovaní ekonómovia sa usilovali dokázať, že Keynesova teoretická koncepcia predstavuje iba špeciálny prípad neoklasickej ekonomickej teórie. Prvým, kto sa podujal neoklasicky vyložiť keynesovo učenie bol J.R.Hicks. Hlavné rozdiely v podmienkach rovnováhy medzi keynesovským a neoklasickým modelom je v chápaní úspor (1), dopyte po peniazoch(4) a likviditou (6). Mnohí významní ekonómovia vyzdvyhujú neoklasickú syntézu ako novší, vyšší stupeň teoretického poznania. Stúpenci neoklasicizmu mali k keynesovmu videniu ekonomiky celkom odlišný názor. Skúmali problematiku rast výlučne z hľadiska ponuky výrobných faktorov. Za základné makroekonomické faktory považovali prácu a kapitál, ktoré možno spájať v rôznych proporciách podľa technologických a ekonomických podmienok. Zároveň rátali aj s možnosťou vzájomnej substitúcie týchto dvoch výrobných faktorov. Tieto zmeny v pomere medzi prácou a kapitálom predpokladajú aj zmenu kapitálového koeficientu (pomer kapitál – výroba je pružný).
neexistujú teda fixné výrobné koeficienty, ale očakáva sa, že ten istý objem výroby je možné dosiahnuť pri danej technike rôznymi výrobnými metódami, ktoré predstavujú rôzne kombinácie výrobných faktorov práce a kapitálu. Do rozboru bol zahrnutý aj vplyv vedecko-technického pokroku, t.j. vplyv vedy, vzdelania, organizácie a riadenia výroby na efektívnosť výrobných faktorov. VII. Výrobná funkcia ako východisko neoklasických teórií rastu
Na makroekonomickej úrovni rozpracovali výrobnú funkciu Clark, Wicksteed a Wicksell. Najznámejšou je však Cobbova-Douglasova výrobná funkcia, na základe ktorej boli zostavené prvé neoklasické modely rastu. Pri konštrukcii výrobnej funkcie vychádzali Cobb a Douglas z týchto predpokladov:
objem výroby je funkciou dvoch výrobných faktorov, medzi ktorými existuje možnosť neobmedzenej vzájomnej substitúcie
hraničný produkt oboch výrobných faktorov je vždy pozitívny, teda zvyšuje objem výroby
medzi dosiahnutým objemom výroby a objemom výrobných faktorov je lineárna závislosť – objem výroby sa zvyšuje proporcioálne s rovnakým rastom oboch faktorov
IX. Neoklasická syntéza
Hlavným propagátorom neoklasickej syntézy sa stal P.A. Samuelson, autor učebnice Economics, ktorý spočiatku vystupoval ako presvedčený a nadšený stúpenec keynesovej ekonómie. V roku 1955 však predstavil tzv. veľkú neoklasickú syntézu. Táto predstavovala pokus o spojenie niektorých teoretických postulátov keynesovskej a neoklasickej teórie do jedného celku Samuelson vychádzal z predpokladu, že obidve teórie obsahujú mnohé pozitívne prvky, ktoré môžu slúžiť ako východisko pre vytvorenie teórie novej – zodpovedajúcej hospodárskej realite a potrebám hospodárskej politiky.