Jozef Miloslav Hurban Olejkár

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 3244×

Příbuzná témata



Jozef Miloslav Hurban Olejkár

Hlavné postavy:
Olejkár- vlastným menom Hrabovec, lekár
Vít- Olejkárov utajený syn a učeň
Ľudmila- Olejkárova dcéra a Vítova milá
Milada- Olejkárova manželka a matka Milady
Matúš- pán Trenčína
Zlatník- starosta, brat Želmíry (Hrabovcova stará láska a matka Víta)
Felicián- verný priateľ Matúša, bývalý nápadník Milady
Ilmur- Matúšov priateľ a biskup
Dej sa odohráva v Trenčíne a okolí.

OBSAH:
Píše sa posledný deň roku 1299. Zlatníka aj napriek búrke navštívi Hrabovec. Zlatník bol starý zatrpknutý človek, ktorý videl zmysel života v pomste. No Hrabovec sa tiež túži pomstiť, odkedy totiž zomrela Želmíra uzavrel sa do seba. Začnú sa o nej rozprávať. Hrabovec príde na to, že Zlatník chce roztaviť svätý kalich, aby z neho spravil dýku, ktorým chcú zabiť kráľa. Zlatník chce poštvať Hrabovca proti Matúšovi a narozpráva mu, že Felicián chce jeho ženu a, že Matúš ako jeho priateľ mu pomôže ju získať. Po chvíli sa nechá presvedčiť, aby napustil dýku jedom a tak pomohol k vražde. V tú istú noc vládne u Hrabovca v dome smutná nálada. Hrabovcova žena sedí sama pri stolíku a žiali nad svojím životom. Do izby vstúpi Vít a Ľudmila. Priznajú sa matke, že sa do seba zaľúbili a žiadajú od nej požehnanie. Milada ich varuje, že Olejkár nikdy nedopustí tento zväzok. Nakoniec ju však presvedčia a dohodnú sa, že to nechajú v tajnosti pokým sa Vít neosamostatní.
V tomto čase vládol v krajine nepokoj. Jediným oporným bodom je Matúš. Jedného dňa tak blúdil po krásach svojej krajiny a očakával svojich ľudí, ktorí mu mali doniesť novinky. Matúš sa dozvedá, kráľ Ondrej bol zvrhnutý z prestola. Po dlhšom rozhovore sa dohodnú, že na trón posadia českého kráľa Václava2.
O Vítovi bolo známe len toľko, že bol vychovávaný u pustovníka do 16 a potom ho Hrabovec doviedol ako svojho učňa. V9T bol do práce pohrúžený a Hrabovca to uspokojovalo, lebo Hrabovec bol proti tomu, aby sa Vít čo i len zhováral z Ľudmilou. Jedného dňa dostal Vít úlohu od Olejkára rozniesť rozličné masti a odvary na okolité zámky. Vít tak kráčal horami a rozmýšľal o Ľudmile, keď zahliadol krčmu. Hoc o tejto krčme kolovali najrôznejšie chýry rozhodol sa Vít predsa len do nej vstúpiť. V chyži bola krčmárku a dobre sa baviaci hostia. V chyži boli ďalej dvaja vzadu sediaci hostia. Jeden z veselej chasy, istý Ondro, začal vychvaľovať pána Čachtického. Ondro začal vykrikovať, že proti Matúšovi sa niečo chystá a, že v meste je viacero takých, čo na Čachtického stranu prestúpili.

Vtom povstali zatiaľ nehybne sediaci muži zozadu a začali, že sú radi, že tu, kde väčšinou nepriateľov stretávajú, toľko spriaznencov stretli. A práve v tej chvíli vošiel do krčmy Vít. Ondro hneď sa začal Víta vypytovať, že čo to nesie v tej truhlici. Vít vyhlásil, že je učeň Olejkára a, že ide na zámok Matúšov. Na zásah jedného z neznámych mešťanov mu však dal pokoj. I začal sa ten mešťan s Vítom zhovárať. Nenápadne sa mešťan vyzvedal, čo má v tej truhličke. Mešťan povedal Vítovi, že darmo teraz pôjde na hrad, že aj tak Matúš nieje doma. Vít ešte chvíľu hovoril, no len čo Vít spomenul starého Zlatníka mykol sa a nezostal viac u Víta, ale pobral sa preč aj so svojím spoločníkom. Aj Vít nezdržal sa viac a pobral sa preč. V búde za krčmou začali sa zhovárať tí dvaja mešťania dohodli sa, že Ondrovi nahovoria, aby ho ozbíjal, že má pri sebe bohatstvo a oni ho potom…….,ale to už nestihol dopovedať, prerušil ich jeden stej bandy. Keď mešťania vošli do chyže nenašli tam ani bandu ani Víta. Krčmárka ich hneď len vošli varovala, že Ondro je veľmi najedovaný a, že sa za Vítom vybrali. Mešťania nelenili a pobrali sa za nimi.
Vtom začuli Vítov krik. Mešťania zbojníkov prekvapili akurát, keď chceli Víta utopiť. Podarilo sa im Víta oslobodiť a vybrali sa spolu k Trenčínu. Medzitým prišiel Matúš do Prahy, aby Václavovi2 korunu ponúkol, ten ju síce neprial, ale dal im svojho syna Václava3. Nuž chystala sa korunovácia v Stolnom Belehrade, hoc by Matúš korunováciu radšej v Nitre videl. Rozhovor, ktorý práve viedli Matúš a Ilmur na zámku bol prerušený zlými chýrmi, že Trenčín je rozdvojený a róbertovci začínajú víťaziť. Matúš sa ihneď vydal do Trenčína.
Vít sa našiel ráno v malej chyžke na posteli.V9t bol zachránený mešťanmi, ktorí držali stranu Matúšovi a potajomky sledovali kroky podozrivých osôb. Spočiatku ho nechceli dlho pustiť, aby neboli prezradení, no mešťanov tým zajal podlý zlatník, ktorý prišiel na to, že oni už vedia o jeho sprisahaní s Olejkárom. V tom zmätku sa podarilo Vítovi újsť. S hlavou plnou pochmúrnym myšlienok sa podarilo Vítovi doraziť do Olejkárovho domu. Vít zamieril do svojej izby pričom zbadal dve neznáme osoby. Bol to Olejkár, ktorého Vít spoznal až neskôr a Zlatník. Zlatník nabádal Olejkára, že musí ešte pomôcť zabiť Ilmura. Olejkár sa spočiatku zdráha, že už nemôže. Zlatník mu povie, že keby sám všetko odniesol na zámok a nie Víta posielal mohlo byť všetko ináč. Povie mu aj o tom, čo sa stalo Vítovi a nabáda ho len nezabudol prekaziť sobáš Ľudmily a Víta. Hrabovca Zlatník úplne dorazil ale stále ešte neprestával s tým, že on jediný sa dostane ku chorému Ilmurivi.

Hodí pred Hrabovca akýsi lístoček. Prečítajúc ho riekol, že predsa to len urobí a potom vydá Ľudmilu a zvyšok života venuje pokániu. Dlho sa títo rozpráva a Vít to všetko vypočul až pokým neklesol v zamdlení na posteľ.
Je ráno, Vít sa zobúdza. Bol zmätený. Prečíta si lístok i rozpamätáva sa na včerajšok, keď vtom vkročí do miestnosti Ľudmila i pýta sa ho kde bol. Vít jej neodpovedal len sa jej
hneď spýtal či vie o svojej chystanej svadbe. Ona mu prisahá, že o ničom nevie. I hneď mu povedala, že musí na istý čas odísť do Trenčín, lebo jej otec na dlhší čas odchádza a ona má ísť k jeho dávnemu priateľovi zlatníkovi. Vít nečakal a začal stým, že musia ihneď spolu utiecť. Ľudnila je zmätená. Vít je rozhodnutý. Povie jej, že sa nemá čoho báť, že on ju zanesie svojmu otcovi pútnikovi vráti sa po ňu, len čo vykoná čo musí. I spoločne si lásku prisahali. Po návrate z Budína mal Matúš veľa práce, lebo všade vládli nepokoje. Na brehu Váhu toho času sedel Matúš a díval sa ako Hrabovec odchádza do Budína. Ako tak šiel na svojom koni vyskočil Vít a zakričal: „ Stojte!“ Matúš sa ho ihneď spýtal, čo chce. Vít mu v rýchlosti vyjavil, aby zadržal Hrabovca, že chce on arcibiskupa otráviť. Aby ho Vít presvedčil pomazal ústa psovi olejčekom od Hrabovca, ten sa ihneď zvalil mŕtvy na zem. Vit vyrozprával Matúšovi všetko, čo vedel a zmizol. Matúš sadol na koňa a cválal do mesta rovno k zlatníkovi. Zlatníka prekvapil práve vtedy, keď dával jed väzňom do jedla. I zlatník sa chcel brániť, no bolo neskoro a bol chytený. Pre koho bolo jedlo sa dozvedel od jedného strážcu. Ihneď zašiel do väzenia a oslobodil poctivých mešťanov Važeckého a Zlatovského. Bol odvedený aj Ondro, ktorý sa priznal, že pracoval pre 4achtického na sprisahaní. No to nevráti Matúšovi pokoj, lebo sa trápil nad tým, čo je s Ilmurom.
V tom čase išli chodníkom cez Považie dvaja pútnici. Prišli až k hranici. Tam ich zastavil vartáš a pýtal od nich pasy. Lenže sotva sa nazdal už mal v dlani zlaté dukáty. No poctivý vartáš ich odmietol. Ľudmila skrytá v mužských šatách začala horekovať. No Vít nestratil hlavu a prosil, aby ho zaviedli za Matúšom. Vartáš sa zasmial a povedal, že inde by ho ani nezaviedol.
Vít mal plán. Chcel odísť do Čiech, za bratom pútnika, ktorý ho vychoval. Chcel sa oženiť s Ľudmilou a pomocou Matúša získať miesto na kráľovskom dvore. Po odchode Hrabovca z domu sa Milada zatvorila do svojej izby a tam rozmýšľala. Hrabovec ju svojím správaním zarmucoval stále viac a viac.

Medzitým dom Hrabovcov obkľúčili zbrojnoši a po chvíli vstúpil do Miladinej izby Felicián. Medzi Feliciánom a Miladou bola kedysi láska. Zásahom osudu sa však rozišli. Milada sa vydala za Hrabovca a Felicián posvätil život Matúšovým cieľom. Felicián jej začal klásť otázky načo sa rozplakala. Po malom vypytovaní vyšlo najavo, že Ľudmila utiekla s Vítom. Celý dom sa pozamykal a Milada odišla spolu s Feliciánovou družinou preč. Hrabovec sa plavil po Dunaji do Ostrihomu. Práve ako prirážal k brehu čítal Ilmur, ktorý sa ako tak pozviechal z choroby, list od Matúša. Ilmur nechal Hrabovca zviazať a odviesť do Trenčína. V krajine už opäť vládol pokoj. Pozornosť všetkých sa sústredila na výsledok súdu nad zlatníkom a Hrabovcom. Do miestnosti vstupoval zlatník s úsmevom a bez akéhokoľvek citu. Priznal sa k všetkým obvineniam proti sebe a s chladom očakával rozsudok. Po vypočutí trestu smrti sa však rozplakal. Po ňom prišiel na rad Hrabovec. Do izby vstúpil so žiaľom na tvári a hlbokou poklonou. Priznal sa k všetkému a vyznal sa, že to všetko urobil s pomsty, na ktorú ho naviedol zlatník. Začal hovoriť o tom, že Milada bola kedysi Feliciánou milou, čo využil zlatník, aby do neho noho neustále dobiedzať. Hovoril mu, že Ilmur ho za jeho chrbtom rozvedie s Miladou a tá sa potom vydá za Feliciána. Medzitým išiel Felicián po Miladu do vedľajšej izby. Felicián sa spytoval Hrabovca či ju pozná. Rozplakal sa a prikývol. Spýtal sa i Milady, čo vie o obžalobe svojho manžela. Cez slzy povedal, že jej manžel je pred čistý a, že veci domáce nepatria pred súd. Padla na kolená a prosila odpustenie pre svojho manžela. Vtom oznamoval kastelán, že dvaja ľudia sa dožadujú rozhovoru s Matúšom. Matúš odišiel bočných dverí. Po dlhšej chvíli sa vrátil a predstavil prítomným svojho záchrancu Víta spolu s Ľudmilou. Sudcovia jednohlasne zvolali: „Odpustenie!“ Matúš chcel, aby odpustila aj Milada a Hrabovec Vítovi a Ľudmile. Milada letela k Vítovi a Ľudmile a za ruku ich viedla k Hrabovcovi, aby im odpustil aj on. On však povedal, že pre neho je už neskoro. Vinu vzal na seba. Začal rozprávať smutný príbeh svojho života. Keď mal 18 zamiloval sa do jedného dievčaťa- Želmíry a chcel sa s ňou oženiť. No on bol bohatý zeman a ona bola chudobná a neurodzená, a tak mu to rodina nedovolila. Dúfal, že keď sa im narodil syn aspoň vtedy mu to dovolia, ale všetko bolo márne. Jeho vyhnali zo zámku a ju z domu. Želmíra neuniesla ten strašný osud a spáchala samovraždu- podrezala si žily. On ju našiel prvý. Schytil dieťa a kedže v dedine ho nikto nechcel prijať nechal ho u uhliarky.

Na jej pohrebe bol sám a nemal ho čím zaplatiť. Chcel sa pomstiť svetu, a tak sa dal na skúmanie prírody. Po štyroch rokoch si prišiel po syna a uhliarke vtisol do dlane zopár zlatých, ktoré ani nechcela prijať. Ako tak blúdil po Tatrách natrafil na pútnika- kňaza, ktoré nechal syna. Vzal na seba meno Olejkára- Hrabovca. Jeho majetok rástol a po čase sa oženil s bohatou Miladou, ktorá mu porodila jedinú dcéru. Onedlho na to prišiel do Trenčína zlatník – brat nebohej Želmíry. Spolu s ním sa rozhodol pomstiť svetu. Ako roky bežali rozhodol sa vziať k sebe svojho syna, ktorému dal uhliarka meno Vít. Takže Vít a Ľudmila sú súrodenci. Na záver dodal, že jemu viac netreba pozemského zmilovania, lebo jeho zožiera jed, ktorý sám sebe pripravil pred rokmi a teraz ho vypil. Všetci zmeraveli. Smutný Vít prosil otca od odpustenie. Hrabovec však odmietol. Povedal im, že im necháva svoj majetok a prezradil meno rodiny, z ktorej pochádzal. Stisol Milade ruku a odišiel von. Vít sľúbil zasvätiť svoj život službe pre Matúša ako lekár a Milada s Ľudmilou si vyžiadali založenie nového kláštora, kde sami budú žiť. A Matúš riekol: „Ach! divné- hrozné osudy človeka!“.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?