Jozef II
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 12. listopadu 2009
- Zobrazeno: 3268×
Příbuzná témata
Jozef II
Jozef II
Najstarší syn Márie Terézie Habsburskej druhej žene na uhorskom tróne i panovníčke v niekoľkých krajinách v Európe a rímsko- nemeckého cisára Františka Štefana Lotrinského.
Jozef II sa narodil 13. marca 1741 vo Viedni a zomrel 20. februára 1790 (pochovaný je vo Viedni)
Človek, ktorý je fascinujúcou postavou európskych dejín. Intelektuál, ktorý sníval o hrdinských vavrínoch. Ako prvý sa pokúsil priniesť osvietenskú ideu do politickej praxi. V dobe jeho vlády sa zmenil celkový obraz západného sveta. Jozef - povolil slobodu tlače a vyznania, zrušil nevoľníctvo i trest smrti a dal postaviť „všeobecnú nemocnicu“. Na konci života sa dočkal vzbury vo vlastnej ríši a skoro všetky reformy bol nútený odvolať.
Otvoril panovník za 49 rokov svojho života dvere príliš dokorán? Alebo žil o storočie skôr? Jeho životopis vysvetľuje mnohé, ale niečo sa o ňom môžeme len domnievať.
Sotva ktorý panovník v novších európskych dejinách je z pohľadu súčasníkov tak polemickou osobnosťou ako bol cisár Jozef II. Z jednoduchých dôvodov, kým pre jedných sa javil ako veľký liberálny osvietenec a priateľ ľudí - pre druhých bol byrokratický despota a cynický reformátor. Reformátor, ktorý vychádzal z presvedčenia, že...“veľké veci je potrebné vykonať naraz“.
Predovšetkým sa usiloval posilniť štátnu moc a táto skutočnosť otvorila dvere - skrytému odporu v radoch šľachty a predovšetkým kléru. V absolutistických snahách zašiel oveľa ďalej ako jeho matka. Katolícku cirkev chcel prispôsobiť potrebám štátu, obmedzil politický vplyv biskupov, kňazské semináre postavil pod štátnu kontrolu, kláštorom skonfiškoval majetok. Tolerančným patentom - dekrétom z 13. októbra 1781 umožnil protestantom, pravoslávnym a Židom slobodne vyznávať vieru. Zrušil stavovské uhorské komory a úrad palatína ponechal neobsadený. Už od jeho nástupu na trón sa začalo s ponemčovaním. Nebol to však prejav nacionalizmu – cieľom bolo posilniť ústrednú moc. Vydával dekrét za dekrétom. A ďalší dekrét základného významu, patent o zrušení nevoľníctva, vydal Jozef II. roku 1781 pre Čechy a v roku 1785 pre Uhorsko. Jeho poddaní už neboli dedične pripútaní k pôde a mohli voľne nakladať so svojím majetkom a s výsledkami svojej práce. Niet divu, že šľachta v Jozefovi videla nepriateľa svojich starých práv a cirkev zasa „vymetača viery.“
Jozef dal zbytočnej márnivosti meno
Pridŕžal sa názoru, že skutočný štát zdobí vnútornú silu štátu, dobré zákony, prísne právo, usporiadané financie, armáda vzbudzujúca rešpekt a kvitnúce hospodárstvo. Mladému potomkovi starej dynastie bolo jasné, že pripraviť šľachtu o moc sa bude javiť ako despotizmus, ale i napriek tomu bol presvedčený, že jediná stredná (meštiacka) hlava na vedenie štátnej mašinérie je lepšia ako desať iných.
Svadba z rozumu
Viedeň 6. októbra 1760 uprostred sedemročnej vojny - zažila veľkolepé divadlo.
Elegantný a bohatý korunný princ Jozef sa oženil s vnučkou francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., Máriou Izabelou z Bourbon – Parmy. Mladý arcivojvoda bol v tento deň naozaj šťastný – a to i napriek tomu, že jeho svadba bola vopred naplánovaná, pretože sa oženil so ženou, ktorú neskutočne miloval a ktorá mu žiaľ - o tri roky umrela. Jedna z jeho dcér mu skonala hneď po narodený a druhá osemročná. Nemilosrdná smrť milovanej ženy a detí zmenila jeho názory a postoje k životu.
Jozef sa síce ešte raz oženil (sobáš zosnovala jeho matka) - s nešťastnou Jozefínou z vedľajšej línie - rodu Wittelsbachov (takzvaný zweibruckenský dom - bohatá a krásna zem v južnom Nemecku), ale aj druhá žena mu zomrela veľmi skoro. Manželstvo tentokrát zostalo bezdetné.
Zatrpknutý panovník, ktorý miloval umenie, vedu i techniku, ale...
Čo bolo príčinou toho, že tento mladík sa začal vo svojich myšlienkach približovať názorom, ktoré v Európe rozširovali slobodomurári a rebeli?
Bola to jeho životná filozofia, ktorá posúvala hranice osvietenstva - a tlela v ňom od útlej mladosti - pričom naberala na intenzite spolu s jeho postavením v monarchii? Alebo sa nechal ovplyvňovať politickými požiadavkami aristokracie?
V roku 1777 sa Jozef rozhodol študoval Francúzsko – v ktorom práve rástlo sociálne napätie. Dá sa predpokladať, že bolo úplne prirodzené, že dobre poznal slová, ktoré napísala „hviezda“ medzi filozofmi- Francois Marie Arouet de Voltaire – že existuje len málo panovníkov, ktorí by si zaslúžili, aby o nich písala história. Že len plytvá zlobou a lichotením. A že vladári, ktorí majú najväčší nárok na nesmrteľnosť, sú tí, ktorí ľudom ukázali niečo dobrého. Tiež je možné povedať, že Voltaire mal najväčší vplyv na celú generáciu poväčšine mladých mužov – pri svojom nekompromisnom boji proti katolíckej cirkvi. Vytýkal Rímu, že v rozpore s lepším vedením zostáva verný barokovej „povere“ a že podporuje tie horšie korunované hlavy.
Keď Jozef prišiel do Francúzka, duchovné prúdy svojej epochy už poznal. Čítal Voltairea, (to vieme z histórie Fridricha II.) poznal spisy Charlesa Montesquieova – ktorý podporoval novú teóriu štátu svojím učením o delení moci, a ktorého zakázala Mária Terézia. Neznámy pre neho nebol ani Jean Jacques Rousseu, ktorý vyzýval napudrované parochne, aby sa vrátili „späť k prírode“. Vedel o politických požiadavkách amerických rebelov, ktorí bojovali v znamení rozumu a ľudských práv.
Program jeho návštevy vyvolal údiv vo Versailles, ale nadšenie medzi osvietencami a voľnomyšlienkarmi. Jozef navštevoval továrne a manufaktúry, taktiež prístavy a karanténne zariadenie. Zašiel do ústavu pre postihnutých, chorých a starých ľudí. Zašiel do Ústavu pre hluchonemých a tiež do najväčšej parížskej nemocnici Hôtel Dieu, kde navštívil chorých na infekčným oddelený atd... Je nepochybné, že cisár Jozef II urobil dobrý dojem v pokrokovej časti parížskej spoločnosti. Ale...
Bol Jozef II. naozaj „kráľom filozofov“ – On, gróf z Falkensteinu, ktorý spravil koniec barokovej namyslenosti a s kordom v ruke ponížil Vatikán? On, ktorý mohol uskutočňovať revolučné myšlienky „vzorných“ intelektuálov, slobodomurárov a voľnomyšlienkarov - a ktorí sa mu na skonu jeho života otáčali chrbtom?
Náboženstvo ako súkromná záležitosť?
Konieckoncom Jozef odmietal slúžiť svojmu ľudu ako vzor zbožnosti. Tvrdil, že výsledkom nie nič iné - iba pokrytectvo. A prečo mal takýto názor na cirkev?
Len si pripomeňme, že cisár Jozef II za takmer štyridsať rokov svojho života mal neustále dočinenie s predstaviteľmi cirkvi. Boli tu učitelia, ktorých odmietal pre ich pedagogickú neschopnosť a niektorých pre ich charakter. Potom tu boli spovedníci, ktorí sa snažili získať vplyv na politiku. Poznal biskupov, ktorí sa nehanebne obohacovali. Poznal intrigy kardinála Migazziho, ktorý proti nemu štval Máriu Teréziu. A nakoniec tu boli jezuiti, ktorí sa zrazu začali domnievať, že je smrteľným nepriateľom ich „politického“ katolicizmu.
Jezuiti
Jezuitský rád si v Rakúsku prisvojil historické zásluhy za úspešnú protireformáciu. Práve to im prinieslo veľa nepriateľov - mnoho viac než akémukoľvek inému cirkevnému rádu a to aj vo vnútri cirkvi. Čím hlasnejšie znelo, že cirkev so zreteľom na naliehavé nutnosti doby – nutne potrebuje reformu, tým ostrejšie sa mnohí jezuiti stavali proti – ako hovorili novej reformácii – práve jej ignorovanie – bolo hlavným cieľom ich založenia. Osvietenstvo pre nich znamenalo – nový protestantizmus. Jezuiti sa natoľko vmiešavali do politiky, že absolutistickí panovníci hľadali prostriedky ako ich odstrániť. Dokonca sa im podarilo docieliť, že medzi Jozefom a jeho matkou vznikol konflikt v období, keď s ním korešpondovala ako so svojím spoluvládcom.
Jozef sa dozvedel, že cisárovná osobne nariadila prenasledovanie moravských a českých protestantov. Nechávala im konfiškovať majetok, vyháňala ich z domovov a nariaďovala pre nich nútené práce. Niet divu, že Jozef bol zúfalý - pre príkorie aké mu matka pripravila – keďže s ním zaobchádzala ako so školákom. Bol natoľko zúfalý, že trikrát cisárovnej navrhol, že sa vzdá spoluvlády a ona trikrát odmietla jeho rezignáciu.
Tak či onak všetko zostávalo v starých koľajach a na oboch stranách narastala frustrácia. V tomto neutešenom období napísal Jozef II. slová: „Užívajte si svoje súkromie a nezáviďte kráľom ich šťastie“.
Napriek všetkým rodinným nezhodám Jozef lipol k Márii Terézii prostou a detskou láskou. Usiloval sa o jej chválu ako malé dieťa vo veľkom húfe detí – pri čom si bol vedomí – matkinej veľkej mravnej autority. Len kedy nebola panovníčka a on odsúdený na strastiplnú spoluvládcu – snáď by bol všetko inak. Stále a znova znie jeho nárek: „Prečo nemôžu mať s matkou rovnaký prirodzený vzťah ako iní synovia?“
Dňa 19. novembra 1780 – ochorela Mária Terézia katarom horných dýchacích ciest. Jozef prijal správu o jej zdravotnom stave s obavami. Blížiaca sa smrť matky ho naplnila panikou, ktorá v ňom vyvolávala pocit viny. Tušil, že prichádza hodina pravdy. Za všetky roky mu matka bola navzdory všetkému jediným človekom, ku ktorému si vyvinul pravé ľudské city. V okamihu sa to zredukovalo na umierajúceho človeka, bojujúceho vo veľkej izbe Hofburgu svoj posledný boj. Ronil slzy, ktoré pred svojím okolím nijako neskrýval. Zomierajúca naliehala na svojho najstaršieho syna, aby sa postaral o svojich súrodencov slovami: „Ponechávam ti ich! Buď im otcom!“ Pričom ešte nezabudla poznamenať, aby sa nikdy neodchyľoval od náboženstva svojich predkov.
Mária Terézia zomrela 29. novembra 1780 okolo deviatej hodiny večer. Jozef jej zatisol oči. Celou ríšou sa ozval umieračik, ktorý oznamoval svetu, že skončila jedna epocha rakúskych a podstate tiež Európskych dejín.
Poznačený sklamaniami
Odsúdený k neúspechu, vylúčený z lásky vládnucej v usporiadaných rodinách, s pocitom viny zostal celkom sám v nepriateľskom svete. Poznamenal: „Prestal som byť synom, a to predsa bolo to, čo som ešte pokladal za najlepšie“.
Jeho bolesť bola hlboká a skutočná a jeho okoliu ukázala, aký citlivý a zraniteľný cisár vlastne je. Veril, že svoje city a smútok dokáže prekonať tým, že si predsavzal – byť k sebe ešte prísnejší. Od tejto chvíli slúžil len svoju jedinému ideálu: ľudstvu v hraniciach jeho krajín. Cisár bez bázne a hany, svätý Juraj v boji proti nedostatkom doby, neprístupný ľudským slabostiam. Revolucionár z Božej milosti.
Keď sa Fridrich II. dozvedel o smrti cisárovnej, zvolal: „ Voila, une nouvelle ordre des choses!“ Áno, prichádza nový poriadok vecí.
Práca ako sebazničenie
Život chystá každému človeku bolesť, sklamanie i starosti. Len je otázne ako sa so životnými skúškami vyrovnáva jednotlivec a ako spoločnosť? Výnimkou nebol ani Jozef II., ale vzhľadom k jeho vysokej inteligencii - jeho sklamania a následné frustrácie sa podpísali pod to, že svoj smútok - rozptyľoval prácou pre štát. Čím väčší zármutok nosil v srdci tým viac hľadal „pokánie“ v práci. V spáse sebatrýznenia sa vrhol do dobrodružstva totálnej predstavy svojej monarchie.
Reformný fanatizmus mu prinášal uspokojenie a spôsob i štýl jeho osvietenskej despocie ho viedli k sebazničeniu. Jozefov osobný život sa začínal podobať - životu usilovného mnícha. Sám si naordinoval prísny asketický i sparťanský režim. Nielenže spával na slamníku, ale neraz nočné svetlo v cisárovej pracovni naznačovalo, že pracoval celú noc. Zo zásady nevečeral a vyhýbal sa všetkým zábavám, ktoré sa odohrávali na dvoroch vo Versailles, Londýne, Madride i Petrohrade. Všetko smerovalo k jednému bodu – buď reformy dosiahnu cieľ, alebo všetko zničia - aj jeho.
Stoik
Jozef chcel byť stoikom, aj keď mu chýbalo sebaovládanie. Zastával názor - kto chce dobro, môže si byť istý nevďakom a nenávisťou, napísal, a domnieval sa, že ho ľudia jednoducho nechcú pochopiť, že ho podvádzajú a bojkotujú jeho opatrenia – ale on bral logický dôsledok svojich snáh na seba, - pretože patriot, ktorý pozná správnosť svojich úmyslov, sa nad to musí povzniesť.
Politický puritán
Po zavedený slobody tlače – nevidel nič závažného na tom, keď sa on sám stával obetným baránkom svojich nechápavých súčasníkov. Dokonca vyvolával dojem, že posmech a urážky pamfletistov priamo vyhľadával a tým ich povzbudzoval k ešte väčšej „kritike“. V zákone o cenzúre z 11. júna 1781 sa hovorí, že „kriticky môžu postihovať, koho chcú, od zemepána až po najnižšieho človeka“. Napriek tomu, že čítal kritiku – nič zvláštne sa od pamfletistov nedozvedel – nič čo by už nevedel alebo netušil.
Jozefínske obdobie
Svojrázna šetrnosť rímsko – nemeckého cisára vo Viedni sa čo nevidieť - pre vysokú šľachtu stala škandálom. Pretože sa nikto pre tým nepokúsil uprieť veľkým pánom právo na hromadenie majetku. Napriek tomu, že v jednotlivých kniežatstvách a reholiach hlásali chudobu za cnosť a rozdávanie almužien za kresťanskú povinnosť - zostávalo to vždy v rovine vo vzťahu jednotlivca k Bohu - nikdy nie ako spoločenská povinnosť.
Či sa to Jozefovi páčilo alebo nie – jeho intelekt ho varoval pred sebaklamom, pretože jeho vôľa pretvárať - začínala mať príchuť neúspechu. Verejná mienka donútila na konci života Jozefa priznať, že mu ako panovníkovi chýbala naozajstná pokora. Jeho vonkajšia skromnosť bola maska - za ňou sa cítil byť voči svojim súčasníkom nadradený, veď v skutočnosti ku každému z nich pristupoval s pohŕdaním. Jozef si musel nasadiť masku „ctiteľa ľudstva“, pretože mu v zásade bolo cudzie odpúšťanie a pokora pred jednotlivým človekom. Ale jeho intelekt dokázal, že je ochotný kajať sa za svoje chyby – pokiaľ sa týkajú jeho.
Keď mu bolesť trhala prsia, tak znova stenal: „ Chcem im rád dovoliť všetko, len nech ma nechajú v mieri dôjsť k jame“.
Posledné pomazanie
Dna 13 februára 1790 dostal Jozef znova posledné pomazanie. A keď „občianka Capetová“ – dostala posledný Jozefov list, vedela, že jej brat zomrie dôstojne.
Občianka Capetová známa ako -Maria Antónia Habsbursko-lotrinská, (* 2. november 1755, Viedeň - † 16. október 1793, Paríž), dcéra Márie Terézie a jej manžela Františka I. Lotrinského i sestra Jozefa II, sa ako pätnásťročná stala manželkou francúzskeho následníka trónu, dauphina. Od roku 1774 bola francúzskou kráľovnou. Ona a jej muž Ľudovít XVI. boli popravení počas Veľkej francúzskej revolúcie.
Cisár v Hofburku, ktorého stále viac trápili záchvaty kašľa sa teraz chcel vyrovnať s Bohom cez svojho spovedníka.
Jozef zanechal svoje myšlienky vo forme, ktorú mal rád – písal – posledné listy na všetky svetové strany.
Zomieral na tuberkulózu a doráňaný na tele i duchu – napísal si epitaf: „ Tu leží Jozef II., ktorý sklamal vo všetkom, čo podnikal.“
Bolo to v noci z 19. na 20. februára 1790 lekári mu ešte dávali utešujúce lieky a ráno si vyžiadal hrnček bujónu a nechal prísť augustiniána. Zahľadel sa na pátrovu bibliu a povedal: „Táto kniha mi už nebude slúžiť. Do tvojich rúk, ó Pane, odovzdávam svojho ducha.“
Ráno o pol šiestej bol cisár Jozef II. mŕtvy.
Keď začali zvoniť zvony nad Hofburkom sa zodvihla ľahká hmla. Zvonenie oznamovalo mestu a ríši smrť cisára, ktorý bol v európskych dejinách jedným z veľkých reformátorov – človek plný ideí, návrhov a vízií. Len súčasníci ho považovali za stroskotanca – nie budúce pokolenie.
Použitá lit. Hans Magenschab Jozef II – Cesta Rakúska do modernej doby, Ladislav Švihran - Kto nám vládol
Spracovala: Viera Grajciarová