Josif Vissarionovič Džugašvili Stalin životopis
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. února 2007
- Zobrazeno: 7856×
Příbuzná témata
Josif Vissarionovič Džugašvili Stalin životopis
Stalin, vlastným menom Josif Vissarionovič Džugašvili, sa narodil 21.12. 1879 v mestečku Gori v Gruzínsku. O jeho mladosti sa toho vie veľmi málo, sám o nej prakticky nikdy nerozprával. Jeho otec Vissarion bol alkoholik a o Josifovu výchovu sa starala jeho matka. Jediným Stalinovým vzdelaním bol nedokončený cirkevný seminár, z ktorého ho vylúčili pre propagovanie marxizmu. Tu sa prejavila Stalinova fenomenálna pamäť a tu treba zrejme hľadať korene jeho sklonu k diktatúre, dogmám a výrazné dvojfarebnému videniu sveta. Jeho revolucionárska kariéra sa začala v roku 1898 v Tiflise, terajšom Tbilisi, kde pôsobil v rámci Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska (SDRSR), ktorá sa neskôr premenovala na Komunistickú stranu (boľševikov) Ruska (KS(b)R). Do VOSR je celý jeho život pomerne nezaujímavý. Pôsobil ako pracovník strany, skrýval sa v ilegalite, bol niekoľkokrát vo vyhnanstve, z ktorého aj niekoľkokrát utiekol. Tu sa zrejme čudoval nedokonalosti cárskeho trestného systému a z toho sa zrodila idea tento systém úplne pretvoriť. Krátko po februárovej revolúcii, začiatkom marca 1917 pricestoval Stalin do Moskvy z posledného vyhnanstva z Turuchanska. Jeho úloha vo VOSR, neskôr neúmerne zveličovaná, bola v skutočnosti nepodstatná. Trochu vplyvu získal až počas občianskej vojny, ale stále pôsobil viac-menej ako obyčajný vykonávateľ príkazov ústredia. Bol členom ÚV (ústredný výbor) strany, redaktorom Pravdy a mal aj ďalšie vysoké funkcie, ale v skutočnosti vôbec nebol nejakým významným či popredným človekom. Vykonával zväčša administratívnu prácu, ku ktorej mal zjavne najbližšie. Nikdy nebol teoretikom, lebo nemal teoretický rozhľad a myslenie a ani rečnícke schopnosti ako Lenin, Trockij či Zinoviev. Bol známy ako praktik, ktorý vždy tvrdo presadzoval leninskú líniu strany. Práve v období občianskej vojny sa znepriatelil s Trockým, ktorý bol v tých časoch jednou z najpopulárnejších a najvýznamnejších osobnosti. Jedným z najdôležitejších medzníkov v Stalinovom živote bol XI. zjazd strany v roku 1922, na ktorom bola zavedená funkcia generálneho tajomníka strany a bol do nej zvolený pravé Stalin, ako jediný kandidát. Tým začal odrazu zastávať tri významné funkcie: funkciu generálneho tajomníka, člena politbyra a člena organizačného byra ÚV KS(b)R. Tak začal postupne vo svojich rukách sústreďovať moc. Treba však spomenúť, že vtedy funkcia generálneho tajomníka bola čímsi značne odlišným od podoby aká bola napr. za Gorbačova.Bola to funkcia v rámci sekretariátu strany, čisto administratívna, o čom svedčí aj to, že Stalin mal ako generálny tajomník dokonca návštevné hodiny. Napriek tomu však jeho vplyv rástol. V roku 1923 si začal vtedy už veľmi chorý Lenin uvedomovať, že Stalin nie je vhodný tajomník a chcel ho odstaviť, v čom mu však zabránila jeho smrť v januári 1924. V tomto roku bol XIII. zjazd strany, na ktorom podľa Leninovej vole prečítali jeho "List zjazdu", čo bol v podstate jeho politický závet. Lenin ho napísal už na začiatku roku 1923 a obsahoval osobne posudky na všetkých vtedajších čelných predstaviteľov strany. O Stalinovi okrem iného napísal toto:
"Stalin je príliš hrubý a tento nedostatok, ktorý sa
dá ako-tak strpieť medzi nami, v styku s nami
komunistami, je neprípustný u generálneho tajomníka. Preto súdruhom navrhujem, aby premysleli spôsob, ako
preložiť Stalina z tejto funkcie"
Stalin na zjazde ponúkol svoju abdikáciu z funkcie, ale zastali sa ho Zinoviev s Kamenevom, dvaja z najvýznamnejších ľudí v strane a jeho abdikácia nebola prijatá. Je dosť možné, že Stalin s týmto pri návrhu na zloženie funkcie rátal, Kamenev a Zinoviev boli vtedy jeho spojencami proti Trockému. Tak sa teda Stalin udržal na poste generálneho tajomníka a po Leninovej smrti sa stal akýmsi vykladačom Lenina a zástupcom väčšiny strany, a pomocou toho neskôr prekonal všetkých svojich protivníkov. Keď sa zamyslíme nad vtedajšou situáciou, je na prvý pohľad
skutočne nepochopiteľné, ako sa mohol Stalin dostať k moci. Jeho intelekt sa zďaleka nevyrovnal Trockému či Zinovievovi, medzi ľuďmi nebol populárny a ako teoretik bol vyslovene slabý. Jednou z príčin jeho úspechu bolo zrejme to, že ho vždy všetci podceňovali, snáď okrem Lenina. Napriek všetkým svojim negatívam mal Stalin isté prednosti, ktoré nemal nik iný z "Leninskej gardy". Vedel obratne manipulovať so straníckym aparátom, bol obzvlášť ľstivý, pomstychtivý a mal výbornú pamäť. A na rozdiel od ostatných nepreceňoval svoj vplyv a schopnosti. Stalinova taktika likvidácie politických odporcov bola jednoduchá, a pritom veľmi úspešná. Stalin vždy tvrdo zastaval strednú, väčšinovú líniu strany. Vždy sa spojil s väčšinou a obvinil daného odporcu z frakcionárstva, odpadlíctva a neskôr aj zo sabotáže či záškodníctva. Tým bol dotyčný odpísaný v spoločnosti a strane a to bol prakticky jeho koniec. Prvý človek s ktorým sa takto vysporiadal bol Lev Davidovič Trockij. Trockij nebol nikdy typickým boľševikom (pôvodne bol menševik) a tak pre Stalina nebol problém obviniť ho z menševickej úchylky, v čom mu veľmi výrazné pomohli Kamenev so Zinovievom.
Odsunul tak Trockého do pozície frakcionára, ktorému ide iba o osobné ambície, čo bola zrejme napokon aj pravda. Už o rok neskôr sa dostali do podobnej situácie práve spomínaní Kamenev so Zinovievom. Po tomto sa títo dvaja spojili s Trockým a vytvorili opozíciu voči hlavnej časti strany, ktorá už nemala žiadnu šancu. Stalin sa tak stal ústrednou postavou, akýmsi zjednocovateľom boľševického štábu, pevnou rukou udržiavajúcou jednotu strany a vernosť Leninovmu odkazu. Trockého osud nebol práve šťastný. V 1927 roku ho vylúčili zo strany a o dva roky nato ho vypovedali zo ZSSR. Stalin neskôr veľa raz oľutoval, že sa nechal presvedčiť na toto vypovedanie. Trockij totiž v zahraničí až do svojej smrti (v Mexiku ho zabili zrejme na priamy Stalinov príkaz) aktívne bojoval proti Stalinovi všemožnými spôsobmi, najmä článkami a aktivizovaním svojich prívržencov v Rusku. Stalin sa vyvŕšil aj na týchto jeho prívržencoch. Veľmi rýchlo ich všetkých pozatvárali do táborov a väzníc a aj ich rodiny a priateľov vystavili krutým represáliám. Veľmi významnou postavou, nebezpečným Stalinovým konkurentom, sa stal koncom dvadsiatych rokov Nikolaj Ivanovič Bucharin. Dlhé roky sa zdalo, že medzi nimi panuje priateľstvo, veď to bol práve Bucharin, ktorý Stalinovi pomohol pri odsune Zinovieva a Kameneva. Stalin sa mu za to "odvďačil" začiatkom tridsiatych rokov, keď sa nezhodli v roľníckej otázke. Stalin vtedy prikázal likvidovať kulakov (bohatí a schopní roľníci), násilne vytvárať kolchozy a sovchozy a brať od nich oveľa viac obilia, než mohli dať. Výsledkom tohto bol známy obrovský hlad (najmä Povolžie) a pochopiteľne veľká nespokojnosť a nepokoje roľníkov. Bucharin sa postavil proti tejto koncepcii už na začiatku. Chcel aktívne zapojiť kulakov do rozvoja socializmu a priblížiť hospodárstvo trhovému mechanizmu. Tento jeho čin označil Stalin za ľavičiarstvo, dklon od socializmu ku kapitalizmu a celkove za úplne neprijateľnú variantu. Práve v súvislosti s obrovským hladom je vhodné spomenúť trestný systém, ktorý Stalin zaviedol. Jeho najdôležitejším článkom bol GULAG (Glavnoje upravlenije lagerej=Hlavná správa táborov). V ZSSR sa zriadila obrovská sieť nápravno-pracovných táborov, v ktorej bolo v jednom čase vraj až 10 miliónov väzňov. Fantastické svedectvo o nich prináša Alexander Solženicyn v Súostroví GULAG a ďalších prácach. Práve roky 29-30 združstevňovania znamenali obrovský príliv roľníkov (podľa niektorých zdrojov okolo 15 miliónov ľudí) do táborov rozosiatych po celej krajine od legendárneho ostrova Solovki, cez Kolymu a Sibir až po bane Džezkazganu.
Stalin si dal v tomto smere skutočne záležať. Nikomu sa nepodarilo utiecť z GULAGU tak ako jemu z cárskych väzníc. Začiatkom tridsiatych rokov sa Stalin pomaly dostáva do úlohy vodcu strany a štátu. Všetky veľké úspechy industrializácie a vôbec celého národného hospodárstva sa v tlačí prezentovali ako priamy úspech Stalinovej vodcovskej geniality, umu a šikovnosti. Propaganda a demagógia najvyššieho stupňa vytvárali v ľuďoch mienku, že Stalin je akási nadprirodzená osobnosť, že práve on je zárukou všetkého pozitívneho a dobrého v štáte, a že všetko zlé, čo sa v krajine deje, sa deje iba preto, že súdruh Stalin o tom nevie. Takto sa začal tvoriť kult Stalinovej osobnosti. Na druhej strane, Stalin rozpútal v krajine vyslovenú spionomániu. Všetky chyby, omyly, neúspechy a pohromy prirýchleho tempa výstavby a nie najschopnejšieho vedenia (vrátane povolžského hladu) sa pripisovali na vrub trockistom, sabotérom, záškodníkom, kapitalistickým špiónom a iným kontrarevolučným živlom, vznikol fenomenálny pojem nepriateľ ľudu. Práve v tridsiatych rokoch sa konalo množstvo falzifikovaných súdnych procesov, ktoré zorganizovala Ceka (Mimoriadna komisia pre boj s kontrarevolúciou), z ktorých najznámejšie sú Sachtinský proces, proces s Priemyselnou stranou, či proces s Menševickým ústredím. Na týchto procesoch skutočne obdivuhodne spolupracovali súd, obžaloba, obhajoba aj obžalovaní. Obvinení, mučení pri "vyšetrovaní" (presnejšie povedané pri učení sa úloh), obviňovali sa na procesoch sami, kajali sa, ba dokonca žiadali pre seba najvyšší trest – všetko pod hrozbou ďalšieho mučenia v prípade komplikácii. Dvadsiate a najmä tridsiate roky boli v Rusku poznačené atmosférou strachu, nedôvery, udávania a hľadania vinníkov. Z dnešného pohľadu je ťažko pochopiteľné, ako celý ľud obrovskej krajiny mohol uveriť čomusi takémuto. Vtedy však bol Sovietsky Zväz skutočne v ťažkej situácii. Bol obklopený samými nepriateľskými krajinami, každú chvíľu hrozila intervencia a navyše pomerne veľa samotných obyvateľov Ruska bolo voči boľševizmu nepriateľský naladených. Dôležitou tragickou udalosťou pre Rusko bolo zavraždenie Sergeja Mironoviča Kirova, významného a veľmi obľúbeného straníckeho funkcionára v roku 1934. Oficiálna verzia znela, že atentát bol spáchaný na príkaz Trockého, Zinovieva a Kameneva, čo však zrejme nebola pravda. Podstatné však je, že Kirovova smrť poslúžila Stalinovi ako zámienka pre prvú veľkú čistku v strane.
Ľud uveril v podvratnú, teroristickú činnosť bývalých opozičníkov a v celej spoločnosti sa začala honba na sprisahania, teroristov atď. Pochopiteľne, prudko stúpol význam trestných orgánov. Čistka strany bola neuveriteľná; zo 139 členov a kandidátov ÚV zatkli a odstrelili 98! V podobnej mierke to zrejme prebehlo v celej strane. V lete 1936 prebehol proces s Kamenevom a Zinovievom (pochopiteľne obaja sa priznali k podvratnej činnosti - Ceka), oboch potom popravili. Začiatkom roku 1937 nastolil Stalin na zasadnutí ÚV paradoxnú teóriu o zostrovaní triedneho boja súčasne s upevňovaním moci komunistov a začala sa najznámejšia stalinská čistka, ktorú viedol vo funkcii generálneho komisára KGB (Komitet gosudarstvennoj besopasnosti = Výbor štátnej bezpečnosti) Nikolaj Jezov. V 1938 odsúdili a popravili už spomínaného Bucharina a Rykova. Celková čistka v straníckych orgánoch mala výnimočný rozsah, do strany prijali potom okolo 100 000 nových členov. Pre ZSSR však bola najstrašnejšia čistka vojenských kádrov, ktorú zrejme vyprovokovali fašisti, úmyselne podporujúci Stalinov stihomam, ktorý sa obával prevratu práve zo strany vojakov. Bol popravený maršal Tuchacevskij a s ním 45% veliteľského zboru armády od veliteľa brigády vyššie. Tým sa bojaschopnosť sovietskej armady práve v období blížiacej sa II.svetovej vojny katastrofálne zhoršila. To sa neskôr, pri útoku Nemecka na ZSSR, samozrejme prejavilo. Obeťou celej tejto monštruóznej čistky sa stal napokon aj samotný Jezov, ktorého dal na Stalinov príkaz popraviť jeho o nič nie lepší nástupca Lavrentij Berija. A začala sa vojna. Pre ZSSR sa začala priamo až v roku 1941, lebo až vtedy sa Hitler odvážil napadnúť Rusko (na začiatku vojny s nim podpísal Stalin pakt o neútočení) a dôsledky boli strašné. Keď však bol Hitler porazený, zo Sovietskeho zväzu sa stala skutočná superveľmoc. Stalin sa stal generalissimom ZSSR a jeho moc sa stala prakticky neobmedzenou. Samozrejme, ťažko vybojované víťazstvo nad fašistami sa pripisovalo opäť jeho nezlomnej vôli, múdrosti a prezieravosti. Víťazstvo nad fašizmom presvedčilo sovietsky ľud o nepremožiteľnosti socializmu a správnosti jeho cesty. Za nevídane krátky čas sa vďaka obetavosti národov Ruska podarilo obnoviť ekonomický potenciál krajiny. A práve v 1944-46 sa ďalšie milióny ľudí dostali do súkolesia GULAGu - najmä vojaci, ktorí boli v zajatí a ľudia, ktorí žili na území okupovanom Nemcami. Po vojne sa milióny väzňov ako lacná pracovňa sila aktívne využívali pri obnove krajiny.
A práve Leningrad, tak ťažko skúšaný počas blokády, dostal od Stalina v 1949 roku prudký úder, keď tam rozpútal predposlednú zo svojich čistiek. Pravé v tomto roku oslávil Stalin svoju sedemdesiatku, čo bola pre celú krajinu obrovská udalosť. V tomto období sa Stalinovo zdravie začalo prudko zhoršovať, až napokon ani "oceľový muž" nevydržal a zomrel 5.marca 1953, zrejme na mozgovú príhodu. A na jeho miesto sa dostal Nikita Sergejevič Chruščov. .