Ján Čajak Rodina Rovesných

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 2687×

Příbuzná témata



Ján Čajak Rodina Rovesných

V obchode Rovesných sa stretlo pár žien a chcely kúpiť látku. Veľmi ich trápilo, že boli drahe a zdalo sa im že nebude dobrá. Vraj nie je kvalitná. Rovesný ich prehováral, „Dobrá je kvalitná, len na ňú pozrite, tá sa len tak nerozšklbne. Je pevná.“ V tom prišiel daľší zákazník. Chcel kosu a snažil sa ju zjednať lacnejšie.No Rovesný sa vyhováral že nemôže. Také sú ceny. Nuž ju kúpil za taku cenu za akú ju Rovesný ponukal. Rovesný bol velmi netrpezlivý, nervózny, kažkú chviľu pozeral na dvere i na hodinky. Bol už čas, aby sa vrátila jeho žena. Šla po ich dceru Elenku, ktorá bola v dievčenskom ústave, aby sa niečo priučila. Aj jeho pomocníci odišli. Jeden na poštu, ten sa mal už dávno vrátiť. Bohvie kde sa ten túla. A ten druhý to jest Jano Čvíkota šiel na stanicu po tovar. Rovesný bol nepokojný až strach, ved za pol hodinu tu budúa vtom, Zuza ich kuchárka prišla po masť. Ej aleže sa na ňu rozkričal
„Či nevidis, ze mam robotu? Čo zabavas?
„Ja len mast chcem.Ved ako mam varit, ked nemam na com?
Vtedy prisiel učen z posty. Zaraz ho chytil za šticu.
Ked dosiel Janko zo stanice, utekal na Elenkino okno poloziť kytku, co cestou nachytro natrhal. Rozmyslal, ci sa Elenka veľmi zmenila. A prave prisiel voz s Rovesnou a ich malou, no teraz uz aj na vydaj súcou Elenkou. To bolo kriku a radosti na dvore. Ked Janko zbadal ako rezko skače z voza, bol veľmi prekvapený. Ako len vyrástla, aká je len pekná.
Otec ju ťahal do jej izby, nech sa len pozrie, ako ju za ten rok čo bola preč zmenili. Steny nanovo jasnomodro maľované, nové, biele, čipkové záclony viseli na oknách. Za záclonou stáli aj Jankove ruze, no tie v tej rýchlosti ani nezbadala. Pod oknami stali drobné, modrým plyšom potiahnuté pohovky, pri ktorých stál neveľký, krásne vyrezávaný stolík. Pri jednej stene stála kanapa tej istej farby ako pohovky, pri priečnej stene posteľ. Pri okne stojí aj písací stolík. Na nom niekoľko krásne viazaných kníh a iné drobučké maličkosti. V kúte stoji zrkadlo. Na stenach visia obrazy.
O tomto Elenka nevedela. Bola velmi až privelmi príjemne prekvapená. Cez dvere do salonu videla klavir. Pribehla k nemu a zľahka prebehla po klávesoch. Vrátila sa do svojej izby a ešte raz si ju dôkladne prezerala. Aha, za zaclonou sú kvietky. Vzala kytičku do rúk, obzrela, ovonala a rozmýšlala, kto ju tam položil. Vybrala si z nich jeden bledožltý a jeden tmavočervený ružový púčik a dala si ho za pás.
A už ju volali obedovať.

Vošli do jedálne, Janko tam už stál a bol ako zo škatulky. Nevedel sa rozhodnúť, či tej slečne, ktorú poznal od detstva ma vykať alebo tykať.
Mať zbadala, čo sa deje v dušiach mladých, no nateraz nepovedala nič. Ale poobede si zavolala muža bokom a povedala mu, čo si myslí. PochitAle poobede si zavolala muža bokom a povedala mu, čo si myslí. Pochytili sa za to. Jej sa Janko nepáči pretože nie je z panskej rodiny a ona chce svoju dcerušku vydať čo najlpšie.
Zvečerilo sa ...
Janko nevedel spať, nuž si šiel sadnuť vonna lúčku. Práve na tú čo bola pred Elenkiným oknom. A zrazu začul šramot. To Elenka otvorila okno a nahýnala sa von. Začali sa rozprávať. A z ničoho nič Čvíkota chytil Elenkinu rúčku zasipal ju bozkami a vyznal jej lásku.
O nejaký čas nato sa domov vrátil aj Elenkin brat Vlado. A neprišiel sám. Prišiel s nim aj jeho spolužiak Viktor Klenovský. Obaja sa vratily z Pešti zo štúdií prá.
Obaja boli krásne poobliekaní. Viktor nosil malé úpoctivostrihané fúziky. Bol vysoký a štíhly.
Šli si pofajčiť von do záhrady. Vlado odviedol svojho kamaráta pod lipy. Tam na lavičke sedela Elenka a vyšívala. Viktor sa spítal, či mu neukáže čo, to robí a zhodnotil to ako velmi pekné.
Keď sa vrátili dovnútra, našli v izbe učiťeľa Poničana. Ten bol učiteľom v Rovesnom. Bol štiridsiatnik, do tváre nepekný no velmi milý ku všetkým. Proste dobrého srdca.
Viktor ešte nejaký čas zostal u Rovesných. O nejaký čas sa znova „náhodou“ stretol z Elenkou v záhrade pod lipami. Tu jej vyznal lásku a zároveň sa jej spítal či by chcela byť jeho ženou. Bozkával jej ruku a pritískal ju ksebe. Toto všetko videl Rovesneho učen Ferko. Hned utekal do obchodu kde obsluhoval Janko, so strachom v očiach mu povedal, čo videl v záhrade. Mladý, zaľúbený Čvíkota mu nechce veriť, stál ako omráčený. Medzitým Elenka rozmýšlala ........ Viktor? Jano? Nevedela sa rozhodnúť.
Vlado odišiel aj s Viktorom do stoličného mesta Rozumova.
Janko Čvíkota to u Rovesných nevydržal, vedel, že Elenku stratil to mu zlomilo srdce. Odišiel.
Viktor odviedol Vlada na tancovačku. Bola tam aj Ilona Kopányčka. Za tou Viktor chodil ked bol doma. Ilona bola vysoká štihla bruneta.Mala krasne dlhé čierne vlasy a ešte krajšie čierne oči. Mala male pekne krojené ohnivo červené ústa. Vlado sa zoznámil z Ilonou.
Opár dní po tancovačke sa Viktor zdôveril Vladovi že je zalúbený do jeho sestry Elenky. Bál sa čo mu na to Vlado povie, no bol celý bez seba od radosti. Nuž aj Vlado sa Viktorovi priznal že sa mu ilona velmi páči.

Viktora to potešilo aj zarmútilo zároveň, no bol rád že Vlado mu nebude stáť v ceste v sobáši s Elenkou.
Janko sa po čase rozlúčil z Elenkou a odišiel za robotou a to veľmi ďaleko. Do Rozhraneho do rodiny Streleckých. Bol z ľudu ktorý tam žil celý uveličený. Bol s kraja kde o slovenských spevokoloch čítal alebo počul od učitela Poničana. Tu to videl na vlastné oči a počul vo vlastných ušiach ako tu krasne zvučnou slovenčinou spievajú. Tu počul o oduševnenom boji proti madarizácii „ Žiadame od ľudu, aby nás voslep počúval a šiel za nami, ale keď ľud vidí to naše ustavičné habkanie, klátenie, dnes tak, zajtra inak, nedivme sa potom, ked vycítiac naš nedostatok slabost nepočuva nás taký ako my žiadame. Nie je ľahké viesť ľud, k tomu treba príprava,skúsenosť,ustavičné pozorovanie ľudu jeho hospodarskych potrieb i verejných diel a čo je hlavné : STÁLOSŤ A CHARAKTER. My všetci, ako súčast národa, budme si vedomí toho, že aj naše skromné imanie je malá čiastočka majetku národa a ked zmárnime svoje, nie len sami seba ubíjame a našu rodinu, ale tým aj ubúda z národného majetku. Nie marniť ale zveladovať nie nezmyselný luxus nad našu silu rozhadyovanie sa, ale skromnosť a praca nech je naše heslo A ked všetci žijeme z národa potrebne je aby sme to našou osožnou pracou i vrátili späť národu Majme zmysel i pre naše kultúrné potreby, obetujme, a to z láskou tam, kde je naša obeť potrebná a osožná, len takým činom môžm,e dohoniťto, v čom nám neprajné okolnosti narobili prekážky.“
Po čase bol už Janko smelší, už nebol taký utiahnutý ako u Rovesných, už bol ovela viac spoločenský.
V tom čase ked odišiel Janko do Streleckých a tam sa všeličomu novému priučal, oženil sa Vlado z Ilonou i vydala sa Elenka za Viktora. Vlado si aj meno zmenil. Už ho viac nevolali Vladom ale bol Aladár. Veľmi ho pochytilo pomadarčovanie. Elenke sa narodili tri deti. Melanka, Aladárik a to tretie? To zomrelo ešte ako bábetko. Viktor i Elena sa zmenili. Viktor zmohutnel, zmužnel a Elenka naopak schudla.
Ked sa Vlado teraz už sice Aladár oženil Ilonina matka so svojim blízkim priatelom našli miesto podškolodozorcu. Viktor sa stal vyšším úradníkom.
Tak ako Elenka milovala svojho muža, tak Viktor nemiloval ju. A to isté bolo z Aladárom a Ilonou. On ju zbožnoval, zniesol by jej aj modré z neba a ona? Nielenže ho nemilovala, ale nim aj opovrhovala. Vždy ho porovnávala s Viktorom a aj mu to povedala. Aladára to trápilo, no nevedel čo s tým urobiť. Lenže ona nevedela ako to z Viktorom naozaj je. Ilona nevedela, že Viktor je až po uši v dlhoch. Že žije na velkej nohe, rozhadzovanie, kartarčenie a alkohol niečo stoja. To Ilona nevidela.

Videla len to, že odkedy je vydatá za Aladára, žije ešte biednejšie, ako ked bola sama so starou Kopányčkou, jej mamou. A naivne si myslela, že s Viktorom by sa jej žilo lepšie. No Viktor, ten vedel pravdu. Vedel, že karta pri ňom nestojí a prehráva. A preto si stále požičiava od kamarátov. Už má zmenky na niekolko tisíc a karta mu stále nežičí. Vyhrá par korún a prehrá desaťkrát toľko už niekoľkokrát poslal Elenu domov, nech požičia od rodičov. Však oni vrátia.
Raz ju tiež tak vypravil. Veľmi neštastná šla domov, ba aj sa bala povedať, čo tak náhle prišla. Videla, ako sa jej mama trápi a spýtala sa čo sa deje. Či nie sú chorí, alebo či im niečo nepochybí. Mať sa jej s plačom vysťažovala, že sa im otec rozpil, že nie je dňa, kedy by neprišiel domov opitý. O nič sa vraj nestará, aj obchod pomaly viazne. Tu si Elena po dlhom čase spomenula aj na Janka. Ked sa na druhý deň vrátila domov k mužovi a deťom, aj sa mu bála vyjaviť pravdu, že peniaze nepýtala. Nakoniec sám napísal svokrovi, nech mu pošle peniaze.
Kopánička Aladárová svokra mala meniny. Zišla sa tam blízka rodina, ale Elena neprišla,bola chorá. Rozprávalo sa tam o všeličom. A nakoniec, ako zlatý kliniec programu Aladárovi znovu pripomenuli, že musí domov, do Rovesného a ako podškôldozorca isť do školy a splniť si svoje vlastenecké povinnosti. Isť za učitelom Poničanom a skontrolovať, či deti v škole vyučuje po maďarsky. Nakoniec sa tam predsa vybral. Nebolo mu to síce po vôli, ved Poničana poznal od detstva, ale ked chcel postúpiť na hlavného stoličného škôldozorcu, musel sa premôcť a isť.
Keď prišiel za učitelom do školy, deti mali prave prestávku a učiteľ bol zatial doma povedať svojej žene, čo sa mu pred chvíľou prihodilo. Ako sa pýtal jednej žiačky na úlohu a ako mu nevedela odpovedať, lebo to bolo po madarsky, a ked sa to doma učila, a jej otec videl ako sa s tým trápi, hodil jej madarskú čítanku do ohňa. Práve keď to svojej žene dorozprával, pribehol k ním jeden Poničanov žiak a volal učiteľa do školy, vraj ho tam čaká nejaký pan. „To je určite škôldozorca“, povedal žene a ponáhlal sa späť do školy. A mal pravdu, v škole už čakal síce nie škôldozorca, ale podškôldozorca, teda Aladár.
Ten bez väčších okolkov hneď požiadal učiteľa, aby mu ukázal učebné plány. Potom sa detí začal vypytovať, čo vedia povedať po maďarsky. Deti celkom pekne odpovedali, no Aladár aj tak nespokojne pokyvoval hlavou.

Obrátil sa na Poničana a začal mu vyčítať, že tie deti vôbec nevedia komunikovať, ved on ich vôbec neučí v madarčine, a že ho za slovenskú výučbu a zaoberanie sa vystahovaleckou agentúrou a ich mapami dá vyhodiť.
A už o týždeň po nepríjemnej návšteve v Rovesnom u učiteľa Poničana na stoličnom zasadnutí opisoval, aký zlý a nebezpečný pre Uhorsko je Poničan. Hovoril a klamal s kľudným svedomím o tom, že Poničan zákon o výučbe v maďarskom jazyku úplne ignoruje a naďalej učí v slovenčine. O krátky čas po tejto príhode dostal mladý Čvíkota list od matky. Písala mu o Poničanovom nešťastí, ako ho vyhodili a teraz je bez práce, čo je este horšie, aj bez toho mála peňazí co dostával, kým učil. Janka to zarmútilo. Síce sa už o tom dočítal v novinách, ale znova posmutnel, keď mu o tom aj mamka písala.
Keď na druhý deň šiel Janko s Boženkou, to jest Streleckého neter, svojmu kamarátovi na svadbu, pošepol v kostole Boženke to najsladšie vyznanie lásky. A ona pocítila obrovskú radosť, že Janko citi to iste k nej, ako ona k Jankovi. Na svadobnej hostine si Janko znova spomenul na svojho priateľa, učiteľa Poničana. Zrazu vstal a začal hovoriť :
„Zase máme o jednu obeť viacej. Pozbavili jedného z našich rodoverných, zaslúžilých mužov chleba. Je vystrčený neuprosne aj s rodinou a to len preto, lebo cítil lásku k slovenskému ľudu. Vzdelával ho, zdvíhal ho, poučal ho a aj nám všetkým poskytli pôžitok jeho literarne práce.“
Tu zobral tanier zo stola, poobzeral sa po ostatných prísediacich a položil naň dvojkorunák. Na túto výzvu vstal mladý Strelecký a tiež položil na tanier peniaze. Pochodil okolo stola a do taniera zbieral od svadobčanov peniaze na podporu učiteľa Poničana. O pár dní neskôr ....

Viktora Klenovského pritislo. Keď odchádzal z kartárskeho klubu, kde znova a znova a stale neuspešne pokúšal šťastie v kartách, schytil ho jeden jeho veriteľ a poprosil ho krátky rozhovor. Viktor bol, ako by sedel v žihlave. Tušil, že to nebude najpríjemnejší rozhovor. A tak aj bolo :
„Viktor, prepáč, že ťa unúvam, ale tie zmenky .. Prosím ťa, buď taký láskavý a vyplať mi ich. Potrebujem aj ja peniaze.“
Viktor zbledol a s veriteľom sa dohodol, že mu peniaze vráti o tri dni. Rýchlo šiel domov, a keďže už všetci spali, potichu sa zavrel do svojej pracovne, rozmýšlajúc, kde zohnať peniaze. Odrazu všetci veritelia tlačili, Viktor je v úzkych. Kde zohnať? Niečo iste šípia. Je zlá politická situacia, dnes mu už nikto nepožičia. Každý sa bojí o seba. A ani svokra nie a nie zomrieť. Aj odtial by prišla nejaká podpora. A lotéria? Uz dávno stávkuje. Uvidíme, ako bude v polovici mesiaca. Bude ťah lotérie. Možno vyhrá. Hneď by povracal všetky dlhy, aj starosti by ubudlo, ale takto? Odnikadiaľ nekvapne. A zrazu ho čosi napadlo. Čo keby, .. čo keby sfalšoval jeho podpis? Ale nie to nemôže spraviť? Len jeden, ..

snáď mu na to neprídu. Ale predsa čo ak? Nevie čo urobiť. Zrazu mu padne pohľad na list, ktorý ležal na stole. Rýchlo prebehol očami list a pozorne si prečítal podpis. Schití pero namočí do kalamára a na iný papier odkopíruje ten nešťastný podpis. Potom to skúša zas a zas ajeho falš sa čoraz väčšmi podobá tomu pravému podpisu. Pozerá tak pozerá na to z druhej strany a myslí si : „Aha ako dobre viem napodobniť podpis Podbanského. Mám či nemám sfalšovať zmenku? Ak sfalšujem možno mi to vyjde, no ak mi na to prídu budem zničený. Všetko mi predajú, postúpia mňa i moju rodinu.“ A už si predstavoval ako je na súde, a všetci na neho upierajú oči. Stále rozmýšlal od koho by si mohol požičať. Nechce sfalšovať zmenku pretože má privelký strach. Ľahol si na pohovku, že skúsi zvažovať poležiačky. Zaspal. Velmi ho trápilo a to aj ked zaspal ako vyplatiť dlhy, malťažké sny a nevedelm sa ani v sne rozhodnúť či sfalšovať podpis a podpísať sa pod iným menom, alebo znovu sa zadlžiť a požičať si. Zrazu sa celý spotený prebudil. Znova ho trápila myšlienka, kde zohnať peniaze. Už ho napadlo aj to že sa zastrelí, ale vtedy si nepomyslel ma rodinu ale na Ilonu. Znovu zaspal. Ráno sa prebudil celý dolámaný. Zbadal na stole rozhádzané papiere s podpismi a znovu si na všetko rozpomenul. I rozhodol sa predsa sfalšovať zmenku a hneď sa ponáhlal zo zmenkou do sporiteľne. S veľkým strachom podal zmenku správcovi a za necelú polhodinku
mu ju vymenili za peniaze. Hneď sa ponáhlal do hostinca, aby povyplácal aspoň nejaké dlhy a dal sa do kartovania. A aj karta sa mu obrátila, vyhral niekoľko tisíc. Domov sa vrátil až nadránom.

O niekoľko dní neskôr...

Jankova matka, stará Čvíkotová, bola od rána celá bez seba. Jej Janko sa oženil. A vzal si také milé dievča. Tam kde bol v službe u Streleckých, tam sa zoznámil z Boženkou a zaľúbil sa do nej. Teraz príde domov, aj s Boženkou, ej, ale že sa s ňou pochváli susedkám. Vtom z nich zopár prišlo. Nuž sa pochválila, že sa jej Janko oženil a práve dnes majú aj s nevestou prísť ku nej. Potom Janko aj s Boženkou prišli, zvítali sa s mamkou, oddýchli si aj najedli sa a šli sa prejsť. Keď sa vrátili, mamka im všeličo rozprávala. Čo a ako v dedine, ako sa i jej darí, na Rovesných si tiež spomenuli, aj o Poničanovi rozprávali. Ako ho vyhodili z učiteľstva, že šiel preč a jeho rodina s ním a tak.
Prešli voľby. Aladar sa znova nestal školdozorcom, za toho vymenovali niekoho cudzieho a s tým Aladár nerátal.

Veruže sa aj bál svojej žene Ilone ukázať na oči, veď zasa ho len vykričí. Ale naveľa-naveľa sa predsa len odhodlal ísť domov. Celou cestou domov rozmýšlal, ako to jemne povedať svojej milovanej ženuške. Keď prišiel, videl ju sedieť pri stolíku so zakrytou tvárou. Zľakol sa, že už o tom vie. Vedela. Potíšku k nej pristúpil a spýtal sa jej, čo jej je. A Ilona mu zas vyčítala, že sa za neho vydala. Že nikdy nič nedosiahne. Ona chuďa bola zvedená, oklamaná a teraz iba visia v dlhoch. Opovrhnuto, vlastne ako vždy, pozrela na Aladára a zamkla sa vo svojej izbe. Aladár zostal sám. „Povedz panej, že idem do mesta.“ Odišiel do kasína. Tam aspoň na chvíľu na všetko zabudne. Keď vošiel do kasína, zbadal Viktora, svojho švagra. V poslednom čase ho nenávidí, nuž si sadol obďaleč, k inému stolu. Rozmýšlal, ako sa môže Viktor tak spokojne zabávať, keď aj on je po uši v dlhoch. A čo Elena? Chúďa, iba pri ňom trpí. Aladár dostal nápad. Čo keby z celej tej nenávisti zmlátil Viktora? Nie, on by mu vylepil jedno zaucho a Viktor by ho zbil ak psa. Napokon, Keď sa Aladár vrátil domov, slúžka mu povedala, že na rozkaz pani veľkomožnej mu postlala v pracovni. Na druhý deň odcestoval. Ilona v ten deň od rána pracovala. Poobede prišiel Viktor a prosil ju nech s ním ujde. Vraj ona sa zbaví Aladára a on dlhov. Rozhodla sa, pojde. Na druhý deň prišiel Viktor domov celý milý a doniesol deťom sladkosti. Viktor povedal Elene, že odchádza na pár dní do Pešti. Chúďa Elenka nepochopila.
Aladár sa vrátil do prázdneho domu. Slúška mu povedala, že Ilona šla na návštevu k matke. Prešlo hodne dní a o Viktorovi ani Ilone niet chýru ani slychu. Vtedy sa už veritelia začali hlásiť o svoje peniaze a pomaly aj Klenovským aj Aladárovi pobrali všetko.
Ilona napísala matke z New Yorku, prosila, aby jej odpustili. Aj Viktor napísal.
Aladár to nezniesol a zastrelil sa.

Prešli štyri roky ...

Poničan umrel v Amerike. Ani žena ani deti nestihli za ním prísť.
Ked Viktor prišiel s Ilonou do Ameriky, uživali si kým mali peniaze. Po tom keď sa peniaze minuli, Ilona od neho odišla. Zoznámila sa s jedným pánom a šla žiť k nemu do Kalifornie.Viktor po dlhom živorení začal pracovať ako radový robotník vo fabrike. Neskôr si našiel oveľa lepšiu a výnosnejšiu prácu.













Príbeh tohto románu začal bez začiatku.Čajak píše veľmi zvláštne. Napríkad v tomto románe píše chvíľu o Rovesných, potom z ničoho nič začne o niekom, kto vlastne nema s príbehom nič spoločné. Túto knihu som napodiv čítala dlho.

Dosť ťažko sa mi chápalo, kedy a kom píše. Teraz už chápem, prečo Ján Čajak ml. nie je taký známy a popularny spisovateľ. Kniha Rodina Rovesných je jedinou knihou, ktorú som od neho čítala, a asi budem veľmi rozmýšľať nad tým, či si este nejakú prečítam.
A tak, ako kniha začala bez začiatku, tak skončila bez konca. Aspoň podľa mňa. Áno, napísal o každom hrdinovi niečo, ako skončil ich osud, ako žili ďalej, ale mam pocit, akoby to nevyjadril celkom. Nie presne. Vlastne napísal len pár slov, pár riadkov a to je asi málo. Keď tak dokonale vedel opísať smrť Vlada, alebo po zmene jeho mena na Aladár, prečo neopísal bližšie kde a ako žije Ilona. Veď to bola jeho žena.Teda aj ona hrala v tomto románe nejakú úlohu, nie? Čajak napísal len v jednej vete kde, ako a s kým žila.
Kniha Rodina Rovesných podľa kritiky zostala nepochopená (nie neporozumená) práve preto, lebo nebola dobre dokončená. A možno práve preto nie je Ján Čajak ml. taký známy.
Apropo, podľa mňa, celá tá kniha nie je dobrá. Ani začiatok, stred, ani koniec.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?