Jablka na Sterche
Kategorie: Čitateľský denník (celkem: 149 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: Joshua Jozef Kanalos
- Datum přidání: 01. dubna 2014
- Zobrazeno: 1040×
Příbuzná témata
Jablka na Sterche
Joshua Jozef KANALOŠ
SCENAR - Jablko na streche
Žáner: Tragikomédia
Postavy: 2 ženy, 2 muži
Doporučený vek hercov:
Dana, 18-25r.
Eva, 18-25r.
Dušan, 18-25r.
učiteľ, nad 40r.
Osudové stretnutie na streche mrakodrapu. Traja tínedžri ochutnajú jablko poznania a následne za to nesú aj dôsledky. Priateľstvo, láska, prvý sex, ale aj nenávisť, sklamanie, pretvárka a pomsta. To všetko prežívajú naši protagonisti v situáciách, ktoré sú okorenené humorom a iróniou. Pred tragickým koncom ich zachráni až triedny učiteľ, ktorý sa na scéne zjaví ako „deus ex machina“.
OSOBY
E - žiačka strednej školy, spolužiačka D
D - žiačka strednej školy, spolužiačka E
Dušan - žiak strednej školy, chodí do tej istej školy ako E a D, ale do vedľajšej triedy
triedny učiteľ - starší, distingvovaný pán, konzervatívny – ”stará škola”, triedny učiteľ Dušana
Scénu tvorí prázdny priestor strechy mrakodrapu. Okraj proscénium je okraj strechy. Na vyjadrenie panorámy veľkomesta možno použiť video – projekciu, ale nie je podmienkou.
l. OBRAZ
/Diváci sedia v hľadisku, opona je zatvorená, v sále je tma. Z ticha začína znieť zvuk zlovestne skučiaceho vetra. Opona sa pomaly otvára a odkrýva nám panorámu veľkomesta. Mesto sa pomaly prebúdza do dynamického nočného života. Po chvíli sa na scéne zjaví D. Na chrbte má školskú tašku. Pomaly, opatrne, ide dopredu./
D: Aký je tu čerstvý vzduch. Myslím, že to bol dobrý nápad. - A nebo, posiate hviezdami – krásny svietiaci koberec. / Dáva si dole tašku./ Ako bezstarostne si svietia. – A mesiac ich stráži, aby nespadli dolu, do sveta nenávisti… Ježiš…!
/Pauza. Na scéne sa zjaví druhá postava. Je to E. Je bez tašky./
E: Aký je tu čerstvý vzduch. Myslím, že to bol dobrý nápad. A nebo, posiate hviezdami – krásny svietiaci koberec. Ako bezstarostne si svietia….
D: Je tam niekto? – Zvláštne. Akoby som počula… seba. Možno je to svedomie, ktoré…
E: Áno…?! Niekoho mi pripomína. - Nie, to nemôže byť ona… Čo ak predsa… Dana, si to ty?
D: Tak predsa to nie je svedomie. – Áno, som to ja. - Eva…! - Eva, nestrácaj sa!
E: Áno…! - Daná…! - To som ja! – Idem za tebou. – Ách, nie!
D: Čo je? – Eva!
E: Neviem. – Je mi zle.
D: Nedívaj sa dolu, rozumieš, nedívaj sa dolu! – A poď! – Poď dopredu, Eva! – Pomaly poď!
E: Ja sa bojím! Vrátim sa späť!
D: Nie, poď ku mne, neboj sa, pomaly poď!
E: Mám strach. – Jáj…!
D: Eva, Eva! … Vieš čo, mysli na niečo. Mysli na niečo príjemné!
E: Príjemné?!
/Krátka pauza. D tuho premýšľa./
D: …Na školu! – Eva, mysli na školu! – Spomeň si, ako ťa raz slovenčinárka vyvolala, lebo si myslela, že zase nebudeš pripravená, ale ty si všetko vedela a ona ti potom musela dať jednotku…
/Krátka pauza./
E: Hm, už je to lepšie, ďakujem ti.
D: Ešte kúsok, výborne… no vidíš… Ahoj.
E: Ahoj. - Dlho sme sa nevideli.
D: Áno, naposledy poobede v škole. /Pauza./
E: Počúvaj, Dana, čo tu vlastne robíš?
D: Ale nič, len tak.
E: Nie si otvorená, Dana.
D: A ty prečo si sem prišla?
E: Ja… ja… som si sem prišla chytiť holuba na raňajky.
D: Holuba?
E: Áno, holuba na raňajky.
/Pauza. Zrazu sa obidve začnú smiať. Postupne smiech slabne. Objímu sa./
D: /Stále v objatí./ Som rada, že mám kamarátku, ktorá vie aj vážne veci podať veselo. – Nikdy by ma nenapadla, taká vtipná metafora na pomenovanie…
E: Nehovor to slovo!
D: Prečo, bojíš sa ho?
E: Neviem. – Človek by nikdy nemal spáchať takú vec.
D: Ani keď je veľmi nešťastný?
E: Ani vtedy.
D: Videla si dneska Ivetu, čo mala oblečené?
E: Dana prestaň! – Veď sme si povedali, že sa o nej nebudeme rozprávať.
D: Ale ja sa chcem o nej rozprávať. – Ja sa musím o nej rozprávať, rozumieš?! – Tebe žiadna kamarátka neprebrala chalana. – Nechápeš to?! – Ja musím, musím, musím, musím!
E: Dana, sadni si, Dana! – Poď sem! – Nechoď tam! – Spadneš, Dana!
D: Nechaj ma! - Ty ma nechceš počúvať!
E: Ale chcem ťa počúvať. Len nechcem, aby si trpela.
D: Trpela, trpela, trpela, trpela… /Zrazu sa zastaví, chvíľu stojí bez pohnutia. Náhle začne, veľmi nečakane a veľmi hekticky, tancovať. Taktiež zanôti./ Monaco barbie gril, in a barbie World, in a plastic, its fantastic – common barbie girl, in a barbie world, in a plastic, its fantastic – Common barbie…/Spoločný dievča Barbie, vo svete Barbie, v plaste, jeho fantastické - spoločný dievča Barbie, vo svete Barbie, v plaste, jeho fantastické - Spoločný barbie/
/E. s úžasom pozerá na D./
E: Daná! Daná! / D. prestane tancovať./ Dana počkaj, idem ku tebe. – Nehýb sa. – Seď opatrne. – Hlavne sa nehýb. Nehýb sa! – Tak, už som tu. – Dana neplač. – Iveta je krava. – A Dušan je debil.
D: Dušan nie je debil. – Dušan je fajn chalan.
E: Dobre, tak je fajn chalan. Poď, vrátime sa na miesto, tam kde sme sedeli, poď.
D: Nejdem, choď tam sama.
E: Poď, vravím ti, poď! Dana! – Dana neľahaj si, neľahaj si na zem, Dana! – Postav sa, Dana!
D: Nechaj ma! – Choď domov, nechaj ma tu!
E: Dana, postav sa! – Postav sa!
D: Common barbie girl, in a barbie world, in a plastic, its fantastic…
E: Dana, okamžite sa postav a poď so mnou!
D: Common barbie girl, in a barbie world, in a plastic, its fantastic… /etc./
/E sa pozerá na D, potom náhle, veľmi nečakane a veľmi silno, jej vylepí zaucho. D prestane spievať, posadí sa a prekvapene sa pozerá na E. E sa takisto veľmi uprene pozerá na D. /
E: Prepáč, ale musela som to urobiť. – Postav sa a poď so mnou!
D: Dobre.
E: Tak, chyť sa ma pevne a poď za mnou. – Opatrne.
D: Čo by som si bez teba počala, čo by som si bez teba počala…!
E: Nehulákaj! Nehuč! – Čo ti šibe?! – Tak. Sadni si! – Sadni si!
D: Sadám si, sadám si…
/D si pomaly sadne. E si sadne vedľa nej./
E: Ja by som ťa najradšej zabila!
/D pozerá dopredu./
D: Odpusť.
E: Mohla si spadnúť, a ja s tebou! – To by sa ti páčilo, hej?!
D: Páčilo. – Odpusť.
E: Tak čo? Čo bolo dnes v škole? Povieš mi ? /Pauza./
D: Bolo to cez veľkú prestávku, po tej fyzike… Išla som na chodbu… že sa tam s ním stretnem… On… stál na konci chodby… a tak zvláštne sa usmieval, ale ja som si to vtedy neuvedomila… lebo ja som sa mu nepozerala na tvár. – Zaujala ma jeho…
E: Čo?
D: …jeho …desiata.
E: Desiata?
D: Áno, desiata. – Malo ma už vtedy napadnúť, že to niečo znamená. Dušan si vždy nosil do školy taký tenký chlieb, zabalený do servítky. Teraz mal ale zlepené dokopy dva hrubé krajce a mal to v takom mikroténovom vrecku… Nikdy si takú desiatu nenosil. A ja som išla ako zhypnotizovaná po tej chodbe, a približovala som sa k nemu. Stále s pohľadom na tú desiatu, no a potom som si zrazu všimla, že on má tie desiate – dve. - Zaujíma ťa to?
E: Áno, pokračuj.
D: No, takže, v jednej ruke mal tú svoju desiatu a v druhej mal tú cudziu. – Vtedy som ešte nevedela koho, teraz to už viem.
E: No áno – Ivetinu.
D: Počkaj, nepredbiehaj. – Tak som teda prišla bližšie k nemu, že mu niečo poviem, a vtedy som zbadala – asi tri metre od neho – Ivetu.
E: Áno.
D: Stála tam, s niekym sa rozprávala, a keď som prišla úplne blízko, tak som si všimla, bol to len okamih, sekunda, ako sa Iveta pozrela najprv na tú svoju desiatu, čo držal Dušan v ruke a potom aj na Dušana a usmiala sa. – A Dušan sa zasa pozrel na Ivetu a tiež sa usmial.
/Pauza./
E: A si si istá, že to bola Ivetina desiata?
/Pauza./
D: A koho by to mohla byť?
/Pauza./
E: Ježiš, Dana, ty si sprostá!
D: Čo?
E: Si sprostá, Dana! – Veď to všetko môže byť len výplod tvojho chorého mozgu, tvojej bohatej fantázie a obrazotvornosti.
D: Myslíš?
E: No samozrejme! – Prestávka, chodba, jedna desiata, druhá desiata… – Veď to je všetko nezmysel. – Choď za Dušanom, porozprávaj sa s ním, všetko si spolu vyjasnite. – Bola si s Dušanom po tej veľkej prestávke?
D: Nie, veď to je práve to, Eva, že nie! – Čakala som, že sa po tej veľkej prestávke za mnou zastaví, že sa porozprávame…
E: Dani… neplač… to sa urovná… neplač… Nechceš vreckovku?
D: A máš?
E: Mám. – A je čistá. – Tu máš.
D: Díky. /Utiera si nos. Sniaka./ Som rada, že mám aspoň teba – dobrú kamarátku, ktorej sa môžem vyrozprávať. – Nevadí ti to?
E: Vôbec. – Nie! – Čo si hlúpa?!
D: Je to asi celé osud, že sme sa tu takto stretli. – Možno, že by som už bola niekde na chodníku, rozpleštená, ako zhnitá paradajka.
E: Ale nehovor tak. – Všetko sa dá vyriešiť. – Zajtra pôjdeš pekne krásne za Dušanom a porozprávaš sa s ním. – A ak chceš, pôjdem s tebou.
D: Ježiš, Eva, ty si ozajstná dobrá kamarátka. – Ja si ani nezaslúžim takú dobrú kamarátku.
E: Ale prestaň.
D: Nie, musím ti to povedať. Pamätáš sa, pred dvoma týždňami, keď si ešte chodila s Martinom, a potom ste sa zrazu tak náhle rozišli… – Ja som mala s Martinom vtedy jeden rozhovor, o tebe, vieš… – A potom …
E: Áno…
D: Ja som nevedela, čo mám robiť, stále som mala pochybnosti, či to nie je moja vina, že ťa Martin tak hnusne odkopol… Aj som sa ti chcela priznať… bála som sa…
E: Ja som to vedela, Dani.
D: Ty si to vedela, ježiš, celý ten čas?!
E: Áno.
/Pauza. D sa postaví a začne chodiť./
D: Evi, ja…
E: Nie, už o tom nehovor. – Proste som sa s Martinom rozišla a hotovo. – To sa už nezmení. – Tak isto, ako sa nezmení, že ty si sa rozišla s Dušanom.
D: Dušan, Dušan… /Sadne si opäť vedľa E./ Stále musím na neho myslieť. Stále čakám, že sa stane zázrak… Evi, môžem sa ťa niečo opýtať?
E: Môžeš.
D: Milovali ste sa s Martinom? – Vieš ako to myslím.
/Pauza./
E: Myslíš sex? /D prikývne. Pauza./ Áno, robili sme sex. – Niekoľkokrát.
/Pauza./
D: A aké to bolo? – Teda, ak sa ti chce o tom rozprávať.
E: No, moc sa mi nechce, teraz, keď už spolu nechodíme…
D: Tak nehovor nič.
E: Nie, počkaj, poviem ti to.
D: ???
/Pauza./
E: Bolo to odporné!
D: Ježiš!…
/E sa postaví a začne sa smiať./
E: Ale nie, nie, neľakaj sa. – Počkaj, poviem ti to. /Pauza./ Bolo to úžasné!
D: Áno…?
E: Bolo to… ako búrka… ako keď prší a… Nie, to nie je dobré prirovnanie… Bolo to… nikdy som nič podobné nezažila… A pritom je to vždy iné… Cítiš ho. Jeho plecia, jeho brucho, tlačíš sa naňho prsiami, cítiš, tak veľmi ho cítiš…
D: Ježišmária!…
E: …ruky… nohy… nohy máš prepletené s ním… a cítiš, cítiš ako… je celý v tebe… /Pauza./ Bolo to pekné.
D: Vieš, ja mám aj trochu strach, keď to bude prvý krát…
E: To nemusíš.
D: Nie?
E: Nie.
D: Vieš, ja som si myslela, že prvý krát to bude s Dušanom, a teraz… tá Iveta…! – Nevieš si predstaviť, ako ju nenávidím…
E: O Ivetu sa postarám ja.
D: Ty by si to urobila?
E: No a. Vieš čo, idem sa vyčúrať. Tu ma počkaj a – žiadne hlúposti!
D: Neboj sa. Už choď.
/Pauza./
E: Dobre, ale budem ťa sledovať.
D: Ako chceš. – Veď keby som chcela skočiť, tak mi v tom aj tak nezabrániš.
/E odíde dozadu, ale stále sa rozprávajú./
E: Myslíš?!
D: No a ako by si mi v tom mohla zabrániť? – Takto by som sa rozbehla a…
/Pauza./
E: Asi som si nezobrala papier.
D: /Dlhá pauza. D chodí po streche a pozoruje dianie dolu v uliciach. – Pozerá dozadu smerom k E./ Čo tam tak dlho robíš? /Pauza./ Eva! /Pauza. Hlasnejšie./ Eva! / Chce ísť za ňou, ale zrazu zozadu k nej beží E./
E: Nekrič! – Neziap! – Ticho!
D: Čo je?
E: /Ťahá D nabok./ Niekto sem ide.
D: Kde?
E: Tam za tým múrom. – Nevidela som ho dobre. – Myslím, že mal čierne vlasy – chlap – akurát sa šplhal po rebríku. – Čo urobíme?
D: Čo ja viem. – Schováme sa. – Počkáme, kým odíde preč.
E: Poďme hentam.
D: Kam?
E: Hentam, za ten transformátor.
/Odchádzajú. D sa zastaví./
D: A keď neodíde?
E: Čo by neodišiel. – Počkáme a hotovo. – Len poď rýchlo. – Už tu bude.
D: Dobre, idem.
2. OBRAZ
/Pauza. Fučanie vetra. Vzadu sa zjaví mužská postava a pomaly ide dopredu. Je to Dušan. Vpredu sa zastaví, zhlboka sa nadýchne a pozrie na oblohu.
Dušan: …Do riti, to je zima! – To je zima. /Začne chodiť a rukami sa zohrievať./ Tristodeväťdesiatdeväť poschodí. A všetkých dvanásť výťahov pokazených.- Dušan si dobrý… Tristodeväťdesiatdeväť – a všetky záchody zamknuté.
/Pauza. Zastaví sa./ Nemal som piť ten štvrtý Sprite.
/Chodí. Ide na okraj strechy, pozerá dolu./ Do riti! – To je bohove! – Bohove miesto! – Mať tak odstreľovačku… pic, pic, pic ho… Heéj, debili! - Keby ste vedeli, ako tu je dobre.
/Pauza./Ale zima, do riti! – A nie je tu záchod. – Že by som to pustil dolu – takú malú spŕšku… Niekto by sa čudoval: “aký teplý dáždik dnes popchá.”
/Smeje sa./ Raz, dva, tri, štyri… /Sadne si./ Ináč, má to grády. Včera som ešte chodil s Danou, v škole som si začal s Ivetou, a keď som prišiel zo školy domov, našiel som v taške odkaz. – Nejaká Eva. – Som zvedavý, čo to bude zač, lebo tieto dve nie sú nič moc. – I wanna feel you! – I wanna feel you now! – Common barbie, let´s go party, right now! /Chcem ťa cítiť! - Chcem ťa cítiť teraz! - Spoločný barbie, ideme na párty, práve teraz!/
/Vytiahne obálku, číta./ O ôsmej večer, na streche najvyššej budovy v meste. Otvoriť až na mieste a spolu prečítať. – Tri výkričníky a podpis: Eva. – Ale ktorá? – Uvidíme.
/Postaví sa a začne chodiť./ Common barbie, let´s go party… /
Sadá si, rozlepuje obálku a číta./ Keď prečítaš tieto slová, stane sa niečo strašné. - Strašné, veľké a krásne.
/Prestane čítať./ To výš, že jo, holka zlatá!
/Ďalej číta./ Niečo veľmi hrozivé!
/Nečíta./ No a tomuto nerozumiem: “Ach to nebo, posiate hviezdami – krásny svietiaci koberec. Ako bezstarostne si svietia. – A mesiac ich stráži…To čo je za debilitu?!
/Vráti list do obálky a obálku si dá do vrecka./ Do riti, to je zima! – Už to nevydržím. – Musím ísť. – Dúfam, že nepríde práve teraz. – To by som neprežil.
/Ide dozadu. Kričí./ Imidž je nanič, nasleduj inštinkt, počúvaj smäd!…
/Vzadu sa zastaví, chrbtom k hľadisku, rozopína si rázporok a začína močiť./ Ááá!
/E a D vybehnú zboku a pozerajú na Dušana./
D: Čo tam robí?
E: Čo asi – ští.
D: Kto to môže byť?
E: Čo ja viem? – Možno nejaký úchylák. Jedného som raz videla v parku, keď som bola malá.
D: A nebála si sa ho?
E: Zo začiatku áno, ale potom som si zvykla. – Nosil mi cukríky a žuvačky. – Skamarátili sme sa.
D: Čo tam tak dlho robí?
E: Čo ja viem? Choď sa pozrieť, ak si zvedavá.
D: Podľa mňa, hento nie je úchylák. Vieš čo, idem sa naňho pozrieť.
E: A načo?
D: Som zvedavá. – Možno je z našej školy.
E: Vykašli sa naňho.
D: Nie, chcem sa ísť naňho pozrieť.
E: Dobre, choď, budem ťa istiť.
D: Idem. Drž mi palce.
/D sa pomaly zakráda k Dušanovi. E ju sleduje. D sa zastaví asi tri metre od Dušana. Zrazu sa otočí a po špičkách beží k E./
D: Eváá!
E: Čo je?
D: To je strašné! – To nie je úchylák, to je Dušan! – Poznala som ho podľa nových riflí, čo mal dnes v škole oblečené!
E: Čože?!
Dušan: /nahlas, mohutne deklamuje/ … A mesiac ich stráži, aby nespadli dolu, do sveta nenávisti, do sveta lží – ó – keby tak aj mňa, keby tak aj mňa – ó…
E: Áno, je to on! – Podľa hlasu je to on. – Čo to hovoril?
D: Nerozumela som. – Fúkal vietor.
E: Čo budeme robiť?
D: Ja neviem.
E: Načo sem prišiel?
D: Ja neviem.
E: Vedel Dušan, že tu budeš?
D: Ja neviem.
E: Teraz si nesadaj, postav sa! – Niečo musíme vymyslieť.
D: Ja neviem.
E: Neseď teraz, premýšľaj, môže sa každú chvíľu vrátiť.
D: Ja neviem.
E: Vieš čo, choď sa schovať a ja sa s ním porozprávam. Potom ťa zavolám a nechám vás osamote. – Dobre?
D: Ja neviem. – Ako myslíš.
E: Choď už, choď!
/D odíde, ale hneď sa aj vráti./
D: Evi, ďakujem ti. – Ty si moja najlepšia kamarátka. – Čo by som si bez teba počala. – Bez takej kamarátky…
E: Drž už hubu a vypadni!
D: Dobre.
/D odíde zo scény. Dušan po chvíli domočí, zapne si rázporok a vracia sa späť dopredu. Popiskuje si. Asi tri metre od E sa zastaví./
E: Ahoj.
Dušan: Jéj, do riti… nevieš sa ohlásiť? – Vystrašila si ma.
E: Veď som povedala – ahoj.
Dušan: Hm. – Ahoj. /Pauza./ Ty chodíš do béčky, čo?
E: Áno.
Dušan: A voláš sa Eva, čo?
E: Áno. – Dostal si môj odkaz?
Dušan: Ináč by som tu nebol. - Takže do béčky. – A triednu máte…
E: Vráblovú.
Dušan: Hm. – Aj nás učí… Veď poď bližšie ku mne. – Čo sa ma bojíš?
E: Nie, prečo? /Podíde k nemu./
Dušan: Čau, ja som Dušan.
E: Eva, čau. /Pobozkajú sa a začnú sa smiať./ Ale je tu zima, čo?
Dušan: No, do riti, riadna.
/Pauza./
E: Máš to?
Dušan: Čo? – Jáj, hej. – Tu je to. – Na.
E: Dúfam, že si to nečítal?
Dušan: Nie, čo si.
/Pauza. E sa pozerá striedavo na obálku a na Dušana./
E: Čítal, lebo je to rozlepené.
Dušan: To sa mi rozlepilo vo vačku.
/Pauza. Začnú sa obaja smiať./
E: Dobre, ja aj tak viem, že si to čítal, ale to nevadí. Teraz ti to prečítam ja. – Počúvaj.
/E sa postaví asi dva metre od sediaceho Dušana. Keď začne E čítať list, Dušan sa pomaly postaví a začne okolo E krúžiť. Osmelí sa, príde k nej bližšie a zozadu ju objíme. E stále pomaly číta. Dušan pracuje rukami a hryzie E na krku. E zadržiava smiech./
E: /dočítala/ Tak čo?
Dušan: /Stále objíma zozadu E./ Nič, perfiš.
E: Páči sa ti to?
Dušan: Jasné. /Pauza. Dušan sa odlepí od E a začne sa rozcvičovať. Boxuje./ Do riti tu je zima. Načo sme sem vlastne išli?
/Pauza./
E: Poď si sem ku mne sadnúť. – Spolu sa zohrejeme.
Dušan: Môžem takto?
E: Môžeš. – Je to lepšie?
Dušan: Áno, výborne. – Len ma neťahaj za uši, to neznášam.
E: A ty ma zase nehryz do stehien.
Dušan: Dobre, sľubujem, nebudem.
/Obidvaja sa smejú. Pauza./
E: Vieš čítať z ruky?
Dušan: Čo myslíš, ako osud?
E: Podaj mi ľavú ruku. /Dušan jej podá ruku, E si ju obzerá a hladká ju./ Hm. – Vieš čo znamená táto čiara?
Dušan: Čo?
E: Že budeš najskôr veľmi nešťastný, a potom… Potom ale, že nájdeš šťastie. - Veríš tomu?
Dušan: Verím. – Na to nemusím vedieť čítať z ruky. – Stačí mi, keď zleziem odtiaľto dolu a keď tento rok neprepadnem z fyziky. – Do riti!
E: /smeje sa/ Vráblová vás dusí, čo?
Dušan: No, taká… Prepáč, chcel som zanadávať.
E: Mne to nevadí, môžeš na ňu nadávať. – Kľudne povedz, že je pizda! – Aj mne robí problémy.
Dušan: Poznáš toto? Iwanna feel you, I wanna feel you now… /etc./
/E sa pridá. Spolu tancujú, potom sa objímajú a dlho a náruživo bozkávajú./
Dušan: Dobre sa bozkávaš. – S kým si chodila pred tým?
E: S Martinom.
Dušan: Hmh. /Znova sa krátko, ale o to náruživejšie bozkávajú./ Poď, ideme dolu!
E: Nie.
Dušan: Čo nie? – Poďme dolu, nebudeme tu mrznúť!
E: Nie, nemôžeme ísť dolu.
Dušan: Prečo nie? – Si normálna?
E: Preto, že je tu jeden problém.
Dušan: Problém?
E: Problém, ktorý sa volá – Dana.
Dušan: Dana, aká Dana?
E: No Dana, moja spolužiačka. – Čo si s ňou chodil.
/Pauza./
Dušan: Jáj, už viem. – No a čo? – Čo je s ňou ?
E: Nič. – Iba to, že je tu. – Hentam vzadu na mňa čaká, a chce sa s tebou rozprávať.
Dušan: Čože?! /Pozerá najprv dozadu, potom na E. Začne sa prechádzať./ Do riti, do riti, do riti, ja som to tušil!/zastaví sa/ Odchádzam!
E: Nie, teraz nemôžeš odísť, všetko by si pokazil. – Musíš sa s ňou rozprávať. – Musíš!
Dušan: Dobre, OK, to zvládnem. – I wanna feel you…
E: Tu máš, /dáva mu obálku s listom/ toto dobre schovaj. – Hneď ju zavolám. – A my sa stretneme zajtra v škole. – Ale buď opatrný. – Všetko musí byť tak ako predtým. – Po veľkej prestávke ti nechám zase odkaz. – Bude schovaný v hydrante – na chodbe vedľa zborovne. – Tam sa dozvieš, čo ďalej… – s nami.
Dušan: OK! – Si fajn.
E: Aj ty.
Dušan: Si perfektná.
E: Aj ty.
Dušan: Už choď.
E: Idem. /Vykročí, ale hneď sa zastaví./ Aj tak ťa mám rada. /Pauza. Dušan k nej podíde. Dušan jej dá rýchly, vášnivý bozk. Rukami ju odstrčí, pošle dozadu. E sa ešte rýchlo vráti./ Povedz jej, že s Ivetou si skončil. – Ale o nás jej nehovor.
Dušan: OK. Čau! /E odíde. Pauza./ I wanna feel you… /Chodí, zastaví sa, zase chodí, zase sa zastaví. Kričí dolu./ Heéj, debili! – Teraz niečo uvidíte! - Vlastne uvidíte veľké hovno! – Lebo ste zahrabaní, tam dolu, v tých svojich smradľavých sračkách, až po uši! – Ale prídete o veľký zážitok! – Lebo takýto výstup napísal iba sám veľký Shakespeara! /Chodí./ I wanna feel you… /Zastaví sa. Deklamuje./ Nešťastná Júlia si vráža ostrú dýku priamo do srdca… Jaj… Joj… Juj… Ach… Ech… Och… Uch… /Bez pohnutia, ticho stojí. Náhle sa ukrutne silno rozosmeje./ …Yes…! – Do riti, Dušan, ty si dobrý! – Si dobrý! – I wanna feel you… – Kde je toľko? – I wanna… – Do riti, Dušan, toto mi nerob! – Veď ty máš strach, ty sa bojíš, potia sa ti ruky… – Dušan, nehanbíš sa? – Si sračka! – Nie som sračka, nie som, nie som… – Ja – nie som – sračka! – Nie, nie, nie! – Ale áno – si, si, si! – Si obyčajná sračka posratá! – Nie som! – Ale si! – Nie som! – Si, si! – Nie som, nie som! /Vyťahuje cigarety, jednu vyberá z krabičky a dáva si ju do úst. Hľadá zapaľovač./ Kde v riti je toľko…?! /Prichádza D./ Do riti! /Dáva späť cigaretu do krabičky a krabičku do vrecka./
D: Ahoj.
Dušan: Ahoj.
/Pauza./
D: Ako sa máš?
Dušan: Ja dobre, a ty?
D: Tak všelijako. - Dobre vyzeráš.
/Pauza./
Dušan: Hm. – Díky, aj ty.
/Pauza./
D: Dobrá výška, čo?
Dušan: No, pekný výhľad.
D: Rozprával si sa s Evou?
Dušan: Rozprával.
/Pauza./
D: Aj o nás?
Dušan: Áno, aj o vás, teda – o nás. – Prepáč.
D: Aj o… Ivete…?
Dušan: Áno aj. – O Ivete. – I wanna feel you… I wanna…
D: Čo si to spievaš?
Dušan: Ale nič. – Takú pesničku.
D: Hm. A o čom je tá pesnička.
Dušan: Ani neviem. V preklade to znamená asi toľko, že… chcem ťa – cítiť…
D: Cítiť?
Dušan: Áno – cítiť, cítiť!
D: Ježiš!…
Dušan: Čo je? – Stalo sa niečo?
D: Nie, nič, nič… /Pauza./ Pozri, Dušan, chcela by som sa s tebou vážne porozprávať…
Dušan: Veď sa rozprávame.
D: Mám toho toľko, čo by som ti chcela povedať. – Mám strašne veľa otázok, na ktoré si nedokážem sama odpovedať. /Pauza./ Vieš, že som si kvôli tebe chcela siahnuť na život?
Dušan: Preboha! – No to snáď nie! /Ide ku nej./ Pozri, Dana, poviem ti to na rovinu.
D: Áno?
Dušan: Dana… /Pauza./ Teraz, teraz ma dobre počúvaj, čo ti poviem…
D: Áno?
Dušan: Dana… /Pauza./ Chcem, aby si si uvedomila, že…
D: Áno?
Dušan: …že, že, Dana… nie! – Ty musíš byť stopercentne presvedčená, že…
D: Áno?
Dušan: … neexistuje, ani ten najmenší dôvod, ani ten najmenší, prečo by si to mala urobiť… aby si si siahla na život, Dana…! Len si poplač, poplač si, to ti pomôže… Daj to zo seba von, všetko, Dana… ták… dobre… výborne… moje malé dievčatko… teraz si pod mojou ochranou… /D v Dušanovom objatí prikývne./ Nesmieš mi toto robiť… nesmieš mi robiť takéto starosti… lebo potom by sa mohol Dušanko začať o teba báť… no, tak už bude dobré, toto dievčatko, lebo ináč dostane po zadočku a už sa smejeme… už sa smejeme… a slzičky vysušíme, ták… toto je už veľké a múdre dievčatko a už bude poslúchať, však? /D v Dušanovom objatí prikývne. Dlhá pauza./
D: Dušan?
Dušan: No?
D: Aké ticho, však?
Dušan: No. – Počkaj, moja zlatá, Dušanko dostal chuť na cigaretu.
D: Ja ti zapálim. /Pokúša sa, ale nedarí sa jej./
Dušan: Kašli na to! – Nebudem fajčiť.
D: Fajčiť sa nebude, ale bude niečo iné…
Dušan: Ideš ma zohriať?
D: Idem ti dať kus svojej energie. - Lebo teraz som nabitá ako tá najsilnejšia baterka. – Cítiš?
Dušan: Cítim…
D: /smeje sa/ I wanna feel you… /D pobozká Dušana. – Dlhý bozk./ Teraz som šťastná. /Znova dlhý bozk./ Keď si predstavím, ako som sa cítila pred pätnástimi minútami… /Znova dlhý bozk./ Počkaj, môj zlatý, musím niečo urobiť. /Beží na okraj strechy, zastaví sa, kričí dolu./ Hej, ľudia, počujete ma?! – Musím vám niečo povedať! – Som veľmi, veľmi šťastná.– Chcem aby ste to vedeli! – Že človek, keď veľmi chce, tak môže byť šťastný! – Chcem, aby ste pochopili, že utrpenie má vždy svoj koniec! – Chcem aby ste uverili…! – Pretože vás mám všetkých rada, všetkých vás milujem, nekonečne! – Dušan, poď ku mne, poď sem ku mne, Dušanko môj!
Dušan: Čo je?
D: Tu sa postav a daj mi ruku.
Dušan: Keď myslíš…
D: Držíš ma pevne? – Tak ma drž, pretože ti chcem niečo veľké povedať.
Dušan: Držím ťa…
D: Dušan, ja ťa mám strašne rada. – Milujem ťa. – Počuješ tie dve slová?
Dušan: Počujem.
D: Ja sa cítim teraz tak slobodná, všetko to zo mňa vyšlo – bolesť, utrpenie, pochybnosti o tebe, Dušan, ja ti absolútne verím, aj ty mi môžeš veriť, nikdy ťa nesklamem, nikdy v živote, to ti sľubujem! – Nikdy som nevedela, akú úžasnú silu môže mať láska. Povedz, či ma aj ty tak strašne ľúbiš, povedz mi to môj milý, môj najdrahší Dušan, povedz mi to hneď teraz, a ja v tom momente umriem od šťastia.
Dušan: Áno, ľúbim ťa, ale nemusíš tak ziapať.
D: Ja chcem kričať, chcem to vykričať celému svetu.– Milujem svojho Dušana!
Dušan: Prestaň, dobre!
D: Neprestanem, pretože cítim, ako zo mňa vyšla všetká bolesť a nahradila ju čistá láska! – Láska, ktorá tak povznáša! – Robí ma takou ľahučkou, ako biele páperie, vznáša sa… letí… Aj ja chcem letieť, chcem sa vznášať, spolu s tebou, Dušan, poď, budeme spolu letieť, kdesi ďaleko, kde budeme len my dvaja a naša láska, poď so mnou, Dušan, poď…!
Dušan: /zápasí s D/ Do riti, neblbni, Dana! – Počkaj, ľahni si, ľahni si, Dana, neser ma, spadneme obidvaja…!
D: Ľahučko, ako páperie, chcem, ja to chcem – s tebou, spolu, my dvaja…
Dušan: Neblbni, neser ma, do riti, Dana, prestaň! /Pretacká ju./
D: Len ma udri, udri ma, chcem to, chcem, silnejšie, ešte, ešte môj milý…!
/Zápas pokračuje. Dušan jej zapchá ústa. D kričí a smeje sa cez jeho ústa. Nakoniec krik a zápas odznie a Dušan povolí zovretie. Dlhá pauza ticha. Dušan a D ležia vedľa seba./
D: Dušan?
Dušan: No?
/Pauza./
D: Počuješ to ticho?
/Pauza./
Dušan: Ja už nič nekomentujem. – Ty si šibnutá!
D: Áno, som, šibnutá. – A nie je to krásne? – Byť tak nádherne šibnutý? – Povedz, nie je?
Dušan: Ja som realista, a ty by si mala byť tiež, lebo na to doplatíš!
D: Som pripravená na všetko, už znesiem akúkoľvek pohromu. – Rozumieš?
Dušan: Neviem.
D: Veríš v Boha?
Dušan: A ty veríš?
D: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi, chlieb náš každodenný, daj nám dnes, a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého… / Dušan podíde k D a objíme ju. Po skončení modlitby sa naši aktéri pomaly zosunú na zem, kde sa pomiluj. Scéna je tmavá, počuť len ruchy z ulice a fučanie vetra. Do všetkých týchto ruchov a zvukov, k nám však dolieha, akoby z diaľky, jeden, veľmi jemný hudobný motív. – Dvojica dokončí svoju činnosť, na scéne je opäť svetlo. /
Dušan: Hm… Takže…
D: Prosím?
Dušan: Nič. – Len som povedal “takže”.
D: Hm… Počul si tú hudbu?
Dušan: Počul. – Ktorú?
D: Pozri, koľko svetiel. – Mesto úplne ožilo.
Dušan: Hm…
/Pauza./
D: Nechceš mi niečo povedať?
Dušan: Neviem. – A čo?
D: Hm. – Niečo.
Dušan: Ako… že sa ťa mám na niečo opýtať?
D: Možno…
Dušan: Dobre, v poriadku, tak sa teda pýtam: “Ako – sa ti to – páčilo?”
/D ide k Dušanovi a objíme ho./
D: Veľmi, sa mi to páčilo. – Bolo to pekné – krásne – nádherné! – Bolo to ako búrka, ako keď prší a…
Dušan: Dúfam, že nepôjdeš zase lietať.
/Pauza. D zvážnie, pustí sa Dušana a ide na okraj strechy. Napodobňuje let vtáka – orla. Dušan ju uprene sleduje, nehýbe sa z miesta. D zrazu zoskočí z rímsy, rozbehne sa k Dušanovi, pobozká ho na líce a začne sa smiať./
Dušan: Prečo sa smeješ?
D: Napadlo ma, čo by asi tak Eva robila, keby nás tu videla. Musím jej všetko porozprávať.
Dušan: Zbláznila si sa?!
D: Nie, len som žartovala.
/Pauza. Dušan sa náhle rozosmeje, a hneď zase zvážnie./
D: Na čo myslíš?
Dušan: Na nič. – Len tak.
D: Stále si predstavujem dnešné doobedie v škole.
Dušan: No a?
D: Takže, to, s tou Ivetou, nie je pravda…?
Dušan: Nie.
D: To som rada.
Dušan: To je dobre, že si rada.
D: Vážne som rada.
Dušan: Veď jasné, jasnačka. – Úprimnú sústrasť.
D: Čo? – Prečo úprimnú sústrasť?
Dušan: Ja neviem. – Len tak. - Čo je?
D: Neviem. – Si taký zvláštny.
Dušan: Ja? – Nie. – Prečo?
D: Neviem. - Tak zvláštne odpovedáš.
Dušan: Aha, áno, áno! – Máš pravdu. /Pauza. Začne chodiť./ Ja som debil. – Neviem ani poriadne odpovedať. – Debil, nevie odpovedať… – Ale – počkaj – skúsim. - Dana, nehnevaj sa… – Neviem, ako ti to mám povedať… ja… vieš… ja som… ti nechcel ublížiť, veď ja… ja ťa mám… Dana… Ty si zmenila celý môj život. – Fakt, Dana… /Odgrgne si./ Prepáč, to nebolo naschvál. – To bol Sprite. – Počúvaj smäd, nasleduj inštinkt… – Dana, veď mne o nič iné nejde, iba o inštinkt. - Dana, ty plačeš. – To som nechcel – rozplakať ťa – Do riti! – Čo robiť! – Čo robiť! – Včul buc múdry. /Ide na okraj strechy./ Hej, debili! – Čo mám robiť? – Čo? – Aha – áno – rozumiem. – Dobre – jasné. – Čože? - Ale jasné – bez obáv. /Ide k sediacej D./ Klop, klop. – Smiem prosiť? – Teda vlastne – smiem vstúpiť? – Ja som taký posol, posol dobrých správ – no naozaj – Viete, ja som poštár – na pol úväzku. – Roznášam dobré správy. – No a – vám som tiež – jednu takú, maličkú – na zasmiatie… /Vyberá z vrecka obálku s listom./ Tak. – Včul to bude vrcholiť. – Tu je tá správička. – Bola odoslaná hneď poobede, takže to máte expres – no – všetci sme pripravení… /Dá D do ruky obálku s listom./ Knôt horí – rozbuška pripravená – pozor!…
/D číta list. Dušan uteká nabok, zapcháva si uši a dusí sa od smiechu. – Dlhá pauza. – D sa pos- taví a začne chodiť. Má hysterické pohyby. Zrazu sa zastaví a zakričí:/
D: Eváá!
Dušan: /Veľmi pozorne sleduje D, ako vedec, ktorý študuje svoj objekt./ To nemá chybu! – Tak predsa to vyšlo! – Som dobrý, som dobrý…
D: Eva! – Eva!
Dušan: Eva, poď sem! – Dana ti chce niečo povedať!
D: Ty zmizni!
Dušan + D: Evááá!
D: Zmizni!
Dušan: Chcem ti pomôcť. – Eva!
D: Dušan zmizni – som ti povedala!
Dušan: Dobre, okej – budem nestranný pozorovateľ. – To bude predstavenie, to bude rošáda! – Rošáda citov. – Síce neviem, čo to znamená. – Rošáda – to je šachový výraz. – Dana, dáme Eve šach. – Šach – mat! – Do riti, ja som normálne vzdelaný. /Zareve./ Eva!
/Pauza. Na scéne sa zjaví E. Dlhá pauza./
E: Dana…?!
D: Eva…?! /Pauza./ Prečo si to urobila?
E: Že prečo – chceš to vedieť…? /Pauza./ Veď vlastne, ty by si mi mala byť povďačná. – Za to, že som ti ukázala, aký je… /smeje sa/ Tri baby, za dva dni! – Pozri! /Ide k Dušanovi. Pobozká ho. Dlho sa s ním bozkáva. Dušan urobí veľavravné gesto – zodvihne obidve ruky nahor./
D: Prestaň, ty sviňa, prestaň! /Odtrhne ju od Dušana./
Dušan: Ja za to nemôžem, to ona.
D: Prečo si to urobila?
/Pauza./
E: Nemusíš sa báť. – Ja ho nechcem – tvojho Dušanka – môžeš si ho nechať! – Nikdy sa mi nepáčil!
Dušan: Počkať, počkať! – To je podraz!
/Pauza. – D sa rozbehne a napadne E./
D: Ja ťa zabijem, zabijem ťa, zabijem…!
Dušan: No konečne! – Už to má grády! – Baby skúste sa biť trošku viac vľavo. – Spolu s hentým mrakodrapom, budete vytvárať zvláštnu kompozíciu – také dynamické súsošie. – Do riti, ako sa vyjadrujem! – Som ani nevedel, že som taký vzdelaný. – Počkať- kazíte formu… štýl musí byť čistý…! /Odtrhne ich od seba, každú drží rukou na jednej strane. E a D sa dívajú na seba ako dve rozzúrené šelmy. Mykajú sa a trhajú./ Tak a ešte raz! – Poďme! – Ring voľný! – Počkať – podľa pravidiel – takto by sme nikam nedošli.
D: /Dušanovi./ Pusť, pusť ma! /kričí na E/ Prečo si to urobila?! – Počuješ, prečo?!
/E prestane bojovať, vytrhne sa Dušanovi a odíde nabok. D sa tiež vytrhne a nahnevane krúži okolo kráčajúcej E, ktorá mení smery, vracia sa, chce odísť, byť sama, ale D je stále pri nej a stále opakuje, tentokrát už dosť mechanicky – “prečo”. Zrazu sa E zastaví a zarazená stojí bez pohnutia. D stojí v napätí oproti nej, Dušan sa prestane smiať a pozoruje situáciu./
Dušan: Ticho! – Včul to príde! – Dramatické vyvrcholenie – takzvaný… vrchol… – P šš!… – Veď dobre, už som ticho… /Sleduje potichu E a D./
E: /po pauze/ Myslela som si, že budem mať dobrý… Všetko som tak dôkladne pripravovala… stále som si to premietala… Nevieš si predstaviť, aký to bol slastný pocit… Zrazu máš moc, začneš niečo ovládať , istý princíp…
Dušan: To sú drísta! – Čo je to princíp? – Do riti, nemal som sa pýtať, veď ja som múdry.
E: …rozumieš… keď máš všetko takto pripravené… veci sa začnú hýbať samé od seba. – Najprv pomaličky, a potom rýchlejšie a ty to všetko vnímaš… Si ako opitá, je to… je to lepšie ako rozkoš… ako sex.
Dušan: No fuj! – Buďte slušné!
E: A potom príde čakanie. – A ty sa pozeráš, ako sa čas skracuje, a to ťa privádza do vytrženia, omdlievaš, je to skoro ako orgazmus…
Dušan: Ale no fuj! – Žltá karta!
E: …Ba povedala by som, že ešte lepšie. – Lebo si ten pocit môžeš vychutnať úplne sama… /Pauza./ Nemusíš mať vedľa seba nejaké smradľavé, spotené telo…
Dušan: No výborne! – To je už lepšie! /Pauza./ No čo je? – Poďme ďalej! – Neoddychujme, žiadna pauza, poďme ďalej… no…!
E: Všetko som si dôkladne pripravila. - Ty nemáš ani potuchy… – Tú Ivetu… tie Dušanove desiate…Ty to nepochopíš, čo všetko som… Na záchode som bola… v kabínke vedľa teba… pritlačená na tú studenú plechovú priečku a počúvala tvoje vzlykanie… Ty si ani nevieš predstaviť, nevieš si predstaviť, ako som sa musela premáhať, koľko energie ma to stálo… s rukami pritlačenými na ústach – dusiť – kdesi hlboko v sebe – výkrik rozkoše… /Znovu to prežíva./
Dušan: Ty brďo!
/Pauza. E začne vzlykať. Dlhá pauza./
D: /takmer plače/ Ale prečo? – Prečo si to všetko robila?
/Strašne dlhá pauza. E prestane vzlykať./
E: Kvôli Martinovi. – A kvôli tomu, čo si mu o mne narozprávala. – A on mi dal potom kopačky. /Pauza./ Boli to… pre mňa… dva najzvláštnejšie týždne. – Od tej chvíle, čo sa to stalo… som začala… intenzívne žiť. – Po rozchode s Martinom… pred dvoma týždňami… tvojou zásluhou… – Tak už to vieš… Ale, ešte niečo ti musím povedať. – Ja… nič… necítim… /postaví sa/ Vôbec nič… – Necítim radosť… necítim rozkoš… necítim zadosťučinenie… /Pauza./ Len hroznú bolesť!… Ja… /čupne si/ nemám… dobrý… pocit… – Ja… nie som rada – že som to urobila… Pretože, mi je… veľmi… veľmi… rozumieš… a neviem prečo… neviem, prečo mi je, tak strašne – zle… prečo… prečo… /Rozplače sa kŕčovitým, zadúšajúci plačom./ … Prečo… prečo… prečo…?!
/Pauza. E na kolenách plače. D mlčí a uprene sa díva na E./
Dušan: To je dobré! – Výborne! – Bravó! /hovorí D/ Je dobrá, fakt, perfektná. – Bravó !!! – U, u, ú !!! /Hovorí D./ Nechceš citu? /D mlčí, stále pozerá na E. Dušan si vyberie cigaretu, prejde nabok, snaží sa zapáliť si, ale nedarí sa mu./ Do riti! – Môj nový zapaľovač! – Ostal tam – dolu – v mojej izbe, na mojom nočnom stolíku… /predstiera plač/ V mojej izbičke, na mojom nočnom stoličku, do ritky, ja sa na to vy kakám… /Zhúžve a odhodí cigaretu, schová krabičku a pristúpi k D./ Poďme preč! Kašlime na ňu! – Dráma sa skončila, nie?! – Poďme napríklad… hm… hm… Do riti, mňa nič nenapadá… /Začne chodiť. Zastaví sa a veľmi hlasno:/ Yes! – Pôjdeme… /hovorí k D/ Čo je ti? – Čo? – Haló! /Pauza./ Toto poznáš?… /Tancuje choreografiu a´la Jackpot. D stále sleduje E./ I wanna feel you, I wanna feel you now…! – Let´s go then, for everybody, right now!… /D presunie pohľad na Dušana./ Á – áno – to som ja! – Nazdar! – Zdravím! – I wanna feel you… – A mračíme sa, mračíme… Výborne, počkaj, toto zafixuj, to je dobré, máš dobrý výraz, fakt perfektný, dobre, ostaň v tom, dobre – a teraz – urob krok dopredu… – No, prejdi sa, nech to chytí dynamiku… aspoň sa pohni… Hóó, to je výraz…! Hóó, výborne…! Ideme na to…! Ideme vraždiť…! Hóó, výborne…! Pomoc!… Hóó ešte…! – Výborne, šelma sa prebúdza… áno, áno… poďme, hej!… Poďme na to!… /píska, zrazu zmení náladu/ Som unavený – pauza. /Dušan ide nabok, zastaví sa, vráti sa, znova vyberá cigarety, uprene pozerá do očí D. – D sa začína postupne triasť, hystericky kričať, ale stále stojí na mieste. Dušan si dáva so stoickým pokojom do úst cigaretu./ Bravó, výborne, trošku preexponované, ale dobré, celkom dobré, ba povedal by som – výborné… /Obzerá si D z rôznych uhlov./ Máš talent, má to grády… fakt, mne môžeš veriť, ja sa v tom vyznám… /D sa vrhne na Dušana./ Do riti…! – Jáj, pomoc, pomoc, ho, ho, ho – dravá šelma… /Drží D za ruky. D sa myká, snaží sa ho kopnúť, plače./ Pomoc – á – takto!… /Dušan vykrúti D ruku./ Ták… – Čo, páči sa ti to?… – Nechceš si zalietať? – Poď, pôjdeme spolu – čo – á…! /D začína stonať od bolesti, skoro kričí./ Ešte, ešte, no, výborne…! Máš dobre posadený hlas… – Výborne!… Poďme! – Ho, ho, ho…! /E sleduje situáciu. V jednom momente sa vrhne na Dušana. Snaží sa oslobodiť D. – Dušan však E prudko odsotí./ Zmizni! – Vydrž chvíľu! /hovorí k D/ No čo, budeme dobrí, budeme už dobrí, čo, čo…?!
D: Au, au…!
E: Dušan, neblbni, nechaj ju! – Decká, poďme preč! – Poďme domov! – Dušan!…
Dušan: Nóó…! /Pauza. – D Dušana nečakane uhryzne. – Dušan zreve od bolesti./ Do riti, ona ma pohrýzla! – Do riti, pohrýzla ma! – Aj mi tečie krv, aha, do riti…! – To bolí… do riti, do riti… ako ma pohrýzla – sviňa… I wanna feel you… /Podíde znova k D a uprene sa na ňu pozerá./ I wanna feel… Ty si ma pohrýzla, ty sviňa… /Nečakane jej vylepí strašne silné zaucho. – E vykríkne. – D zostane stáť ako skamenelá. – Kryje si hlavu.- Dušan priskočí k E a chytí ju za vlasy./ Ty drž hubu! /Pauza. Dušan sa vráti k D./ Prepáč…! – Som povedal – prepáč!… – Prepáčiš mi?… Čo? – Prepáč!… /Začne ju surovo biť./ Si ma pohrýzla, ty sviňa, si ma pohrýzla…! /Pauza. Prestane ju biť./ Ja som unavený, normálne som sa unavil, do riti!… /Začne sa smiať./ Unavil som sa – zvláštne!… /Smeje sa. Začne chodiť. Prestane sa smiať./ Do riti, do riti, do riti, do riti… /Náhle sa zastaví a vážne pozrie na D a E. – Dlhá pauza. – D a E pozerajú na Dušana. – Dušan sa začne smiať, strašne smiať./ Pôjdete dolu – obidve! – Najprv ty! /Chytí D a sotí ju zo strechy. Pomôže jej však zachytiť sa rukami za rímsu. – Pokojným hlasom, ľútostivo:/ Prepáč, nehnevaj sa, nehnevaj sa na mňa, nehnevaj, nehnevaj…
/Pauza. Dušan drží D za ruku./
E: /bezmocne, v šoku, sleduje situáciu/ Mama, mama, mamička… Mama, mama, mamička… Mamička, mama, mamička…
Dušan: Nehnevaj sa, nehnevaj…
/Pauza. Dušan sa postaví, ide nabok a začína sa postupne veľmi smiať./
E: /prikovaná, nepohne sa z miesta, hovorí k D:/ Odpusť mi, odpusť mi to, prosím ťa, odpusť mi…!
D: /z posledných síl/ Ja… ja mám… strach… mám strach… Pane Bože, pomôž mi! – Prosím ťa!…
/Dušan sa stále smeje. – Jeho smiech postupne zosilňuje. – Je to najstrašnejší smiech diabla.- Nie je v ňom ani tak hnev, ako skôr živočíšna radosť a bolesť./
Dušan: Pôjdete dolu , dolu pôjdete obidve, pôjdete do piče!…
3. OBRAZ
/Vo chvíli, kedy D, visiaca zo strechy, sa drží už len jednou rukou a Dušan je napriahnutý udrieť ju zovretou päsťou do tváre, prichádza na scénu, podľa najsvätejších princípov antického divadla, postava – triedny učiteľ. – Najskôr počuť len jeho hlas./
Hlas triedneho učiteľa: Dušan! – Dušan!
Dušan: Pán učiteľ!
/Všetci skamenejú. – Vzadu sa zjaví vysoká, chudá postava triedneho učiteľa. – Ide pomaly dopredu. – Dušan sa postaví a ide k nemu. – Na polceste sa zastaví. – E pomôže D vyškriabať sa na strechu. – Obidve sa dlho a silno objímu. – Ronia slzy./
triedny učiteľ: Dušan, ako to rozprávaš?!
Dušan: … Pán učiteľ?!…
triedny učiteľ: To ťa doma takto učia? – Teraz som bol s tvojim otcom!
Dušan: Pán učiteľ, ale ako ste nás tu…?
triedny učiteľ: O to sa ty nestaraj, Dušan! – Dievčatá, vy ste z ktorej triedy?
E: Z druhej bé.
D: Z druhej bé.
triedny učiteľ: No prosím, zase druháčky! – Dajte mi žiacke knižky!
/E a D sa na chvíľu vzdialia./
triedny učiteľ: Ja toto nepochopím. – To vás rodičia nechajú takto neskoro behať po vonku?… Druhá bé… Budem sa musieť asi porozprávať s pani učiteľkou… z druhej bé.
Dušan: Pán učiteľ, ako ste vedeli, že tu budeme? – Ako ste nás našli?
triedny učiteľ: O to sa ty len pekne nestaraj, ako som ťa našiel. – Prečo si neprišiel na doučovanie?!
Dušan: Ja som zabudol.
triedny učiteľ: Zabudol, zabudol… Ty počúvaj, neklam mi tu do očí, lebo ťa tu na mieste tak vyfliaskam…!
Dušan: Nechcelo sa mi…
triedny učiteľ: No… – Keby som nešiel hneď zo školy, ku vám domov… /Prichádzajú E a D a postavia sa pred učiteľa./ Čo je dievčatá? – Aha, no ukáž! – No prosím! – Holázová! – Dana Holázová! – To budú mať rodičia radosť! /Píše poznámku./ Miesto toho, aby ste išli hneď po škole domov a písali si úlohy…
E: Ja som si ich napísala v škole.
/Učiteľ prestane písať a uprene sa zadíva na E. – Znova píše./
triedny učiteľ: /pomaly, dôraznejšie/ Miesto toho, aby ste išli hneď po škole domov a písali si úlohy – tak sa flákate. – Určite ste aj fajčili.
Dušan: Nefajčili, pán učiteľ.
triedny učiteľ: Dušan… – S tebou, keď sa niekto dá do partie, z toho nemôže vyjsť nič dobré. – Fajčiť, škaredo rozprávať… nechodiť na doučovanie – na to si ty expert!
Dušan: /dotknuto, pre seba/ Nefajčili sme…
triedny učiteľ: …Na, tu máš! – A zajtra to bude podpísané! – Ja si to osobne overím u pani učiteľky – Vráblovej. – A ty?
E: Pán učiteľ, ja som si zabudla žiacku knižku.
triedny učiteľ: Meno?
E: Eva Hanúsková.
triedny učiteľ: /vytiahne notes, zapisuje/ Ha – nús – ko – vá. – To isté. – Zajtra zápis do žiackej a doma dať podpísať. – Tak, a hajde domov! – Ide sa! – Padajte odtiaľto! – Hneď!
/Pauza. Nikto sa nehýbe./
triedny učiteľ: No poďme, poďme! – Dievčatá, šup, šup, nestojte, tašky na chrbát – a…!
E: Pán učiteľ, ja tu nemám tašku, lebo ja som už bola doma – zo školy.
triedny učiteľ: /zadíva sa na E/ Tak pôjdeš prvá. – Poďme! – A pekne predo mnou – všetci! – Odvediem vás rovno domov. – A Dušan – so mnou – na doučovanie!
Dušan: Čo?!
triedny učiteľ: Hovorí sa – prosím!
Dušan: Prosím.
triedny učiteľ: Na doučovanie ideš, Dušan.
Dušan: Ale teraz, pán učiteľ?!
triedny učiteľ: No a?! – Zapamätaj si, Dušan, že na doučovanie nie je nikdy neskoro.
Dušan: Ale veď je aspoň desať hodín…
triedny učiteľ: Pozri, keď si sa vedel doteraz flákať, tak to ešte dve hodiny vydržíš.
Dušan: Dve hodiny?! – Veď to skončíme o dvanástej!
triedny učiteľ: /zasmeje sa/ Lepšie o dvanástej, ako nikdy, Dušanko môj! – Myslíte si, že ja vás nezlomím?! – Takých už bolo! – Poďme! /Všetci pomaly postupujú dozadu./ Rýchlejšie! – Takúto bandu – galganov, záškolákov… – feťákov! – Poďme! /smeje sa/ To bude posila pre spoločnosť, keď to všetko podrastie… to hej! – Amen s nami! /Pauza. – Postavy už nevidno, ale zato ich počuť./
A môžeme si aj zaspievať. – Dušan začni!
Dušan: Keď ja žiadnu nepoznám.
triedny učiteľ: To mi je jasné – a dievčatá?!
D: …”Skákal pes”…
triedny učiteľ: Výborne! – No tak poďme! – A všetci – raz, dva…!
všetci: Skákal pes, cez oves,
cez zelenú lúčku,
šiel za ním poľovník,
s pierkom na klobúčiku…
triedny učiteľ: /začne, ostatní sa pridajú/ A ďalej:
Ten náš Paľo, ten sa nosí,
stratil čižmy, chodí bosý…
Milá má, duša má,
nezatváraj pred nami,
milá má, duša má,
nezatváraj pred nami,
milá má, duša má,
nezatváraj pred nami…
/Spev zaniká v diaľke a vo fičaniu vetra.Tma, hudba./
K O N I E C