Ivan Stodola Marína Havranova

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 21. ledna 2007
  • Zobrazeno: 2313×

Příbuzná témata



Ivan Stodola Marína Havranova

Ivan Stodola sa narodil v Liptovskom Sv. Mikuláši v roku 1888. Posledné roky prežil v Piešťanoch, kde aj zomrel. Pochovaný je v Bratislave. Patrí medzi najplodnejších autorov medzivojnového obdobia. V dramatickej tvorbe bol kritikom meštiackej spoločnosti. Už v prvej veselohre Náš pán minister pomocou satirickej nadsázky zosmiešnil súkromný i verejný život malomeštiackych kruhov. Vo veselohre Čaj u pána senátora už niet kladných hrdinov. Slovnou a situačnou komikou a satirou poukazuje na samoúčelnosť lekcií v spoločenskom správaní meštiakov, ktorí sa chcú dostať k politickej moci. Výsmechom mestských humanitárnych spoločností, ktorým nejde o skutočnú moc, ale o falošné preukazovanie vlastnej „ľudomilnosti“ je komédia Jožko Púčik a jeho kariéra. Krízu meštiackeho vzdelanca, ktorý pre osobný prospech je schopný zradiť vlastné morálne presvedčenie a spojiť sa s mastičkárkou, zobrazil v komédii Keď jubilant plače. Alegorická satirická komédia Mravci a svrčkovia predstavuje bezohľadný boj meštiaka o majetok a kariéru. Marína Havranová

Dráma sa člení na 3 dejstvá. Autor sa vracia do revolučných rokov 1848/49, aby vyzdvihol myšlienku vlastenectva. Postavy:
Jozef Strmeň – garbiarsky majster
Málika – jeho žena
Marína Havranová – ich dcéra, národne uvedomelá 20-ročná dievčina, neskôr vydatá za Dušana
Dušan Havran – rechtor, hurbanista, spolu s Viktorom študoval v Kežmarku na lýceu
Viktor Žiaranský – jurátus, zeman, má tuberkulózu
Elemír Poludnický – stoličný úradník , z celej duše je proti panslávom
Matúš – tovariš, dokončieva si majsterštuk, zapálený hurbanista
Žofka – jeho verenica, skoro nič netuší ohľadne hurbanistov
Marka – slúžka

Miesto deja:
Malomestské bývanie garbiarskeho majstra. Sklepená izba, zariadená podľa módy r. 1849. Prvé dejstvo (20 výstupov):

Je predvečer v januári. Dej sa začína odvíjať rozhovorom Žofky a Matúša. Matúš je ustarostený, no nechce prezradiť Žofke prečo. Vyhovára sa, že je to kvôli psom, ktorých musel podarovať. Žofka mu ukazuje list od mamy, v ktorom sa píše, že dostala krásne limbové drevo z Ľubietovej na ich šláfcimer. Matúš sa silenou radosťou z toho teší a pritom sa pozerá von. Počuť hrkot voza. Matúš priskočí k oknu, no neprišlo to, čo čakal. Žofka: Čo si pozeral, koho čakáš, čo máš za lubom?
Matúš: Koľko ráz ti mám povedať, že nič.

Žofka: Matúš, nezverboval si sa ty za dobrovoľníka?
Matúš: Ja, že? Žofinka, odkiaľ to berieš?
Žofka: Opakujem, ty si mojím snúbencom a tebe sa už nepatrí robiť revolúciu. Nech idú slobodní mládenci. Počuť hrkot ďalšieho voza. Matúš sa vytrhne z jej náručia a vyjde von. Bubnovalo sa kvôli hurbanistickým letákom.– „Dáva sa na všeobecnú známosť, že kto by Hurbanove letáky rozširovala neodovzdal vrchnosti, bude zlapaný a odvezený do temnice.“ Poludnický nevie, čo je v nich, ale tuší, že verbujú proti kossuthovskej garde. Snaží sa niečo zistiť o tom od Máliky, lebo si myslí, že je proti hurbanistom. Spomína ešte, že Havran je podozrivý, pretože sa asi u neho schádzajú (hurbanisti). Málika zisťuje, že aj Matúš číta letáky a snaží sa ho varovať pred šibenicou. Málika o ničom nevie, len tuší a dosť ju to trápi. Iba slúžka Marka jej povedala, že u kušniera Bellu boli hajdúsi, lebo sa zistilo, že sa tam schádzajú páni majstri, čo chcú zradiť uhorského pána kráľa. Ani Marína jej nechce nič povedať, lebo si myslí, že by im neporozumela, ale po rozhovore u nej nachádza dôveru. Žofka vystrašená vbehne domov, kde je teraz Málika. Hľadá rusliny zo starej bielizne na obväzy pre ranených. Potrebuje ich pre pána farára, ktorého zemania zákerne napadli, lebo sa im neklania, rozosieva osvetu a povzbudzuje sedlač k povedomiu. Marína: A práve pre také to neprávosti je slovenské povstanie. Málika: Ste v ňom?
Marína: Teraz ti už všetko poviem. Sme v úzkom spojení s povstalcami. Rechtor Dušan Havran je veliteľom tunajších dobrovoľníkov. Včerajší obar u pána richtára bol na oslavu víťazstva cisárskych a našich pri Budatíne. Boli tam len spoľahliví. Škoda, že im pokazili zábavu. Málika: Čo sa stalo?
Marína: Z Turian poslali turčiansky dobrovoľníci posla, ten cválal sem takým chvatom, že ochorel. Felčiar vraví, že má zapálené pľúca. Má vysokú horúčku a blúzni. Len toľko vytiahli z neho, že Turčianska stolica vyhlásila masálne povstanie a zverbovalo sa päťtisíc chlapov. Čo chcú, o tom nevie posol nič povedať. Azda len blúzni. Málika: Ďakujem, Marína, teraz som už nie cudzia. Marína: Ukážem ti posledný leták Hurbana, Štúra a Hodžu. Málika: Už ani netreba. Marína: Ukážem, teraz si už naša. Ach mamička, je tak krásne žiť, keď človek môže svojeti pomáhať ku slobode spod toho krutého jarma. Marína vytiahne skrytý leták a ukáže ho mamičke. Dušan a Marína sa rozprávajú, pričom Dušan jej ukazuje felčiarov atestát o Viktorovi, ktorý ukazuje, že je chorý. Práve vchádza Viktor. Blahoželajú mu, lebo zložil skúšky a stal sa jurátusom. Viktor povedal Dušanovi, že v Martine mu povedali o vyslaní z Turian kuriéra, ktorý im mal odovzdať správu, že potrebujú chlapov.

Maďarská garda s generálom Gogeym vyrazila z Bystrice a usiluje sa cez Šturec; ak prejdú, môžu našich obkolesiť. To im mal odkázať. Dušan dal povel Matúšovi na zapriahnutie a aby tajne vyrazili a do večera boli na mieste. Po tomto sa začali vážnejšie rozprávať. Viktor mu chcel zveriť tajomstvo prečo je nešťastný. Bol zaľúbený, ale bál sa jej to povedať, aby ho neodmietla. Rozhodol sa, že mu to povie, ale v tom vbehne Marína. Zvítajú sa. Dušan zisťuje, že sa už poznajú, a že Viktor bol zaľúbený do Maríny. Dolu pred domom zahrkoce voz a počuť Matúšov spev, Dušan sa ide pozrieť cez oblok. Marína: Ako to bolo včera s letákmi na obare? Vlastne nie, čo sa robí, čo chystáte?
Dušan : Najprv o tých letákoch. Dobehol Matúš, že vraj sa hajdúsi obšmietajú okolo domu celý večer. Vkradol som sa teda do domu a údenársky tovariš mi vtlačil do jaterníc za chvíľu všetky tlačivá. Vyšiel som s nimi v obrúsku, pohvizdujúc. „Čo to nesiete?“ zastavil ma hajdúch. „Obar, reku, pán hajdúch, ako to poriadnemu rechtorovi patrí.“ Potom sa Viktor dozvedel, že Marína a Dušan sú tajný snúbenci. Matúš pripravený ísť do Sučian podáva Maríne list pre jeho verenicu Žofku. Dušan a Viktor sú už tiež pripravení na odchod. Viktor nechce priznať Dušanovi, že je zaľúbený do Maríny. Marína mu chcela dať prečítať leták, ale zabudla, že ho nechala u mamy. Nato sa všetci zhrozili, lebo sa báli, že to Málika prezradí Poludnickému. No Marína im vysvetlila, že mama už o všetkom vie. Vchádza Málika s Poludnickým. Pristúpi k Viktorovi, vytiahne mu tlačivo z ruky, poskladá a skryje za pás, aby to Poludnický nevidel. Pán Elemír prináša, „podľa neho“ dobrú správu. Jeho excelencii pánu generálovi Gorgeymu podarilo sa dostať cez Šturec. Jeho garda tiahne na Sučany a udrie na cisárske vojsko a vlastizradným hurbanistom do boka. Pán vicišpán rozkázal osláviť víťazstvo stoličným bálom. Poludnický odstúpil od prehliadky, ktorú mienil urobiť, vďaka Málike. Ona ho presvedčila. Dušan nebol spokojný s tým, čo povedal Elemír, ale Matúš ho upokojil, že je dobre. Feršter z Ľubochne prišiel poštovým vozom a rozprával, že sa garda už ja zrazila pri Kraľovanoch, ale vidiac presilu našich, obrátila sa po niekoľkých výstreloch. Obchvátenie sa nevydarilo, len vraj naši posilu pýtajú. Dušan chcel Viktora zadržať doma, lebo si uvedomoval jeho chorobu, ťažké suchoty. Lenže Viktor si myslel, že ho chce vylúčiť spomedzi nich. Nakoniec mu Marína povedala, že mu nedôverujú, keďže je blízky príbuzný podžupana. Bola to len výhovorka. Druhé dejstvo (15 výstupov):

Dej po niekoľkých mesiacoch v noci. Je búrlivá predjarná daždivá noc.

Žofka a Málika čakajú na Jozefa a varia pre neho bylinky, aby sa im minul čas. Vojde premoknutý Jozef. Prináša správy, že pochytali a odviedli Bellu, Belopotockého, Ondreja Pálku, farára Bartoša, zajtra ďalších. Nič nebolo dokonale organizované. S cepami a vidlami proti kanónom. Cisárskym dôverovali, lenže oni sebe pomáhali, nie hurbanovcom. Kossuth zvíťazil nad cisárskymi vojskami pri Kápole. Jozef nachádza východisko z tejto situácie len v ruskej pomoci, v ktorú aj tak neverí. Jozef: Kedy? O roky! A do tých čias sa budú ukrývať po šopách a pivniciach. Keby aspoň všetko svorne a pospolu držalo. Čože mi takto znamenáme, zopár remeselníkov, farárov, rechtorov. A sedliaka? Toho zaujíma, či má pasienky a či smie v panskej hore rúbať. Kedyže sa sedliak pre(po)rodí z poddanstva? Ach, jaj, že by naši otcovia darmo boli žili?
Jozef hovorí, že Viktor Poludnický je vraj každodenným hosťom u podžupana a Marína o tom vie a je zúfalá. Málika ľutuje, že pustila Marínu. Marína išla varovať chlapov pri Muráni, lebo vicišpán rozkázal všetkých pochytať a povešať. Toto všetko sa dozvedá Žofka, ktorej dosiaľ nič nechceli povedať. Potom sa odoberie spať. Jozef si sťažuje, že nestíha bez Matúša krpce dohotoviť, ktoré by mohli byť potrebné pre hurbanistov. Zrazu prichádza Viktor, ktorý prináša správy, že Marínu vyzradil ich človek a tiež, že sa má rozhodnúť ešte dnes večer či prijme miesto stoličného sudcu. Málika mu hovorí, že ak to prijme viac do ich domu nevstúpi. Nato Viktor omdlie, a keďže niekto klope, odnesú ho do druhej izby aj s jeho vecami. Prichádza pán Elemír Poludnický po dvoch mesiacoch, ktorý sa vyzvedá, kto pred ním prišiel, no Málika a Jozef hovoria, že nikto. Herr Elemír klame, keď sa ho pýtajú, kde bol. Hovorí, že sa dal naverbovať k hurbanistom, aby si mysleli, že je s nimi. No oni mu aj tak neveria. A ešte s utajenou spokojnosťou dodáva, že padol aj Dušan a sám videl jeho mŕtvolu na Čertovici. Vchádza Marína unavená z ťažkej cesty a hovorí, že sa práve zobudila a ich rozhovor ju prebudil. Je dosť šokovaná z jeho smrti a nechcene sa prebreptne, že ja ona tam bola. Zahovorí sa to. Zjavne potešený Elemír odchádza a pritom letmo pozrie na Máliku ako na spojenca. Marína sa zvalí na stôl a srdcelomne sa pustí do plaču. Jozef je pochváli za jej chovanie pred týmto špehúňom a požiada ju, aby rozprávala.
Marína :Včera v noci napadla maďarská garda našich, ale vraj výborne ležali medzi skaliskami. I týždeň by sa boli udržali proti presile. Na nešťastie ochorel veliteľ Bôrik na týfus a vo vedení nastala porucha.

Ale ani to by ich nebolo skazilo, keby nejaký špehúň nebol prezradil pozície našich. Nik nevie vysvetliť, ako sa na šťastie z obkolesenia vyslobodili.
Málika : Bola si medzi nimi?
Marína : Ach, čo je tam nešťastia, ťažko ranených! Čo z nich bude? Sú to všetci chudáci bez prostriedkov. Po horách sa skrývať, za hranice do neistoty? Úbožiaci!
Jozef : Hovorila si s Dušanom?
Marína : Ale čoby. Bol v hroznom stave, padol vraj do zajatia, chytili ho a ako veliteľa hrozne dotýrali. Zanechali ho polomŕtveho. Furmani z Boce ho poznali a priviezli na Čertovicu. Málika : Chudák. Marína : Neverila som ani sama, že dožije do večera. Jozef : Toľko nešťastia. Marína : Nehneváte sa, voľačo som urobila. Jozef Málika: Čo?
Marína : Aby mi ostalo jeho meno, popýtala som kňaza, ktorý potešoval ranených, a zosobášila som sa s ním. Tam na Čertovici. Jozef Málika: Schvaľujeme. Dobre si urobila. Marína : Mám krásne dedičstvo po ňom, Volám sa Marína Havranová. Viktor sa prebral. Jozef tuší, že ich zrádza. Viktor sa chce rozprávať s Marínou. Viktor sa jej snaží naznačiť, že úrad neberie preto, aby im poškodil. No ona to nepochopí a myslí si, že ich chce takto podraziť. Viktor odíde
Dvaja furmani prinesú raneného Matúša, má na nohe veľký obväz. Pán Felčiar prikázal aby sedel, tak ho dajú do fotela. Matúš vraví, aby o tom Žofke nič nehovorili. Nalejú Matúšovi aj furmanom pálenky, ktorí rozprávajú ako ho našli u jeho kamarátov a okolo hajdúchov prepašovali ako ošípanú z jarmoku. Jozef im dá peniaze a pošle záhumním preč. Matúš rozpráva ako bolo. Bojí sa smrti. Chcú ho odniesť do úkrytu. Varuje ich pred zradcom, Dušanom.
Matúš : Počkaj, poviem. Do rána zomriem, ale táto podlosť nesmie zostať zatajená. Preklínam Dušana Havrana, pre hanebnú zradu, ktorú spáchal na dobrovoľníkoch. Preklínam ho, nášho veliteľa!
Marína: Veď Dušan zomrel.
Matúš : Nepravda, za mnou ho vezú: žije. Matúš upadne do hlbokej mdloby. Pritiahnu ho k obloku s fotelom. Matúš blúzni. Málika a Jozef sa čudujú nad tým, čo povedal. Je to v rozpore s Pánom Elemírom (jemu aj tak nedôverujú a to ich potvrdí) a ich presvedčením. Vchádzajú študenti a nesú Dušana. Je v bezvedomí. Odnesú ho ukryť pred hajdúchmi, zatiaľ iba do izby. Hajdúchov stretli po ceste, ale nejako zázrakom ich nechali prejsť, presne ako pri Matúšovi. Marína zoberie košík s jedením pre študentov a prichádza k Dušanovi. Dušan leží nehybný, bledý a neoholený v bezvedomí. Marína: Vítam ťa v našom dome, muž môj.

Oplakala som ťa dnes už raz ako hrdinu a teraz prichádzaš ako...bolo by to možné...povedz? Dala by sa opustiť zástava taká čistá ako naša? Nie! Urobil si to v pomätenosti, však? Tak ťa nesúdim, odpúšťam. Trpeli ste nadľudsky, nervy vám vypovedali. Povedz, však je to tak? Posunkom hlavy, ruky prstom, odpovedaj. Ach, tak, ty si v bezvedomí, alebo že by si nás bol zradil? Dušan, muž môj? Akej som malej viery, odpustila som a zase pochybujem, hrôza. Uver, život by dala, ak by som mohla zistiť, že je to nie pravda. Ak hej, radšej ťa vidieť mŕtveho. Dušan, muž môj!
Prídu ostatní. Študent hovorí, že má nádej na život. Lebo plakal a všetko rozumel, čo mu povedala, len nemôže hovoriť. Idú ho ukryť. Prichádza Poludnický a Viktor (už v novej službe), lebo nočná stráž zistila, že priviedli ranených hurbanistov. Je podozrenie, že sa ukryli v ich dome. Uvidia raneného Matúša. Jozef klame, že ho poslal na jarmok spadol z voza a nohu má dokaličenú. Viktor nariadil, aby ho odniesli do temnice, tam ho vyšetrí. Pod Matúšom je kaluž krvi, vykrvácal, je mŕtvy. Matúša dajú odniesť. Prehliadka domu sa začína Matúšovými šatami. Hajdúsi strážia dvere, nikto nesmie von ani dnu. Do izby vojde Žofka. Pýta sa na Matúša. Zbadá krvavú škvrnu, no oni jej vyhovoria, že je to farba pre Matúšov majsterštuk a on sa má dobre. Marína ide uspať Žofku. Obidve odídu. Vstúpi hajdúch a drží dvere otvorené. : „Pán stoličný sudca predvoláva pána majstra; v batohu Matúša našli denný rozkaz hurbanistov. Tretie dejstvo (13 výstupov):

V tej istej izbe o hodinu neskoršie. Jozef sa smutný prechádza po izbe. Hajdúch hovorí druhému, aby išiel do pitvora. Utešuje Jozefa slovami, že nič nie je stratené. On poslal študentov, prepustil Matúšov voz a mal to prikázané. Teraz vymenil aj hajdúcha, lebo nebol ich. Jozef mu začína veriť. Do izby prídu: Viktor, Poludnický a tretí hajdúch. Viktorovi sa niečo nezdá na obchodnej knihe. Tretí hajdúch doniesol listy previazané mašličkou a položil na stôl. Potom si stúpol k dverám. Viktor ho posiela strážiť bránu. Prezerá si listy, no chce si ich prečítať až neskôr. Pán vicišpán nariadil čo najprísnejšie pokračovanie. Viktor si všimol, že v knihe do ktorej si Jozef všetko kupčenie zapisuje, je poznačené –tridsať párov krpcov daroval našim a pýta sa, koho je to písmo. Hajdúch mu kývne rukou, že tajiť. Jozef tak urobí, a povie, že nevie. No Poludnickému to nedá a pýta sa ďalej. Pýta sa, ako označujú svoje krpce a zisťuje, že takéto krpce mali všetci dobrovoľníci. Dajú za volať pani majstrovú. Ukážu jej napísaný text. Vyhovára sa, že nevidí.
Viktor: Tak prečítam to ja. Dvanásť párov krpcov som darovala našim, to ste písali vy, pani majstrová.

Čo znamená, že ste zradili vlasť a krpce darovali dobrovoľníkom. Jozef sa jej zastane. Vstúpi tretí hajdúch. Pán fyzikus zistil dôležitú vec a prosí ich, aby prišli. Viktor s Poludnickým a s tretím hajdúchom odídu von. Málika a Jozef sa dohadujú, koľko peňazí pošlú pánu kurátorovi, on už vie na čo ich použiť. Dohodli sa na 150-tich a dávajú ich hajdúchovi, aby mu ich odovzdal. Zatiaľ tretí hajdúch ukazuje, čo sa našlo v Matúšových nohaviciach. List od Dušana pre jeho milú. Potom sa vracajú späť. Jozef sa priznáva, že daroval 30 krpcov hurbanistom. Málika rýchlo dodáva, že ona ďalších 20 dala. Poludnický sa poteší, ale Viktor mu zakazuje ďalší výsluch. Poludnický pošle ostatných preč, aby mohol s Viktorom osamote porozprávať a pripomenúť mu, na ktorej strane je. Viktor ho presvedčí o opaku a dá poslať po Marínu, aby mu to dokázal. Viktor vraví, aby si dobre rozmyslela, čo povie. Ešte dodáva, že vie aj o tom, že rechtor Dušan Havran sa pridal na druhú stranu. Toto mu povedali chytení furmani. Viktor zavolá na prvého hajdúcha, aby prišiel. Viktor píše. Pýta sa Maríny na dosť háklivé otázky. Všetko popiera. Viktor sa dozvedá, že je už vydatá za Dušana. Ponúka jej zmierený trest za vyzradenie všetkého. Pýta sa jej, kde je ukrytý Dušan. Vraví znovu, že nevie. Potom Viktor pošepne niečo prvému hajdúchovi a pošle ho von. Viktor jej vraví, že sa stavia šibenica. Vojenský súd vypovedal trest smrti povrazom. Na svitaní bude rechtor Dušan Havran popravený. Viktor ukazuje Poludnickému, že už je zlomená a on už môže pokojne odísť. V najkratšom čase bude všetko vyšetrené. Príde osobne referovať pánu vicišpánovi. Týmto ho Viktor presvedčil. Poludnický spokojný odíde. Viktor : Dušan nie je odsúdený. Luhal som, nevedia, kde je. Je v mestskom cmiteri v hrobke Poludnických.
Marína: Odkiaľ to viete?
Viktor : Bol som u neho. Sám som šiel so študentmi a ukázal, kde ho uložiť. Dobre ste to vymysleli, nenašiel by ho nik bez zrady. V pitvore krypty je po kolená vody, ale dá sa dobre prejsť múrikom vpravo. Uložili sme ho do strednej rakvy ku kostiam Dionýza Poludnického. Marína: Podľahol?
Viktor : Felčiara som mu poslal. Prišiel k sebe z ťažkého bezvedomia. Študenti do opatrujú. Je už čerstvý. Čože by podľahol taký silák. Marína: A čo to bolo tuná. Viktor : Či mi to budete dakedy vedieť odpustiť?
Marína: Viktor, to bola komédia?
Viktor : Krutá, však, že si ukrutnejšiu neviem predstaviť.
Marína: Veď ale či bolo treba ma tak utýrať?
Viktor : Bolo, ináč to nešlo. Niet kedy vysvetľovať.

Neskôr rozmýšľajte, usporiadajte si udalosti dnešnej noci a uvidíte, že keď som zistil, čo pripravujete a vyvediete takú pochabosť, že doveziete Dušana a chudáka Matúša sem, nebolo inej záchrany pred istou šibenicou, len sa im za sudcu ponúknuť. Príde Dušan. Zvíta sa s Marínou. Vysvetlí jej tu svoju zradu. Dušan: Ach, chudák Matúš, neporozumel, čo robím. Elemír sa medzi nás zaplietol, že za dobrovoľníka. Nik mu nedôveroval, stále sme ho pozorovali. Predsa nám v noci prebehol pri Muráni. Ja za ním, ale neskoro. Už prezradil naše pozície a ja díval som sa z úkrytu, ako našich už-už obchvátia. V zúfalstve som podpálil humno a tým pomýlil gardu. Naši unikli obkoleseniu. Niekoľko sto chlapov som zachránil. Potom ma chytili, viazali o strom, utýrali a keď zbadali svoju chybu, tak ma nechali a uháňali za našimi. Viktor ich súri a hovorí im cestu, akou majú ujsť. Dušan podá Viktorovi list pre Žofku a svoj roztrhá. Zrazu dôjde Poludnický. Nájde ich tu spolu. Začne sa mu vyhrážať, že aj tak mu neveril. Rozkáže hajdúchom, aby ich zlapali. Lenže oni namierili svoje pištole na neho. Dušan ho dá vyniesť zadným východom a zavrieť do rakvy pána Dionýza Poludnického. Viktor ich znovu posiela preč. Váhajú, či zostať. Chce zobrať vinu na seba, veď aj tak je chorý. Psy zavýjajú za Matúšom. Marína pobozká Viktora na čelo. Rýchlo vyjdú von. Viktor ostane sám .
Viktor: Zbohom, teraz už neprekonateľne beznádejná...čistá láska...moja jediná...Marína. Vezme zo stola pištoľ, pozrie na ňu s trpkým úsmevom a vyjde do susednej izby. Z tadiaľ počuť výstrel.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?