Ivan Krasko Verše

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 24221×

Příbuzná témata



Ivan Krasko Verše

Kraskove básne v tejto zbierke sú inšpirované dvoma skutočnosťami: láskou k svojej snúbenici (Hôrne kvety vädnú, Tak nedočkavo, Dnes) a bytostným primknutím sa k domovu (Doma, Otrok, Otcova roľa). Reaguje v nich aj na sociálne a národnostné otázky. Vyslovuje nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slovenský ľud pred 1. svetovou vojnou, príde raz čas slobody.
Vo svojich básňach využíval symboly, napr.: topoľ – symbol pesimizmu, otcova roľa – rodný kraj.

Hôrne kvety vädnú
Táto báseň je oznámením, že nadišlo veľké citové utíšenie a básnik je zmierený so skutočnosťou. Básnik to však nehovorí priamo, ale pomocou príbehu o kvetoch, ktoré odtrhnuté umierajú preto, aby podali dôkaz o „dievčej láske“
„My zriekli sme sa toho, čo nám bolo svaté,
bo nevrátiš nás nikdy v zem, z ktorej sme vzaté.“

Eremita
Autor tu vyjadruje pocit tragického životného osamotenia. Vyslovuje to pomocou pustovníka – eremitu, s ktorým sa stotožnil, vnikol do jeho postavy – symbolu.
„Pustovník šedý v temnách sosnového lesa
si trudne žijem s nádejami malými.“

Hostia
V tejto básni sa zjavujú „čierni hostia“, ktorých básnik víta vo svojom práchnivejúcom dome. Čierni hostia zasadli za prázdny rodinný stôl, aby zo žaltárov, ktoré si priniesli so sebou, zaspievali o „trpkom ovocí, čo rodí strom života“. Hostia odchádzajú s tým, že básnika o rok znovu navštívia, lebo je im blízky v osamotenosti, ako rodný brat.
„vraj o rok, že sa znova v tieto strany vrátia
návštevou ku tým, ktorí sú im blízki jako rodní bratia.“

Už nad vodami
Autor vidí blížiacu sa vojnu, no zatiaľ hovorí o mieri a prvých náznakoch vojny:
„Už nad vodami ranné vetry viali
a veľké hviezdy bledli, do vôd zapadali“
Kritizuje tu pasivitu ľudí voči začínajúcej vojne:
„Nik plachtou nepohol,
nik plachtou nepohol.
Ó, prečo, prečo ?!“
Otrok
Báseň otrok má spoločenské zameranie. Je založená na symbole otroka, ktorému od detstva zneli v ušiach piesne neslobodnej, zotročenej matky.
„Som ten, ktorému v uši znela pieseň matky – otrokyne, ...“
Zároveň burcuje k odporu a k pomste za všetky utrpenia:
„Som ten, čo čaká na ston poplašného zvona,
bo ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná.“
Otcova roľa
Autor tu hovorí o osude sedliackej pôdy.

Uvedomuje si, že patrí k ľudu, ktorého život bol po stáročia plný bied a krutých krívd:
„Stáletia tiekli poddaných slzy na naše polia, ...“
Básnik si želá vzburu proti dlhoročnému útlaku:
„Vyklíčia ešte zubále dračie z poddaných zeme ?“
Baníci
V tejto básni vystupuje sociálny a národný utláčateľ v podobe démona, ktorý si chce získať na svoju stranu slovenského človeka za zlato, striebro a drahé kamene. Domnieva sa, že svojimi sľubmi ľahko dosiahne zradu a ľud sa dá na stranu tých, čo dávajú výhody a majetky tým, ktorí zradne prechádzajú k nim. Krasko v tejto básni hovorí o baníkoch ako o spoločenstve ľudí práce, ktorí sa tvrdo prebíjajú k „pokladom“ zeme. Slovo baníci tu treba chápať v širšom význame, je to symbol. Proti zrade sa básnik stavia s odporom a čaká na slobodu:
„Ja čakám slobodu, poklad môj jediný,
pre naše mestečká, pre naše dediny.“
Básnik je presvedčený, že boj sa skončí víťazstvom a nastanú časy slobody:
„Ranný vzduch chveje sa dupotom ťažkých nôh:
Baníci, do štôlne! Baníci, daj zdar Bôh !“.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?